Vinco
Úvod
Síce navrhol túto trasu Mišo, ale túžba navštíviť majestátnu Krakovu hoľu sa narodila v mojej hlave. A nebolo to dnes, či pred pár dňami. Túžba vo mne driemala už od októbra 2020, keď som „popod“ Krakovu hoľu išiel s Dúšom, ako oddelená dvojka zo štvorky. Ľudka s Ivanom vtedy chceli ešte zažiť po túre kúpanie v termálnom prameni Kaďa v Liptovskom Jáne a tak sa späť vydali skôr po zelenej značke. No a my sme pokračovali ďalej do Sedla Predných. Už vtedy som na Krakovu hoľu hľadel so závisťou a vravel si sám pre seba, že na ňu raz pôjdem. A prosím pekne, stalo sa tak dnes. Mňa teší, že som v tom nebol sám a pridali sa ďalší dobrodruhovia.
Hoci je sem cesta z Piešťan dlhá a trvá dve a pól hodiny oplatí sa sem ísť. Možno by bolo lepšie sa tu niekde ubytovať a pobehať toho viac, ale to možno niekedy nabudúce. Je to časť Nízkych Tatier, ktorá nie je až tak navštevovaná a dajú sa tu podniknúť zaujímavé túry.
Putovanie
Auto sme zaparkovali na platenom parkovisku pri Demänovskej
jaskyni Slobody za 8€. A chodník
s modrou turistickou značkou, ktorá prakticky smeruje až na vrchol, začína
už pri miestnej informačnej tabuli. Už od začiatku sa pripravte na pekný
stúpačik. Ak ste príliš oblečený, putovanie po serpentínach na
Pusté a do Sedla Machnaté,
vás okamžite vyzlečie 
No musím povedať, že je to nádherná cesta.
Hlavne vyššie položené jej časti vám odkryjú prvé nádherné výhľady.
Počasie sme mali vynikajúce a to zážitky ešte umocnilo.
Než sme prišli do Sedla Machnaté putovali sme popod obnažené skaly vrchu Pusté. Ako povedal Roman nie je sa na týchto miestach kam ponáhľať. Treba si ich poriadne užiť a my sme tak urobili. Je to nádherná časť trasy, ktorá sa ďalej neopakuje. Iba ak by ste sa rovnakou cestou aj vracali. Náš pôvodný plán ísť naspäť cez Sedlo Javorie a cez Krčahovo zavrhol už na začiatku túry Roman. On navrhol ísť späť cez Iľanovské sedlo a ďalej zážitkovou trasou po zelenej turistickej trase. A musím konštatovať, že sme sa nechali správne prehovoriť. Potvrdili to všetci účastníci výletu.
Od Sedla Machnaté je to ustavične do kopca, ale nie až také strmé, ako na začiatku. Dá sa to v pohode aj s prestávkami vydržať. Zo Sedla pod Krakovou hoľou je na vrchol čoby kameňom dohodil. Po chodníku medzi hustou kosodrevinou sme dokráčali za šesť minút na vrchol. Musím povedať, že za tie prekrásne výhľady tá námaha stojí. Veď pre takéto zážitky chodíme na hory. To nás napĺňa. Teda mňa určite áno.
Na Krakovej holi sme absolvovali približne tridsať minútovú prestávku. Bolo treba doplniť energiu, tekutiny a samozrejme ukojiť aj turistickú dušičku. Čas strávený na vrchole sme využili aj k odovzdaniu ďalšieho certifikátu Romanovi. Musím povedať a som rád, že som na Romanov certifikát nezabudol, lebo Krakova hoľa je dôstojným miestom na takéto udalosti. Keď sme naplnili oddychový čas a uzavreli všetky zábery do čarovných krabičiek pohli sme sa ďalej.
Bolo treba zísť dole do Sedla Machnaté po tej istej trase, kde nás už čakala žltá turistická značka. Bola to tá, ktorú navrhol už v začiatku Roman. Ona nám robila spoločníčku iba do Iľanovského sedla, kde si nás prevzala zelená značka. A dobre spravila. Zelená bola veľmi príjemná, zaujímavá a zážitková. Už po pár sto metroch pri klesaní sa začali objavovať pramienky a vodopádiky. My sme jeden taký výdatnejší využili na osvieženie a pitie. A tu sa práve stalo niečo zaujímavé, ale o tom neskôr.
Pramienkov pribúdalo, potôčik napájaní prameňmi silnel a cesta bola príjemná v chládku a vlhku. Proste paráda. A k tomu ušiam lahodiaci zvuk potôčika. Dobre sme spravili, že sme tade išli.
Ako si tak idem, zrazu mi niečo nesedí. Ako viete, v poslednej dobe
používam okuliare. Drahé okuliare. Ani nechcete vedieť, koľko stály. No a
keď ich zrovna nemám na očiach, vešiam si ich na karabínku na popruhu
ruksaku. Pri chôdzi ony tak pekne cinkajú, proste prirodzený plašič
medveďov. A čo to, zrazu nepočuť cinkot. Pozriem na karabínku a okuliare
nikde 
Kde som ich pre boha stratil, pýtam sa sám seba. Ale spomenul som
si. Keď som sa pri prameni nakláňal spadli mi asi do vody. No nič musím sa
pre ne vrátiť. Ale nemusel. Naozajstného priateľa poznáš v núdzi.
A dobre je, keď je mladší ako ja, keď má viac sily ako ja, a keď je pre
neho pomáhať samozrejmosťou. Áno. Pre moje okuliare mi zabehol
Mišo a ja mu zato veľmi pekne ďakujem a vážim si
to. Na takéto nezištné chvíle, keď ti priateľ pomôže sa nedá nikdy
zabudnúť. Michal, ešte raz, úprimne Ti ďakujem.
Koniec zážitkovej doliny je prakticky po rovine. Po tom, čo sa malý potok vlial do mohutnejšej Demänovky nasledovali sme jej tok. No a ten nás priviedol do cieľa, kde nás už čakal Roman, ktorý väčšiu polovicu putovania dolinou odchodil sám. Spolu sme konštatovali neobyčajnosť tejto turistickej akcie a Vám, ktorí ste na nej nemohli byť ju vrelo odporúčam.
Záver
Bola to naozaj parádna túra v Nízkych Tatrách. Na miestach, ktoré nie sú príliš navštevované ale o to čarovnejšie. Krakova hoľa je impozantný kopec a určite si zaslúži návštevu. Kto na Krakovu hoľu pôjde neoľutuje.
Pri ceste domov sme dali zadosť aj svojim hladným bruškám. Návštevu Salaša Dechtáre sme si užili a pochutili si na dobrom jedle. Bola to dôstojná bodka za touto vydarenou turistickou akciou.
Ďakujem Romanovi, Mišovi a Dúšovi za účasť a za skvelé
zážitky, ktoré sa mi dúfam na dlho zapíšu do mojej
RAM-ky
Dovidenia nabudúce!