Detail akcie Z Nitrianskeho Rudna na Predný Rokoš a späť

Dnes iba telegraficky, aj keď túra bola vynikajúca a zaslúžila by si obsiahlejší komentár  

Úvod

S Jožom sme vyberali najprv deň, kedy pôjdeme na turistiku. Navrhoval som sobotu, ale Jozef mi oznámil že nemôže, lebo ide lyžovať. Padlo na nedeľu.
Trasu sme určovali vzhľadom na sneh. Takže padlo na vyššie položené miesto na východ do Strážovských vrchov. Trasu vybral Jozef majstrovsky a zaujímavo.
Poslednou otázkou bola účasť. Mysleli sme si. Najprv. Že sa nájde ešte nejaký dobrodruh, ktorý by sa dal nahovoriť na toto. Mýlili sme sa. Ja si myslím, že ostatných odradilo počasie, ktoré vyčíňalo deň pred tým a naozaj nebolo príliš priaznivé. A keď som v sobotu večer detailne prelustroval predpoveď na SHMÚ vedel som, že bude v nedeľu nádherne.
Ide sa!

Part 1

Cestou do Nitrianskeho Rudna sa nestalo nič výnimočné. Spomeniem iba to, že nebola žiadna ranná káva, pretože sme odbočili už pred Zadarmovciami. Snáď za zmienku stojí iba to, že keď som kritizoval kvalitu cesty do Bánoviec nad Bebravou a občas sa zmenila na celkom slušnú po rekonštrukcii, tak som iba tak mimochodom utrúsil „veď je celkom dobrá, opravená“. V momente, keď som dopovedal vetu div nám neutrhlo guľové čapy a nevytriaslo dušu z tela.

Part 2

Zaparkovať sa nám podarilo na prvý krát a presne tam (pri cintoríne), kde sme chceli a mali naplánované. Akurát príprava na odchod bola poněkud zdĺhavá. Jožo to už spomínal. Nejaký čas nám zabralo platenie diaľničnej známky a aj tak sa mi to nepodarilo.
Zato štartovné bolo vynikajúce. Tentoraz sme štartovali dvoma druhmi štartovného
Ideme!

Part 3

Prvé kroky za dedinou boli po rovine, ale po snehu a ľade. Keď sa mne a Jožovi podarilo pár krát sa šmyknúť a nepadnúť, ihneď prišiel na rad môj návrh, aby sme nasadili nešmeky / mačky. Občas mám dobré nápady a občas ich niekto aj akceptuje
Nešmeky na nohách!

Part 4

Asi po dvoch kilometroch sme sa napojili na žltú turistickú značku vedúcu až na náš prvý cieľ – Predný Rokoš. So žltou značkou sa nám do cesty postavila už aj naklonená rovina. Najprv mierna neskôr prudká. Snehu pribúdalo s nastúpanou výškou. Pohyb začal byť namáhavejší. Zimná krása navôkol nám však všetku námahu vynahradzovala. Krásne výhľady pri blankytnej oblohe a občasných barančekoch nám vyrážali od údivu dych. Pomyslel som si: takúto krásu som naposledy zažil pri legendárnej akcii Veľký Manín z netradičnej strany Proste nádhera. Ani sme si pri toľkej kráse nevšimli, že stúpanie je prudšie a prudšie a sneh nám siaha vyššie a vyššie. Miestami až nad kolená.

Part 5

Asi 750 metrov pred vrcholom nás dobehol chlapík. Prevzal rolu vodcu a prešľapávača. Nám to pomohlo, aspoň sme sa nemuseli striedať na čele výpravy. On na vrchole nepobudol dlho. Pri návrate nám referoval ako to na Prednom Rokoši vyzerá. A po vypočutí jeho pozorovaní sme začali rozmýšľať o zhodnotení podmienok na ďalšie naše pokračovanie.

Slávnostne sme s Jožom dobrodili na vrchol a podišli aj kúsok ďalej na miesto priľahlej vyhliadky. Smerom na vrch Plevňa, z ktorého sa ďalej pokračuje do sedla Rokoš boli vidieť stopy po snežniciach. Presne ako spomínal náš chvíľkový parťák. A tu padlo rozhodnutie nepokračovať ďalej vzhľadom na podmienky.

Na Prednom Rokoši sme pobudli tak 30 minút. Ja som tu absolvoval neskoré raňajky. Príjemne nás zohrial aj teplý čajík a Jožova vynikajúca zázvorovica. Vrchol sme podrobili detailnej prehliadke a využili každé výhľadové miesto, ktoré poskytuje. Kešky, ktoré chcel Jožo odloviť nebolo možné v tom vysokom snehu nájsť.

Musím povedať, že predný Rokoš má čo ponúknuť. Škoda, že tu nie je nejaké miesto na sedenie, zážitok by bol hodnotnejší. Dokonca poskytuje aj celkom slušné záveterné miesto, ktoré sme my využili.

Part 6

Cesta dole ubiehala oveľa rýchlejšie ako stúpanie aj vďaka tomu, že sme si samy cestu kvalitne prešliapali Po opustení najstrmších úsekov cesta ubiehala ako po masle. Zastavovali nás iba nádherné a fotogenické miesta poskytujúce nádherné výhľady a dôvod pre fotografovanie a natáčanie. Na mieste, kde sa strmina značne vyrovnala, sme stretli troch turistov a psíka. Mladá dáma a dvaja páni sa dali ochotne s nami do reči. Turisti si vždy majú čo povedať a tak tomu bolo aj teraz. Rozprávanie s nimi bolo zaujímavé a veľmi nás potešilo. Boli to skvelí mladí ľudia milujúci prírodu a turizmus. Vynikajúcu vzájomnú atmosféru sme spečatili spoločnou fotografiou. A dlho sme sa aj lúčili.

