Detail turistickej akcie

Úvod

Na jesenný Pochod HP som sa rozhodol ísť kvôli vynechanej jarnej edícii pochodu. Vtedy na jar som dal prednosť návšteve Súľovských vrchov. Poviem tak ako to je. Jesenné pochody mi chutia viac. Na jeseň býva v Považskom Inovci stálejšie a príjemnejšie počasie. Otázkou bolo, či opäť zo spolku pôjdem sám. To by bolo už tretí krát po sebe, čo by som dlhšiu verziu pochodu na jeseň absolvoval sám. Chvála Bohu nestalo sa tak. Pridala sa Inka s Lubom. Lubo už na HP-ečku bol, no Inka bola nováčikom. Bola plná očakávaní 

Chcem ešte poznamenať, že sa mi do uší donieslo, že na HP-ečko mali ísť aj ďalší členovia spolku. Jožo s Milkou – tí neprišli a neviem ani dôvod. A účasť ešte v Telgárte potvrdil Dúšo. No a ten dal prednosť sobotnému derby vo futbale medzi Spartakom Trnava a Slovanom Bratislava. Mimochodom Spartak prehral doma 0:2.

Už tradične som ako dopravu zvolil – vozidlom do Piešťan a do Hlohovca autobusom. A potom k autu ako inak – peši Pred registráciou som si ešte nakúpil potrebné potraviny v blízkej COOP Jednote a potom sa už zvítal s mojimi spoločníkmi Inkou a Lubom. Pri registrácii ma potešil akt, že všetci organizátori tohto legendárneho a excelentného pochodu stáli spoločne na štarte a nechali sa fotografovať a natáčať, čo som okamžite využil. Týmto pozdravujem a chválim všetkých, čo sa starajú o hladký priebeh pochodu a dovoľte mi obzvlášť pozdraviť matadorov pochodu Ferka Mikloviča a Petra Klajdáča.

Dnes sme si vybrali opäť 28 kilometrovú trasu až do Piešťan. Tak poďme na to.

Putovanie

Dnes idem trasu na Havran štvrtý krát a pomaly si začínam pamätať každé miesto, každý kút na trase. Úvod je taký nezáživný, kým sa z Hlohovca nevymotáme a nevstúpime do lesa. Ale potom to už je skvelá a pohodová turistika. Aj asfalt naše nohy na začiatku zhltli ako nič. Vstupom do Studenej doliny sme mu dali Zbohom. Týmto sa nám otvoril nádherný jesenný svet Považského Inovca a ja som si ho užíval všetkými zmyslami.

Počas trasy na Ovčiu skalu som mal pocit, že na tohtoročný pochod prišlo menej turistov. Možno hralo rolu aj to, že sme vyrážali už o siedmej hodine hneď po otvorení registrácie. Ale i tých pár turistov, ktorých sme stretali som stihol „pootravovať“ smelou konverzáciou. Veď ma poznáte. Ja sa prihovorím každému. Asi za hodinu a štyridsať minút sme už stáli pri stole organizátorov na Ovčej skale a dostávali pečiatku do Preukazu účastníka. Potom sme sa hneď oddali odpočinku a občerstveniu. Do popisu k akcii som vyzval všetkých zúčastnených, aby si nezabudli špekáčiky, že na Ovčej skale si budeme opekať. No a čo sa stalo? Asi sme doplatili na skorý štart, pretože ohnisko na opekanie pochutín sa ešte len „rodilo“. Nám sa nechcelo čakať a tak sme zhltli to, čo nebolo treba opekať. Inka nás ponúkla chutnými koláčikmi a tiež „koláčikmi“ v tekutej podobe Inak som zabudol spomenúť, že k štartovacej procedúre nedošlo na štarte HP-ečka, ale až Nad Sorošom. Bez prílišného zdržiavania sme sa z Ovčej skaly pobrali ďalej.

Nasledujúca trasa bola pohodová a okolo nás sa stále pohybovali nejakí turisti. Dokonca aj štvornohí. Pamätám si pekného sivého bradáča. S jeho majiteľmi som si totižto prehodil pár slov. Naše zmysli (prevažne oči) dostali krásny darček v podobe nádherných a jediných výhľadov na trase, ihneď po vystúpení z lesa na Svrbickú lúku. Je to nádherné miesto pre odpočinok, občerstvenie a kochanie sa. My sme možnosť sadnúť si na turistickom odpočinkovom mieste využili. Opäť sme požili „tekuté vitamíny“. Pred odchodom sa podarila jedna spoločná pamätná fotografia aj s kamarátom Marhátom v pozadí. A opäť sme vhupli do jesenného lesa.

Na túto časť putovania som sa obzvlášť tešil. Ak je Svrbická lúka najkrajšie výhľadové miesto, tak potom táto časť pod Humniskami so svojimi „zárezmi“ je najkrajšia časť trasy. Posledný stúpak nás priviedol na lúčno-poľnú cestu, ktorou sme doputovali k rázcestníku Humništia. A opäť asfaltka, ale krátka. Iba šesťsto metrov nás trápila a potom nás kopla znova do lesa. Chvála Bohu. Onedlho doslova Bohu – Ježišovi Kristovi som sa klaňal pri kríži. Nikdy si na tomto mieste neodpustím vzdať úctu a pokľaknúť. Je to tak správne. Amen.

Odteraz sme išli takú pohodovú nenáročnú časť trasy. Je to prevažne po rovine až také nudné. Žiadny kopec, len rovina. Ani nevieme ako a zjavil sa nám rázcestník – Havran, rázcestie. To už som vedel, že Sedlo Havran je na dosah. Do sedla sme dorazili s vedomím, že tunajší Hostinec Havran je opäť mimo prevádzky. Majiteľ, ktorý ho pred časom obnovil to vzdal. Škoda. My sme si po prevzatí diplomov za účasť sadli na chvíľu a zjedli Hod-dogy a živánsku, ktoré „zatiahla“ Inka v pojazdnom bufete. Ďakujem Inka. Čo som dlžný? 

Nesledujúcich približne osem a pól kilometra sme zažili parádny výhľad na Piešťany a v diaľke na Záruby v Malých Karpatoch od obory u Furmana pri oddychu na lavičke. Putovaním za Vilou Bakchus sme sa zase kochali parádnym pohľadom z výšky na celú Sĺňavu. V diaľke „dymili“ chladiace veže môjho chlebodarcu. Počasie, ktoré panovalo v tomto čase bolo ukážkové. Najviac sa mi páčili nádherné barančeky na oblohe. Boli také biele a utešené. Až ma to zvádzalo k prestávke a natočeniu timelapsu. No nebol čas. Do Piešťan sme zostúpili po schodoch od Červenej veže a ocitli sa priamo v Benátkach. Tých Piešťanských. Z dôvodu uzávery Kolonádového mosta sme boli nútení k Barlolámačovi doputovať po Krajinskom moste. Nasledovala spoločná fotografia priamo pod zlomenou barlou a potom posledné kroky naprieč Piešťanmi až na železničnú stanicu.

Záver

Úspešne sme s Inkou a Lubom zvládli tohtoročný Jesenný Pochod HP. Opäť som zažil nádherný príbeh na pochode, doplna nabil batérie a zažil pekné chvíle s mojimi priateľmi Inkou a Lubom. Ďakujem Vám za účasť. Išlo sa mi s Vami parádne a som rád, že som nešiel sám.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.