Vinco
Úvod
Túto akciu sme s Jožom pripravovali asi týždeň. Ešte v stredu sme neboli dohodnutí kam pôjdeme, ale prišiel štvrtok a bolo rozhodnuté. Úprimne, čakali sme aj na dobré počasie. To sa na piatok trochu polepšilo a asi aj to rozhodlo o tom, že sa prihlásil aj Roman. Už som myslel, že pôjdeme opäť dvaja. Ja som v piatok chcel niekam ísť a trasa, ktorá prechádzala cez vrch Vysoká sa mi náramne hodila. Uvedený vrch mi chýba do zoznamu navštívených jedenástich sedemstoviek Malých Karpát. Bonusom a oživením trasy bola návšteva dvoch baní Köberling a pobyt v útulni Čermáčka, pre ktorú sme aj zmenili trasu a išli mimo turistickú značku.
Putovanie
Keď sme prišli do Kuchyne, chvíľu sme hľadali parkovanie, ale napokon nás zachránilo ideálne miestečko pri pošte. Odtiaľ to bol len kúsok k začiatočnému rázcestníku s modrou turistickou značkou, ktorý je osadený pri obecnom úrade.
Počasie nebolo ideálne ale aspoň nepršalo. Bolo jasné, že so stúpajúcimi výškovými metrami sa budú kvôli hmle míňať aj výhľady a tak sme každý ponúknutý využili na kochanie sa.
Po tom, čo sme minuli hájovňu Vývrat naše kroky viedol násyp, ktorým v minulosti viedla lesná železnička. Našli sme pozostatky drevených podvalov a prešli sa zúženým miestom zo skál. Onedlho sme nastúpili na traverz vrchu Prístodolok a začala sa nám priamo pred očami meniť jarná krajina v zimnú. Pribúdalo inovate na konárikoch stromov a pod nohami sa objavilo niečo biele. Bolo to ako v rozprávke. Pri odbočke na neplánovanú vyhliadku sme už kráčali po súvislej vrstve snehu. Je dobré, že sme vyhliadku neobišli a mohli sa pokochať výhľadmi, pretože to bolo posledné čo sme mohli vidieť. S určitosťou hraničiacou s istotou, ako tvrdil Jozef, už nič neuvidíme v čom mal pravdu.
Trochu odbočím, než dorazíme na Vysokú. Aby som nezabudol, programom
dnešnej trasy bolo aj pozbierať pár Jožových naplánovaných kešiek.
A pri tejto príležitosti som bol zneužitý. Tú najmenej prístupnú na
strome, som dostal za úlohu odloviť ja. Jožo ani nepohol prstom. Celé sme si
to odmakali s Romanom. Ja ako „najmladší“ člen výpravy som musel liezť
na strom pričom ma istil Roman. Ešte aj po dvoch dňoch ma z toho lezenia
bolia ruky. A určite aj Romana, lebo som mu pri lezení nohou pricvikol prsty.
Na toto budem dlho pamätať. Ale Jozef vedel čo sa patrí a obidvoch nás
odškodnil bylinným liekom a vynikajúcou zázvorovicou. Takže je mu
odpustené 
Čím viac sme sa blížili k Vysokej, tým viac pribúdalo snehu a na jej
vrchole ho bolo už neúrekom. Proste pravá jarná atmosféra 
Vysoká je
povestná tým, že na jej vrchole vždy veľmi fúka. Dnes to nebolo až tak
strašné, ale na piknik to nebolo. A tak programom pobytu na Vysokej bol len
povinný vrcholový prípitok a tradičná spoločná fotografia. V dobe
nášho odchodu silnelo sneženie. Ani vo sne by som si nepomyslel, že siedmeho
apríla zažijem zimnú krajinu zo všetkým čo k nej patrí. Sneh a fujavica
nás sprevádzala celý zostup až po útulňu Čermáčka.
