Detail akcie Na Krivín a jeho vyhliadky z Tlmáč

Miriam nafotila veľmi pekné fotky, vystihla tie správne momenty! Sa mi zdá, že fotila len na mobil… Vidieť, že to umí!

Krivín

Tak sa volá jeden z našich vrchov. Takmer nikomu ten názov nič nehovorí. Na prstoch jednej ruky by sme tých znalých mohli rátať. Kde ho hľadať? Skúste uhádnuť, v ktorom pohorí ho nájdete? Bežný človek nemá šancu. Ani teoretickú. Dobre, priznávam, máte šancu 1 ku 66. Presne 66 pohorí totiž môžete nájsť na Slovensku. Ostatné sú roviny, medzihoria, kotliny a iné nepohoria. Keďže ste zablúdili na našu stránku, nie ste úplne bežní ľudia. Ste pravdepodobne minimálne polodobrodruhovia. Turista je na tom o niečo lepšie, ako bežný smrteľník, ale úprimne, kto si spomenie na Štiavnické vrchy? Má síce niečo nachodené, ale pravdepodobne v onakvejších pohoriach. Skôr ho napadne, kde je Kriváň. A to existuje ešte Krasín. Ale aj nižšie a menej známe pohoria, či vrchy dokážu prekvapiť svojou krásou. A nielen ňou. Majú aj ďalšiu nespornú výhodu. A tou je, že tam chodí podstatne menej turistov. Vlastne, takmer nik. Dobre, Štiavnické vrchy asi nie sú úplne najlepší príklad menej navštevovaných pohorí. Máme aj lepšie príklady…

A teraz úprimne, v ktorej časti Štiavnických vrchov by ste hľadali Krivín? Keby sme sa pýtali na Sitno, bežný turista by nezaváhal, ale Krivín? Nebudem ďalej machrovať. Tiež by som to nevedel. Len v poslednej dobe mám rád miesta, kde je pokoj. Menej navštevované miesta mám teraz rád. Nezanevrel som na Tatry či Fatru, stále ich mám rád. Ak chcem zažiť tlačenicu, idem na koncert, alebo k pokladni nejakého obchodného reťazca. Lenže v horách hľadám úplne niečo iné, ako na koncerte, či pri pokladni, či na inom preplnenom mieste… Preto pri plánovaní turistických trás v poslednej dobe dosť vymýšľam a hľadám odľahlejšie miesta. A to sa mi stalo aj teraz.

Zďaleka to nie je iba o mojom plánovaní. Oproti ľuďom z predchádzajúcich dôb však mám obrovskú výhodu. Na internete sa dá nájsť veľa informácií a to v rôznej podobe. Niekedy slová nestačia. Ako sa hovorí „Lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť“. Možno preto je na internete toľko fotografií a možno preto, že tuším význam tohto príslovia, občas na nejakú z nich kliknem. V tomto prípade ma zaujala história, čaro miesta, slovné informácie i obrázky, ktoré som našiel. A takto nejako vznikla naša dnešná trasa. Dobre, priznávam, trochu som sa aj nudil a uvedomil som si, že dávno som nikde nebol…

Spomínal som, že na takéto miesta chodí menej turistov a že dokážu prekvapiť? Naozaj to platí. Dokonca aj dnes. Turistov je tu ako maku. Možno ešte menej. Možno šafranu je ešte menej. Zato streľbu počuť i krkavce vidieť, ako krúžia. Nebude to hneď, ale vyhnúť sa tomu asi nedá. Zisťujeme, že turistov je tu naozaj málo, ale dnes majú na vrch poľovníci. Je ich viac, ako nás. Nie sú však príliš akční. Našťastie, lebo oni majú zbrane a my „holé ruce“. Nepočítam turistické paličky. Aj keby to boli oštepy, voči strelnej zbrani nič moc. Domorodci z Ameriky či Afriky by vedeli rozprávať. Teda, aspoň ich potomkovia, ale to nie je naša história. Poľovníci boli akční, už nie sú. Svoje už majú za sebou. Premnožené sú divé svine a šíri sa aj prasačí mor. Nejedna svinka už nestihne ochorieť, už to má za sebou. A možno nejedna z nich bola aj nakazená…

