Vinco
Úvod
Na túto túru som sa tešil. Očakával som však hojnejšiu účasť, čo sa nestalo. Viem, že keď sme sa pokúsili o ňu minule, mali záujem Danka s Petrom. Škoda. Na druhú stranu som rád, že sme nešli len my dvaja s Jožom, ale pridala sa kvetinka Marcelka. Ona netušila do čoho ide a popravde ani my dvaja. To sme zistili až potom, keď sme konečne dorazili do cieľa.
Putovanie
Je pekné zažiť tú istú trasu v dvoch rôznych ročných obdobiach. Mohli sme naživo sledovať a porovnávať rozdiely. Časť na Predný Rokoš bola rovnako namáhavá ako vo februári. Darmo. Je to cca 550 m výškových na 4 a pól kilometroch. Ale za námahu to určite stojí. Dnes bolo nádherné teplé počasie. Nie ešte letné, ale teplo bolo a bolo sa potrebné chrániť opaľovacím krémom pred spálením. Mali sme aj šťastie, že ustavične pofukoval príjemný ochladzujúci vetrík.
Na Prednom Rozkoši hop Rokoši 
sme absolvovali dlhšiu
prestávku. Ja som ju využil na raňajko-obed, Jozef ulovil nejakú kešku a
Marcelka využila čas na opaľovanie. Každopádne všetci sme si užili
nádherné výhľady, ktoré Predný Rokoš poskytuje.
Po minulom nepodarenom pokuse som bol zvedavý, čo bude na trase ďalej. Do sedla Pod Rokošom sme išli príjemným a utešeným hrebienkom. Naplno sme sa kochali faunou a flórou. Ani sme nezbadali a prešli vrchom Plevňa, z ktorého je to len na krok do sedla Pod Rokošom. Až v sedle, ktorým „putuje“ červená turistická značka Chodníka Ľ. Štúra a A. Dubčeka, sme prvý krát stretli skupinky turistov. S každou sme s radosťou prehodili pár viet. Bolo príjemné niekoho stretnúť.
Zo sedla vedie cesta na Rokoš doprava, ale Jožove kešky nepustia a ani názov akcie nepustí. Veď píšeme „Výstup na všetky Rokoše“ a to sa musí dodržať. Hoci cez Malý Rokoš nevedie turistická značka, nás to nezastavilo a vystúpili sme naň. Keška na Malom Rokoši dala Jožovi zabrať, ale po výdatnej pomoci od Marcelky bol napokon úspešný.
Pred nami bol ústredný cieľ našej trasy Rokoš. Museli sme sa vrátiť do sedla Pod Rokošom a odtiaľ je to už len čo by kameňom dohodil. Pri spiatočnej ceste sme opäť stretli turistický párik, ktorý sa vracal medzitým z Rokoša. Moji parťáci znova prehodili pár viet, no ja som pokračoval ďalej sám a sám som aj dorazil na Rokoš. Čas na čakanie som využil na oddych na lavičke v príjemnej horizontálnej polohe a takmer som zaspal.
Kúsok od vrcholu je turistický altánok. Sedeli tu už jedna dáma a traja páni – kolegovia turisti. Do reči sme sa s nimi dali po tom, čo si všimli názov PAT a MAT na mojom tričku a predsedov visiacich na mojom ruksaku. Potešilo ma keď spomenuli, že sledujú našu turistickú stránku a videa na našom Youtube kanáli. Okamžite sme mali o čom rozprávať. Naše turistické zážitky sa prelínali s ich turistickými zážitkami. Celá debata a príjemná vzájomná atmosféra nakoniec vyústila v spoločnú fotografiu, ktorú si môžete pozrieť v pripnutej fotogalérii.
Pár metrov od vrcholu sa nachádza výhľadová lúčka,
kde je umiestnený pamätník venovaný Ľudovítovi Štúrovi a Alexandrovi
Dubčekovi. Aj na tomto príjemnom mieste sme pobudli hodnú chvíľu. Najedli
sme sa, oddýchli si a kochali sa. A i tu prebehla družná debata
s ďalšími tromi turistami. Tentoraz nežné pokolenie malo prevahu 2 na
1. Znova sa preberali vzájomné zážitky. Po tejto skúsenosti som len
zaregistroval myšlienku od Marcelky: „na horách stretneš
samých dobrých ľudí“. A má absolútnu pravdu. Marcelke sa
na lúčke až tak páčilo, že si hodila šlofíka a veľmi nerada potom
z tohto miesta odchádzala. Mám taký dojem, že po odchode ešte chvíľu
spala za pochodu
Nasledujúce dobrodružstvo sa udialo pri hľadaní Košútovej jaskyne. Na druhý pokus sme ju našli a teda aj riadne preskúmali. Jaskyňa má trinásť metrov a na jej konci sa nachádza aj jemná kvapľová výzdoba. Nám to spríjemnilo trasu a aj zážitok.
Od jaskyne je to na krok na posledný zaujímavý bod našej
trasy. Po 250 metroch sme dorazili na výhľadovú Košútovú
skalu. Z jej vrcholu je vidieť väčšinu trasy, ktorú sme
išli. Aj tu sme absolvovali krátky oddych a Marcelka sa opäť „natiahla“.
Bonzovať sa nemá, ale hlásiť sa to musí Na tomto mieste som
nezaregistroval, či Jožo lovil kešku. Možno mi to sám prezradí.
V túto hodinu už slnko riadne pieklo. Našťastie nás
chránili stromy. Od Košútovej skaly nás čakal 520 metrový zostup do
Rudna. A verte, že sme si ho užili 
Až na ceste dedinou, keď sme išli
nekrytý pred slnkom, sme ocenili výhodu lesa. Ale to sme sa už blížili do
cieľa k cintorínu. Zážitok s kravičkami už spomenul Jozef a
tak nič.
Úspešne sme zvládli túto vysnenú túru. Prezradím, že táto trasa mňa nezastihla v dobrej konštelácii. Už v sedle Pod Rokošom som si myslel, že trasu nedôjdem a to v dôsledku kŕčov v nohách. Dodnes si neviem vysvetliť, ako sa to mohlo stať. Na pätnásť kilometrovej trase s tisíc metrovým prevýšením by sa to nemalo stávať. Ale stalo sa. Nevadí. Oklepem sa a idem ďalej.
Po ceste domov sme sa opakovane zastavili v Kolibe
Solec na cesnakovú polievku, bryndzové halušky a inakosť zabezpečila
Marcelka tým, že si dala sladké perky K tomu bolo mlieko, kofola a ja
som si dovolil aj pivko. Musím poznamenať, že už dávno som v reštaurácii
nejedol také dobré halušky ako tu. Klobúk dole a 
Kolibe Solec.
Záver
Ďakujem Marcelke a Jožovi za skvelú prítomnosť a atmosféru počas celej trasy. Bol som s vami rád. Jožovi ďakujem, že vymyslel túto zaujímavú trasu. Mne sa veľmi páčila a veľmi som si to užil. A verím, že sa uvidíme opäť nabudúce.
Dovidenia!