Vinco
Úvod
O tejto túre dnes odomňa iba krátko 
Jozef vie vždy majstrovsky
vybrať trasu akcie. To mu tak trochu závidím. Ale povedal som si sám pre
seba, že už je čas, aby som pripravil aj niečo ja a tak sa môžete tešiť
na niečo špeciálne 
Pôvodne sme mali ísť cez víkend, ale Jozef mal rodinný program a tak
padla voľba na piatok. Tušili sme, že pôjdeme iba my dvaja. No občas aj
sekera vystrelí. To, že sa prihlásila na akciu Ľudka bolo pre nás
príjemným prekvapením. Je dobré, že pichľavé bodliaky (mňa s Jožom)
doplnila jemná kvetinka z nášho spolku Ľudka 
Než začnem o putovaní spomeniem, že pri štarte na železničnej stanici Ľudka snívala o káve. Myslela, že na stanici si bude môcť kávu dať z automatu. No nebolo isté či tam automat je a či vôbec je stanica otvorená. Skúsenosti sú také, že skôr nie je ako je. A tak sme ju, teda presnejšie Jozef ubezpečil, že pri troche šťastia si kávu bude môcť dopriať na Bielom Kríži. To sme však nevedeli, či vôbec bude bufet v piatok otvorený.
Putovanie
Trasu a body zastavenia sme mali pevne nastavené. Postarali sa o to kešky, ktoré chcel Jožo na tejto trase pozbierať. Úvod trasy viedol viac menej Svätým Jurom a jeho okolím, presnejšie vinicami rozprestierajúcimi sa nad obcou. Až štyri kilometre sme odšliapali, kým sme vstúpili do naozajstného „lesa“ a okúsili ako také kopčeky.
Prvá zastávka
sa uskutočnila ako inak pri lovení kešky. Len zhodou náhod bolo, že sa nachádzala pri Kaplnke Jozefa Chrappu. Nebolo to jednoduché. Jozef si pre ňu musel vyliezť na strom. Nestáva sa často, aby Jozef liezol na strom a tak som túto udalosť cvakol GoPročkou.
Druhá zastávka
bola trochu krkolomná a neistá. Ale bola. Na ceste pri odbočke k zaujímavému miestu sme uvideli nápis Lesná sauna Pixxla, ale prešli sme len kúsok po schodíky, ktoré smerovali k potôčiku. A po obhliadke potôčika sme pokračovali ďalej.
Avšak Ľudka nikdy nezaprie svoje zvedavé chúťky. Po chvíli pokračovania sme jej vyhoveli a skratkou cez kopček sa dostali k Lesnej saune. Veľmi sa nám páčila. Bola v prírode, ochladzovacie jazierko vyzeralo studeno a lákavo. A tak vznikla v Jožovej hlave myšlienka, že túto saunu navštívime a ba dokonca využijeme jej služby. Len nájsť a určiť ten správny dátum / termín.
Tretia zastávka
Zabezpečila ju opäť keška. Vyrvať kešku spod Krvilačnej srny je
odvážne. Jozefovi sa to podarilo. A pre nás, čo sme nechceli riskovať
život nám postačila aj obhliadka tejto zaujímavej skaly.
Štvrtá zastávka
Keď som v osemdesiatych rokoch študoval v Bratislave – Rači občas som zašiel aj do Vajnôr. Veľakrát som Vajnorami aj prechádzal, keď som smeroval do centra Bratislavy. Vtedy som netušil, že obec Vajnory, ktorá sa neskôr pričlenila k Bratislave má v Malých Karpatoch svoj kopec. A dnes, po štyridsiatich rokoch, vďaka Jozefovi a Ľudke som stál na jeho vrchole. Kopec tvorí hromada kameňov – okruhliakov a práve na ten najväčší som spoločne s Ľudkou vystúpil. Aká nostalgia študentských čias.
Piata zastávka
bola pri zaujímavom mieste. Bol ním kopec s názvom Sakrakopec. Kto vie, ako vznikol jeho názov, ale pre 82 cestujúcich lietadla IL-18 v roku 1966 to bol sakrááááááááá kopec, ktorý nechcel uhnúť. A bolo na svete letecké nešťastie, doteraz najväčšie v Česko-Slovensku i Slovensku. Mňa osobne zaujala informačná tabuľa a všimol som si aj zaujímavý a starý pôvodný drevený dvojkríž. Ja som ho necvakol ale Jozef chvalabohu áno.
Šiesta zastávka
bola veľmi potrebná, priam žiadúca až nevyhnutná. Pamätáte sa, ako sľuboval na začiatku Jožo Ľudke kávu? Ľudkine prianie sa stalo skutočnosťou. Ba čo viac. Aj my muži sme boli odmenení. Zlatistý mok Plzenský bol perfektnou odmenou. A to nehovorím o kapustnici, ktorú sme si objednali. Vymenovanie ingrediencií použité v kapustnici počas objednávania nám vyrazilo dych. A keď nám čašník postavil misky s kapustnicou na stôl a v strede polievky poslušne stály lyžice, bolo nám jasné, že to bude nebíčko v papuľke. A aj bolo.
Otvorený bufet v piatok mimo víkend nás prekvapil. Asi v polovici trasy nám táto gastronomická prestávka prišla veľmi vhod. A ako poznamenala Ľudka po tomto „zážitku“, sa cítila ako zresetovaná, ako keby len teraz začínala. A to sa na začiatku pýtala, koľko má vlastne túra kilometrov. Po prestávke na Bielom Kríži sama skonštatovala, že nula (0) a že práve začíname.
Siedma zastávka
Kým sme prišli k hradu Biely Kameň minuli sme pár krížov na trase.
Moje kolená to vydržali
Na hrade sme sa zdržali trochu dlhšie. Jozef bol zamestnaný hľadaním
skrytých kešiek. Ani neviem, či našiel všetky, ale mal pomocníčku Ľudku.
Ja som využil čas na dôkladné preskúmanie výsledkov prác rekonštrukcie.
A musím povedať, že sa od našej poslednej návštevy v apríli
2017 na hrade Biely Kameň spravilo veľa. Jozef prisľúbil pri tejto
príležitosti, že nejakú finančnú čiastku na obnovu hradu opäť
prispeje.
Ôsma zastávka
Neobišli sme Kostol Svätého Juraja. A nie len preto, že
sa pri ňom nachádzala keška, ale preto že je zaujímavý a ešte viac
susediaca drevená zvonica. Keška v blízkosti kostola nám dala zabrať. No
Jozef zapojil do hľadania dôvtip a dielo sa podarilo. Pomohol nám chrbát
Pána Boha a to doslova
Posledná zastávka
sa udiala na rozhľadni nad Vinohradníckym skanzenom. Úplne som nepochopil jej účel, keď rovnaký výhľad do okolia je aj z turistického chodníka vedúceho vinicami. Ale čo už. Aspoň sme si na ňu vyliezli a pozreli výhľady.
Záver
sa uskutočnil v Pizzerii v Leopoldove, kde som účastníkov akcie pozval na počesť mojich menín na pizzu. Pizza, ktorú som jedol ja, bola vynikajúca a musím konštatovať, že lepšiu som ešte nejedol. Preto je dôvod sa sem vrátiť opätovne pri ďalšej príležitosti.
Posledná naša povinnosť bola odprevadiť Ľudku na stanicu k vlaku. Chvíľu sme spolu kecali a desať minút pred odchodom sme sa po rozlúčke pobrali do domovov.
Ďakujem Jozefovi za skvelo naplánovanú a zaujímavú trasu a
Ľudke za odvahu pridať sa k nám
Nabudúce dovidenia.
