Dnes je: sobota - 20.4.2024, Meniny má: Marcel
Aktualizované: 18.04.2024

Fotografie z roku 2012



On-line: 2

Akcie: 814

Foto galérie: 648

Videá: 281

Odkazy: 576

Komentáre: 1454

Login:

Heslo:

Detail akcie Sakrakopec a Biely kameň

Detail uskutočnenej akcie

Vložil:
Jozef
Dátum:
piatok - 20.01.2023
Pohorie:
Malé Karpaty
Vzdialenosť:
19.6 km
Čas:
6h 12m
Stúpanie:
456 m
Klesanie:
456 m
Náročnosť trasy:
5
Body do rankingu:
51.8
Mapa:
Turista sa
prih. / ospr.
účasť
Vinco Vinco
Ut - 17.01.
Jozef Jozef
St - 18.01.
Ľudka Ľudka
Št - 19.01.

Fotky a videa Videné: 64

prehrať videoprehrať video

Trasa akcie

Svätý Jur, stanica – Na pažiti – Pustý kostolík – Kaplnka Jozefa Chrappu – Prameň bez mena – Krvilačná srna – Vajnorská hora (334 m) – Sakrakopec (440 m) Pomník leteckého nešťastia zo dňa 24.11.1966 – Biely kríž – Prameň Vydrice – Modrý kríž – Červený kríž – Matulov kríž – Hrad Biely kameň – Kostol sv. Juraja – Rozhľadňa nad Vinohradníckym skanzenom – Svätý Jur, stanica

Poznámka k akcii

Niečo na zimu. Môže byť aj trochu horšie počasie, ale iba trochu. Navštívime:

Pustý kostolík: kto z Vás chodieval po starej ceste do Bratislavy, nemohol si nevšimnúť vo viniciach medzi Svätým Jurom a Račou tento kostolík. Bola to pôvodne pútnická kaplnka, ktorej história siaha až do 15. storočia. Často sa v jej okolí usadili pustovníci až do doby, keď v roku 1782 cisár Jozef II. pustovníctvo nezakázal.

Sakrakopec a pomník leteckého nešťastia: Dňa 24.11.1966 do kopca s názvom Sakrakopec narazilo bulharské lietadlo IL-18. Zahynulo všetkých 82 ľudí na palube – 74 cestujúcich a 8 členov posádky. Dodnes ide o najväčšiu leteckú nehodu u nás. Miesto nešťastia pripomína malý pomníček.

Hrad Biely kameň: O hrad sa už nejaký čas stará občianske združenie „Castrum Sancti Georgii“. A my hrad navštívime, aby sme uvideli na vlastné oči, čo všetko tu urobili od našej poslednej návštevy.

Rozhľadňa nad Vinohradníckym skanzenom: Sám neviem, do čoho ideme…

Množstvo krížov na trase: To bude nápor na Vincentove kolená! Som zvedavý, ako si s tým poradia…

11 kešiek: Vŕtajte do mňa, a bude ich viac. Na okolí ich je dostatok.

Odchod od Joža z Leopoldova je stanovený na 7.00 hod.

Komentáre:

Vinco

Vinco

3

Úvod

O tejto túre dnes odomňa iba krátko grin Jozef vie vždy majstrovsky vybrať trasu akcie. To mu tak trochu závidím. Ale povedal som si sám pre seba, že už je čas, aby som pripravil aj niečo ja a tak sa môžete tešiť na niečo špeciálne wink

Pôvodne sme mali ísť cez víkend, ale Jozef mal rodinný program a tak padla voľba na piatok. Tušili sme, že pôjdeme iba my dvaja. No občas aj sekera vystrelí. To, že sa prihlásila na akciu Ľudka bolo pre nás príjemným prekvapením. Je dobré, že pichľavé bodliaky (mňa s Jožom) doplnila jemná kvetinka z nášho spolku Ľudka smile

Než začnem o putovaní spomeniem, že pri štarte na železničnej stanici Ľudka snívala o káve. Myslela, že na stanici si bude môcť kávu dať z automatu. No nebolo isté či tam automat je a či vôbec je stanica otvorená. Skúsenosti sú také, že skôr nie je ako je. A tak sme ju, teda presnejšie Jozef ubezpečil, že pri troche šťastia si kávu bude môcť dopriať na Bielom Kríži. To sme však nevedeli, či vôbec bude bufet v piatok otvorený.

Putovanie

Trasu a body zastavenia sme mali pevne nastavené. Postarali sa o to kešky, ktoré chcel Jožo na tejto trase pozbierať. Úvod trasy viedol viac menej Svätým Jurom a jeho okolím, presnejšie vinicami rozprestierajúcimi sa nad obcou. Až štyri kilometre sme odšliapali, kým sme vstúpili do naozajstného „lesa“ a okúsili ako také kopčeky.

