Vinco
Úvod
V stredu ráno, v deň odchodu na dvoj-dňovku, prišiel v práci za mnou Jozef a mal divný výraz. Už som vedel, že niečo nie je v poriadku. A v tom z neho vypadlo, že on na SNP-éčku nemôže ísť kvôli boľavému zubu. Zostal som ako obarený. Tak isto obarený / prekvapený / smutný mal výraz aj Mišo, keď sme ho s Radom nakladali do auta v Piešťanoch. Popravde, Jožo nám chýbal počas dvoch nasledujúcich dní a veľmi často sme ho na túre spomínali.
Cesta do Smolníka nám trvala sedem a pól hodiny. Bola to nekonečná cesta. Najprv sme sa zdržali na kávičke v Tekovských Nemciach, kde sme mali zraz. V Banskej Bystrici sme sa zdržali nákupom v Kauflande a nakoniec nám cestu predĺžila večera. Pôvodne mala byť zastávka v Telgárte v legendárnej Horehronskej kúrii, ale tá bola zatvorená a v ďalšej destinácii bola ako na potvoru uzavretá spoločnosť. Večeri sme sa dočkali až v Hostinci Stará krčma v obci Stratená.
Po večeri nás ešte čakala cesta do Hnilca, kde sme nechali Dušanove auto za „úsmevných okolností“, ktoré tu nebudem rozoberať a do Smolníka sme dorazili o pól desiatej. Po príchode do Penziónu Mach nás milo privítala majiteľka. Spať sme išli o pól jednej, kým sme nedohrali karty a nedopili vynikajúci rum Heffron. Ráno pri raňajkách sme si od majiteľky vypočuli zaujímavé rozprávanie o histórii Smolníka.
Putovanie
Autobus ráno zo Smolníka
nás doviezol do kúpeľov Štós. Ranná kávička v kaviarni Caffé Komporday nás dobre naladila a samozrejme vyplavila spomienky spred dvoch rokov, keď sme tu 30. júna s Jožom a Mišom začínali trojdňovú púť na Ceste hrdinov SNP do Kysaku. Po prehliadke blízkeho jazierka a okolia sme odštartovali trasu k Útulni SNP Úhorná.
Prvá zastávka
na oddych bola v Štóskom sedle, kde je aj Kaplnka Navštívenia Panny Márie. Zvyknú tu núdzovo prespávať SNP-éčkari, ako nám povedal Rado. Po oddychu viedla cesta príjemným lesom a na chvíľu nás zastavila pri rázcestníku Skorušina. Inak Rado celú cestu rozprával svoje zážitky z minulého roka, keď tadiaľto išiel. A pretože ja som išiel ustavične posledný, len málo z toho som počul. Zachránili ma iba zastávky, kde sme boli vždy pokope.
Ďalšou takou zastávkou
bolo miestečko z názvom Osadník-Bodovka. Tu sme sa zdržali aj pól hodinu. Bolo nádherné slnečné počasie, vietor skoro žiadny a k dispozícii bola lavička. Proste ideálne miesto na oddych.
Úsek od Osadníka až po Zelenú skalu
moje srdce plakalo. Celé pláne bez stromov, kde tu nejaký pahýľ. Nemyslel som si, že v tejto časti budú Volovské vrchy tak zdevastované. Stúpanie na legendárnu Pipitku bolo tiež rovnaké. Len na jej vrchole boli stromy a inak pod vrcholom všetko holé, iba kde tu nejaký pahýľ. Najsmutnejšie je, že nebolo vidno ani novo zasadené stromčeky. V duchu som porovnal lesy Volovských vrchov od kúpeľov Štós po Košice a od kúpeľov Štós po Hnilec. Čakal som krásu, akú sme videli minulý rok a dočkal som sa zdevastovanej prírody. Proste sa ma zhostila hrôza a každý, kto má rád prírodu a turistiku musí zaplakať nad skutočnosťou, ktorú videl na tomto úseku.
Keď sme obkrúžili celú Pipitku
prvý krát sa nám ukázal krátky hrebeň a na jednom z jeho vrchov sme uvideli telekomunikačný stožiar. Z Radových rozprávaní sme vedeli, že práve pod stožiarom je postavená a čaká na nás Útulňa SNP Úhorná. Keď som sa lepšie prizrel, naozaj tam útulňa bola. Hneď sa veselšie išlo. Môj ruksak nebol najľahší a počas celej tejto trasy som rozmýšľal čo v ňom mám navyše a čo by som teoreticky nepotreboval, čo by sa dalo vyhodiť.
Asi o štvrť na štyri
sme slávnostne dorazili k útulni. Počas celej trasy som rozmýšľal, či bude voľná. Mali sme šťastie nikto pri nej nebol. Prebehla medzi nami debata, či sme nemali ísť zo Smolníka neskoršie, aby sme tu neboli tak skoro. Stačil by nám aj autobus s odchodom 11.35 hod. Čo už. Aspoň sme si okolie útulne poriadne poprezerali a pokochali sa výhľadmi od nej. Od útulne je vidieť celý hrebeň, ktorým sme išli až od Pipitky.
Mali sme čas
sa vyložiť, pripraviť si nocľah, ale hlavne objednať si pizzu, kofolu a pivo v reštaurácii U Vodnára a kvalitne sa najesť a napiť, kým pôjdeme spať. Nebýva zvykom a ani nie sú také miesta na Ceste hrdinov SNP, kde by sa dala objednať poživeň. Tu na útulni Úhorná je to zázrak, ktorý každý turista privíta. Keď sme si vychutnali pizzu prišiel na útulňu ešte jeden turista. To bol asi maximálny počet turistov, ktorých by vedela útulňa na noc ukryť. Možno by sa vošiel ešte jeden, ale bolo by po komforte.
Čas do večierky
sme využili už tradične hraním kariet a popíjaním vynikajúceho Heffronu. Už ani neviem kedy sme zaľahli, ale viem že sa vonku rozfúkal silný vietor a cez dve okná útulne presvital celú noc mesiac v splne. Viem to preto, že som spal v noci tak asi desať minúť, čo mi ostatní neveria. A ráno sa viedli okolo toho ďalekosiahle debaty.
Záver
Bola to relatívne krátka a nenáročná trasa. Možno sme mali naozaj vyrážať neskôr, aby sme na útulni neboli tak skoro. Zarazili ma v tejto časti poničené lesy Volovských vrchov. Radosť mi urobila návšteva kúpeľov Štós a kávička v kaviarni Caffé Komporday. Pri spomienke na toto miesto mi ešte viac chýbala prítomnosť Jozefa a veľmi som opäť ľutoval, že nemôže byť s nami. A nakoniec, videl som vrch Pipitka, na ktorý som sa tiež tešil, už z rozprávaní Rada pri počúvaní jeho zážitkov aj z týchto miest.
Zajtra dovidenia!