Vinco
Úvod
Dobré ráno. Vstávame, keď slnko zasvietilo do okien útulne. Cez noc sa vietor zabil. Popravde ja som sa v noci vôbec nevyspal. Už som spomenul, že spal som asi desať minút. Ostatný čas som driemal. Z minulých prespaní v prírode viem, že aj to driemanie mi stačilo a dnes tomu bolo rovnako. Vôbec som nepociťoval únavu a ak ma trochu po včerajšku boleli nohy tak bolesť ráno ustúpila. Zdá sa to smiešne po takmer iba dvadsiatich kilometroch, ale realita bola taká. Ja som raňajky neabsolvoval a nevšimol som si, žeby niekto z mojich sú pútnikov raňajkoval. Dozaista však viem, že sme pri prameni Smolníka absolvovali rannú hygienu. Rado pri prameni odlovil nečakane aj kešku. Potom sme sa už vydali na druhú trasu našej púte na Ceste hrdinov SNP. Privítalo nás počasie ako z rozprávky, ešte krajšie ako včera.
Putovanie
Ako prvé
sme dorazili do Uhornianskeho sedla, z ktorého nám včera vozidlom dopravili večernú pizzu. Dnes nás čakalo menšie stúpanie ako včera. Vrcholom mal byť vrch Skalisko, na ktorý som sa veľmi tešil.
Už za Panským vrchom
sa nám začali naskytovať impozantné výhľady na Vysoké a Nízke Tatry. Terén bol jemne zvlnený a tak duša turistu sa mohla naplno kochať krásnymi výhľadmi. Tieto nádherné výhľady sme prakticky mali k dispozícii až po vrch Peklisko, kde sme začali klesať do sedla Súľová.
Ešte pred Bielymi skalami
sa nám prvý krát ukázala legendárna korba AVIE, ktorú v dnešnej dobe iba núdzovo v zlom počasí využívajú SNP-éčkari. Práve Útulňa SNP Úhorná teraz zastala jej funkciu hlavne na nocľah. Po tom čo sme dorazili do sedla Krivé sme „AVIU“ mali už jasne pred očami a o chvíľu k nej dorazili.
Legendárna AVIA
nás prichýlila na pár desiatok minút. Spravili sme si pri nej
gastronomickú prestávku. A nielen to, ale z tohto miesta je nádherný
výhľad na hrad Krásna hôrka, ktorá je toho času
už po rekonštrukcii. Aj tu Rado zalovil v pamäti a poriadne dávnej, do
čias detských, keď Krásnu hôrku navštívil. Inak Radovi išla
„papuľa“ celú dobu 
, ale jeho rozprávanie zážitkov z minulého roka
bolo veľmi poučné hlavne pre toho, kto chce SNP-éčku absolvovať. Dokonca
pred odchodom prišiel k AVII pár okolo šesťdesiatnikov, ktorý putovali
červenou asi päť dní. Prehodili sme s nimi pár plodných viet a
pokračovali ďalej.
Časť po Skalisko
bola najnáročnejšia. Ešte som nezažil a to už relatívne dlho chodím, toľko polomu ako v tejto časti. Kto nie je gymnasticky založený, alebo nemá kondičku a kolená v poriadku zažije peklo. Nechápal som, ako môže byť v hustom lese toľko stromov pováľaných. Vyzeralo to otrasne. Ustavičné preskakovanie a obchádzanie povalených stromov. Čistá gymnastika. Ak sme neprešli o dva kilometre navyše tak ani meter. Zmenilo sa to až s príchodom na Skalisko.
Skalisko
je impozantný a nádherný kamenistý vrch s kovovým krížom na jeho vrchole a miestom na oddych a kochanie sa. Ak by som mal porovnať výhľady z už navštívených vrcholov, tak by som ho dal na úroveň Veľko-Fatranského Kľaku, Nízko-Tatranského vrchu Poludnica, alebo Chočského vrchu Pravnáč. Proste nádhera. Keď sa mi zdali impozantné výhľady na Vysoké a Nízke Tatry spred Panského vrchu tak tu boli dovedené do dokonalosti. Tu sú výhľady kruhové a neskutočné. Proste nedalo sa nimi dostatočne nabažiť. Na Skalisku sme absolvovali aj obednú prestávku, dostatočný oddych a na vrchu som zanechal aj klubovú nálepku. Skalisko si to s určitosťou zaslúžilo.
Pred odchodom zo Skaliska
sme mali navštíviť neďalekú chatu Volovec, ktorá sa nachádza asi 150m výškových pod Skaliskom. Návštevu sme však zavrhli na úkor prestávky pri legendárnej AVII. Ak by sme tam nestáli, možno by sme ju navštívili. Párik, ktorý sme stretli pri AVII nás informoval, že práve z chaty idú a že tam podávajú guláš. Škoda. Ale nás by to neúmerne zdržalo po tom, čo sme absolvovali predchádzajúcu prestávku.
Po odchode zo Skaliska
sme opäť zápasili so značným polomom, ktorý mne konkrétne uberal dosť
síl. Čo už, gymnastika nie je moje hoby. Keď sme po krkolomnej polomovej
ceste dorazili do sedla Pod Čertovou hoľou polom
skončil. Pred očami nám vyrástol vysoký vrch Čertova
hoľa. Čakalo nás úmorné stúpanie pod riadne páliacim
slnkom. Asi v trištvrte kopca pred odbočkou sme stretli lesníka a pár
ľudí a dali sa do reči. Dozvedeli sme sa o medveďoch a vlkoch, ktorých tu
často vidieť. My sme také šťastie chvalabohu nemali 
Zostávajúca časť trasy už bola otvorená bez stromov a slnko nás kvalitne
opieklo.
Za vrchom Peklisko
sme prvý krát uvideli obec Hnilec náš cieľ.
Vrch zároveň spôsobil, že naša trasa nabrala klesavý charakter. Áno, už
žiadny kopec ani stúpanie, len príjemné klesanie do Sedla
Súľová, ktoré nám bolo už dôverne známe z pred roka, keď
sme tu začínali cestu z Hnilca do Dediniek. V sedle po príchode sme
strávili pár minút oddychom a potom už hor sa do Hnilca po zelenej
turistickej značke k autu. Našťastie auto bolo na svojom mieste, tak ako sme
ho pred dvoma dňami zanechali. Rád bol hlavne jeho majiteľ Dúšo
Záver
Aj trasa tejto časti sa mi veľmi páčila a zanechala vo mne značné spomienky. Hlavne na „kvalitný polom“ dlho nezabudnem. Dúfam, že do doby, keď bude chcieť túto časť absolvovať Jozef, ju dajú dobrí ľudia do poriadku a cesty vyčistia od popadaných stromov.
Som rád, že som mohol byť súčasťou tejto výpravy na Ceste hrdinov SNP
na východe našej krajiny a na zážitky z nej asi nikdy nezabudnem. Ďakujem
všetkým zúčastneným za skvelú a neopakovateľnú atmosféru. Myslím si,
že ešte dlho budeme spomínať na všetko čo sme spoločne zažili a
niektoré fragmenty z cesty sa stanú legendárnymi zážitkami 
Informácia na koniec pre Jozefa. Po akcii a vzhľadom na dlhé a úmorné cestovanie na východ sme sa dohodli, že nasledujúca akcia na Ceste hrdinov SNP na východe bude taká, aby sme zostávajúcu časť z Dukly do Kysaku absolvovali naraz. Podľa výpočtu a skúseností Rada to vychádza na päť dní.
Dovidenia na ďalšej trase Cesty hrdinov SNP.