No, ale späť k dnešnej čerešničke, a tou je Krivín. Zďaleka nie je najvyšší. Skôr naopak. Patrí do desiatky najnižších v Štiavnických vrchoch. V čom je teda jeho čaro? Je z neho vidieť Slovenskú bránu. Niektorí ju volajú aj Uhorská brána. Brán je u nás viac. Napríklad aj Devínska, Lamačská, Beckovská… a ďalšie. Cez bránu sa vchádza, je úzka, a to znamená, aj možnosti dobrej obrany. Bolo tak aj v tomto prípade. Kedysi to bol dokonalý priesmyk. Les bol aj tam, kde ho dnes nevidíme. Hron sa kľukatil aj tam, kde dnes netečie. Močariny tu dnes ani nevidieť. Aj skál bolo viac. Jednu z nich odstrelili aj československí vojaci, lebo železnica potrebuje priestor. Kedysi tadiaľto viedla iba cesta. Cesta cez prírodné hrdlo. Preto sa ľahšie bránilo. Ľudia dávnoveku to vedeli. Zopár desiatok ozbrojených chlapov dokázalo v staroveku, či stredoveku urobiť celkom slušnú paseku. Zároveň však na takýchto miestach dokázalo zopár desiatok chlapov zastaviť celkom slušnú presilu. Preto v blízkosti nájdete hradisko. Jedno z hradísk bolo priamo na Krivíne. Nebolo však jediným. V okolí Slovenskej brány ich nájdete viacero. Zaujímavosti Slovenskej brány či hradiska Krivín si dokážete prečítať inde, preto to tu nebudem spomínať. Kto chce, nájde.

Spomínal som, že je odtiaľto vidieť aj Hron. Veru je. Čakám, kedy ma Roman zoberie na splav Hrona. On ma aj berie rovno na budúci rok. Lenže na úplne inú rieku. Keď som bol s ním naposledy na splave, stratil som slnečné okuliare. Rieka ich proste zobrala. Ale pri prevrátení člna som Vincentovu kameru zachránil! Nemal som čas, venovať sa jeho kamere. Proste tá mi zostala a slnečné okuliare nie. Dúfam, že Vincent tento komentár nebude čítať a svoju vodotesnú kameru dočasne zverí do mojich zodpovedných rúk aj nabudúce. A mne zostáva jediné, kúpiť si nové slnečné okuliare.

Úvod

Ako sa rodila, dnes už môžem povedať, táto úspešná akcia? No ťažko. Prvý pokus o túto Jožovu trasu bol vo sviatok 17.11. na Deň boja za slobodu a demokraciu. Avšak akcia vtedy stroskotala na zlom počasí. Dnes to bolo iné. Aj počasie, ale hlavne hojná účasť. A poviem vám, že ma to potešilo. Viem, že aj mnohí iní by sa radi tejto akcie zúčastnili, ale uplatnilo sa to známe „Človek mieni, Pán Boh mení“. Aj som bol z neúčasti niektorých pred tým prihlásených smutný a nebudem sa tajiť tým, že očakával som účasť ešte väčšiu. No nevadí. Prídu ďalšie akcie a ďalšie možnosti pre ostatných.

Do miesta štartu do Tlmáč sme išli na dvoch autách ja a Jožo. Ohľadne dopravy a cesty spomeniem, že sme sa tradične zišli na benzínke v Tekovských Nemciach. Za zmienku stojí aj obchádzka cesty medzi obcou Psiare a Kozárovce doslova po tankodrome.

Putovanie

Štart trasy

som zvolil veľmi vhodne. Pochválili to všetci zúčastnení. Vstup do kameňolomu v Tlmačoch bol ideálny pre parkovanie a aj pre začiatok a koniec túry.

Prvú časť trasy

sme išli po príjemnom trávnatom povrchu miestnych lúk. Už po kilometri putovania sme sa rozhodli, že neplánovane navštívime miestny kameňolom, aby sme si pozreli výhľad z neho. Nebola to dlhá zachádzka a preto s ňou súhlasili všetci. Na približne dva a pól kilometri prvý krát zaúradoval keškár Jozef. Bezpečne kešku ulovil pri osamotenom strome. Tu niekde bolo miesto, kde som neustrážil trasu. Nikto iní nemal snahu trasu kontrolovať. Zbadal som to neskoro a tak nastala druhá úprava naplánovanej trasy. Nasledoval zostup až k rieke Hron.

