Vinco
Úvod
Je päť hodín ráno. Budí ma „ukikiríkaný“ mobil. Aj by som po ňom
niečo hodil ale viem, že musím vstávať. Presne 6.10 hod. mi ide
z autobusovej stanice v Piešťanoch spoj do Hlohovca. Tak sa musím
ponáhľať, aby som ho nezmeškal. Ráno po zobudení, veď viete ako to
chodí, ranná hygiena, ranná stol… 
posledné prípravy a vyrážam autom
do Piešťan. Autobus ma príchod do Hlohovca za desať minút sedem a to je
práve čas, keď sa začína registrácia na Jesenný Pochod
HP. Po príchode na štart ešte volám Romanovi, lebo som ho
nenašiel na štarte. Viete aká bola jeho odpoveď po mojej otázke „Kde
si?“ Som ešte v posteli 
Tak ja vstávam ráno o piatej, aby som
stihol štart a on sa ešte vyvaľuje na lôžku. No nič. Vyrážam sám a
niekde ho počkám. Nohy len tak ledabolo šúľam pred sebou a idem…
Putovanie
Dnes má byť
pekné počasie a tak sa na tento prvý môj Pochod HP veľmi teším. Vychutnávam si každý krok, každý pohľad doprava či doľava na prírodu. Jeseň v Považskom Inovci je naozaj kúzelná a zafarbené listy stromov to iba umocňujú.
Počas môjho pochodu
stretávam veľmi milých ľudí s rovnakou diagnózou, ako mám ja. Tí, čo ma poznajú vedia, že som papuľa a s každým sa dám do reči. Ani dnes tomu nebolo inak. Mne sa tak príjemnejšie išlo a samozrejme počas pochodu som si neodpustil propagovať náš skvelý turistický spolok PAT a MAT.
Kým som prišiel
k prvému kontrolnému bodu, som „pootravoval“ pár turistov. Súdiac z toho, že ma neukameňovali za moju dotieravosť, verím, že aj im konverzácia prospela. Opakovane som sa tešil chvále na našich predsedov, ktorí sa nosia ako grófi na mojom ruksaku. Cítil som sa ako atrakcia a mňa to pravdaže potešilo.
Ovčia skala
je prvým kontrolným bodom na tomto tradičnom pochode. Je to veľmi živé miesto. V čase môjho príchodu a pobytu tu boli desiatky turistov. Po tom čo som absolvoval zápis do Preukazu účastníka som si našiel miestečko pri stole, vhodné na občerstvenie a oddych.
Toto miesto žilo históriou Pochodu HP. Naokolo medzi stromami boli rozvešané fotografie, diplomy a informačné letáky z minulých pochodov. Naozaj magické miesto, ktoré ožíva svojou mýtickosťou iba počas konania tohto pochodu. Po tom čo som sa najedol, som si pozrel pozorne všetky fotografie. Mimoriadnu pozornosť som venoval fotografiám z prvých ročníkov. Neubránil som sa nostalgii pri spomienkach, aké to bolo pekné v sedemdesiatych rokov minulého storočia. Akí boli ľudia spokojní, slobodní a zanietení pre dobrú vec. Ako si užívali nádherný život, trávenie v prírode ďaleko od civilizácie. Až mi bolo ľúto, že som sa objavil na tomto veľmi navštevovanom pochode až teraz, hoci som mohol sem zavítať už skôr. Nevadí. Stalo sa tak dnes. Asi to tak malo byť.
Počas toho čo som konzumoval poživeň, som sedel v blízkosti jednej početnej partie. No a moja „papuľa“ sa opäť zaplietla do rozhovoru. Ako inak. Bol som prekvapený, že títo skvelí ľudia opätovali záujem o konverzáciu. Našli sme si spoločné slová a koniec koncov mi k tomu pomohli aj naši predsedovia. Tí sa opäť stali bodom záujmu. Po tejto skúsenosti teda môžem konštatovať, že vlastne PAT a MAT spájajú ľudí. Sú to možno silné slová ale presvedčil som sa, že je to tak.
No a keď táto prvá partia odišla, prišla ďalšia. Dva sympatické
mladé páry si ku mne sadli. Mne nebolo treba viac hovoriť. Keď vytiahli
poháriky a začali nalievať nejaké „vitamíny“ moja papuľa opäť
prehovorila Povedal som iba tri nevinné slová „mám vytiahnuť
pohárik“? A bolo dokonané. Už sa nalieval môj pohárik a ďalšia
konverzácia začala. Paráda.
