Dnes je: streda - 24.4.2024, Meniny má: Juraj
Aktualizované: 23.04.2024

Fotografie z roku 2014



On-line: 14

Akcie: 815

Foto galérie: 649

Videá: 282

Odkazy: 576

Komentáre: 1455

Login:

Heslo:

Detail akcie Na päť najvyšších vrchov Podunajskej pahorkatiny

Detail uskutočnenej akcie

Vložil:
Vinco
Dátum:
sobota - 18.02.2023
Pohorie:
Podunajská pahorkatina
Vzdialenosť:
19.4 km
Čas:
5h 50m
Stúpanie:
310 m
Klesanie:
310 m
Náročnosť trasy:
5
Body do rankingu:
46.3
Mapa:
Turista sa
prih. / ospr.
účasť
Vinco Vinco
Št - 16.02.
Jozef Jozef
Pi - 17.02.
Dušan Dušan
So - 18.02.

Fotky a videa Videné: 44

prehrať videoprehrať video

Trasa akcie

Zlatníky, cintorín – Nekašová (372 m) – Krížnice (390 m) – Na Záhradke (380 m) – Stará hora (396 m) – Hrabina (411 m) – Zlatníky, cintorín

Poznámka k akcii

Jedinečná príležitosť ako navštíviť štyri najvyššie vrchy Podunajskej pahorkatiny.

Počasie bude nevalné, z trasy bude asi tretina po asfalte, výhľady žiadne, a ak áno, tak príjemne prekvapia. Akcia je len kvôli absolvovaniu najvyšších vrcholov Podunajskej pahorkatiny a na pripomenutie telu, že kedysi dávno, pradávno, malo aj nejakú kondičku…

Zraz je v Piešťanoch na parkovisku pri Tescu o 8.00 hod.. Cesta autom cez sedlo Havran na Topolčany do obce Zlatníky trvá 1 hodinu.

Komentáre:

Vinco

Vinco

2

Úvod

S Jozefom sme opäť vymysleli perličku medzi turistickými akciami. Jeden pól takýchto akcií predstavujú perličky vyznačujúce sa svojou výškou končiarov iné zas dĺžkou trasy. No druhý pól tvoria práve takéto akcie, ktoré sú pohodové, nenáročné, zážitkové. Po poslednej takejto akcii v Borskej nížine som zistil, že aj tieto kúty našej nádhernej krajiny patria do povšimnutia. Aj ony majú čo ponúknuť svojou zaujímavosťou či už objektami, magickým miestom alebo faunou a flórou. My sme ich v posledných rokoch akosi opomínali a neprávom. A preto sme sa s Jožom rozhodli, že tieto pohoria zaradíme do nášho portfólia a ukážeme vám ich postupne vďaka našim výletom. Len jednu poznámku na margo týchto zaujímavých akcií si dovolím poznamenať, že mi je veľmi ľúto slabého záujmu medzi vami. Sú to miesta, na ktoré sa často nechodí a ak sa navštívia v budúcnosti nie je jasné či sa na tieto miesta ešte pôjde.

Keď som dorazil do Piešťan na zraz, bol som milo prekvapený. Okrem Jozefa mi do auta nastúpil Dušan. Pomyslel som si nie je možné, dnes nepôjdeme iba dvaja. A v súvislosti s tým, čo som napísal vyššie o účasti musím poznamenať, že sa blízka na dobré časy.

Postrehy a dojmy z putovania

Na svojich cestách sme navštívili už zopár dedín, dediniek na Slovensku. Opakovane ma utvrdzujú v tom, že každá, malá či veľká, každá má čo ponúknuť. Stalo sa to aj tu v dedinke Zlatníky. V tom je krása našej krajiny.

Pri svojom putovaní sme zažili veľa blata a na rozhraní Považského Inovca a Podunajskej pahorkatiny aj sneh a ľad. Aj v Podunajskej pahorkatine tečú potoky dolinami. Síce nie sú to doliny, na ktoré sme zvyknutý z vyšších pohorí, ale aj tu tečú.

Výhľady. Tie tu pompézne nečakajte. Občas sa nejaký nájde, ale aj ten si vie správny turista užiť. Tie, ktoré sme si užili my mali peknú scenériu.

V tomto „pohorí“ teda správne v geomorfologickom celku sa kopce hľadajú ťažšie. Nenájdete tu turistický chodník značený turistickou značkou, okrem tých cyklistických. My sme objavili dva rázcestníky a aj tie boli cyklistické. Musíte sa orientovať podľa mapy. Je jedno, či ju máte v mobile, alebo máte papierovú formu. No ak chcete nájsť presný bod vrcholu hodí sa navigácia, ktorá vám presne ukáže správny bod. Nie sú tu vrcholové knihy ani pompézne označenia vrcholu. Je to iba o vašej schopnosti nájsť vrchol.

