Detail turistickej akcie

Úvod

Hurááááááááááá. Mišo oficiálne začal turistickú sezónu 2023 v spolku PAT a MAT To Ti trvalo Mišo.
Opäť som zlákal na akciu Marcelku. Posledná túra na Dubeň a Straník sa jej páčila. A tak som ani nemusel použiť žiadne brutálne donucovacie prostriedky, aby som ju presvedčil k účasti. Ona má totižto tiež viac menej sedavé zamestnanie a tak je rada, keď môže tráviť v osobnom voľne čas nejakou fyzickou aktivitou. Samozrejme s ohľadom na svoju rodinu. Bonusom bolo, že spoznala ďalších dvoch členov nášho spolku.

Putovanie

Tak ako spomínal Jozef, moja maličkosť hneď v úvode skrátila túto trasu približne o štvôr kilometrové trápenie sa po asfaltke. Našiel som parkovanie blízko upraveného začiatku našej trasy.
Po úvodnom omyle, ktorý sme promptne napravili sa oprela do nás slušne naklonená rovina. Začalo riadne „kúriť“. Po úvodných stúpaniach sme sa dostali na príjemnú lesnú asfaltovú či kamenitú cestu. Stúpanie bolo pozvoľné a tak sme si mohli konečne začal vychutnávať poskytnuté výhľady. Čím sme boli vyššie, tým boli výhľady krajšie. Počasie bolo neskutočné a vôbec nekorešpondovalo s tým, čo predpovedali kúzelníci zo SHMÚ a YR.no. Až sme sa čudovali a potom aj ďakovali, lebo takéto pekné počasie vydržalo až do cieľa akcie.

Čo mňa osobne prekvapilo bola lesná rozmanitosť Javorníkov. Zažili sme veľa druhov lesných porastov. Bola to nádhera. Lesná zver sa nám úspešne schovávala. Ak nerátam biele prdelky sŕn, ktoré na malý okamih zazrel Mišo, tak to bola z tohto pohľadu bieda.

Návštevu rozhľadne Zarúbaná Kýčera vrelo každému odporúčam. Ako neskôr spomínal Jozef, rozhľadňa by si zaslúžila aj turistický chodník k nej vedúci. Na rozhľadňu totižto žiadny oficiálny nevedie. Rozhľadňa sa javí dojmom, že by mala o chvíľu spadnúť, ale v skutočnosti tomu tak nie je. Je pevná a v pohode sa na ňu lezie. Obyčajnosť rozhľadne však vynahradia excelentné výhľady. Mnohé iné rozhľadne by jej mohli výhľady závidieť. My sme navyše mali aj priaznivé počasie a tak sme si naplno vychutnali krásy blízkeho i ďalekého okolia. Na zasneženú Malú Fatru a Západné Tatry sme sa nevedeli vynadívať. Na dohľad sme mali aj Lysú horu, majestátny Kľak a bola vidieť aj Babia hora. Proste paráda.

Je zaujímavé, že počas celej cesty k rozhľadni z Dlhého Poľa sme ju ani raz nezazreli. Zato po odchode a počas celej nasledujúcej cesty nám bola ustavične na očiach. Zaujímavé. V tejto súvislosti sme si s Jožom spomenuli na Donovaly, keď počas našej túry v júli 2016 sa stalo to isté. Chvíľu oddychu sme si dopriali aj pri pomníku venovanému Matke Tereze v časti zvanej „U Bielkov“. Od teraz sme nastúpili na červenú turistickú značku, ktorá v zime zároveň slúži ako bežkárska trať. Úsek asi jeden a pól kilometra tejto trasy lemujú nádherné dreveničky. Toto miesto je tiež nazvané ako „Rozprávkovo“ a naozaj aj tak pôsobí. Na každej dreveničke bolo vidno, že sa o ne ľudia s láskou starajú. Bola to pastva pre naše oči.

Po vyše piatich kilometroch a po nádherných úsekoch Javorníkoch sme dorazili na Kamenité. Miesto je tvorené lúkou a jeho dominantou je najstaršia rozhľadňa pohoria Javorníky – Mikovčáková rozhľadňa. Tak ako pri prvej rozhľadni aj tu sa nachádza turistický prístrešok. Jeho pohostinné služby sme bez slov využili. Pojedli sme, čo to popili a rozdávali sa aj vrcholové medaile. Tejto tradičnej úlohy sa zhostila Marcelka, za čo jej pekne ďakujem. Inak. Opäť som s údivom pozeral na to, čo sa do ruksaku zmestí. Ona opäť vytiahla z ruksaku „piknikový stôl“ , tak ako na Zarúbanej Kýčere a pred dvoma týždňami na Straníku. Jožova vynikajúca zázvorovica nám opäť robila spoločníčku a to na oboch rozhľadniach.

