Jozef
Asi mi nik neuverí, ale tentoraz to bolo trochu náročnejšie. Vravíte si, čo také náročné mohlo byť na tých šiestich kilometroch v Malých Karpatoch? No, napríklad to, že to vôbec nemuselo byť šesť kilometrov a už vôbec nie v Malých Karpatoch. Kam vlastne pôjdeme sme zistili v sobotu poobede – deň predtým. A koľko km to bude? To sme zistili v nedeľu poobede – na konci šľapania. Výlety s deťmi proste bývajú také.
A účasť tiež haprovala. Vo štvrtok nešiel takmer nik. V piatok sa ozvali prví odvážlivci. V sobotu ich pribúdalo, ale len preto, aby v nedeľu ráno niektorí znovu odpadli. Ešte že sa nám tak radikálne nemenilo počasie počas akcie. Z akcie sa odhlásil Ivan, lebo je ohľaduplný. Aj po toľkých rokoch. Tak dobre, ale občas je! Žena sa necítila dobre. Ale zároveň chcel pozdraviť Ľudku, keď už prišla vlakom z takej diaľky. Ako to vyriešiť?
Ivan jednoducho prišiel so ženou do Dobrej Vody na štart. Chce nás pozdraviť a oficiálne oznámiť, že s nami nejde. Prvá časť jeho zámeru mu vyšla. Druhú mu trochu pokazila blízkosťou skalného zárezu, občas zvaného aj Dobrovodská roklina. Zárez vysekali robotníci ešte koncom Rakúsko – Uhorska pre trať lesnej železničky. Ivanova žena tušila takýto vývoj a preto si obula poriadne topánky. Veď je to len tuto, kúsok…
Naozaj je to kúsok. Aspoň pre nás, čo sme zostali v „rokline“. Dalo sa totiž aj nezostať. Deti na to prišli pomerne rýchlo a ešte rýchlejšie tomuto pokušeniu podľahli. No, deti, nie je to úplne presné… Po jednom zo stromov, rastúcich pri stene skalného zrázu sa dalo vyliezť hore a potom ísť niekam do neznáma… a odtiaľ sa vrátiť do už teraz nám známeho skalného zrázu.
Ivan s manželkou sa znovu pokúšajú rozlúčiť sa s nami a zaželať nám všetko dobré. Znovu sa im to nedarí. Tentoraz za to môže blízkosť zrúcaniny hradu Dobrá Voda. Veď všetko dobré nám môžu zaželať aj tam. Veď je to len tuto, kúsok…
A sme na hrade. Musíme ho dôkladne preskúmať. Ale najprv musíme nájsť kešku. Chvíľu to trvá, ale nakoniec sa pred nami potvorka malá, nedokázala stále ukrývať. A máme ju. A teraz hor sa hej sa do preskúmania hradu! Prieskum chvíľu prebiehal trochu živelne, ale zato sme nazreli do každého kúta.
Navštívili sme aj to najdôležitejšie miesto na hrade! Len ten toaletný papier sa z nejakého dôvodu nezachoval. Ivan mi vysvetlil prečo. Lebo jednoducho vtedy ešte nebol. Vraj na inom hrade od sprievodcu počul, že vtedy používali niečo iné. Pozor! Je to drsné! Kto nechce vedieť, nech tento odstavec nedočíta do konca! Tak, a teraz, keď už túto časť deti nečítajú, môžeme pokračovať. Pán gróf na nemenovanom hrade používali malé mačiatka.
Ivan sa s nami môže rozlúčiť aj dolu pod hradom. Môže, ale nejako sa nedarí. Veď tá vyhliadka je len tuto, kúsok. Dnes je to tu samý kúsok a samá chvíľka. Všade. Lenže deťom niečo v slabšej chvíľke sľúbil. Už na hrade chceli lietať s dronom. Dostali prísľub a už sa nevedia dočkať lúky. Tej správnej lúky. Toto ešte ona nie je. Nevidíme odtiaľto hrad! Naozaj vnímame čas trochu inak. Pre nás dospelých sú to presne tri chvíľky a ani o sekundu viac (chvíľka od hradu dolu k asfaltke, chvíľka po asfalte a chvíľka hore k vyhliadke). Deti napočítali snáď aj 15 chvíľok! Nakoniec sa však dočkali.
Toto je tá správna lúka! Hurá, lietame! Najprv pekne po poriadku. Nájdite kešku! Našli. Veru našli. Väčší dron pilotuje väčšia a menší menšia. No, neviem. Nie som si istý, kto pri riadení drona má väčšiu radosť. Či deti, alebo ja s Ivanom. To dokáže posúdiť iba nezaujatý pozorovateľ. A čaká nás cesta dolu. No, najprv ju treba nájsť. A potom nestratiť. O chvíľu sme boli pri tom nestratiť. A teraz kadiaľ? Deti v tom majú jasno, my dospelí tiež. Kým sa s nimi stihneme dohodnúť, už nám miznú po „ich“ chodníčku.
Čím ďalej deti postupujú po nimi vybranom chodníčku, tým viac sa im páči. Nám dospelým čím ďalej menej. Pribúda porastu, rovina je čím ďalej, tým viac naklonená a pribúda aj tŕňov. Deti sa naozaj na svet pozerajú inými očami. V poraste je už iba malý otvor. Oni sa do neho ľahko zmestia. Ale čo my dvaja s Ľudkou? No čo? Už nič, už musíme ísť ďalej, lebo nám deti zmiznú v zeleni. Zrazu som začul „a taký pekný deň to bol… Už len toto som potrebovala.“ Domy sú už blízko. Kto ho vie, z ktorého z nich to zaznelo…
Deti nemajú dosť. Užívajú si preliezok. A to by chceli ešte nejaké kešky, k tomu skalné okno… a ešte jedna z bateriek na drone má akú takú kapacitu. Len zajtra sa ide do školy. Musíme tak nejak opatrne. Diplomaticky. Preto vymýšľam pascu. „Deti. Keška alebo zmrzlina?“
PS: Vincent na takúto akciu nemôže ísť. Nie že by občas nebol veľké dieťa…, ale trochu ťažšie sa zmieruje s čo i len menšou zmenou naplánovanej akcie. A tu to je jedna veľká zmena. Jedinou istotou na takejto akcii je staré známe „vycikať sa, umyť zuby a spať!"
dievčatá stále mali energie na rozdávanie 