Jozef
Mali sme jeden termín, viacero plánov i záujemcov o turistickú akciu. Tentoraz o cieli akcie rozhodli viac tí, čo nemohli ísť, ako zúčastnení. Rokoš i Krivín počkajú. Neutečú. Snáď. Tak sme sa na pol škody rozhodli pre návštevu najvyššieho vrchu pohoria Tribeč.
Na vrchol sme postupovali príjemným jarným lesom. Vďaka občasným lúčkam sme mali aj výhľady. Z vrcholu už však nie. Síce na vrchole nás čakala krásna jarná lúčka, ale je obkolesená lesom. Dnes bola trávička zaliata slnkom. Dobre sa v nej sedelo. A ako to tradične býva, na čerstvom vzduchu aj lepšie chutí. Tak sme to zneužili a najedli sa.
Kedysi na vrchole stálo hradisko. Aj to bolo vidieť. Kúsok od vrcholu sme prechádzali cez val. A už sme na hradisku! Čo to? Ďalší val? Žeby akropola? Nie. Prvý val totiž nepatril k samotnému hradisku. Stál pred hradiskom na mieste, odkiaľ je najľahší prístup. Až z domnelej akropoly sa vykľulo samotné hradisko. V hradisku objavili skalnú stavbu, ale pravdepodobne to nebola budova. Mala príliš veľké základy. Toto strechu nemohlo mať. Bol to asi múrik. Možno ohrada pre kone či iné zvieratá. Kto ho vie? Ťažko povedať, pretože archeologický výskum tu ešte neprebehol.
Veľa o hradisku nevieme, ale predsa len zopár drobností vieme. Bolo to výšinné hradisko o rozlohe 17,8 ha. Iné hradiská chránili prudké svahy, toto bolo skryté hlboko v kopcoch uprostred hustého lesa. Opevnenie malo z kameňa a zeminy. Kamenná hradba dosahovala 6 až 7 metrov a mala šírku 12 až 25 metrov. Hradisko malo 4 brány 8 – 10 metrov široké a viedli k nemu 4 cesty. Jedna z juhu k Velčiciam a tri na sever k Solčanom. V hradisku nebol prameň ani studňa. Prameň je len v sedle medzi Veľkým a Malým Tribečom. Preto sa predpokladá, že hradisko nebolo vybudované na trvalé bývanie. Hradisko asi patrilo do systému predveľkomoravských obranných hradísk Zobor – Žibrica – Tribeč.
Ľudia kedysi žili v malých dedinkách so 6 až 10 domami. Jedna rodina obývala jeden zrub. Pretože nebývalo vždy bezpečne, stavali si hradiská. Hradisko bývalo väčšou opevnenou osadou pre stovky a tie najväčšie až pre tisíce ľudí. Hradiská neboli hradmi ani mestami plnými domov. Vo vnútri sa zvyčajne nachádzali poľnohospodárske usadlosti s ohradami pre dobytok a drobné políčka. Pri bránach stávali zhluky menších zrubov, v ktorých žili rodiny kupcov a remeselníkov, ktorí nevlastnili pôdu. Remeselníkov zastupovali kováči, hutníci, šperkári, nechýbala textilná dielňa a možno aj hrnčiar. Ten však mohol bývať aj mimo hradiska, pri vode. Ak bolo hradisko sídlom kniežaťa, našli ste vo vnútri ďalšiu hradbu.
V čase vojny sa do hradiska sťahovalo obyvateľstvo z okolia i zo svojim majetkom. Niektoré hradiská boli vybudované iba za týmto účelom. Ukrývalo sa to najcennejšie – státa kráv, oviec a koní. Ak chcel nepriateľ hradisko dobiť, mal dve možnosti. Priamy útok, alebo blokáda hradiska spojená s plienením okolia. V prípade priameho útoku musel útočník kvôli minimálne 3 metre vysokým múrom hradiska použiť pomocné prostriedky. Kvôli tomu nemohol dostatočne využiť svoju početnú prevahu, bol vystavený streľbe z lukov a prakov a pri priamom boji bojoval v nevýhodnom postavení. Nepriateľ však mohol palisádu zapáliť a priekopu zasypať. Ak nepriateľ prenikol na korunu hradby, ochodza široká niekoľko metrov umožňovala obrancom na ohrozenom úseku sústrediť dostatok obrancov a získať tam početnú prevahu. Predpokladá sa, že v dobách Veľkej Moravy na jedného obrancu pripadal 5 metrový úsek opevnenia. Pomer však mohol byť úplne iný, keď sa do veľkého hradiska stiahla časť kniežacieho vojska.
Pred asi 80-timi rokmi žil pod vrcholom Veľkého Tribeča pustovník. Dodnes tu môžete vidieť pozostatky jeho kamenného domčeka. Neďaleko nej dodnes vyviera pramienok, ktorý volajú pustovníkova studnička. Pred skromným domčekom z kameňa, dreva a slamy mal kúsok poľa. Bol vraj plachý. Keď videl prichádzajúceho človeka, ušiel do húštin. Naposledy ho videli počas druhej svetovej vojny. Jeho pozostatky sa nikdy nenašli. Možno preto je občas vydávaný za jednu z obetí pohoria Tribeč.
vystúpiť na Veľký Tribeč. A ja som na Veľkom Tribeči tiež ešte
nebol, tak sa teším.