Než som odišiel z tohto parádneho miesta spomeniem, lebo musím. Tesne pred mojim príchodom na Ovčiu skalu mi volá Roman. Iba pripomeniem, že ja som na pochode už hodinu a pól. Pýtam sa ho kde je. A on, že práve vyrážame z Hlohovca. No zbohom, tak ja tu mám čakať ešte hodinu a pól? Vtedy som si povedal, že nie. Nemôžem stratiť tento čas, lebo do Piešťan prídem za tmy. A tak som sa rozhodol, že tento pochod doputujem sám.
Vyrazil som sám.
Počas putovania do sedla Havran som stretal ďalších a ďalších ľudí a aj tie dve spomínané partie, s ktorými som sa priebežne striedal vo vedení v čele. Konverzácia s nimi bola veľmi príjemná, išli slušným tempom, tak nebol dôvod sa im vzďaľovať. Bolo to príjemné vzájomné putovanie. Aspoň takto som to cítil ja.
Prvú skvelú partiu som „otravoval“ pri
oddychu na lúke nad Svrbicami. Idem si tak a natáčam, keď tu zrazu počujem
„nalejeme aj do tretej nohy“? Do dvoch nôh bolo na Ovčej skale.
Neuspokojená zostala tretia noha Čo už. Dlho ma nemuseli prehovárať.
Sadol som si k nim a debatoval o ďalších turistických „veciach“.
Naživo som im predstavil našu webovú stránku a Youtube kanál. Potešilo ma,
že mali záujem o tieto informácie. Výsledkom je, že dnes už mám
ďalších nových Youtube odberateľov a návštevníkov našej stránky.
Druhú skvelú partiu som „otravoval“ pri klesaní zaujímavou roklinou pred Humništiami. Chcel som, ako minule pri mojich účastiach na predchádzajúcich diaľkových pochodoch, natočiť čo najviac ľudí. A ony boli nanajvýš zaujímavým zoskupením hodným zvečnenia na video. Vôbec sa natáčaniu nebránili a ja som tak prišiel k ďalšiemu peknému príbehu skvelých ľudí do môjho pripravovaného videa.
Už pred príchodom
do sedla Havran bolo zďaleka počuť, že to v sedle „žije“. Na mieste vyhrávala muzika, počul som spev na nôtu ľudovej pesničky. Na mieste boli osadené stoly a stoličky, na ktorých už sedeli turisti, ktorý predo mnou dorazili do cieľa. Bavili sa, hostili sa. Cieľ pre najviac preferovanú trasu bol dôstojný. Parádne organizovaný. Na kontrolnom bode skvelí ľudia. Obdržal som diplom a pozvánku, že ak sa pripraveným autobusom vrátim do Hlohovca, môžem využiť občerstvenie v podobe gulášu a pivečka. Musel som však ponuku odmietnuť. Mladej milej dievčine som oznámil, že ja idem ďalej. Nebola nadšená, ale musela to prijať.
V sedle bol aj stánok s občerstvením. V ponuke bolo pivko, kofola a pod zub živánska a Hot dog. Zaspávajúci turisti sa mohli zobudiť kávičkou. Ja som si zvolil pivko a Hot dog.
Pred odchodom zo sedla som sa ešte rozlúčil so skvelou partiou. Parádny spoločný zážitok sme spečatili spoločnou fotografiou.
Poslednú časť trasy
som započal sám. Asi v polovici trasy na Čertovu pec som sa pri
telefonovaní s manželkou zarozprával až tak, že som minul odbočku na
modrej turistickej značke. Bol to osud, aby som sa pri návrate stretol
s ďalším milým mladým párikom. Tiež si nevšimli odbočku a tak som sa
stal nechtiac ich „vodcom“ 
Nasledujúce putovanie bolo
spoločné, plné zaujímavých rozhovorov. Spoločne sme doputovali na Čertovu
pec. Pozreli sme si mini ZOO s pobehujúcimi malými prasiatkami a obzreli si
jaskyňu Čertova pec.
Naše kroky sa rozišli pri rázcestníku Plešiny a odtiaľ už moje nohy kráčali sami. Dobre ma niesli, stále poslúchali, nereptali. Proste paráda. Až som sa sám čudoval. Keď som dorazil na Banku už som vedel, že to do Piešťan nemám ďaleko. Prešiel som cez dva mosty, preplazil sa Piešťanskými uličkami a doputoval spokojne na železničnú stanicu k autu. Dorazil som úspešne do cieľa.
Záver
Nevedel som, že Pochod HP je tak skvelá turistická akcia a teraz banujem, že som sa pochodu zúčastnil až teraz. Stretol som veľa skvelých turistov, ľudí s ktorými som spoločne vytvoril nádherný príbeh. Ten príbeh sa mi usadil v pamäti tak pevne, že mi zostane od teraz už na celý život.
Ďakujem všetkým, ktorých som mohol stretnúť a s ktorými som mohol zažiť parádny turistický deň.
Dovidenia nabudúce!