Vinco
Úvod
Túto trasu vymyslel Jozef. Ja som ju nakreslil. A Chvála
Bohu sme nešli na túto akciu iba dvaja 
Popravde. Ja som na
cielených skalách už raz bol. A to s Radom
v zime, ale vtedy sme nenavštívili Malý Kjeragbolten. Prišli sme iba
pod Hodinovú vežu.
A teda, ako sa to vyvíjalo s účasťou? Ľudka išla po tejto akcii ako
pes po udenom Ona vždy vytuší, ktorá akcia je bombová, zážitková.
Ale. Marcelku som tak trochu „lámal na kolene“. Večer pred akciou som jej
volal a lanáril na akciu. Aj trochu odolávala, ale nakoniec som jej povedal.
Keď budeš zajtra ráno o 7.30 hodín stáť pri mojom aute tak ideš. Keď
nebudeš stáť, tak nejdeš.
A ešte musím zareagovať na ďalších potencionálnych účastníkov. Asi dva krát som sa pokúšal volať Marike, ale tá bola nedostupná. Z Ľudkinho rozprávania som sa dozvedel, že Marike vadilo počasie, ktoré akože malo v sobotu byť. Dnes, keď si pozrela fotografie z akcie Jozefove i moje uzná, že jej obavy z počasia boli neopodstatnené.
Putovanie
Začali sme
po zaparkovaní vozidiel na Výtoku pri chate Dolina. Ja som tu bol autom prvý krát a nevedel som, že sa dá trasa takto skrátiť. Milo ma to prekvapilo.
Už na začiatku,
keď sme sa pohli po zelenom Chodníku Jána Hollého ku „Skalám“ sme zažili nádherné jesenné scenérie v Malých Karpatoch. Nemôžem sa ubrániť pocitu ako upokojujúco na mňa táto scenéria pôsobila. Je to niečo neskutočné. Ja viem, že svojím spôsobom sú pekné všetky ročné obdobia, ale jeseň to je proste farebný zázrak prírody a nič sa mu nevyrovná.
Keď sme prichádzali
k občasnej vyvieračke pod Bacharkou tajne som
dúfal, že bude „fungovať“. Z predchádzajúceho putovania s Radom som
vedel, že mám hľadať strom, z pod ktorého vyvieračka vyviera. Pohodlne
som ju našiel, ale zostal som smutný. Vyvieračka umrela 
A tak som
zúčastneným aspoň vyrozprával, aká bola vtedy, keď ešte fungovala. Vtedy
žiarila živou krásou umocnená zimnou kvapľovou výzdobou. Bol som z toho
smutný a dúfam, že vyvieračke pod Bacharkou svitne v budúcnosti na
lepšie časy.
Naše sily
preverilo následné stúpanie k Hodinovej veži a
potom výstup po rebríkoch popod Kjeragbolten na jej
vrchol. Stúpal som vo výprave ako posledný, ale začul som akési hlasy
menšej vzbury. Nebudem tu menovať turistku, ktorá sa odvážila povedať
slová, že keby vedela čo ju čaká, tak by zostala doma Ale ja viem, že
to vôbec nemyslela vážne a neskôr, keď zistila aká krása nás čakala na
vrchole, tak by si radšej zahryzla do jazyka 
Kjeragboltenu
sme sa dlho nevenovali. Len sme popod neho prešli a pokračovali na vrchol Hodinovej veže. Náznaky vzbury opadli a pozitívna nálada stúpla hneď po tom, čo sme sa po výstupe rozhodli, že cestu naspäť smerom dole nepodstúpime. Aj ja ortodoxný nemenič trasy som s návrhom súhlasil. Hlavná bola bezpečnosť výpravy. A nebanujem. Jozef, ako rozumnejší člen výpravy rozhodol správne.
Nasledujúcu asi pól hodinu
sme strávili oddychom, občerstveným a kochaním sa na vrchole lezeckých
skál. Z tohto miesta sú nádherné výhľady. Padlo aj niekoľko vrcholových
kalíškov. Zdroj „vitamínov“ sme našli v Marcelkinom ruksaku Ľudka
zas hodila do pľacu výborné mini jabĺčka. No proste dosýta sme si užili
chvíle na tomto nádhernom mieste.
