Jozef
Pôvodne sme mali ísť niekam inam. Na Veľký Manín. Aj zostava mala byť trochu iná. Mali ísť severanky zo severu ešte kúštik ďalej na sever. A nešli. Nie že by nechceli ísť… len im niečo do toho došlo. Asi severák. Rýchlo vymýšľam novú trasu. Ivan súhlasil. Vyzeralo to, že pôjdeme iba my dvaja, keď tu zrazu… Dosť nás bolo. Tak akurát.
Bez problémov parkujeme v Podhradí. Hrad na dohľad. Hurá na hrad! A už je po hurá. Dnu sa dostane iba vietor. Mreža je zamknutá. Toto by nahnevalo aj Tatárov. Takže moment prekvapenia nezabral. No dobre. Dobre. Aj tak s nami nevybabrete. Veď my si hrad poobzeráme aj tak. A z vtáčej perspektívy. Vrtuľky sa už točia… Len si budeme musieť počkať na obrázky. Určite budú nádherné. Svedčí o tom aj malý displej mobilu…
Čaká nás jaskyňa. Pred ňou v čakaní pokračujú ostatní. Čakajú na mňa a Mareka. Ten ešte vo vnútri nebol. A ja ešte k tomu hľadám kešku. Doteraz sme sa flákali… ale teraz, teraz nás čaká vrch Úhrad. Rozhovor trochu viazne. Nie že by nebolo o čom… Môžu za to občasné výhľady na hrad. Fotiť treba, pre budúce generácie… a popri tom sa pokúsiť chytiť dych. Nie, nie je to až taký stupák. Len cez zimu tá kondička, ako to povedať. Trochu podriemkáva zimným spánkom.
Úhrad. Kedysi tu bývalo hradisko. Teraz tu vládnu stromy. Kedysi tu nebol žiaden výhľad. Dnes taký maličký a zrovna priamo na Topoľčiansky hrad. Celkom pekný, aj výhľad aj hrad… A teraz dolu k Mačacej skalke. Pri jej vrchole je ukrytá skalná ihla. Vraj jediná v Považskom Inovci. A ako bonus čiastočné výhľady. A teraz nechoď tam.
Nasleduje neznáma vyhliadka, skalné okno, jaskyňa pod Úhradom. Presne v tomto poradí. A tu som trochu zlyhal. Zle som si zapamätal, kde má byť keška. Hľadáme ju, hľadáme, ale pod skalou. A ona je v strome a zopár desiatok metrov od nás. Trochu som Mareka povláčil takzvanou Romanovou skratkou. Doslova. Zrazu pred nami hradba v podobe svahu kopca. Keď som sa zorientoval, kam vlastne máme ísť… Hádate správne. Tam hore…
Skalné okno potešilo. Ostatní však boli rýchlejší a už sú pri druhej jaskyni. Kým sme tam prišli, už horel malý ohník. Opeká sa. Musíme sa posilniť, aby sme mali dostatok síl na prieskum jaskyne! Tak dobre. To nebol hlavný dôvod. Ale keď už sme to sem hore vyteperili… A nielen špekačky. Marek vytiahol lopárik, cibuľu… No proste, radosť sa pozerať, a ešte väčšia jesť…
Ideme domov. V aute sedíme štyria. Traja keškári a jeden ešte normálny. Marek. Trochu líznutý, ale ešte odoláva. Zatiaľ. A chvíľu ešte asi bude. Kto ho vie, kto sa skôr stane keškárom? Marek či Vincent? Uvidíme. O zopár mesiacov či rokov uvidíme. Možno. A možno nikdy. Dosť sa na našich keškárskych rečiach smial. A úprimne! Mám rád úprimný smiech. A ten neraz býva nákazlivý. A preto sme mali všetci veselú cestu domov…