Odpočívadla, prístrešky, útulne, nebodaj horské chaty. Nič takého. Sadnúť si môžete maximálne tak na peň nejakého stromu, alebo na vyrúbané stromy vedľa ciest. Ani tieto miesta neobišiel výrub stromov, drevín.

Vrcholnou kuriozitou na tejto trase bol fakt, že najvyšší vrchol pohoria bol priamo na asfaltovej ceste. Tých tu je neúrekom, ale po putovní prevažne po blatových cestách prídu nanajvýš vhod. Nie však vždy. My sme mali smolu, že predchádzajúce dni tu ako aj inde na Slovensku výdatne pršalo a aj počas nášho putovania sme zažili slabý dážď. Ale nebolo to nič strašné.

Záver

Ja som si celú trasu maximálne užil. Načerpal som nové zážitky a znalosti o menej navštevovaných miestach našej krajiny. Po absolvovaní občerstvenia v malej dedinke Prašice, kde sme navštívili BAR BURGER & RESTAURANT musím vysloviť svoj údiv, že aj v malej dedinke sa dá kvalitne najesť.

Chcem poďakovať svojim súpútnikom Jozefovi a Dušanovi. Dušan ma svojou účasťou obzvlášť prekvapil a potešil a tým obohatil dojem z tejto turistickej akcie. Jozef je v mojich superlatívoch stálicou a tom nie je treba ani hovoriť a ani písať. To je samozrejmosťou.

Takže ďakujem vám a nabudúce dovidenia!

komentár: 1358 pridaný: 20.02.2023 - 17:37
Jozef

Jozef

1

Podunajská pahorkatina. Názov tohto pohoria nielen bežným ľuďom, ale i mnohým turistom, veľa nehovorí. A my v tomto „pohorí“ máme zrovna navštíviť päť najvyšších vrchov. Málokto by vymenoval čo i len jeden vrchol. Akýkoľvek. Vyzerá to tak, že sem veľa ľudí nechodí. A ani to neprekvapuje. Veď na Slovensku máme kopu zaujímavejších kútov. Aj tuto, kúsok ďalej, je podstatne častejšie turistami navštevovaná rozhľadňa na Panskej Javorine i neďaleká „Pstruháreň“ Kulháň. No, ale my od Pata a Mata sa na svet dívame inými očami… Takže päť najvyšších vrchov v Podunajskej pahorkatine!

Čím sme bližšie k nášmu dnešnému štartu v obci Zlatníky, tým je asfaltka užšia, ale nemizne. Stále je tu s nami. Tlmiče auta si tento fakt nevedia vynachváliť. Konečne Zlatníky! Čo to? Pri požiarnej zbrojnici je zvýšený pohyb podozrivo sa usmievajúcich ľudí. Jasné, je tu chľast… a kotol. Žeby varili guľáš? Asi áno. A už vieme, kde sa najeme, ale kde zaparkujeme? Tu sa dá! Tak nedá, lebo Vincent ide proste ďalej. Ďalšia šanca! A už je po nej. Nakoniec parkujeme na mieste, ktoré bolo vytypované od monitora počítača. Plán nepustí. Vincent tiež nepustí. Takto to máme o niekoľko stovák metrov dlhšie. Vincentom tento fakt ani nepohne. Pravdepodobne o ňom ani netuší.

Pôvodne som si myslel, že tu toho veľa neuvidíme. Že to bude také nezáživné. Pre mnohých aj bude. My, občas trochu skromnejší, si tu však zaujímavé veci dokážeme nájsť. Vlastne sme sem šli aj kvôli celkovo nie zrovna dobrému počasiu. V nedeľu má byť ešte horšie. Takže sme sem šli v sobotu. A ísť niekam, kde je to veľmi záživné cez zlé počasie? To asi nemá zmysel. A vďaka tomu „zlému“ počasiu sme zažili aj prekvapenie. Prvé kroky za dedinou viedli po lúkach. Keďže to nie je úplne rovina, máme i výhľady. Dobre, nie je to zrovna Fatra, či niečo iné, ale výhľady sú. A sú dramatické vďaka počasiu. Síce dosť zamračené, ale občas Slniečko zabojuje a urobí svoje.

