Detail akcie Za výhľadmi na Temešskú skalu

Musím opäť pochváliť Vinca za video. Už som si myslel, že sa nemá kam posunúť, lebo predchádzajúce videá sa mi zdali dokonalé, ale vidím, že má stále nové dobré nápady. Ten spomalený sneh s Dušanom je hodný Hollywoodu. Super.

Každá akcia je niečím iná. Doslova výnimočná. Aj pri tejto tak bolo. Stalo sa to už na ceste autom. Zrazu auto oproti mne 2 – 3 x zablikalo. Vravím si, tu niekde musia číhať policajti. Ale za najbližšou zákrutou nič. Len cesta vedúca lesom. Po pár kilometroch na blikanie zabúdam. Spomeniem si naň až o asi 5 – 6 kilometrov ďalej v obci Valaská Belá. Vďaka policajtom, ktorí ma zastavili.

Doklady chceli. Tie som však mal vzadu v ruksaku. Tak som vystúpil, otvoril kufor a vytiahol peňaženku s dokladmi. Hneď čelím otázke „Vy ste turisti?“. „Áno, takí malí,“ vravím. „A kam idete?“ stále sú zvedaví. „Na Temešskú skalu“. Poznali to, vraj je to kúsok. Vyvádzam ich z omylu, žiaden kúsok. Aspoň nie pre nás. My sme si to zokruhovali a čaká nás asi 17 kilometrov.

Kým sme sa dostali k občianskemu a vodičskému preukazu, postupne vystupujú z auta ostatní turisti. Asi sú zvedaví na moju dychovú skúšku, alebo im je už dlho v aute? Aj oni sa dávajú do reči s policajtami. Všetko prebieha v priateľskom duchu, vrátane dychovej skúšky. Asi som niektorých sklamal, lebo som mal samé nuly.

Zaparkovali sme v Nevidzanoch. Zokruhovať sme to zokruhovali, ale za tú cenu, že sme šli po cyklotrase cez polia a lesíky. Dnes by však táto trasa nebola vhodná ani pre tie bicykle. Mohlo za to blato. Našťastie sme si to odtrpeli hneď na začiatku a potom už snáď bude dobre.

Nie je až tak dobre ako sme si mysleli. Síce blato zmizlo, ale vystriedal ho strmák. Ten drobný prechod medzi blatom a strmákom v podobe asfaltu v obci Temeš nepočítam. A pri konci stupáčika pilčíci. Pekný výkon. My sme hore vytrepali iba seba. Oni okrem toho aj motorové píly a bandasky s palivom. Teda okrem jednej. Tú mali „kúsok“ dolu svahom, kde naposledy dopĺňali palivo. Medzitým sa však prepílili trochu vyššie. Zbytočne po mne kričali. Bandasku som videl, ale pred pár minútami. Mali kričať skôr. Preto kričím po za mnou idúcom Dušanovi. Aj on už bandasku minul.

Ďalším želiezkom v ohni je Vincent. Čiže zase nič. Nezlyhal až posledný z nás. Mal ideálne podmienky. Informácia o bandaske s palivom ho zastihla tesne pri nej. Možno sa na jej odnesenie cítil aj preto, že bol doslova obklopený ženskou časťou našej výpravy. Za takýchto podmienok by som si možno trúfol i ja. Za vynesenie bandasky sme boli patrične potrestaní. Jabĺčkovicou. Tej, na rozdiel od benzínu, mali pri sebe dostatok. A keďže sme obetaví a radi pomáhame dobrým ľuďom, rozhodli sme sa im pomôcť s jabĺčkovicou…

A sme hore. Naozaj pekné výhľady. Vlastne už zdola sme videli, že Temešská skala bude naozaj krásnou čerešničkou turistickej akcie. Ideálne miesto. Pohľad na hodinky naznačuje, že aj ideálny čas dať si k výhľadom aj niečo pod zub. Asi sme tu naozaj dlho, lebo pilčíci už polom na turistickom chodníku vyčistili a práve prichádzajú na vrchol Temešskej skaly. Vďaka nim sme vlastne prví turisti, ktorí nejdú cez polom. Ten kraľoval na turistickom chodníku dlhé roky. Prehodíme medzi sebou zopár slov, kalíštekov, k tomu spoločná fotka a ideme ďalej.

