Vinco
Úvod
Hneď v úvode vám spomeniem, že táto nádherná trasa nie je čisto mnou vymyslená. Nechal som sa inšpirovať jedným turistickým Youtube kanálom, ktorý som tu už niekde spomínal a často pozerám ich videa z turistík. Asi pred dvoma týždňami som si pozrel toto inšpiratívne video a okamžite ma oslovilo svojou zaujímavou a krásnou trasou. Avšak ja som smer zmenil a rozhodol som sa, že ju naplánujem opačným smerom. Prečo? No lebo predchádzajúca akcia v Nízkych Tatrách mala približne rovnaký charakter a zdalo sa mi lepšie si stúpanie odbiť v prvej polovici trasy a druhú časť si užívať zostupom príjemnou dlhou dolinou. Tak ako to bolo vtedy pred mesiacom, keď sme boli na Krakovej holi.
Popravde som očakával väčšiu účasť aj vďaka naplánovaniu akcie na sobotu. Asi týždeň som sa rozhodoval, či dňom akcie bude sobota alebo nedeľa. Nakoniec to dopadlo z pohľadu počasie lepšie pre sobotu. V nedeľu malo v okolí Ružomberka už pršať. Inak bol som odhodlaný ísť na túru aj sám. Nezastavil by ma ani tank či buldozér. Ale. Dúšo ma príjemne potešil, že sa rozhodol takto plodne využiť svoj voľný čas v prekrásnej prírode.
Posledné čo v úvode spomeniem je, že dnes sa tradičná ranná káva
nekonala v „Zadarmovciach“, ale na Slovnaftke vo Sverepci. Bola to
príjemná zmena, po toľkých návštevách „kávy zadarmo“ 
Ak by chcel v budúcnosti niekto zo spolku túto trasu absolvovať tak spomeniem, že parkovanie na konci dediny Ludrová pri miestnom salaši je najlepšia voľba.
Putovanie
Orientácia na začiatku
je veľmi jednoduchá. Hneď na mieste parkovania je turistický rázcestník
s informáciami o trase. Mali sme na výber. No naša voľba bola: po
zelenej hore na Salatín a
po červenej dolu z neho. Začali sme šliapať po
obidvoch, lebo značky kúsok putujú spolu. Avšak ako to býva, keď sa
človek zarozpráva, išli sme ešte za ďalšími dvoma turistami ďalej po
červenej. Chvalabohu som si to asi po 500 metroch všimol a tak nasledoval
návrat na zelenú 
Odteraz to bolo už bez straty bodu.
Začiatok trasy
bol taký jemný. Nič nenaznačovalo tomu, že budeme doslova potiť krv. Áno priatelia. Táto časť trasy nie je pre žiadne padavky. Asi po kilometri povie trasa „a dosť bolo flákaniu“ poďme sa zabaviť. Od tejto chvíle až po Salatín sa riadne zapotíte. Vydýchnuť nám dali iba rázcestníky, lebo pri každom sme sa povinne zastavili. A nielen preto, že sme si ich čítali. Bolo treba polapať dych.
Asi na 4.5 kilometri
stojí na trase drevený Salaš na Behúňove.
Samozrejme, že sme doň nazreli a zvonku obhliadli. V čase núdze, hlavne
keď príde búrka, to je ideálne miesto na ukrytie. Prespať na salaši by som
však nechcel. Myši v ňom by ma do rána asi „zožrali“
Cesta k časti
s názvom Úplazy je hotová džungľa. Vyložene terén a porasty pre medveďa. Aj preto sme každú chvíľku preventívne pískali na píšťalku. Ale napriek týmto obavám sme si prírodu Behúňova naplno užívali. Hneď som si spomenul na moje samostatné putovanie Veľko-Fatranskou magistrálou v máji 2021, kde bol charakter presne rovnaký. Zážitky z džungle sa zmenili, keď sme dorazili na klenot tejto trasy a to na Úplazy. Je to proste bomba.
Tými výhľadmi na široké okolie sa nedá nabažiť. Práve na tomto
mieste sme prvý krát zbadali našu výzvu, majestátny
Salatín. Ale ten bol od nás ešte riadne ďaleko a
hlavne vysoko 
Presne podľa Romanovho vzoru sme Úplazmi aj putovali. Pomaly a rozvážne s maximálnym „nasávaním“ energie zo širokého okolia, kochaním sa ďalekými a prekrásnymi výhľadmi. Niet sa kam ponáhľať, prízvukoval vtedy Roman. Takto presne sme to aplikovali aj pred mesiacom, keď sme putovali popod Pusté na Krakovu hoľu. A Roman vie čo hovorí.