Pobyt v útulni sme potrebovali – hlad sa ozval. Boli sme milo prekvapení jej pohostinnosťou a útulnosťou. V jej útrobách sme sa mohli najesť a odpočinúť si. Útulňa poskytuje osem miest na prespanie a obsahuje aj piecku, v ktorej sa dá zakúriť. Takže ani zima nemôže byť pre ňu žiadny problém. Je rozdelená na dve miestnosti a tá druhá, vnútorná sa dá zavrieť a zaistiť dverami. Vonku je ohnisko a sedenie. Opodiaľ je latrína a neďaleko aj Maruškin prameň s vodou. Proste idylka v prírode. Roman pri rozprávaní utrúsil, že mu to pripomína útulňu vo Fatre, alebo v inom vyššom pohorí.
Po tom čo sme opustili útulňu, ďalšie kroky nám znepríjemňoval asfalt. Cesta však bola príjemná, lebo spoločnosť nám robil potôčik Vývrat a neskôr gaštanová aleja, ktorá nás priviedla k prvej bani. Je kúsok od cesty a nazýva sa Köberling-2. Nemožno ju minúť. Baňa nie je dlhá. Má tak desať až pätnásť metrov. Dlho sme v nej nepobudli, lebo na jej konci nocoval netopier a ten potreboval kľud.
Modranskou dolinou vedie asfaltová cesta a práve po nej sme sa vracali späť do Kuchyne. Po prehliadke prvej bane nás za krátku chvíľu zlákala druhá. Tu už to nebolo také ľahké. Hoc je baňa tiež vidieť z cesty, prístup k nej je možný iba cez potok Malina. A tak sme hľadali spôsob, ako sa cez potok dostať. Napokon nám pomohli umne porozhadzované kamene cez potok. Baňa Köberling-1 je o trochu dlhšia ako prvá navštívená baňa, no je zatopená sčasti vodou. Na jej koniec nebolo možné dôjsť, ale pri návrate k jej vchodu sme si všimli tiež zimujúceho netopiera.
Ďalší zaujímavý bod, ktorý sme navštívili bola bobria hrádza na Maline. Prehliadka, pár záberov a uznanie nad dielom. A pri ďalšej chôdzi do cieľa som sa od Romana dozvedel, prečo majú bobry také silné zuby. Hádajte prečo? Ja to už viem.
Za posledné zastavenie môže opäť keška pri vodnej nádrži Kuchyňa. Prišli sme k nej v čase, keď kešku už našla a držala v rukách pred nami mladá dievčina. Touto aktivitou sa naozaj zabáva viac ľudí. Jedno musím uznať, že vďaka naplánovaným Jožovým keškám navštívime veľa zaujímavých miest a to je dobré. Spomínaná keška je schovaná pod nástupným mostíkom na bobrí chodník. My sme sa po ňom vydali na prieskum, no ďaleko naše kroky neviedli. Bobrí chodník má svoje najlepšie časy dávno za sebou a presvedčil sa o tom aj Jožo. V snahe dostať sa čo najďalej jeho pokus stroskotal na prvom zlomenom podpornom tráme, ktorý bol v dezolátnom stave. Prieskum sme vzdali.
Záver
Počasie nebolo ideálne, ale mohlo byť aj horšie. Celý môj dojem z akcie vylepšil úsek na Vysokú a z Vysokej na útulňu. Bol som rád, že som mohol ešte raz zažiť zimné počasie so snehom. V našich končinách to nie je bežné. Návšteva baní, bobrej hrádze a vodnej nádrže bol príjemným bonusom, ktorý vylepšil môj zážitok z túry.
Ďakujem Jožovi a Romanovi za tradične vynikajúcu atmosféru. Akcie s nimi majú vždy veľkú hodnotu. Na to nezabúdajme. A kto ich chce zažiť nech s nami nabudúce ide. Nie je čas na váhanie.
Dovidenia nabudúce.