Na ceste späť sme zažívali neskutočné scenérie. Zasnežená Malá Fatra sa nám schovala, až keď sme zostúpili riadny kus dole. To isté platí aj o rozhľadni Zarúbaná Kýčera. Posledné kilometre sme odšliapali po asfaltke. A ako spomínal Jozef, ani idúci autobus do Dlhého Poľa nás nezlákal. Chceli sme si naplno vychutnať celú trasu až do konca, hoc záver bol po asfalte.

Záver

Táto časť pohoria Javorníkov ma milo prekvapila svojou rozmanitosťou a krásou. Výhľady z hrebeňa boli nádherné pri počasí, ktoré nám Pán Božko nadelil. Som veľmi rád, že som mohol byť účastný tejto parádnej akcie s vynikajúcimi parťákmi zo spolku PAT a MAT. A myslím tým aj Marcelku, lebo verím, že sa jej u nás zapáčilo a nebola to posledná akcia, ktorej sa zúčastnila. Dvere spolku má otvorené, záleží už len na nej, či bude chcieť zažívať naše spoločné zážitky v nádhernej Slovenskej prírode.

Ďakujem všetkým za spoločnosť a parádnu a jedinečnú atmosféru.

Dlhé Pole je naozaj dlhé. Aj Vincentovo pérovanie je už dlhé. Péruje ma Kvôli parkovaniu v Dlhom Poli. Parkovanie auta som totiž naplánoval od stola. A odtiaľ mi to vychádzalo na parkovisko pri cintoríne. Ale ten je podľa Vincenta ďaleko. Veď aj je. Zbytočné 4 kilometre po asfalte. Lenže ja nemám problém zmeniť plán. Dokonca som s tým aj počítal. Vôbec mi to však nepomáha, som naďalej vytrvalo pérovaný. Veď čas odvety príde. Stačí mi počkať si na príležitosť. Ako Vincenta poznám, nebudem musieť byť ani extra trpezlivý. Vychádza mi to na tú povestnú akademickú štvrťhodinku.

Tu niekde máme odbočiť z hlavnej cesty. Nikomu z nás sa nechce vytiahnuť mobil z ruksaku. Preto sa pýtame Vincenta, či už zrovna tu máme odbočiť? Jeho „Áno“ znelo dostatočne jednoznačne a sebaisto. Na najbližšej križovatke na okraji dediny už je po jednoznačnosti, ale sebaistota mu zostala. Doteraz som nepochopil, kde stále berie po tom množstve kotrmelcov tú sebaistotu? Vôbec z nej neubúda! A chalanisko to stihol v rámci akademickej štvrťhodinky! Prichádza moja chvíľa. Zhlboka sa nadýchnem… a už čelím otázke. Z najbližšieho dvora vybehol domáci a pýta sa, čo hľadáme. Vysvetľujem mu, kam ideme, on mne na oplátku zase, kadiaľ sa tam dostaneme. Medzitým sa Vincent nenápadne vytratil. Potvora. A už je v čele kolóny. By som za ním aj niečo pekného zakričal, ale nestačím s dychom, lebo je to do kopca. Takto zneužívať situáciu! No počkaj. Večne to do kopca nebude. Veď mi ty ešte dáš niekoľko ďalších príležitostí na odvetu.

A sme hore. Nie sme tu sami. Je tu aj kúsok snehu. Mišo je obetavý typ a preto sa snaží vylepšiť Vincentovi jeho zábery. Možno diváka zaujme práve letiaca snehová guľa. Len teraz neviem, či sa Michal málo snaží, nechce ukážkovo spolupracovať alebo už má ruky skrehnuté od toho množstva gúľ, lebo nejako nemôže toho Vincenta trafiť. Zase netrafil. Dobre, stačilo. Ideme na rozhľadňu. Nepôsobí najnovším dojmom, ale je pevná. Možno nie je najkrajšia, ale výhľady z nej určite medzi najkrajšie patria. Na internete naozaj nekecali – oba Maníny, Brada, hrebeň Malej Faty, Lysá hora, a keď je dobré počasie, tak i Západné Tatry či Babia hora. Takže dnes je pekné počasie.