Po odchode
už o chvíľu naši keškári niekde zmizli v lese. Ževraj hľadali akýsi závrt. A aj našli. A skoro sa doň aj zavŕtali. My s Marcelkou sme zatiaľ čakali na „keškárov“. No asi po pól hodine to Marcelka už nevydržala a išla stratených hľadať. Ja som sa zatiaľ sám pohol smerom k vrchu Vrátno.
Vrátno
ma teda privítalo samého. Asi po desiatich minútach doputovala ostatná časť výpravy. Pozreli sme si parádny Radov výtvor – drevenú vrcholovú tabuľku. Ľudka na tomto kopci udelila každému vrcholovú medailu. Pod Vrátnom sa nachádza aj malá jaskyňka a tak naše oči nazreli aj do nej. Skúste hádať, kto do nej vošiel prvý? Okrem iného sa tu nachádza aj keška, ktorú bezpečne ulovila Marcelka – nádejná keškárka. A potom už horsa ďalej.
Pri ceste na Klenovú
sme trochu improvizovali, upravovali trasu. No nakoniec, keď sme už boli
blízko vrcholu vybrali sme si najrovnejšiu trasu. Nie ako ja pred časom
v pohorí Burda, keď sme stúpali na vrchol Burdov Hovorí niekomu
výraz „ruská sýkorka“? Keď nie. Tak nevadí
Aj tu na vrchu Klenová sme poobdivovali parádnu Radovu vrcholovú tabuľku. Klenová nás zdržala tak pätnásť minút, možno viac. Nie sú tu parádne výhľady, ale kto chce nejaké si nájde. K rozhliadnutiu sa nám dopomohol aj Jozefov ďalekohľad a presvedčil nás, že tu na Klenovej je sa na čo pozerať.
Našou predposlednou zastávkou
bola vyhliadka pod Klenovou. Aj tu sme strávili pár minút. Proste dnes sme sa nikde neponáhľali a naplno si užívali jesennú krásu okolitej prírody. Pred odchodom sme hlasovali o našom ďalšom postupe, o skrátení pôvodnej trasy. Dočasne vyhrala jaskyňa pod Klenovou a tak sme vyrazili k nej. Netrvalo dlho a už sme nazerali do vnútra jaskyne, kde toho času už spokojne zimujú miestne netopiere. Trvalo to iba chvíľu, nechceli sme spiace osadenstvo pridlho vyrušovať. A keď bol v pláne odchod od jaskyne zrazu niekto utrúsil „a čo je to tam dole tá strieška“. S Jožom hovoríme, veď to je tá rozhľadňa, ku ktorej sme mali ísť. A bolo rozhodnuté. Pôvodne skrátená trasa sa práve stala minulosťou.
Na protipožiarnej monitorovacej veži Klenová
sme sa zdržali iba chvíľu. Tí čo chceli vidieť jej výhľad vyliezli hore a kochali sa. Ja som zostal dole. A to preto, že pri mojom cyklistickom výjazde v stredu 1.11. som na veži už bol. Veža ponúka iba obmedzený výhľad smerom na Vrbové a Piešťany.
Posledná trasa
do cieľa už bola pohodová, klesavá a nenáročná. Trochu sme aj kopli do koní, aby Ľudka v Piešťanoch stihla vlak domov. A tak sme spokojní, plní silných zážitkov doputovali na Výtok. Neotáľali sme s rozlúčkou a s vedomím, že sa stretneme nabudúce sme sa rozišli do domovov.
Záver
Ďakujem jesennej prírode, že som mohol zažiť silný jesenný zážitok. Ďakujem mojim zúčastneným spoločníkom za účasť a skvelú náladu a spoločné prežité chvíle. Chcem pochváliť kvetinky, že sa nezľakli výstupu na Hodinovú vežu a že dokázali, aké sú silné ženy.
Ja pevne dúfam, že sa čoskoro stretneme na ďalšej oslave turistiky. Dovtedy Dovidenia!
moooc tešíím