Prvá zastávka

sa uskutočnila ako inak pri lovení kešky. Len zhodou náhod bolo, že sa nachádzala pri Kaplnke Jozefa Chrappu. Nebolo to jednoduché. Jozef si pre ňu musel vyliezť na strom. Nestáva sa často, aby Jozef liezol na strom a tak som túto udalosť cvakol GoPročkou.

Druhá zastávka

bola trochu krkolomná a neistá. Ale bola. Na ceste pri odbočke k zaujímavému miestu sme uvideli nápis Lesná sauna Pixxla, ale prešli sme len kúsok po schodíky, ktoré smerovali k potôčiku. A po obhliadke potôčika sme pokračovali ďalej.

Avšak Ľudka nikdy nezaprie svoje zvedavé chúťky. Po chvíli pokračovania sme jej vyhoveli a skratkou cez kopček sa dostali k Lesnej saune. Veľmi sa nám páčila. Bola v prírode, ochladzovacie jazierko vyzeralo studeno a lákavo. A tak vznikla v Jožovej hlave myšlienka, že túto saunu navštívime a ba dokonca využijeme jej služby. Len nájsť a určiť ten správny dátum / termín.

Tretia zastávka

Zabezpečila ju opäť keška. Vyrvať kešku spod Krvilačnej srny grin je odvážne. Jozefovi sa to podarilo. A pre nás, čo sme nechceli riskovať život wink nám postačila aj obhliadka tejto zaujímavej skaly.

Štvrtá zastávka

Keď som v osemdesiatych rokoch študoval v Bratislave – Rači občas som zašiel aj do Vajnôr. Veľakrát som Vajnorami aj prechádzal, keď som smeroval do centra Bratislavy. Vtedy som netušil, že obec Vajnory, ktorá sa neskôr pričlenila k Bratislave má v Malých Karpatoch svoj kopec. A dnes, po štyridsiatich rokoch, vďaka Jozefovi a Ľudke som stál na jeho vrchole. Kopec tvorí hromada kameňov – okruhliakov a práve na ten najväčší som spoločne s Ľudkou vystúpil. Aká nostalgia študentských čias.

Piata zastávka

bola pri zaujímavom mieste. Bol ním kopec s názvom Sakrakopec. Kto vie, ako vznikol jeho názov, ale pre 82 cestujúcich lietadla IL-18 v roku 1966 to bol sakrááááááááá kopec, ktorý nechcel uhnúť. A bolo na svete letecké nešťastie, doteraz najväčšie v Česko-Slovensku i Slovensku. Mňa osobne zaujala informačná tabuľa a všimol som si aj zaujímavý a starý pôvodný drevený dvojkríž. Ja som ho necvakol ale Jozef chvalabohu áno.

Šiesta zastávka

bola veľmi potrebná, priam žiadúca až nevyhnutná. Pamätáte sa, ako sľuboval na začiatku Jožo Ľudke kávu? Ľudkine prianie sa stalo skutočnosťou. Ba čo viac. Aj my muži sme boli odmenení. Zlatistý mok Plzenský bol perfektnou odmenou. A to nehovorím o kapustnici, ktorú sme si objednali. Vymenovanie ingrediencií použité v kapustnici počas objednávania nám vyrazilo dych. A keď nám čašník postavil misky s kapustnicou na stôl a v strede polievky poslušne stály lyžice, bolo nám jasné, že to bude nebíčko v papuľke. A aj bolo.

Otvorený bufet v piatok mimo víkend nás prekvapil. Asi v polovici trasy nám táto gastronomická prestávka prišla veľmi vhod. A ako poznamenala Ľudka po tomto „zážitku“, sa cítila ako zresetovaná, ako keby len teraz začínala. A to sa na začiatku pýtala, koľko má vlastne túra kilometrov. Po prestávke na Bielom Kríži sama skonštatovala, že nula (0) a že práve začíname.

Siedma zastávka

Kým sme prišli k hradu Biely Kameň minuli sme pár krížov na trase. Moje kolená to vydržali grin
Na hrade sme sa zdržali trochu dlhšie. Jozef bol zamestnaný hľadaním skrytých kešiek. Ani neviem, či našiel všetky, ale mal pomocníčku Ľudku. Ja som využil čas na dôkladné preskúmanie výsledkov prác rekonštrukcie. A musím povedať, že sa od našej poslednej návštevy v apríli 2017 na hrade Biely Kameň spravilo veľa. Jozef prisľúbil pri tejto príležitosti, že nejakú finančnú čiastku na obnovu hradu opäť prispeje.