Je čas zísť z rozhľadne a naobedovať sa. Nalejeme si čaju z termosiek, nech pomaly chladne. Každý sa pustí do toho svojho. Popri tom zhodnocujeme doterajšie skúsenosti s Javorníkmi. Všetci sa zhodneme, že Javorníky sú rozmanité. Dolu vládli buky. Neskôr ich vystriedali pekne voňajúce ihličňany. Dokonca sme našli aj lesík tvorený teňučkými brezami. Zrazu mi Vincent hovorí „teraz ti na oplátku nalejem z môjho čaju.“ Ja sa bránim „ale veď ja som ti nenalial z môjho.“ Ja síce nie, ale on áno. Omylom. Tak reku ulej. Aj ulial, ale pochváliť jeho čaj som nemohol. Nestihol som, pretože sa Marcela opýtala, kde má termosku. Áno, správne, mala ju presne vo Vincentovej ruke. A takto nejako sa stalo, že som postupne okoštoval všetky čaje, okrem Michalovho. Ten si totiž prezieravo strážil svoju termosku pred Vincentom. A takto sme okrem rozmanitosti prírody, zažili vďaka Vincentovi aj čajovú rozmanitosť.

Ďalšie zlyhanie. Nie, tentoraz to nie je Vincent. Nemôže všetko robiť iba Vincent. Veď by sa nadrel ako kôň! Tentoraz ja. Bol som asi priveľmi očarený výhľadom na zasnežený hrebeň Malej Fatry. Vykračujem si ďalej ako pán. Nejako ľahko sa mi ide. Priľahko. Tu voľačo nesedí. Voľačo mi chýba. Ale čo? Žiaden zvuk! Ruky mám nejaké ľahké! Kde mám turistické paličky? Ja somár! Ja už pre ne naspäť nejdem. Šetrím si kolená na ďalšiu časť trasy a najmä zostup k autu. Michal sa dobrovoľne podujal, že mi pre ne zbehne. Vraj to nie je ďaleko. Dozvuk z jeho slov pri nás zostal dlhšie ako on. Behom zmizol. Ostatní na mňa uznanlivo pokukujú a vravia „To si dobre vymyslel!“ Mišo totiž stále postupuje v čele a tempo má celkom dobré. Takto sa aspoň trochu unaví. No neviem. To by musel dať asi celú trasu behom. A navyše, ja si túto chválu tentoraz nezaslúžim! Ja som totiž nevymyslel, ja som iba jednoducho zabudol!

Rozhľadňa na Kamenitom, zvaná aj Mikovčákova (podľa staviteľa), je najdlhšie stojacou rozhľadňou v Javorníkoch. Možno preto, že je čiastočne z kameňa. Ale iba čiastočne. Rebrík je drevený a dosť sa podo mnou ako pod najťažším členom výpravy ohýbal. A ostatní si to všimli. Letmo pozreli výhľady z rozhľadne a poďho rýchlo dolu, aby to stihli predo mnou. A veru stihli. Aj Vincent stihol. Vypiť všetok čaj z termosky. Vraj sa mu to ešte nestalo. Vždy nejaký čaj priniesol domov. To je ale záhada. Z ostatných termosiek pil, ako zo svojich a po prvý krát ide s prázdnou termoskou domov? Tak túto záhadu nerozlúsknu ani Sherlock Holmes, Colombo a Hercule Poirot. Ani keby na tom prípade spolupracovali a využívali výdobytky najnovšej techniky, vrátane špionážnych satelitov a čínskych meteorologických balónov…

Pri prvom vážnejšom kontakte s asfaltom v hornej časti doliny sa stal zázrak. Zrazu vidíme stáť autobus pred autobusovou zastávkou. Stíhame? A veru hej! Odchádza o 12 minút. Nikomu sa však toľko čakať nechcelo. Predsa len, výhľady na asfalt… výhľady hore boli podstatne krajšie. K ďalšej zastávke po ceste prichádzame o pár minút skôr, ako autobus. Máme druhú šancu. Lenže si uvedomíme, že pri našom zaparkovanom aute autobusová zastávka veru nie je. A šľapať od cintorína hore do kopca sa nám už moc nechce. Takto to aspoň máme dolu kopcom. Je rozhodnuté. Už to nejako na tom asfalte doklepeme…

Ako Hosťka 1 opäť Marcelka. Náš spolok sa jej zapáčil a k pohybu a aktivitám v prírode má blízko a kladný vzťah.