Za Úplazmi
sme dorazili do Sedla pod Malým Salatínom. Rázcestník písal na Malý Salatín iba 10 minút. Avšak my sme jeho návštevu odmietli. A bola to škoda, lebo pri stúpaní na jeho väčšieho brata sme videli zboku aký atraktívny je. Je to krásny, priam fotogenický skalnatý kopec. Škoda. Ale aspoň je dôvod na návrat.
Od spomínaného sedla
prišiel zlatý klinec programu. Moje pľúca kvičali „od radosti“, moje lýtka horeli „od radosti“ taký pekný stúpak to je na SALATÍN. Je to proste boj. Treba to vydržať, lebo príde sladká odmena. A ona naozaj prišla. Aká úľava je vystúpiť na vrchol. Čo viac si priať, ako zaslúženú odmenu v podobe neopísateľných výhľadov, čerstvého vzduchu a potravy pre turistickú dušu. To musíte zažiť. To sa nedá písmenkami opísať. Takýto bol pobyt na tomto krásnom kopci. Trvalo to asi tridsať minúť, ale mne sa to zdalo ako večnosť.
Zostup dole
zo Salatína je prudký, až by som povedal „zážitkový“. Tie prudké nekončiace svahy nás riadne preverili. Niekoľko krát počas zostupu som si opakoval slová: „aké je dobré, že sme nešli tadiaľto hore“. A neviem si ani predstaviť, ako by to vyzeralo za dažďa. Jemný štrk až piesok a k tomu hlina. Proste paráda za dažďa. No my sme to prešli bez ujmy na zdraví. A možno aj tým, že sme sa neponáhľali a občas sme sa zastavili. Tie výhľady na hlavný hrebeň Nízkych Tatier s týchto miest, zastávky priam prikazovali. A my sme ich ochotne dodržiavali.
Klesavé dobrodružstvo
ukončil až rázcestník Žliebky. Od tejto chvíle nás sprevádzal pozvoľný zostup lúčnou a lesnou scenériou. Mohli sme sa posledný krát pokochať výhľadmi na Salatín, avšak z iného uhlu pohľadu. Bola to príjemná nenamáhavá príprava na posledné dobrodružstvo, ktoré nás čakalo.
Putovanie
roklinou Hučiaky je extrémne zážitková trasa. Na škodu bolo len, že bola takmer bez vody. Svoju „hučavú“ povesť teda roklina nemohla naplniť. Kde tu sa objavil veľmi jemný potôčik a opäť zmizol v útrobách zeme. Viem si predstaviť prechod roklinou na jar, keď sa topí sneh a ľady. Dovolím si poznamenať, vzhľadom na charakter „koryta“, že keď sa valí voda je roklina skoro nepriechodná. Iné by to bolo v zime za snehu. Každopádne bolo by to treba vyskúšať.
Pekné je dno rokliny. Tu sa však oko turistu kochá aj skalnými stenami, ktoré z dna vystupujú až k oblakom. Skalné previsy siahajú až do stredu koryta. Až si človek myslí, že mu nejaký kameň z nich padne „za golier“. Počas celej cesty až do ústia sme hľadeli na nádherné skalné útvary. Dovolím si poznamenať že to bolo krajšie, ako v Doline Vyvierania z minulého mesiaca.
No a po tejto nádhernej kráse
prišlo Ústie Hučiakov. Balvany, kamene a popadané stromy vystriedala príjemné a pozvoľne klesajúca lesná cesta. Išlo sa po nej príjemne, upokojujúco. Svaly na nohách dostali odmenu. Mohli regenerovať pomalou chôdzou a pritom my sme sa kochali okolitou krajinou Ludrovskej doliny.
Ako posledné sme sa zastavili ešte pri miestnom Pamätníku SNP a vzdali hold našim osloboditeľom. A potom sme už v kľude doputovali k spomínanému salašu, kde bolo zaparkované naše auto.
Občerstvenie,
ktoré tentoraz bolo, sme zažili v Motoreste Rieka. Dali sme si kotlíkový guláš, ktorý bol mimochodom výborný, a k tomu tradičnú kofolu. Bola to dôstojná bodka za touto veľmi vydarenou turistickou akciou.
Záver
Opäť som zažil turistický orgazmus. Načerpal som množstvo energie a získal nádherné zážitky, ktoré táto prekrásna časť Nízkych Tatier ponúka. A ja len môžem na záver Dúšovi veľmi pekne poďakovať, že sa pridal ku mne a zažil túto krásu so mnou.
A ešte vyslovujem Bohu vďaka, že mi bolo umožnené tieto nádherné miesta navštíviť a vidieť.
Priatelia turistiky, členovia nášho turistického spolku dúfam, že sa uvidíme čoskoro. Dovtedy dovidenia!