Ôsma zastávka

Neobišli sme Kostol Svätého Juraja. A nie len preto, že sa pri ňom nachádzala keška, ale preto že je zaujímavý a ešte viac susediaca drevená zvonica. Keška v blízkosti kostola nám dala zabrať. No Jozef zapojil do hľadania dôvtip a dielo sa podarilo. Pomohol nám chrbát Pána Boha a to doslova wink

Posledná zastávka

sa udiala na rozhľadni nad Vinohradníckym skanzenom. Úplne som nepochopil jej účel, keď rovnaký výhľad do okolia je aj z turistického chodníka vedúceho vinicami. Ale čo už. Aspoň sme si na ňu vyliezli a pozreli výhľady.

Záver

sa uskutočnil v Pizzerii v Leopoldove, kde som účastníkov akcie pozval na počesť mojich menín na pizzu. Pizza, ktorú som jedol ja, bola vynikajúca a musím konštatovať, že lepšiu som ešte nejedol. Preto je dôvod sa sem vrátiť opätovne pri ďalšej príležitosti.

Posledná naša povinnosť bola odprevadiť Ľudku na stanicu k vlaku. Chvíľu sme spolu kecali a desať minút pred odchodom sme sa po rozlúčke pobrali do domovov.

Ďakujem Jozefovi za skvelo naplánovanú a zaujímavú trasu a Ľudke za odvahu pridať sa k nám grin

Nabudúce dovidenia.

komentár: 1339 pridaný: 23.01.2023 - 20:16
Jozef

Jozef

2

V Malých Karpatoch sú aj iné, určite zaujímavejšie miesta. Niektoré sme už navštívili, niektoré ešte nie. Dnes to mala byť taká „všehochuť“ v malom i pohľad na krajinu, ako sa nám za tie stáročia a tisícročia zmenila. Nie každý z nás sa už takto dívať dokáže. Ja už asi tiež nie, ale dnes sa o to aspoň pokúsim. Navyše, akcia bola cez pracovný deň. Preto prihlásenie sa Ľudky na akciu prekvapilo. Čakali sme totiž, že na akciu pôjdeme iba my dvaja s Vincom.

Naše prvé kroky vedú od železničnej stanice popri železničnej trati smerom na juh. Dnes máme pevnú pôdu pod nohami. Kedysi to bolo inak. Tektonická činnosť v mladších štvrtohorách tu vytvorila priehlbinu, ktorú zaplnila voda stekajúca z východných svahov Malých Karpát. Jazero to bolo síce veľké, ale plytké. Postupne sa zanášalo štrkom, pieskom a inými sedimentmi, ktoré so sebou priniesla voda. A vznikol nám prales Šúr a v ňom vyvýšený ostrov. Na ňom by sme mohli kedysi objaviť prvých „Svätojúrčanov.“ Dnes z močiara veľa nezostalo aj vďaka odvodňovacím prácam. Letmý pohľad medzi stromy však predsa len trochu vracal do minulosti.

Na okraji viníc stojí Pustý kostolík. Pustým sa stal už dávno. Už v prvej písomnej zmienke z roku 1548 sa spomína ako opustený. V tých časoch prebiehala reformácia. Vo Svätom Jure vraj zanikla rímskokatolícka farnosť. Na lepšie časy začalo pomaly svitať kostolíku až v roku 1697, kedy patril Piatristom. Tí na sviatok Nanebovzatia Panny Márie obnovili púte ku kostolíku. Neskôr sa tu usadili viacerí vyslúžili vojaci ako pustovníci. V roku 1783 kostolík znovu opustilo šťastie. Došli peniaze na opravy a Ostrihomské arcibiskupstvo prenechalo kaplnku armáde. Tá tu skladovala pušný prach. K pôvodnému účelu sa kostolík vrátil v roku 1807, kedy bol opravený vďaka finančnému daru istej vdovy. A vyzerá to tak, že je o kostolík dobre postarané dodnes.

Pokračujeme ďalej do viníc. Postupujeme vyššie a začíname objavovať viničné terasy. Je to logické. Čím sme vyššie, tým má svah väčší sklon. Svätý Jur je naozaj mestečko s dlhou vinárskou tradíciou. Vraj viac, ako 700 ročnou. Niektoré vinohrady však už zanikajú. Najmä tie, čo sú najbližšie lesu. Teda tak to vyzerá aspoň na tom chodníčku, ktorým ideme my. Toto miesto ma inšpirovalo. Kúpim si fľaštičku vínka, ktoré pochádza odtiaľto.