V ďalšej časti trasy to šlo takmer samé. Najväčšie stúpanie sme mali za sebou. V najvyšších miestach trochu spomalil postup sneh. Nám to však nevadilo. Aspoň máme viac času na obdivovanie zasneženého hrebeňa. Potešil aj prístrešok, ktorý na mape nenájdete. Napriek tomu stojí a sú od neho pekné výhľady na Rokoš a Nitrianske Rudno.

Poslednou čerešničkou boli výhľady z Chotej hory. Čarovné miesto. Až tak čarovné, že si Ľudka k tým výhľadom aj vyložila nohy na stôl a Ivan netypicky hýril pohybom. Síce pri tom sedel, ale ruky mu lietali všetkými smermi. Až tak sa snažil ukazovať všetko, čo sa mu páčilo. Snáď sa všetkým páčilo a nikoho sme nechtiac na tejto akcii neuštvali…

Úvod – úvodný

Ako vznikla táto akcia? Jednoducho. V auguste 2021 ma s manželkou pozval sused Peter na víkendový pobyt na chatu na konci Valaskej Belej. V sobotu večer som len tak rozjímal a náhodou som pohľadom zablúdil na ďaleký horizont. A viete čo som uvidel? Áno správne tušíte – Temešskú skalu. Už vtedy som si povedal, že tak pekné miesto musím navštíviť. Keď som potom v práci stretol Jozefa, spomenul som mu môj „zážitok“ so skalou. Čuduj sa svete, proti jej návšteve vôbec neprotestoval.

No a práve v týždni, pred uskutočnením tejto akcie, som si na milú skalu znovu spomenul a Jozefovi som navrhol jej návštevu. Musela ho zaujať, lebo vzápätí prišiel za mnou už s nakreslenou trasou – okruhom. Bolo len treba určiť deň. Voľba padla na nedeľu, lebo v sobotu malo ešte pršať. A tak sa stalo.

Úvod – záverečný

Chcem poďakovať Jozefovi, že sa opäť podujal dopravou do miesta turistického harašenia. A samozrejme Ivanovi, lebo ten nás zas dopravil do Piešťan pred Tesco.

Na tomto mieste, ešte než začnem opisovať pre nezúčastnených zážitky z akcie chcem spomenúť, že akcie sa zúčastnila aj priateľka našich severaniek Marienka. Marienka dúfam, že sme Ťa touto túrou nevystrašili, ale že si si ju poriadne užila. A keď už nič iné, aspoň si spoznala nových ľudí, ktorí sú postihnutí chorobou / úchylkou zvanou „turistika“. Je už na Tebe, ako s tým naložíš a aké ponaučenie si z tejto akcie odnesieš.

PUTUJEME

Prvé zastavenie

Nebolo turistické. Bolo také zásobovacie. Pretože sme sa museli so severankami niekde stretnúť, určili sme spoločne, že tým bodom bude Lidl v Ilave. Severanky už na mieste boli, keď sme dorazili k Lidlu. Tentoraz sme kávičku v Zadarmovciach odmietli. Využili sme služby kávového automatu v útrobách Lidlu, kým niektorí robili v ňom nákup proviantu. Keď nás naštartovala kofeínová bomba, vyrazili sme do Nevidzian – štartu našej akcie.

Druhé zastavenie

Kým sme sa na chvíľu na trase zastavili, užili sme si medzi Nevidzanmi a obcou Temeš trochu blata. Pred nástupom na žltú značku našim bodom záujmu bol Pamätník padlým sovietskym vojakom, ktorý je situovaný nad obcou Temeš. Pre tých, čo tam neboli spomeniem, že Pamätník je venovaný dvom neznámym sovietskym vojakom, ktorí padli pri oslobodzovaní obce Temeš.

Tretie zastavenie

Toto zastavenie nebolo ešte vrcholové, aj keď niektorí to mohli považovať za vrchol Tesne pred príchodom do Temešského sedla sme stretli šesť chlapov pilčíkov, ktorí čistili žltý turistický chodník od štvorročného popadaného dreva po veternej kalamite. Veľmi záslužná práca chlapi – ďakujeme vám, že my turisti môžeme potom chodiť po bezpečných chodníkoch.