A je tu dôvod, prečo to pre mnohých nebude záživné. Síce absolvujeme 5 najvyšších vrcholov, ale výhľady moc nečakajte. Ak budú, budú veľmi obmedzené. Takže si výhľady rýchlo užite na tej lúke. Vlastne ani turistickú značku tu nečakajte. Čo by tá robila v Podunajskej pahorkatine? Jedine, keby sem zablúdila. A turistická značka nezvykne blúdiť, na rozdiel od turistov. Poľná alebo lesná cesta? Sme za ne vďační. Ale na mnohé vrcholy nevedú ani tie. Tu však máme šťastie. Zopár desiatok metrov od cesty a zrazu vrchol. Vrchol ktorý neudrie do očí a ani netušíte, že už na ňom stojíte. Prezradí Vám to až mapa v mobile.

A už je po šťastí. Nie, nezablúdili sme. Ani ten slabučký dážď nám nevadí. Len druhý najvyšší vrch pohoria sa trochu prieči našej návšteve. Už sme zvyknutí na to, že na vrchol nevedie žiaden chodník, nie to ešte turistický. Ale tu sa nám do cesty postavila húština. Rýchlo sa zhodneme, že to od Čierneho lesa má ďaleko a pokračujeme ďalej. Len to nejde rovno. Nedá sa. Zato sa dá kľučkovať. Veď my sa na ten vrchol prekľučkujeme! Kto vie ako to dopadne?

Dopadlo to klasicky. Na vrchole objavujeme chodníček. No, aby som bol úprimný, chodníček pre ľudí s veľmi bohatou fantáziou. V reči bežného smrteľníka to znamená, že cestou späť kľučkujeme o niečo menej, ako keď sme šli na „vrchol“. Proste späť to šlo ľahšie. Nie, prevýšením to nebolo. Tu moc toho prevýšenia nie je. Aspoň pre bežného turistu nie. Veď čo to je niečo cez 300 výškových metrov na takmer 20 kilometrov?

Dušan má príliš odovzdaný výraz tváre a mlčí. Nič s ním nerobí fakt, že nás čaká zlatý klinec programu v podobe najvyššieho vrchu Podunajskej pahorkatiny. Nič neponúka z pojazdného baru. Žiadne kokosové mlieko, žiaden figový džús… Zle je. Asi už začína mať toho dosť. Ani sa mu nečudujem. V piatok vstával pred štvrtou hodinou ráno do práce. A z práce šiel rovno na akciu. Nie tú našu. Klub. Parket. Alkohol. Srandičky. Dobrú náladu mal aj v sobotu ráno, keď som ho vyzdvihoval na vlakovej stanici. Proste plynulo pokračoval ďalej. A dobrá nálada mu vydržala dlho aj na našej turistickej akcii. Ale pred najvyšším vrcholom zmizla. No nič. Nasadíme sladený nápoj, vytiahneme zázvorové koláčiky, niečo posľubujeme… O niečo menej ako naši politici, aby to bolo uveriteľné. Blízkosť zaparkovaného auta by sa hodila, len či tomu uverí? Á, zlepšilo sa to!

Najvyšší vrchol je úplne v pohode. Vedie ním totiž asfaltka. A tá nás takmer vôbec neopúšťa až k autu. Konečne dedina. Hasičská zbrojnica. Vítajú nás ešte väčšie a úprimnejšie úsmevy. Dokonca je tu aj harmonikár. Aj chľastu majú stále dosť. Len ten guľáš. Stihol medzitým nenávratne zmiznúť. Nevadí. Najeme sa inde. Veď tuto kúsok, je Kulháň. Čo nevidieť sme pri ňom. Aj sme. Ale otvorené nie je. Takže improvizácia. O dve dediny ďalej objavujem „občerstvenie“. Vôbec mi to nepomáha. A to som veliteľ vozu. Ale nie som šofér. Tým je Vincent. Takže cúvame do zákruty a minikrižovatky v jednom a odbočujeme. Len sa tam nejako moc nesvieti. Vo vnútri svieti iba automat na nápoje. Preto som vyslaný ako prieskumník.

Pomaly, opatrne našľapujem. Vo vnútri ticho, žiaden pohyb. Moc nádejne to nevyzerá. Zrazu z kuchyne vylezie čašník. Je rovnako prekvapený ako ja. Hmm, toto nevyzerá dobre. Ale vraj varia. Priestory nepôsobia honosným dojmom, ale zažili sme aj horšie. Riskneme to. Veď nemáme čo stratiť a najmä v žalúdkoch už celkom slušne vyhrávajú huslisti. Či tou hudbou nebudeme rušiť vedľa sediacich hostí? Teda ak prídu? Ale najprv si umyjeme ruky. Záchody čisté. Zlepšuje to celkový dojem. Obsluha celkom milá, ako by sme ani na Slovensku neboli. A dojem po zjedení objednaných hamburgerov? Musíme sa tu ešte niekedy zastaviť!

komentár: 1356 pridaný: 19.02.2023 - 20:00