Vinco
Úvod
Prečo dnes Vršatské bradlá? Lebo medveď! Ale nie. Teraz vážne. Myslím si, že päť rokov a osem mesiacov od poslednej návštevy tohto prekrásneho miesta je dostatočná doba, na zopakovanie návštevy. Prispeli k tomu aj mnohé predchádzajúce turistiky, ktoré počas dopravy na ich štart viedli okolo tohto miesta a dvíhali nám prst ukazujúci práve na Vršatské bradlá. Napokon spomeniem ešte jedno moje tvrdenie ohľadne opakujúcich sa návštev zaujímavých miest. Ja zvyknem tvrdiť, že sú miesta alebo vrchy, ktoré sa oplatí navštíviť opakovane, alebo aj viac krát. Toto je práve to zaujímavé miesto. A preto dnes Vršatské bradlá.
O tomto zámere som informoval aj Jozefa. Bola nádej, že pri naplánovaní turistiky na nedeľu môže ísť aj on. Pôvodne mala byť v sobotu, ale počasie zaúradovalo a tak nedeľa zvíťazila. Oproti identickej trase z roku 2020 som urobil zmenu podľa odporúčania Jozefa. Z trasy som vyhodil, čo sa týka ne-výhľadov vrch Chotúč a zaradil som Jozefom ponúknutý Biely vrch. Bola to napokon dobrá voľba.
Putovanie
Po zaparkovaní auta na platenom parkovisku Chaty Vršatec sme zahájili
prípravné a štartovacie práce. Ako obuv sme zvolili ľahkú do sucha. Chyba.
Ale o tom neskôr. Akciu sme štartovali súpravičkou Tatra Tea v malom
balení. Ideálne na takéto akcie. Čo ma však mrzí, že celú
„štartovaciu procedúru“ som točil na kameru a doma som zistil, že som ju
vôbec netočil 
Ja som nemal kameru zapnutú. Natáčať som
začal, až keď som kameru „vypol“ a hodil dočasne do kufra. Čo už. Lebo
Vinco? Alebo. Lebo PAT a MAT?
Naše prvé kroky viedli okolo nového Wellness Hotela Jason. Potom sme sa už vnorili do lesa prevažne po zablatenej ceste. Okamžite sme zhodnotili zlý výber obuvi. Dobrá správa. Pred výstupom na Chmeľovú sa vrátime späť na parkovisko k autu a budeme sa môcť prezuť. Asi po kilometri šliapania zelená značka odbočila doľava a viedla nás konečne po príjemnej trávnatej ploche. Objavili sa nám aj prvé pekné výhľady. Víťazila v nich síce hmla, ale nám to nevadilo. Našu nič netušiacu kolónu som „potiahol“ až k „Babičkinej lavičke“. Bola trochu mimo našej trasy, ale stála za návštevu. Nasledujúce krátke nenáročné stúpanie nás priviedlo na Biely vrch. Návšteva si vyžiadala krátku asi päť minútovú prestávku. Vrch dokonca obsahuje aj vrcholovú knihu a tak do nej pribudol zápis a spomienka na Turistický spolok PAT a MAT.
Z vrchu sme odchádzali opäť po parádnej lúke, ktorá nám poskytovala
parádne výhľady. Hrad Vršatec bol zreteľný. No Chmeľová sa stále
schovávala v hmlovom závoji. Nie a nie sa ukázať. Tajne sme dúfali a ja
som prianie vyslovil aj nahlas, že po našom výstupe a príchode nech je
Chmeľová „vyzlečená“ a bez závoja. Putovanie netrvalo dlho a boli sme
pri aute. Rýchle prezutie a na rad prišiel REŠTART
štartovacej procedúry 
Opätovné zlyhanie som nepripustil a všetko som
bezpečne natočil. Tak ako sa patrí a sluší. Mohli sme začať stúpať.
