Detail akcie Na Pustý hrad a sedem vyhliadok

Úvod

Nikto zo zúčastnených ani len netuší, že sme s Jožom plánovali prejsť túto trasu už minulý rok v decembri. Vtedy nás zastavilo nepriaznivé počasie. A tak táto, už teraz môžem povedať, vynikajúca turistická akcia sa uskutočnila na úvod našej novej turistickej sezóny 2023. A právom si to zaslúžila – byť prvá.

Zraz na akciu bol dnes netradičný. Žiadne z popisu známe „Zraz na akciu je v Leopoldove u Joža a odchod na akciu o ?? hod.“ neplatilo. Dnes sa zraz konal na benzínovej pumpe v Tekovských Nemciach, kde sme sa mali všetci stretnúť na rannej kávičke. Dopravu zabezpečili tri autá a to aj preto, že každá posádka mala po turistike svoj vlastný individuálny regeneračný plán. Na štart do Lehôtky pod Brehmi sme dorazili všetci spolu a teda bez zdržania sme mohli vyštartovať na Trojkráľové dobrodružstvo.

Prvá zastávka

Prvá zastávka prišla už po deväťsto metroch putovania. Hneď v úvode sme zažili pekný výživný stúpačik vylepšený výdatným blatom. Určite za to môže aj blízky lom v časti Vrchhora. Našťastie to trvalo iba krátko a svoju náruč s príjemnejším podkladom nám ponúkol les, do ktorého sme zakrátko po bahne vstúpili.

Odmenou za námahu nám bola Sabóova skala s jedinečným výhľadom do blízkeho i ďalekého okolia. Čas, ktorý sme strávili na tomto peknom mieste Jožo využil na preskúmanie dronom a odlovenie kešky. My ostatní sme si pobyt naplno užívali. Keďže to bol len začiatok túry dovolili sme si posilniť sa aj „hodnotnejšími“ nápojmi. Ten kto mohol, ten si dal. A ja som zatiaľ mohol a tak som ani len na sekundu nezaváhal 

Druhá zastávka

Vlastne toto ani nebola čistokrvná druhá zastávka, pretože počas pochodu Ryolitovým hrebeňom sme zastavili na troch vyhliadkach. Boli tak pekné a zaujímavé, že sa nedali obísť. Jožo bol v týchto miestach priam v keškárskom vytržení a my tiež, lebo bolo sa čím kochať. Bonusom vyhliadok bolo to, že už dopredu sme videli na obzore klinec nášho programu – vyhliadku / vrch Kečka. Nádherne sa vynímala na druhej strane údolia potoka Teplá.

Tretia zastávka

Po tom, čo sme opustili hodnotný Ryolitový hrebeň a potok Teplá sa nám pri klesaní stále približoval, sme prišli na štátnu cestu. Krátku chvíľu nám otravoval nohy svojou tvrdosťou asfalt. No vzápätí nám pomohla lesná cesta ponorená do lesa a tá nás priviedla na ďalšie pekné miesto Pod Kapitulskými bralami, ktorého dominantou bolo malé jazierko sčasti v strede zamrznuté. Prichýlilo nás oddychové miesto, stôl a lavičky. Oddych prišiel vhod. Niektorí sme tu absolvovali raňajky iní si len tak oddychovali. Každopádne bola dobrá nálada a vzduchom lietali vtipy a historky z dôb minulých. Rado ani nevie o čo prišiel, keď sa tejto akcie nezúčastnil To som pre všetkých poznamenal, len tak mimochodom. Danka sa dušovala, že Radovi všetko vyrozpráva a tak som zvedavý, či k tomu došlo 

Štvrtá zastávka

Cesta na Pustý hrad (Teplica) bola nenáročná. Určite si viem predstaviť výlet naň od jazierka a späť, pretože toto miesto je dostupné vozidlom. Je však otázne, či je Pustý hrad až tak zaujímavý, keď po jeho existencii nezostalo takmer nič len kopec.

My sme každopádne „Teplicu“ poctili svojou návštevou. Keď už po hrade nebolo ani chýru ani slychu, tak sme si aspoň príjemne posedeli, oddýchli a pokochali sa ako takými výhľadmi.

