Detail akcie Výprava do krajiny 1000 jazier a tajchov

Úvod

Na túto akciu som sa tešil. Poviem aj, že to nebola čisto Jozefova túžba, ako si myslí on sám.
Minulý rok som bol s Renátkou a švagrovcami v Banskej Štiavnici na wellnesse. Už vtedy pri prechádzkach nádherným mestom som vzhliadal hore na okolité kopce a všimol si kríž na jednom z nich. Vtedy som ešte netušil, že to je Paradajs, ale tajne som túžil k nemu vystúpiť v rámci nejakej našej turistiky. A pozrite sa i moja túžba sa stala skutočnosťou.
Na čo som sa ešte tiež tešil? No predsa na účasť Mira. Keď som deň pred akciou pozrel na zoznam prihlásených neveril som vlastným očiam. Z našej štatistiky som vyčítal, že som bol s Mirom naposledy na akcii v decembri 2016. To je už poriadne dlhý čas. Takže, keď sme s Mišom dorazili ráno autom k Jožovi a bol tam aj náš Mirec bol som veľmi rád.

Akcia

Prvý zážitok sme zažili už na začiatku, keď som si pri parkovaní nevšimol, že vbieham autom do zákazu vjazdu a parkujem ho pod múrmi Starého zámku. Celú cestu na akcii som sa modlil, aby som po príchode nenašiel na kolese papučku, alebo pozdrav od mestskej polície.

Druhý zážitok priebehal kontinuálne od parkoviska až po pobyt pri jazere Veľká Vodárenská. Tu sme riešili, či opustíme pôvodný plán túry, alebo sa necháme zlákať ponukou na „prechádzku“ po pamiatkách Banskej Štiavnice. Nakoniec sme traja odolali, už aj preto, že to bol tretí pokus o absolvovanie tejto akcie. Ako Jožo poznamenal, túto možnosť sme celkom nezavrhli. Môžeme ju absolvovať niekedy v lete, ale dnes nie! Ďalej už viete ako to dopadlo.

Ostatné zážitky sme zažili po celej trase tejto vydarenej akcie. Na začiatku sme zažili dosť veterné počasie. Na hrebeni po Červenej studni to bolo miestami citeľné. V kombinácii s teplotou okolo nuly to bolo až zážitkové. Postupom času sa počasie vylepšilo a po návšteve Paradajsu, sme boli svedkami krásnej modrej oblohy s minimom obláčikov. Proste idylka, nádherné počasie a výborná nálada, ktorá sa vylepšila za Farárovou hôrkou, kde sa k nám pripojil „rukojemník“ Miro.
Môj zážitok s chlapíkom v hornej časti lyžiarskeho areálu Salamandra rezort vám už vylíčil Jozef. Nebudem sa opakovať. Ale to, že ma rozladil, zopakovať musím! Aby sme sa na Slovensku nedostali do takého stavu, ako v Amerike. Ľudia chodia iba tam kde je to povolené. No hrôza. Toho sa máme dožiť na Slovensku?

Poznámka k technike

Ako vždy, ráčil som vytvárať foto a video dokumentačný materiál. Získal som skúsenosť aj vďaka počasiu na tejto akcii. Po prvé – foťák som nechal doma. Predsa nebudem nosiť do lesa dve drevá. Po druhé – zistil som, že moja kamera GoPro sa správa trochu inak pri nízkej teplote blížiacej sa nule, ako keď je relatívne teplo. Ale to je asi normálne. Po nafotení pár fotografii a natočení pár videí mi klesla kapacita na 25%. Udialo sa to už na Paradajsi a tak nastal najvyšší stav núdze. Ako zmenežovať dokumentovanie? Robil som iba krátke videa a kameru som po každom použití vypínal. Neskôr som si vyčítal, že som si so sebou nezobral powerbanku a kameru priebežne nedobíjal. Vrchol sklamania som zažil doma, keď som zistil, že niektoré zábery boli vplyvom úspory nedotočené. Proste zažil som veľké rozčarovanie. A preto som sa rozhodol, že na akcie si budem vždy brávať powerbanku. Veľmi ma mrzí, že niektoré zážitky, ktoré sme na tejto akcii absolvovali som na SD karte nenašiel. Kamera to odmietla natočiť.

Záver

V prvom rade som rád, že sme na akcii boli štyria. Ani vo sne by ma nenapadlo, že pôjde s nami aj Miro. Aj keď nebol celú cestu s nami, neskôr sa k nám pripojil a už sa nás nepustil. Využili sme v počasí „oko tornáda“ a naplno sme si to užili v prostredí nádherných vrchov a prekrásneho prostredia Banskej Štiavnice.
Bodkou za akciou bola návšteva v pizzerii Meštianská pizza v centre mesta, kde sme si svorne objednali pizzu. Pôvodne sme mali ísť na Počúvadlianské jazero, kde sa „u Blaškov“ konala zabíjačka. Kedže akcia sa začínala už o 11.00 hod. a my sme do cieľa dorazili o 15.00 hod., usúdili sme, že po „zabíjačke sa zaprášilo“ a nám sa už nič neujde. Prehlasovali sme aj Mira, ktorý vehementne presadzoval svoj plán návštevy zabíjačky. My ostatní sme sa zachovali pragmaticky a riadili sme sa heslom „lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche“. A tak sa s dobrým koncom a plným bruchom skončila táto akcia.

Dovidenia nabudúce.