Prichádzame k vrchu Sakrakopec. Práve do neho vrazilo dopravné lietadlo IL-18 v roku 1966. Či kopec dostal meno až po tomto nešťastí, alebo sa tak volal už aj predtým, to sa mi nepodarilo zistiť. Lietadlo letiace zo Sofie do Berlína vôbec nemalo pristáť v Bratislave, ale Praha pre fujavicu neprijímala. Keď sa počasie zlepšilo, už sa stmievalo. Pasažieri i posádka tak na letisku nedobrovoľne strávili viac ako tri hodiny. Počas povolenia vzletu už bola tma. Povolenie k vzletu však dostal aj pomalší a menej výkonný IL-14. Preto IL-18 dostalo pokyn letieť popri Malých Karpatoch a udržovať výšku 300 metrov, aby sa nezrazili. O 2 minúty po vzlete IL-18 zachytil vrcholky stromov a už sa katastrofe nedalo vyhnúť. Smutné je, že v skutočnosti do Bratislavy cestovalo viacero pasažierov tohto lietadla. Mali vystúpiť v Prahe a potom iným dopravným prostriedkom ísť do Bratislavy. Vďaka „pražskej“ fujavici už v Bratislave boli. Vystúpiť z lietadla však mohla iba jediná osoba. Bulharská komunistická politička, ktorá sem prišla na zasadanie RVHP. Ostatní záujemcovia o vystúpenie z lietadla museli letecky do Prahy a tak zahynuli na svahoch Sakrakopca aj oni.

To by sme neboli turisti z Pata a Mata, aby niečo nebolo postavené na hlavu. A aj je. Od turistického rázcestníka Biely kríž smerom na Svätý Jur je to samá Božia muka a samý kríž. Čo sa to deje zisťujem až doma vďaka internetu. Vedie tadiaľto pútnická cesta do Marianky. Niektoré kríže sú už na mapách z 1. vojenského mapovania Rakúsko – Uhorska, čiže existovali už v 2. polovici 18. storočia. Marianka je vraj najstaršie pútnické miesto na Slovensku. Prvá písomná zmienka o nej je z roku 1367, kedy je spomínaná ako „Vallis Mariae“. Dá sa predpokladať, že pútnici sem chodia už celé stáročia. A my ideme opačne ako sa má! A nielen to. Ľudka z ničoho nič poznamenala „To som ešte nezažila, aby sme šli na hrad dolu kopcom.“

Na hrade Biely kameň sa maká. Teda, po pravde, nikoho sme pri robote nenačapali, ale niečo je vidieť. Stromov pomenej, občas lešenie, nové časti múrov sa oproti starým belejú… Aj vodu tu majú. V plastových nádržiach. Kto vie, ako dlho im vydrží, kým im ich mráz neroztrhá. Zisťujem, že návšteva ruiny hradu, o ktorú sa niekto stará, má zmysel aj opakovane. Človek po pár rokoch vidí ten vývoj, kam sa to pohlo.

Vo Svätom Jure navštevujeme ešte kostol Sv. Juraja. Je trochu nezvyčajný. Chýba mu veža. Proste ju nemá. Kto vie, či vežu niekedy mal? V roku 1663 počas vpádu vypálili Osmani hrad Biely kameň a neobišli ani kostol, ktorý vykradli. Ak kedysi kostol vežu mal, pri tomto vpáde o ňu prišiel. Pri kostole stojí drevená zvonica, ktorú postavili pravdepodobne po tom nešťastnom Osmanskom vpáde. A teraz niečo, čo sme nestihli a podcenili. Vo vnútri kostola je Oltár Sv. Juraja z bieleho pieskovca z roku 1527. Je vraj najstarším pieskovcovým oltárom v strednej Európe. Je na ňom zobrazený život sv. Juraja. Ten pieskovcový oltár by som chcel vidieť. Možno sa sem voľakedy vrátim…

komentár: 1338 pridaný: 21.01.2023 - 19:55
Ivan

Ivan

1

Vyzerá to na moc zaujímavú trasu. Škoda, že cez pracovný deň. …a Ľudka si prečítala kilometre, keď sa prihlásila? grin

komentár: 1334 pridaný: 20.01.2023 - 11:31

Reakcie na komentár: 1334

Jozef

Jozef

1

Uhádol si, neprečítala. Ale prevýšenie bolo v pohode. Aj kochacích prestávok dostatok. A to najdôležitejšie, aj občerstvovacia na Bielom kríži. Tá dovtedajšie prejdené kilometre zmazala…

komentár: 1335 pridaný: 21.01.2023 - 12:16

Reakcie na komentár: 1335

Ľudka

Ľudka

1

BOLA TO VYNIKAJúúúCA PRECHáDZKA!!!!! Ďakujem chlapcom za ten aj vinicový zážitok, kilometre nebolo cítiť, len kráásny pocit z výborného výletu, balzam na dušu, oči, všetko.. palec hore palec hore palec hore

komentár: 1340 pridaný: 27.01.2023 - 13:18