Piata zastávka

Pôvodne sme toto miesto vhodné na preskúmanie mali obísť. Ale do hry vstúpil Jozef a neodbytne trval na dodržaní trasy. A musím povedať, že sme zrobili dobre. Najprv sme sa museli ale k miestu dostať a tak rázcestníky na ceste Janovské sedlo a Janova lúka sme len tak prefrčali. Janovu lúku aj doslova. Dezorientáciu zachránil svojou dobrou orientáciou Jožo. A práve aj vďaka kontrole kešiek v mobile si tento omyl Jožo včas všimol a tak jemu ďakujeme, že sme spomínané nádherné miesto neobišli.

Tým nádherným a zaujímavým miestom je Prírodná rezervácia Bralce a Kečka (tiež Panský vrch). Okružný náučný chodník má päť kilometrov a určite stojí za návštevu. Je však v niektorých častiach náročnejší a exponovanejší, takže neviem či je vhodný aj pre malé deti. Pre dospelých dobrodruhov určite áno. A verte, že my dospelí sme si časť tohto okruhu určite užili a vôbec neľutujeme jeho návštevu.

Výhľady z Kečky a pobyt na nej boli dôstojným vyvrcholením tejto vynikajúcej trasy. Výnimočnosť miesta sme využili na udeľovanie vrcholových medailí a predovšetkým odovzdávaním prvého certifikátu členke nášho spolku Miriam.

Do cieľa

Najprv si naše krajšie pokolenie výpravy vychutnalo a užilo zostup z Kečky úzkym strmým prielezom. Samozrejme aj my muži sme si to užili a verte že naplno. Poslednou zvláštnosťou trasy bolo slávnostné prejdenie popod skalnú bránu, ktorá je súčasťou náučného chodníka a v závere výšľap kolmo hore na poslednú vyhliadku pred zostupom k rázcestiu Bralce. Odtiaľ nás čakala už len nenáročná cesta do Lehôtky pod Brehmi, pri ktorej sme nechali naše nohy oddychovať a vyklusávať.

Záver

Do cieľa sme dorazili spokojní a plní všakovakých zážitkov. Každý svojich. Konštatovali sme, že pripravená trasa bol hodná prvej turistiky sezóny a ja dodávam, lepšia snáď ani len nemohla byť. Ďakujem Jozefovi za tento dar, pretože on bol tým pravým strojcom trasy.

Ešte spomeniem, že každá posádka mala svoj individuálny program a tak sme sa pobrali svojou cestou.

Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili, za skvelú partiu a náladu. Je dobré, že ste boli aj vy – naše kvetinky. S vami je to vždy ešte o niečo lepšie ako sólo chlapi. To je môj názor.

Ďakujem a nabudúce dovidenia!

Je nás osem. Zmestili by sme sa do dvoch áut, ale sme tri skupinky a každá z nich má po akcii svoj vlastný plán. Preto sme si dali zraz na rannú kávu v Tekovských Nemcoch. Posádka nášho auta už má parkovanie za sebou a vchádza dnu. Kto ho vie, či sa ešte budeme poznať. Predsa len minulý rok je ten tam. Á, tí ľudkovia sediaci po pravej strane sú nám nejakí povedomí! Možno by neboli, ale nejako sa nám dlhšie prizerali! A to upútalo našu pozornosť. Ale veď sú to naši! Ako posledná prichádza Vincentova skupinka. No, skôr preletela na aute okolo. A tu je jednosmerka. Nevadí, zaparkujú vzadu a zahája pešiu rozcvičku s vidinou rannej kávy.

S parkovaním bol trochu problém. Pri cintoríne málo miest. Pri kostole zase plno. Nakoniec sa zadarilo pri Obecnom úrade. Síce je piatok, ale aj sviatok a tak by sme tu nemali nikomu vadiť. Snáď. Hneď za dedinou nám to kĺže. Blata viac ako dosť. Toto veru bude zaujímavá turistika. Našťastie sa už blížime k vrcholu Szaboovej skaly. Všetci okrem Dúša fučia od toho, že je to do kopca. On jediný fučí z trochy vareného vína a štamperlíka rumu, ktoré na dnešnej túre zohrali úlohu štartovného. V jeho prípade brzdného, lebo by nám asi behom pätnástich minút behom zmizol niekde za obzorom.

