Jozef
Chodievame občas do Nórska na ryby. Teda ostatní. Ja len trochu a vždy pritom po očku pokukávam po okolitých kopcoch. U ostatných majú ryby prednosť pred čímkoľvek. Preto sem prišli. Nezvyknem to kaziť, ale ak máme po pár dňoch už niečo nachytané, proste vyzerá to sľubne s úlovkami a splnením kvóty, nepôjdeme domov naprázdno a aj počasie dovolí, už ma v člne ani na chate neudržia. Doteraz som chodieval na blízke kopčeky sám. Len na tento najvyšší v okolí som si sám netrúfal.
Tentoraz je to však iné. Je tu s nami jeden nový. A je tiež tak trochu turista. Keď sme po 2 700 kilometroch dorazili zo Slovenska na chatu pri fjorde, jeho prvý pohľad patril moru. Predsa len, je to rybár. Ale po chvíľke sa ma pýta „na ktorý kopec si to chcel ísť?“ Má šťastie, kopec vidieť z terasy našej chaty. Je spokojný aj s fjordom, aj s kopcom. Bál sa, že to bude také nič. Pohľad na majestátny štítik ho presvedčil o opaku. Bodaj by aj nie. Heilhornet nie je zaujímavý iba pre turistov, ale kedysi býval aj dôležitým orientačným bodom pre námorníkov. Teraz, vo svete satelitov a GPS je to už trochu inak…
Šťastie nám praje. Niekoľko dní sa z mora či fjordu vraciame s úlovkami. A každý deň sú o niečo bohatšie. S počasím až také šťastie nemáme, ale mohlo to byť horšie. Nie mohlo, podľa predpovede aj malo byť horšie. Aspoň čo sa dažďa týka. Každý deň nám ukazovalo okno pár hodín bez dažďa. Lenže okno sa oproti predpovedi posúvalo. Prišlo skôr, ale sa aj skôr zatvorilo. Preto nás občas dážď zastihol na mori. Niekedy sa dažďu dalo vyhnúť tým, že sme potiahli o 2 – 3 kilometre s člnkom ďalej a mrak na nás nedočiahol. Inokedy sme jednoducho zmokli a mohli sme ísť na breh.
Blíži sa štvrtok. Má byť najkrajšie počasie za celý náš pobyt. Toto sa nedá. Už som rozhodnutý ísť na Heilhornet aj sám. Kamarát našťastie nezlyhal a rozhodol sa ísť so mnou. Po prvom stupáku máme toho dosť, ale to dokážeme rozdýchať. Čaká nás prechod „bažinami“. Hovorím kamarátovi, dávaj pozor, kde stúpaš, je to tu močaristé. Dá sa prejsť, ale človek musí trochu rozmýšľať a dávať pozor na každý krok. Inak sa mu môže prihodiť to, čo kamarátovi. Zmizla mu noha v bahne. Rýchlo stihol prehodiť váhu na druhú nohu. Dno prvou nohou nedosiahol, a to ju mal v bahne dopoly lýtka. Keby mal obuté tenisky, tak je bosý. Našťastie mal na nohách kanady.
Konečne máme to trasovisko za sebou. Situáciu nám to však príliš nezlepšilo. Skala je síce pevná, ale miestami vďaka vode aj dosť šmykľavá. Našťastie takýchto úsekov tu veľa niet. Dokážu nás však prinútiť zísť z „chodníka“ a ísť kúsok pomimo. Inak by sme neprešli. Keby som šiel sám, na týchto miestach by som to veru vzdal a otočil k parkovisku.
Máme za sebou druhé stúpanie. Zatiaľ nám stále nie je jasné, kadiaľ sa dostaneme hore. Teda mapa hovorí, že odzadu, ale už prestávam veriť všeličomu. Bodla by pauzička. Lenže máme časový sklz. Neskoro sme vyrazili na túru. A my musíme zostúpiť k autu za svetla, lebo tu budeme nocovať. A to sa nám nechce. By sme tu zablúdili. Síce majú turistické značenie, ale nie je také výrazné ako naše. Aj chodníček tu je, ale dosť často ho nevidieť na tej skale. Preto sa nám stáva, že sme častejšie mimo chodníka, ako na ňom. Vyzerá to tak, že sem veľa turistov nechodí.
Pred vrcholom nás čaká najnebezpečnejší úsek. Dokonca sem na kúsok dali aj reťaze. Skala je studená, občas na nej trochu snehu a ja mám rukavice na chate. Tam im je dobre. Konečne dosahujeme vrchol. Pohľady okolo nás utvrdili v tom, že sme urobili dobre, keď sme to nevzdali. Sám by som sem však nevyliezol.
Na vrchole fúka. Mám oblečené na sebe všetko, čo som mal v ruksaku. Pofotíme, ponatáčame, odlovíme kešku a rýchlo dole, ale opatrne. Na počudovanie sa ide cesta dolu lepšie, ako sme čakali. Na niektorých úsekoch smerom hore sme si totiž hovorili, ako my tadiaľto pôjdeme len dole? A šlo to dobre. Dokonca smerom dolu sme viac na chodníku, ako mimo neho. Podľa turistickej mapy cz nám celá túra mala trvať asi 4 hodiny a 25 minút. Smerom hore 2 hodiny a 12 minút. To iste! Sme makali, pot z nás stekal ako z vodopádu pri parkovisku a aj tak sme sa hore dostali až za tri hodiny. Najpodstatnejšie je, že k autu prichádzame za svetla. S veľkou časovou rezervou.