Detail turistickej akcie

Úvod

Mala to byť komorná dvojčlenná akcia. Už v pondelok po nedeľnej „masovke“ sme sa v práci s Jožom dohodli, že ďalšiu nedeľu niekam opäť vyrazíme. Ešte sme nemali jasno, ale už vtedy Jozef poznamenal, že by to mala byť tá strana pohorí, kde by mohla ísť aj Miriam. Ja som súhlasil. Na výber boli dve miesta. Prvým mal byť vrch Krivín nad obcou Psiare a druhým táto trasa. Súhlasil som s touto trasou, lebo som tu ešte nebol. Takže pôvodne z komornej akcie bola zrazu normálne obsadená akcia a zvlášť, keď sa k nám v Leopoldove na železničnej stanici pre mňa prekvapene, pridala Ľudka. Bol som nesmierne rád. Štvorka je viac ako trojka, to každí vie z prvého stupňa základnej školy 

Šliapeme

Auto sme zaparkovali presne tam, kde naši minule, keď tu boli. Úvodné stovky metrov boli síce po asfaltke, ale potom sa už cestička stočila do lesa.

Zaujímavé miesto 1

Nebolo iba jedno. Navštívili sme až tri vyhliadky (Vyhliadka na skalke, Vyhliadka na Veľkej skale, Vyhliadka na Bralách). My sme mali väčšinu cesty hmlu a viem si živo predstaviť, aké mohli byť vyhliadky za pekného počasia. No mne ani to nevadilo. Blízke okolie bolo vidieť. A aj tie strminy zo skalnatých vyhliadok boli dych berúce. Nie nadarmo sem chodia horolezci „šplhať“. Najvyššia bola posledná vyhliadka – skala. Sú to veľmi fotogenické miesta a my sme to patrične využili. Aj Miriam musela byť v tranze, keď si dovolila na tej najvyššej prísť až k ústiu zrázu. Pri tomto počine som dostal od Joža vynadané, že som to nestihol natočiť. Veď takáto udalosť sa už nemusí opakovať. Možno áno, možno nie. Dúfam, že v budúcnosti sa Miriam pri takejto príležitosti dostane ešte do tranzu. Aj Ľudka bola nadmieru nadšená. Ani ona na týchto miestach ešte nebola.

Zaujímavé miesto 2

Pred obcou Skýcov nás čakala rozhľadňa Skýcov. No než sme k nej začali stúpať, vyskúšali sme si sedenie na vééééééééééľkej stoličke. Stolička je určená asi pre obrov, ale aj maličký ľudia si ju môžu vyskúšať. Je situovaná na lúke pred obcou Skýcov v blízkosti historických vápenicových peciach. Keď sme si miesto a informačné tabule riadne obzreli vydali sme sa k rozhľadni.

Rozhľadňa je naozaj kvalitne a majstrovsky postavená. Je dostatočne vysoká, aby ponúkla nádherný výhľad do širokého okolia. Hádajte, čo sme videli my? Áno správne hádate – videli sme hmlu a v tej hmle kúsok Skýcova. Naozaj len malý kúsok, ale videli 

Pri rozhľadni je aj turistický prístrešok a tak sme ho využili na posedenie a pohostenie z vlastných zásob. A keďže výhľady nič moc, pobrali sme sa ďalej. Bolo treba prejsť celou obcou, aby sme mohli stúpať k poslednému zaujímavému bodu našej trasy.

Zaujímavé miesto 3

Po úmornej asfaltke nás cestička za dedinou zviedla do lesa. Hneď sa išlo príjemnejšie. Pod Javorským vŕškom si nás do opatery zobrala Ponitrianska magistrála (červená turistická značka). Značka vedie priamo pod našim zaujímavým miestom – pod hradom Hrušov. A tu sme pobudli hodnú chvíľu. Miriam sa zhostila role sprievodcu priestormi hradu a ja som ju ochotne nasledoval a počúval jej rozprávanie. Veľmi ma prekvapilo množstvo práce vykonanej na rekonštrukcii tohto hradu. Tak opravený hrad som ešte nevidel. Bol som priam v nemom úžase. Proste nádhera a patrí veľký obdiv všetkým dobrovoľníkom, ktorí sa o to zaslúžili.

V čase, keď sme s Miriam brázdili hradom, Jožo s Ľudkou odpočívali na mieste vhodnom na odpočinok. A tento čas Jozef využil, aby riadne a hlavne z výšky zmapoval tento pekný hrad. Krásne zábery z jeho drona uvidíte v pripravovanom vi­deu.

Koniec

Po prehliadke hradu Hrušov sme už len zišli pár stoviek metrov po Ponitrianskej magistrále dolu na parkovisko k autu. Dnes nebol čas sa niekde zastaviť na pohostenie, hoci ja som bol riadne hladný. A určite aj ostatní. Museli sme stihnúť vyložiť Miriam v Zlatých Moravciach, ale hlavne Ľudku na železničnej stanici v Leopoldove do 16:56 hod. Stihli sme to a úlohu splnili.

