Detail turistickej akcie

Úvod

Rok sa stretol s rokom a my sme sa posledný deň v roku opäť stretli na našej tradičnej Silvestrovskej akcii spolku PAT a MAT. Trasa 6. ročníka sa narodila v Jožovej hlave a ja som bol veľmi rád, že sa konala v Malých Karpatoch blízko môjho domova. Už tretí rok po sebe je vo veľkej popularite a to ma teší. Aj keď som tajne dúfal, že sa nám konečne podarí prekonať rekord. Nestalo sa tak. Účasť štrnástich turistov / turistiek je obdivuhodná čo svedčí o tom, že naši členovia majú rady a túžia po horách a vzájomnom stretávaní sa. Alebo je v tom úmysel po hojných Vianočných dňoch vypotiť nejaké tie koláčiky, alebo byť len v prírode? To nechám na každého, ako si to vysvetlí. Každopádne je dobré, že sme sa zišli a plodne prežili doobedie pred Silvestrom. Ako som písal v popise, je to príležitosť ako sa môžeme v hojnom počte zísť v príjemnom prostredí prírody a porozprávať sa aj s tými členmi, ktorých v priebehu roka často nevidíme.

Chcem pochváliť Jozefových priateľov ako hostí Milku a Jozefa, s ktorých možno v budúcnosti „vyrastú“ ďalší členovia nášho spolku. Nechajme sa prekvapiť. Som rád, že Bubo a jeho sestra Lenka tradične nevynechali Silvestrovskú akciu. A zároveň som smutný , že sa ostatní členovia z rôznych dôvodov tejto akcie nemohli zúčastniť. V neposlednom rade chválim aj Romana, ktorý nezabudol na tradičné Silvestrovské varené vínko na štarte akcie.

A chcem pochváliť všetkých zúčastnených: Jozefa, Romana, Maroša, Buba, Rada, Aďku, Dúša, Danku, Petra, Dušana, Lenku, Milku a Jozefa, že nevymenili príjemný pobyt v prírode za posedávanie doma na gauči pred televízorom. Máte u mňa veľkú úctu a uznanie .

A nakoniec len spomeniem moju nehodu so spätným zrkadlom pri cúvaní. Hoci som zrkadielko trochu poničil, vôbec za ním nebanujem. Práve naopak. Túto udalosť spojenú so skvelou Silvestrovskou akciou si budem dlho pamätať. A to je dobré. Mám aspoň stopercentný záchytný bod pre moju stále častejšie zlyhávajúcu pamäť  

Putovanie

Prvé zastavenie / nezastavenie

Po úvodných štartovacích procedúrach sme sa vydali na našu púť a hneď hore do kopca. Ako prvé sme na trase navštívili „Lančársky kostolík“ – Kostol svätého Michala Archanjela priamo na vrchu Chríb. A ako dopadlo jeho skúmanie? No dvojako. Jedna časť výpravy bez potreby spovede a prijatia hostie (pitia omšového vína) plynulo pokračovala na trase. Druhá časť výpravy zrejme pod ťarchou hriechov minulých musela absolvovať spoveď a prijatie hostie. Nám ostatným z prvej skupiny nie je doteraz jasné, či druhá skupina hriešnikov mala aj „oplátku“, alebo sa zamerala výhradne na tekutú časť hostie (rozumej pitie omšového vína) Tak ich to pitie omšového zamestnalo, až sme na nich museli asi 10 minút čakať. A tu aj vyvrátim klebety a pokarhania od Jozefa z jeho komentára, že som sa príliš ponáhľal. Tak bol som to ja, kto hamoval vedúcu kolónu. No aby bolo všetkým a hlavne Jozefovi jasné, ako to s tou rýchlosťou putovania bolo 

Druhé zastavenie

Kým sme sa k nemu prepracovali ušli sme kus cesty. Kus veľmi príjemnej nenáročnej cestičky. Počas nej sa tvorili rôzne debatujúce skupinky, ktoré sa rôzne premiešavali. Každý mal potrebu na tejto nie moc dlhej túre prehodiť pár slov s každým zúčastneným.
Cesta prebiehala pohodovo až do bodu, kde som prítomných pomýlil ďalším smerovaním trasy. Po konfrontácii s mapou sme pokračovanie promptne vyriešili zmenou trasy. Jediný, kto dnes zostal verný mojej nakreslenej trase bol Rado. Týmto odo mňa dostáva bobríka za poctivosť.