Po tom čo sme zostúpili

k Hronu išli sme prevažne zamrznutým a od diviakov rozrytým terénom. Nebolo to jednoduché. Rozrytá zem nie je príjemná na chôdzu. Utrpenie skončilo v mieste, ktoré sa nazýva Amfiteáter pod Krivínom. Tu sme si mohli prečítať prvý rázcestník na modrej turistickej značke. Mimochodom, bývalý amfiteáter je v dezolátnom stave a svoje dobré časy má už dávno za sebou.

Z tohto miesta

je to asi 760 metrov na vrchol Krivína. Vystúpali sme 125 metrov výškových a komu bola zima ten sa hneď riadne zahrial. Odmenou tohto stúpania je šesť evidovaných vyhliadok. Ja som si užil asi štyri a určite stály za námahu. Nezdá sa, ale aj takýto nenápadný, nevysoký kopec ponúka naozaj nádherný výhľad a bonusom je Hron tečúci priamo pod vrcholom. Proste nádhera. Na vrchole je osadený železný kríž. My sme na poslednej jeho vyhliadke v závetrí, absolvovali prestávku na oddych a jedlo. Tradične bol vrcholový prípitok, o ktorý sa postaral Dušan a Jozef zase odmenil každého vrcholovou medailou. Priznám sa vám, že som tajne očakával od Romana, že vytiahne varené vínko, lebo v takomto počasí sa to priam pýtalo. Nestalo sa tak No určite si túto exkluzívnu tradíciu necháva na Silvestrovskú akciu 

Ďalšia trasa

viedla utešeným a nenáročným hrebeňom, stále po modrej. Už skôr na vyhliadkach sme si všimli, že vo vzduchu krúži nejak veľa havranov. Vtedy sme si nevedeli vysvetliť dôvod ich aktivity. Všetko sme pochopili po tom, keď sme počas putovania nachádzali vedľa turistického chodníka strelené diviaky. Po odchode z Krivína bolo počuť nejaké výstrely, ale až teraz dávali zmysel. A keď sme doputovali na miesto, kde nás opustila modrá turistická značka, stretli sme poľovníkov na autách, ako zvážali ulovenú zver. Spoločne sme konštatovali fakt, že diviak je v tomto revíri riadne premnožený.

Čiapkovská dolina

sa stala našou spoločníčkou pri klesaní k Hronu. Jej prvá časť bola prudšia, no neskôr sa jej sklon vyrovnal. Než sme vstúpili do jej jemnejšej časti stretli sme ešte tak asi tridsať účastníkov poľovačky. Poľovné osadenstvo sme vyrušili práve pri obede. Celé okolie voňalo jedlom. Vtedy som prvý krát pocítil hlad. Hneď sa mi v hlave vynoril plán, že navrhnem pri ceste domov navštíviť neďalekú Tekovskú kúriu. Prezradím, že tento plán nakoniec skončil len v mojej hlave. Gastronomická návšteva sa nekonala.

Poslednú časť trasy

sme išli povedľa Hrona. Prvá tretina viedla po príjemnej tráve. Až keď sme vstúpili do časti, ktorá je priamo pod masívom Krivína okúsili sme mäkké bahno. To čo bolo ráno ešte zamrznuté, teraz „tieklo“ pod nohami. Tomuto stavu pomohlo hrejúce slniečko. Dnes sme proste vystihli počasie. Hoci ráno dosť fúkal vietor a mráz štípal na lícach, teraz už hrialo a zohrievalo slnko. Bola to príjemná časť putovania. Úplný záver trasy sme absolvovali priamo na dne kameňolomu. Šťastní a spokojní sme doputovali k autám.

Záver

Ďakujem vám všetkým, že som sa opäť s vami mohol stretnúť. Vždy sa teším na vašu účasť, možnosť vás opäť vidieť a prehodiť s vami pár viet. Kladne hodnotím trasu, ktorú vymyslel Jozef. On má ten dar vymýšľať takéto dobré akcie. A je pozoruhodné že vy ostatní, ktorí sa takýchto akcií zúčastňujete to vždy vycítite a prídete zažiť pekné chvíle v prírode, v kruhu nášho skvelého turistického spolku.

Ďakujem. A uvidíme sa pri ďalšej skvelej turistickej akcii nášho spolku. Dovtedy. Dovidenia!

Po veľmi dlhom čase sa mi podarilo uvoľniť na akciu. Teším sa, lebo aj náročnosť trasy je primeraná mojej (ne)kondícii.