Od poslednej našej návštevy sa toho veľa zmenilo. Chodník prudko
stúpajúci k Rázcestiu Chmeľová lemuje z oboch strán
elektrický ohradník. Priestor je vyčlenený pre pasúce sa ovce. My sme ich
stretli až hore pri rázcestníku. Z predchádzajúcej akcie si pamätám, že
chodníkom tiekla voda. Dnes tieklo chodníkom šmykľavé bahno. Dobre že sme
sa prezuli. K samotnému výstupu na Chmeľovú sme opäť museli rebríčkom
ponad elektrický ohradník. A potom to začalo. Bolo to dobrodružstvo. Taký
hard-core výstup. Dúšovi by sa páčilo To som si istý.
Na Chmeľovú sme dorazili Chvála Bohu bez ujmy na zdraví. Na vrchole nás bolo viac. Ani tu nefúkalo ako minule, tak sme si doprali dlhšiu prestávku. Jedli sme, pili sme, tatranským čajíkom oslavovali sme a kochali sme sa parádnym výhľadom z Chmeľovej. Veď je to druhý najvyšší kopec Bielych Karpát, tak by sa patrilo mať pekné výhľady. Vrcholová kniha na tomto kopci neexistuje. Škoda. Ale naša spoločná fotografia na kopci áno. A potom už hajde dole.
Aj zostup do sedla bol zaujímavý. Ešte úsmevnejší ako výstup. Šmyk sem, šmyk tam bolo. Ale v zdraví sme prišli aj dole. No a bez otáľania šup hore na Javorník. Ten som síce nemal nakreslený v trase, ale návštevu som mal naplánovanú. Inka s Lubom neprotestovali ani pod hrozbou, že zostup z Javorníka bude opäť zážitkový, tzv. hard-core. Vrchol sme chvíľu hľadali, ale napokon našli a venovali mu krátku prestávku. Parádne výhľady boli, až neskutočné. Pod nami cesta – asfaltka, ktorou sa budeme vracať do Vršatského Podhradia. Oproti nám spomínaný Chotúč sa vypínal a volal na nás. A my? Dnes nie! Milý Chotúč. Dnes Ťa v pláne nemáme. A basta.
Spoločná fotka na Javorníku odštartovala hard-core zostup k Náučnému chodníku – Okolo Vršatca – koruny Bielych Karpát. Cesta dole bola naozaj zaujímavá. Totižto nešli sme rovnakou cestou ako minule. Keď som sa dole kĺzal po kameňoch nebolo mi všetko jedno. Ale dali sme to. Potom už len príjemná cesta nás doviedla k jedinému turistickému prístrešku na náučnom chodníku. Aspoň, že je na lúke a ponúkal krásne výhľady smerom na Červený Kameň. Prestávka trvala tak desať minút.
Nasledujúce putovanie po lúke bolo príjemné. Radosť nám pokazila následná asfaltová cesta prudko stúpajúca do Sedla Chotúč. Nie. Nebolo to stúpaním, ale tým nepríjemným asfaltom. Od Sedla Chotúč nám všetky asfaltové útrapy vynahradili nádherné scenérie na celý masív Vršatských Bradiel. Rozlohou sú malé, ale krásou veľké. Korunou tejto krásy je však Hrad Vršatec.
Hrad sme navštívili hneď po tom, čo sme po prudkej asfaltke doputovali k odbočke k nemu. Asi po dvesto metroch nás hlinený chodník priviedol k vstupu do „Paláca“. Žiadne zákutie hradu nebolo pred nami bezpečne schované. Všetko sme si prešli, všetko prekutali. A na „legendárnom mieste“ aj spoločnú fotografiu vyhotovili sme. A potom spokojní a plní zážitkov odišli sme – do cieľa.
Záver
Záver fantastickej turistickej akcie sme absolvovali v Hoteli Vršatec. Návštevu sme mu venovali preto, lebo je ďalej od parkoviska ako Hotel Jason. Skonštatovali sme, že Hotel Jason berie „starému a dlhšie existujúcemu“ hotelu zákazníkov, tak preto Vršatec. Chutné polievky – kapustová a cesnaková nám naplnili hladné brušká. Kofola a čaj zas zahnali smäd. S dobrým pocitom a parádnymi zážitkami sme zavŕšili plodne strávenú októbrovú nedeľu. Ja ďakujem INKE a LUBOVI za skvelú spoločnosť a pekné spoločne strávené chvíle.
Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.