Hlavný bod dnešnej Silvestrovskej akcie boli Orlie skaly. Keď sme na skaly dorazili hľadali sme miesto, kde by sme si mohli založiť bezpečný ohník na opekanie. Na Orlích skalách je ohnisko, ale dnes to nebolo vhodné miesto kvôli fúkajúcemu vetru. A tak sme v závetrí našli miesto, ktoré si pred príchodom na skaly všimli niektorí naši členovia spolku. A tak sa stalo, že ja ako prvý prichádzajúci návštevník k opekajúcej dvojici som prakticky domácich „vyhodil“ z ich miesta. Na obranu spomeniem, že som ich slušne pozdravil a položil im slušnú otázku, či sa môžeme pridať a ony súhlasili. Muž a žena mi ešte povedali, že sú práve na odchode. Niektorí naši turisti si to myslia inak, ale takto to bolo

A tak sa stalo, že sme si tradične a opäť opekali a oddychovali v spoločnom kruhu. Tu som si aj zaspomínal na rok minulý, keď sme boli v okolí hradu Beckov na Skaliciach. Vtedy sme kvôli opekaniu museli aj zmeniť trasu. Čin rebélie som vtedy pochválil aj ja ortodoxný dodržiavač nakreslenej trasy v mene pozitívneho dôvodu. Dnes sme kvôli opekaniu trasu nemuseli meniť.

Je pekné a blahodarné posedieť si chvíľu v kruhu priateľov pri teple ohníka a koštovať rôznu poživeň, ktorú vždy niekto donesie a rozdelí sa s ostatnými. Alebo si spoločne pripiť a zaželať si všetko dobré. Tomu sa hovorí priateľstvo, vzájomná súdržnosť a úcta k druhému. A práve taký je si myslím náš spolok, jeho ľudia. A preto Vás mám všetkých rád a rád s Vami chodím na akcie. Toto sú moje pocity. Verím, že aj vy ostatní máte pocity podobné. Inak by ste na tieto akcie nechodili.

Do cieľa

Po odchode z Orlích skál sme sa pristavili pri poslednej štvrtej tabuli Náučný chodník ŠTERUSY, REBRO, SPROSNÁ, ORLIE SKALY. Po chvíli oddychu pri tabuli naše kroky už viedli po náučnom chodníku do obce Šterusy, kde chodník začína. Na trase sme si prešli aj blatovú časť, čo bolo zaujímavým bodom pre nejedného kameramana či fotografa. Príjemnou časťou tohto chodníka je prechod lúkou, z ktorej je vidieť dominantu tunajšieho výhľadu Veľkú pec. Ešte viac zaujímavou trasou náučného chodníka je prechod časťou Rebro. Je to taký malý, ale zaujímavý „kaňónik“.

Posledná časť trasy už viedla iba po lúkach a cestách cyklistického chodníka. Po tom čo sme prešli okolo Kostola sv. Márie Magdalény a opustili obec Šterusy nasledovala obec Kočín. V pohodičke a po skupinkách sme úspešne dorazili do cieľa dnešnej akcie do Lančára k autá.

Záver

Ďakujem všetkým zúčastneným za účasť, za vytvorenie skvelej Silvestrovskej a súdržnej atmosféry. Som rád, že sme sa mohli zísť v hojnom počte. Vždy Vás rád vidím a pevne dúfam, že naše stretávania na spoločných turistických akciách sa stanú častejšie.

Prajem Vám všetkým všetko dobré do Nového roku. K tomu Vám Pán Boh pomáhaj. Majte sa krásne a Dovidenia pri budúcej turistickej akcii v roku 2024.