Zo Saboovej skaly sú výhľady na viacero strán. My ich však nemáme. Sme tu ráno a Slniečko práve vychádza spoza masívu Kečky. A proti Slnku nie je dobré pozerať. A keď už musíš, tak to radšej nerob dlho. Naše ďalšie kroky vedú po chodníčku ponad dolinu, ktorou preteká potok Teplá. Je tu viacero skalných brál, za ktorých vznik môže sopečná činnosť. Vlastne v týchto častiach sme prechádzali „Ryolitovým hrebeňom“. Na týchto miestach sa cez trhliny v zemi pomaly dostala na povrch hustejšia ryolitová láva. A tak vznikli kopovité, homoľovité a ihlovité útvary, ktoré dnes môžeme obdivovať.

Kúsok od potoka Teplica, pri studničke, prišlo k drobnej, nedôležitej a vlastne ani za mienku nestojacej udalosti. Lenže, stihli ma odfotiť. Tak len pre zachovanie pre budúce generácie uvediem, že som bol zvedavý, kde presne končí „ryolitový hrebeň“. Samozrejme, že som sa musel poriadne prizerať, aby som to zistil! Pre neznalého pozorovateľa to mohlo vyzerať, ako keby som sa pošmykol na blate a steperil sa.

To by sme neboli členovia spolku Pat a Mat, aby sme niečo nehľadali. Tentoraz hľadáme hrad Teplica, tiež známy ako Pustý hrad. Nie, neblúdili sme. Aspoň nie na tomto mieste. Miesto sme našli, ale hradu niet. V tejto republike sa neskutočne kradne! Pardón. Za toto terajší nemôžu. Ale len preto, že ich už dávno iní predbehli. Zachovalo by sa z hradu viac, ale stavebný materiál bol vzácny. Takto zaplatili iba za furmana a stavalo sa veselo ďalej. Síce niečo úplne iné… v tomto prípade bol v rokoch 1807 až 1811 použitý stavebný materiál z hradu na stavbu klasicistického kostola sv. Lukáša v obci Sklené Teplice.

Na Janovej lúke chvíľku trochu zmätkujeme a chvíľu nám trvá, kým sa zorientujeme. Nechce sa nám dva krát ísť ten istý kúsok trasy. Nie je dlhý, asi 1,5 kilometra, spolu asi 3. Ale je tu jedno ale. Zaberie nám to asi ďalších 40 – 45 minút navyše. A my máme po akcii plán. Chceme stihnúť s poslednými zvyškami svetla kúpanie sa v Lukavici. Preto prichádzame na Kečku z nesprávnej strany. Sťažuje nám to trochu orientáciu, ale dá sa. Takmer žiadnych turistov idúcich normálne, nestretávame.

Prichádzame na Bralce. Výhľady pekné. Skalné útvary i vegetácia zaujali. Čo sme to vlastne videli? Vraj tundrovú vegetáciu. Tá na Bralcoch je zemepisne najjužneišie a výškovo najnižšie u nás na Slovensku. Tak sem sa ešte plánujem niekedy vrátiť. Snáď sa podarí. Aj kešky nájsť, ktoré som viac menej oželel, lebo by som nestihol posledný zlatý klinec večera.

Pri autách sa naša posádka rýchlo rozlúčila s ostatnými a vyrazila smer Lukavica. Niekto prieskum „termálneho prameňa“ vykonať musí. Naša posádka sa rozhodla obetovať sa. Ďalšie dve posádky mali svoje vlastné plány. Na internete sa povrávalo, že voda je naozaj teplá. Určite cez tridsať stupňov! Vraj aj cez zimu sa tu dá kúpať sa. Ale ako sa hovorí, lepšie raz zažiť, ako sto krát na internete čítať. Chalani trochu pochybovali, ale nakoniec boli príjemne prekvapení. Vydržali sme tu do takmer posledných zvyškov svetla. Horšie bolo vyjsť von, poutierať sa a obliecť si studené veci. Ale aj to sa dá. Cestou späť sa obchádzame s autom s poľskou poznávacou značkou. Tak aj Poliaci o tomto mieste vedia!