Jozef
Ďalšie ráno, ďalšia rozcvička, ako keby samotná túra nestačila spáliť všetky kalórie z raňajok. Znovu počiatočné nadšenie, u niektorých snáď väčšie, ako z raňajok. Nech si len cvičia, veď dnes nad trasou nemusíme príliš rozhutovať. Tentoraz máme smer túry viac menej istý, len nevieme, koľko dokážeme prejsť. Včera nám teplo dalo trochu zabrať. No, veď uvidíme.
Fotím prvé zábery a zisťujem, čo som zabudol. Tentoraz nič fyzického. Všetko mám, aj 5 litrov tekutín. Len som po včerajšej plavbe na lodičke zabudol vyčistiť objektív fotoaparátu. No nič, už sa neotočím na ubytovanie. Už je neskoro. Budem s tým musieť vydržať a ľudia pozerajúci fotogalériu tiež…
Cestička najprv viedla popri a potom aj vytrvalo ponad pobrežie. Pri konci to už ale šlo prudko hore. Sedlo je totiž asi 150 metrov nad morom. Nie je to také zlé. Že by sme sa už čiastočne aklimatizovali? V sedle sa rozhodujeme čo ďalej. Všetci sa chcú kúpať. Takže pôjdeme znovu k nule, k plážičke tam dole.
Zostupuje sa dobre. Možno preto, že cieľ je lákavý. Kúpanie sa na plážičke. Len to nebude na prvý pokus, lebo najprv pôjdeme popri nej až na najjužnejší cíp ostrova. Je tam červený majáčik a celkom dobre sa na ňom sedí a obeduje. No, obeduje… orechy musia stačiť a tekutiny. Tie nesmú chýbať.
Kúpeme sa! Konečne! Všetci majú šťastné výrazy na tvárach. Ale čo to? Dušanovi sa mení výzor tváre zo šťastného na zdesený! Rýchlo trieli k brehu. Rýchlo vyťahuje z vačku fotoaparát a potom aj baterku. Necháva ho sušiť na brehu. Ako je to možné? Ľahko. Mal počas turistiky na sebe kraťasové plavky s vačkami. Ušetril tým čas, že sa nemusel prezliekať. Teraz by sa asi aj rád prezliekol. Ako sa hovorí, každá minca má dve strany… Dobre, nemusíš sa prezliekať, ale skontroluj si vačky! To je tá druhá strana mince. Fotoaparát sa pokúsi zapnúť o deň – dva.
A teraz hore. Čo to s nami spraví? Uvidíme v sedle, keď tam znovu budeme. Keď sa budeme cítiť a mať dostatok zásob tekutín, pohneme sa ďalej po hrebeni. Naozaj je to iné ako včera. Asi sme si na to teplo trochu zvykli. Veľa tieňa sme dnes nemali a napriek tomu sa nám chce ísť ďalej.
Výhľady sú krásne, len občas za nimi treba ísť do boku. To preto, že čím ďalej ideme, tým širším horským chrbátom postupujeme. Stúpanie je pomerne mierne. Občas postupujeme popri kamennom múriku. Tentoraz sa dostávame do inej situácie. Pokračovanie už nezávisí od dostatku síl a tekutín, ale od času. Znovu sa chceme navečer kúpať. A čas je neúprosný. Radšej už pôjdeme dolu, aby sme sa okúpali v mori, osprchovali sa a stihli aj večeru v reštaurácii.
Zostup je čarovný. Výhľady sú pekné i na more, i do údolia Bašky. A tentoraz budeme mať aj trochu tieňa. Cestička o chvíľu totiž pokračuje borovicovým lesíkom, ktorý neskôr vystriedajú listnaté stromy. A tam dolu po rovinke to už pôjde takmer samé. Paradoxne najťažšou časťou bola asi tá cieľová rovinka. Začalo sa to teplo prejavovať. Nech sa len prejavuje. O to s väčšou chuťou budeme vchádzať do mora…