Ľudku „gentlemani“, ako sa patrí odprevadili k vlaku a rozlúčili sa s ňou, so želaním všetkého dobrého a skorého stretnutia na ďalšej turistickej akcii spolku.

Záver

Opäť som zažil peknú akciu. Síce nie tak početnú ako minule, ale znova príjemnú v kruhu vynikajúcich priateľov.
Ďakujem za spoločnosť, atmosféru a príjemne prežitý turistický deň.

Dovidenia nabudúce.

Vincent sa na mňa akosi čudne pozerá a ešte k tomu ako bonus krúti hlavou. Toto vraj ešte nezažil. Vraj som veľmi slabo pripravený na dnešnú turistiku. Veď aj som. Stále som totiž v pyžame. A v čom je problém? V čom by som mal byť? Nezvyknem spávať v turistickom oblečení. Teda, aspoň nie doma. A takto nejako to mohlo byť pri našom stretnutí dnes ráno po odparkovaní Vincovho auta. Ale tak nebolo.

Vincent mal totiž šťastie, že ho nebudí budík, ale mobil. No a jeho mobil si prehadzuje čas sám. By sa prehodenia času v predstihu asi len tak nedožil. Aj tak ho zmena času trochu vystrašila. Keď sadal do svojho auta a podľa „palubného času“ zistil, že už mal byť pol hodinu u mňa. Stihol to. Nielen kvôli konfrontácii času z viacerých zdrojov, ale aj kvôli žeravému výfuku. Ráno niekto prefrčal našou uličkou šialenou rýchlosťou. Si vravím „Čo to za nekultúrne hovädo…“, snáď má dobré brzdy, lebo naša ulička je slepá a na konci sa musí otočiť… á Vincent to stihol. Dokonca má zopár minút k dobru. Už len naložíme Ľudku na stanici a ide sa po Miriam.

Meteorológovia sa na dnes vyhrážali hmlou, ale neskôr prisľúbili i kúsok slniečka. Taký akurátny. Ale sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú. My sme sa tiež radovali, ale hlavne z jesene. Meteorologické sľuby už za tú dobu dobre poznáme. Práve v takéto dni je to tak pol na pol. Preto sme si z plášťa pani hmly toho veľa nerobili. Aspoň budú zaujímavé fotky. Síce sme trochu dúfali vo výhľady, ale jesenné hory a hmla nám stačili. A komu nestačili, bude sem musieť prísť ešte raz.

Tempo máme ležérne. Až také pohodičkové, že sa môžeme obzerať po hríboch. Ľudka to aj dostatočne zneužíva. A má aj nejaké úspechy. Aha hríbik! Prelomíme, či nie je červivý a šup s ním do pláteného vrecúška. A Vincent jej pri tom občas nechtiac pomáha. Sa ich pýtam, „Čo tam hľadáte hríby? Nie? Lebo my máme ísť práve po tejto ceste.“ Po chvíľke zaznie Vincentovo „Ahá!“

ľudka urobila hrubú chybu. Povedala, kedy jej idú vlaky domov. A už je po ležérnom tempe a po hubárčení. Ten vlak jednoducho stihneme lebo ďalší ide až o pár hodín! Lenže do cesty sa nám postavil fotogenický Hrušov. Nevadí, neobchádzame, veď máme dobrý medzičas. A navyše auto parkujeme na parkovisku kúsok pod hradom. Aj tak bolo. Všetko sme stihli. Preloziť hrad, nafotografovať sa do sýtosti…

Keď sme sa blížili k Zlatým Moravciam, niekto to skúsil dať na „nezastavujem, máme spoždení“. Miriam vysadíme na kruháči. Na tom, čo je najďalej od jej domu. Ten kto to navrhol, asi vedel o jej záľube prechádzať sa. Jediná Miriam nesúhlasila a to stačilo. Nemal som to srdce. Tentoraz. Takže ako bonus otočka pri jej novom ešte nie úplne dokončenom dome a šup šup, treba ju vysadiť tam, kde naozaj býva.

Už nám zostávajú iba dve veci, čo musíme stihnúť. Ľudka odchod vlaku a Vincentov žalúdok večeru. S vlakom by nemal byť problém, ale tá večera! Už nám tu Vincent vyratúva, čo všetko zjedol za deň. Je toho málo. Ako keby sme sa my ostatní doteraz na túre prežierali. Pohodička. Ľudka má na stanici čas na kávičku s cigaretkou… A ako dopadol Vincentov žalúdok? To veru neviem.

Jožko, tvoj komentár pod fotkou ma pobavil: Tri dámy v červenom. Iba jedna z nich je jedovatá. Kde ty na to chodíš?