Je nahlásený aj Miro. Niektorí z nás ho nevideli 3 dlhé roky. Za tieto tri roky dával prednosť všetkému ostatnému a nám dával košom. Príde na štart? Nepríde? Časť výpravy o jeho príchode vážne pochybuje. Miro nakoniec nesklamal a prišiel. Ale to by nebol Miro, aby všetko išlo tak, ako ísť má. Ale pekne po poriadku. Tentoraz nás viezol Vincent a predtým už bol v Banskej Štiavnici. Možno práve táto kombinácia spôsobila, že sme obkrúžili jedno námestie 2 krát. Asi nám chcel spôsobiť väčší pôžitok a nezabránila mu v tom ani skupinka turistov stojaca na námestí.

Nakoniec vysvitlo, že to krúženie na námestí bol len taký neželaný vedľajší efekt. Taký bonus navyše. Vincent si totiž myslel, že už sme na parkovisku. Nejaké parkovisko tam síce bolo, ale nebolo našim cieľovým parkoviskom. Nakoniec všetko dobre dopadlo a zaparkovali sme pod Starým zámkom. Ledva sme vystúpili z auta a už sa pri nás zastavil jeden chlapík. Sme si zo začiatku mysleli, že nám ide vynadať za parkovanie. Nakoniec vysvitlo, že nás láme na svoju akciu. Odhadol nás letmým pohľadom na naozajstných turistov a veru nemýlil sa. Mal malú skupinku s ktorou išiel po technických pamiatkach. Jeho trasa bola dlhá asi 8 km a viedla spodnou časťou. Mira hneď namotal. Dokonca tak, že mu v prehováraní pomáhal už aj Miro.

My sme sa však bránili. Zdvorilo sme opakovali „Niekedy nabudúce.“ Mali sme totiž svoj plán – našich 17,5 km s výhľadmi a tajchami. Chlapík to však stále nevzdával a poukazoval na to, že to budeme mať bez vysvetľujúceho popisu a nebude to ono. Chvíľu ideme s nimi, pretože začiatok máme spoločný. Dlho to však netrvá, pretože máme lepšie tempo. Miro je stále nerozhodný a nevie, ku ktorej skupinke by sa pridal. Zo začiatku ide s nami, potom začína zaostávať s nimi. Nakoniec to vzdá a dobehne nás.

Už z chodníka vidíme jazero (tajch) Veľká vodárenská. Zastavujeme sa tu, obdivujeme a fotíme. Netrvalo dlho a druhá skupinka dorazila tiež k jazeru. Miro zase váha. Veľmi by s nimi chcel ísť. Nakoniec sa rozhodujem ísť ku chlapíkovi. Prvé sekundy ticho počúvam. Naozaj dokáže rozprávať pútavo a jeho popis oživuje dané miesto. Človek sa naň dokáže pozerať inými očami. Vraj do hrádze zamurovali jedného mnícha, aby bola bezpečná a nepretrhla sa. Nakoniec s ním hodím reč. Je z občianskeho združenia „Červená studňa“. Rozbiehajú takú akciu pre turistov „za technickými pamiatkami.“ Zatiaľ však len sondujú záujem.

Aj ja by som tu rád zostal spolu s Mirom a chlapíkovou skupinou. Lenže nám sem trvá cesta 1,5 hodiny a toto je už tretí pokus o absolvovanie našej dnešnej trasy. Preto sa rozhodujem urobiť kompromis. Chlapíkovi nechávame ako rukojemníka Mira, ktorý je z toho veľmi natešený. My ostatní však ideme svojou cestou. Chlapík zaujal. Zdvorilé „niekedy nabudúce“ sa zmenilo na naozajstné niekedy nabudúce. Prečo by sme to neabsolvovali niekedy v budúcnosti? A spojili by sme to aj s návštevami starého a nového zámku. Michal tento nápad rozvinul do dokonalosti, keď navrhol – v lete, s plavkami a kúpaním sa v jednom z tajchov.

Naša trasa viedla aj popri hornej časti lyžiarskeho areálu Salamandra resort. Zvedavému Vincentovi sa nelenilo prejsť zopár desiatok metrov a obzrieť si lyžiarsky svah. Narazil však na chlapíka od lanovky, ktorý ho odtiaľ vykázal. Nik iný tam nebol, svah nebol zasnežený, lanovka nešla…, ale Vincent mu tam vadil. Stačil sotva minutový kontakt a bolo po Vincentovej nálade. Vrátil sa odtiaľ dosť rozladený. Bol to dosiaľ krásny deň. Vincent ho už takmer beznádejne strácal, ale my s Michalom sme si veru nechceli nechať zobrať náš krásny deň. Začal som do Vincenta hustiť „Ty si s ním bol iba chvíľku, ale uvedm si, že on sám so sebou musí žiť 24 hodín!“ Michal ma podporoval svojim súhlasom. Proste sme všelijakí, niektorí už len tým, že ráno vstanú, už majú po dobrej nálade. Pre istotu sme nasadili aj vrcholovú fidorku a tekutú vrcholovú odmenu. Neviem čo nakoniec z toho zabralo ale výsledkom bolo, že sa nám nakoniec spojenými silami podarilo zachrániť Vincentovu dobrú náladu.

Nakoniec sa nám vrátil aj náš stratený syn Miro. Dobehol nás akurát na Farárovej hôrke. Práve včas. Ak by sa nám pred chvíľou nepodarilo zachrániť Vincentovu náladu, bol by Miro našou poslednou šancou. To už sme našťastie nepotrebovali. Ale aj tak zohral dôležitú úlohu, proste nedal šancu Vincentovi čo i len spomenúť si na chlapíka od lanovky. A to netušil, čo sa pred zopár minútami odohralo. Veď viete, aký je Miro. Radšej už nechám priestor aj ostatným…