Na štart prichádzame prví. Padol návrh, že počkáme na ostatných v aute, lebo vo vnútri je príjemné teplo. Tento návrh sa však dlho neohrial. Kým prídu ostatní, rozcvičíme sa, aby sme dokázali podať patričný výkon. Zrazu sú všetci vonku. Každému v očiach vidieť odhodlanie a na lícach zapálenie pre vec. Ako sa vraví „Šťastie praje pripraveným.“ Kým ostatní prišli, sme už mali slušný náskok a boli sme zohriati na dostatočne vysokú prevádzkovú teplotu. Boli sme popredu asi tak o jeden pohárik vareného vínka.

Medzi poslednými prichádza Vincent. Rýchlo parkuje, ako keby tušil, že už stihol niečo zmeškať. Lenže ako rýchlo zaparkoval, tak rýchlo znovu túruje motor. Evidentne nie je so svojim zaparkovaním spokojný. Znovu letí jeho auto okolo nás. Znovu parkuje a znovu nie je spokojný. Ale tentoraz mu to snáď do tretice vyjde. Tak nie. Znovu hučí motor a červená strela znovu agresívne rozráža vzduch. Koľký krát to ide už okolo nás? Na piaty pokus to už vyšlo. Snáď. Ale spokojnosť na jeho tvári nevidieť. A nik z nás sa tomu nečuduje. Radšej. Už zaparkoval, alebo to zapikoval?

Rozcvičovali sme sa, rozcvičovali a to poctivo, ale nepomohlo to. Aj tak nám tých prvých 50 výškových metrov z dediny na vrchol Chríbu, na ktorom leží opevnený kostolík sv. Michala archanjela, dal zabrať. Riadne zabrať. Že by bolo málo prípravy? Netrúfam si povedať. Zato si trúfam povedať, že Vincent na trase letel ako v aute pri parkovaní! Cez kostolík časť výpravy doslova len preletela. Stihol z vás niekto aspoň nejakú fotku urobiť? Postrehol vôbec niekto, že sme šli okolo opevneného kostolíka?

Časť výpravy možno nepostrehla, zato tá naša časť hej. A nielen to! My sme stihli aj kratučkú spoveď a ešte kratšiu omšu! Presnejšie veľmi kratučkú, ale zato veľmi podstatnú časť omše. Niekto totiž vytiahol z ruksaku omšové víno. Na prvý pohľad vôbec nevyzeral na takého zarytého katolíka, ale čo už je raz vonku z ruksaku, sa do neho na Silvestra tak ľahko naspäť neschová. Takí polepšení sme vchádzali do lesa! Zatiaľ si však nikto nedával Silvestrovské sľuby do nového roka. Zase až toľko toho omšového nebolo.

A sme v lese. Je to stále to isté, ako u PATa a MATa v lese. Ja som tu už bol. Tadiaľto. Tak nie, mali sme predtým odbočiť. Prinajhoršom sa vrátime. Vlastne sa nemusíme vrátiť, lebo sa dá aj tadiaľto. Odbočujeme! Dopra… doľava! Ešte že je Silvester a na Silvestra môže byť o trochu viac zábavy ako po iné dni.

Na Orlích skalách sa nám už darí aj trochu postáť a pokochať sa. Lenže trochu fúka. Preto sa sťahujeme do tepla závetria. Tradične sa o všetko ostatné stará Vincent, za čo mu ďakujeme. Tí dvaja nešťastníci, čo tam boli pred nami už asi menej, ale čo už. Ako sa neskôr ukázalo, tak za Orlími skalami nás čakala ďalšia etapa pretekov. Dodnes neviem, aký som mal medzičas, ledva som stihol čo to odfotiť. Tento Silvestrovský ročník bol celý voľajaký hŕr-bŕŕ. Začína mi chýbať náš Welness team a jeho tempo. Akcie nie, lebo toto mala byť akcia v duchu Welness teamu. Miestami som sa cítil ako na Rally Paríž – Dakar.

Na záver chcem poďakovať Danke a Petrovi za dar a liečivo v jednom pre môj žalúdok. Chcel som ho na konci pri autách porozlievať, ale celé to bolo nejaké uponáhľané a zrazu sme sa všetci rozpŕchli do áut. Možno niekedy nabudúce pri nejakej inej príležitosti…