Part 7

Cesta dole od tejto chvíle plynula ešte rýchlejšie. Ani sme sa nenazdali a už sme cupitali po rovine do Nitrianskeho Rudna. Paradoxne dole fúkal silnejší vietor ako hore. Ešte sme občas šibli pohľadmi na Predný Rokoš týčiaci sa nad obcou. No potom bolo cesty koniec. Krásnej cesty. Krásnej trasy. Pekného zážitku. Konštatovania, že sme zrobili dobre a išli sme a zažili nádhernú zimnú krajinu s množstvom snehu, o ktorom sa nám v našich južných domovoch môže iba snívať.

Part 8

Rozhodnutie, že pri ceste domov navštívime reštauračné zariadenie padlo na úrodnú pôdu. Pred Hornými Vestenicami, len tak náhodou na nás zamávala Koliba Solec Ani na chvíľu sme nezaváhali a oplatilo sa. Vynikajúca cesnačka, bryndzové halušky a k tomu kofola bola dôstojnou bodkou za touto vydarenou turistickou akciou.

End

Ďakujem Jozefovi za ďalší neopakovateľný zážitok a možnosť byť s priateľom na nádhernom mieste s magickou silou.

Priatelia turisti – nabudúce dovidenia.

Zdravim turistov, no nakoniec ste mali snehu habadej. Fotky ako z katalogu. Parada

Sedíme v aute. Cesta ubieha rýchlo. Nedeľná ranná diaľnica proste taká býva. Vincent je stále zachmúrenejší. Nechápem jeho negatívny postoj. Toto je výprava za snehom. Proste chceme zažiť trochu snehu v horách. Áno, je síce pravda, že na okolitých poliach pred Novým Mestom nad Váhom je snehu možno do polovice podrážky turistickej topánky…, ešte ale nie sme na mieste! Ideme na sever a tie výškové metre, čo nás čakajú! Dnes sneh proste bude! Prečo hneď hádže flintu do žita? Aha, takže to so snehom nemá nič spoločné. Ideme po diaľnici, ale nemáme zaplatenú diaľničnú známku. Včera ju chcel kúpiť, ale chcel si pozrieť aj diel nejakého seriálu a… klasika. Seriál videl, ale platbu za známku nie.

Opúšťame „dolinu Váhu“ Z druhej strany kopcov je viac snehu. Toto vyzerá optimisticky! Aj slniečko tu viac svieti. Aj medzičas máme dobrý! Čo dobrý, vynikajúci! O štvrť na deväť šlapeme! Len musíme po zaparkovaní ešte zaplatiť za diaľničnú známku. Vincent cez mobil platí. Dnešná doba, to je proste zázrak. No, až taký zázrak to zase nie je, lebo Vincent sa stále pokúša zaplatiť. Má problém s tokenom. Už frflem, ale Vincent si moje „Hoten toten token“ vôbec nevšíma. Vincent to vzdal. Konečne. Vyrážame o 08:45 hod.

Už prvé kroky sú občas šmykľavé. Nespoznávam Vincenta. Nie, nepadol, len hneď chcel nasadiť nešmeky. Asi ho vykoľajil ten token, alebo diaľničná známka? Priestor na nasadenie nešmekov však nedostal. Zato ho celkom slušne stočilo. Niečo mu ale ešte k tomu dvojitému Rittberrgerovi chýbalo. Zle je, už zatočilo aj mňa. Začínam váhať a dávať Vincentovi za pravdu. Práve sa mu to chystám oznámiť, keď sa mi zrazu znovu otočí chrbtom. Čo je urazený? Tak nie, len sa znovu pošmykol. A váhanie je zrazu preč. Obúvame si na topánky nešmeky…

Snehu pribúda a my sme tu prví. Nie úplne ideálne. Takže si to budeme musieť prešľapať sami. Zlaté Nové Mesto a jeho polia! Tu už sa zabárame občas dopoly lýtok! Musíme sa striedať. To by jeden nevydržal v kuse ísť popredu. Nejako nám sily pomaly, ale isto začínajú dochádzať. Stále to však ide. Len pomalšie. A čo to tam vzadu? Niekto ide v našich šľapajach. Rýchlo nás dobieha. To sme takí slabí? Spokojne nás predbehol. Ide iba na Predný Rokoš, lebo viac asi nestihne. A už je z neho naša výkonnostná kategória. Stačí byť iba prvý tam, kde je snehu občas po kolená! Možno by nabudúce stačilo ísť niekam až na druhý krajší deň v poradí. Možno by to bolo prešľapané.

Po dosiahnutí vrcholu nás chlapík informuje o svojich zisteniach. My sme museli prešľapávať, ale ďalej niekto šiel na snežniciach. Zišiel sem z hlavného hrebeňa. Ale je to k ničomu. Vy snežnice nemáte, budete sa aj tak zabárať a šiel dole. Nekecal. O nič lepšie to ďalej nešlo. A sme rozhodnutí aj my. Áno aj my! Vincent neprotestoval. Predný Rokoš nám na dnes stačí. Veď sú odtiaľto celkom pekné výhľady a aj zážitkov máme dosť. Pôvodnú trasu absolvujeme za lepších podmienok. Možno v apríli, alebo v máji. Takto máme krásny priestor na trochu neskorší obed niekde. Kde? To ešte nevieme. Cestou uvidíme. A ešte aj stihneme prísť relatívne skoro domov…