Na tomto mieste sme sa chvíľu zdržali. Čo sme mali robiť keď po tom, čo im Ivan spravil službu tým, že im zdola priniesol bandasku s benzínom do píl a ony sa nám chceli odvďačiť „vitamínmi“ Aj sme si trochu s nimi pokecali, občerstvili sa a doplnili tekutiny Napokon po rozlúčke sme pokračovali ďalej.

Štvrté zastavenie

Temešská skala si zaslúži dlhšie zastavenie. Jednak ponúka nádherné výhľady a navyše po výživnom stúpaní na ňu je treba si oddýchnuť. Na jej vrchole sme pobudli možno aj hodinu. Na vine sú spomínaní chlapi pilčíci, ktorí asi polhodinu po nás tiež dorazili na „skalu“. Znova sa rozohral rovnaký scenár ako pod Temešským sedlom. Všakovaká debata o všeličom a každý s každým. Kvalitné občerstvenie, opätovné dopĺňanie potrebných „vitamínov“ a kochanie sa nádhernými scenériami vrcholu nás na „skalu“ prikovali. Jožo dopodrobna zmapoval Temešskú skalu dronom a vy ostaní onedlho budete môcť vidieť výsledok jeho tvrdej pilotnej práce.

Za nedostatok by som považoval, že sme nevyužili služby ohniska na skale, lebo pilčíci prišli poriadne „vyzbrojení“ proviantom. Už počas prvých minút pobytu zakladali ohník, aby si opiekli prinesené dobroty. My sme len pozerali a sliny nám tiekli z úst – teda aspoň mne. To by som považoval za vážny nedostatok organizácie tejto akcie a treba sa nad tým poriadne zamyslieť.

A keď vzájomné rozhovory utíchli a všetka činnosť ustála posledným aktom, ktorý sme na „skale“ vykonali, bolo spoločné fotenie s príjemnými chlapmi pílčikmi. Rozlúčka na seba dlho čakať nenechala.

Piate zastavenie

Dá sa povedať, že tých zastavení bolo viac, ale zhrniem to do jedného. Prakticky sme sa zastavili vždy, keď sme dorazili na nejaký vrchol na našej trase. Postupne sme navštívili Malú Maguru. Potom prišiel na rad druhý najvyšší vrch Strážovských vrchov Magura. Tu sme pobudli o niečo dlhšie. Ďalším zastavením boli vrchy Hlboký vrch a Vojtková.

Posledným vrchom, kde sme dali odpočinúť svojim nohám bola Chotá hora. No ja som sa stal vinníkom, že sme jej výhľady nevyužili všetci. Tesne pred výstupom na Chotú horu sme zle odbočili zo žltej turistickej značky na čo nás upozorňoval Ivan. Nie všetci toto varovanie počuli. Ja – vinník – som Mariku a Marienku omylom poslal samé po nesprávne nastúpenej lesnej cestičke. V omyle, že Jozef odbočil iba kvôli keške a nepočujúc Ivanove varovania o zlom smere som bol v tom, že som ich poslal správne. Moja chyba, moja chyba, moja chyba. A preto sa chcem ešte raz ospravedlniť Marike i Marienke za tento omyl – prosím – Marika a Marienka prepáčte. Už sa to viac nestane – dúfam 

Záver

Do cieľovej obce Nevidzany sme dorazili neskoro večer. Ešte nebola tma, ale slniečko už uvažovalo, že zapadne. Po ceste domov sme sa chceli ešte niekde občerstviť aspoň teplou polievkou, ale situácia s reštauráciami bola katastrofálna. Všetko bolo zatvorené – hrôza. Takto sa z krízy gastronómia nedostane. No čo už. Asi si budeme musieť na podobné situácie zvyknúť. Len dúfam, že nie všade je to tak a občas naďabíme na výnimky.

Chcem tradične všetkým poďakovať za účasť. Bolo my s vami dobre. Užil som si pekné chvíle a znova načerpal nových síl, ktoré príroda, lesy a hory poskytujú.

Ďakujem a nabudúce dovidenia.

Ľudka mi včera písala, že ony idú svojim autom a že od 8.00 hod. nás čakajú v ILAVE pri Lidli.

Naša cesta z Piešťan k Lidlu v Ilave podľa Google mapy trvá 36 min.

ak by ste šli cez Ilavu, o 7,30 mi tam prichádza bus,…

…k bodu číslo jedna: Ty sa pokloníš padlým vojakom a ja im podám správu, čo stvárajú ich pravnuci