Detail akcie Cesta hrdinov SNP v Nízkych Tatrách #3 / Útulňa Ďurková - Donovaly

Tretí deň šľapania. Človek už dávno nie je čerstvý. Bojuje s únavou a ak je to do kopca, tak aj s dychom. Popritom sa snaží kochať sa okolitou prírodou. Zrazu pomník. Ideálna príležitosť. Na pauzu a lapenie dychu. Ak budem medzi prvými čo chytia dych, za odmenu si môžem prečítať písmenká na pomníku. Už by nemali byť také roztancované.

Tentoraz sme narazili na pomník na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier len kúsok od vrcholu Košariska. Pripomína nešťastie z 09.01.1945. Za­hynuli tu piati občania z Liptovskej Lúžnej, keď sa snažili vyniesť potraviny pre partizánov. Áno, v okolí Prašivej pôsobili partizáni, a toto je aj ich príbeh…

V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v tomto priestore vysadená skupina výsadkárov na pomoc SNP. Dvanásť parašutistov s veliteľom Veličkom malo byť pôvodne vysadených v priestore Ploskej. Väčšina z nich však dopadla v priestore Liptovskej Osady a jeden z nich dokonca do Hiadelského sedla. Celý deň im trvalo, než sa dostali lesmi na hrebeň Prašivej. Ich úlohou bolo pripraviť zázemie pre ďalšie výsadky. Naviazali spojenie a zoznámili sa s ľuďmi na salašoch. Práve bačovia boli často ich prvými spojkami.

Do 09. augusta bolo v tomto priestore vysadených ďalších 61 parašutistov. Okrem nich lietadlá zhadzovali zbrane a potraviny. Obyvatelia Liptovskej Lúžnej proviant zhodený z lietadiel nosili partizánom na Prašivú. Zranení parašutisti boli liečený v domoch v Liptovskej Lúžnej. V dedine dokonca zriadili kanceláriu na nábor partizánov. Prichádzali sem dobrovoľníci až z Ružomberka. Počet obyvateľov obce sa strojnásobil. Aj mnohí obyvatelia Liptovskej Lúžnej sa hlásili do ich radov. Počas bojov v SNP padlo až 23 obyvateľov obce.

Na Prašivej mali partizáni postavené stany z padákov. Vykonávali tu aj výcvik dobrovoľníkov, ktorí sa k nim pridali dolu v dedine. Výcvik trval desať dní a zahŕňal streľbu, plazenie a politickú prednášku Rusov, ktorí už prešli bojom.

Boje sa však pre povstalcov nevyvíjali dobre. Koncom októbra 1944 ustupovali Hiadelskou dolinou partizánske a vojenské jednotky na Prašivú. 29. októbra 1944 prišlo k ťažkým bojom odohrávajúcim sa medzi horárňou a Hiadelským sedlom. Nacisti útočili na sedlo z troch strán – od obce Hiadel, Kozieho chrbta a od Korytnice a počas bojov nasadili aj mínomety. Po niekoľko hodinovom tuhom boji ustúpili nezranení partizáni a vojaci smerom na Prašivú. Nacistom sa do rúk dostalo 18 ranených partizánov a vojakov a 64 Židov. Všetkých popravili a pohádzali do štyroch masových hrobov.

Po porážke povstania ustúpili partizáni a zvyšky povstaleckej armády hlbšie do hôr. Napriek tomu, že ľuďom z okolitých obcí hrozili represálie, zásobovali ich počas zimných mesiacov potravinami a oblečením. Ak by bol niekto pristihnutý pri pomoci partizánom, nebola by potrestaná iba jeho domácnosť. Svedčí o tom osud vypáleného Kališťa, ktoré je vzdialené od Prašivej iba 10 kilometrov vzdušnou čiarou.

Ľudia boli ostražití vo dne v noci a sledovali pohyby nemeckých jednotiek po okolí. Napriek ostražitosti sa pomoc partizánom stala piatim obyvateľom Liptovskej Lúžnej osudnou. Zahynuli pri vynášaní potravín na Prašívu, keď ich v doline Banskô strhla snehová lavína. Ich príbeh pripomína pomník pri vrchole Košariska.

Deň III.

Zhrnutie pre tých, čo majú problém s dlhými príspevkami: „zo začiatku našťastie nevidíme kde sú Donovaly, pretože sú ďaleko. Potom, žiaľ vidíme kde sú Donovaly, pretože ich obchádzame a vchádzame do nich z inej svetovej strany“.

V Chate Ďurková sme spali na matracoch všetci vedľa seba – muži, ženy i deti. V úzkych uličkách boli ruksaky. Ísť na záchod sa len tak nedalo. Nebolo kadiaľ. Vlastne bolo – cez mnoho spiacich ľudí na matracoch. Všetci sa snažili byť ohľaduplní a zo začiatku nik v noci nechcel ísť na záchod. Viacerí sa však intenzívne prehadzovali, až to jeden nevydržal a proste šiel. Spustil tým lavínu udalostí. Hneď za ním vyrazili ďalší dvaja dovtedy váhajúci.

V noci viacerí chrápali, ale nebolo to nič hrozného. Ráno sa zopár spáčov začalo viac mrviť. Vstali, začali šramotiť a pripravovať sa na odchod. O chvíľku už vstávala celá chata. To je tak, keď v jednej „izbe“ naraz spí niekoľko desiatok ľudí. Nám to však nevadí, pretože chceme vyraziť na našu dnešnú dlhú cestu najneskôr o 07:00 hod.. To sa nám aj podarilo a to aj napriek tomu, že niektorí členovia výpravy boli na záchode tri krát. To je tak, keď tá slanina má podozrivú farbu a vy to úspešne ignorujete.

Počasie máme rovnaké ako včera – občas nevidíme dlhú dobu nič, neskôr sem tam výhľady, ale dlho nebolo vidieť doďaleka. Bránilo tomu veľké množstvo vodnej pary v ovzduší. Najlepšie výhľady sme mali paradoxne až keď sme opustili Nízke Tatry a vyšľapali sme na najvyšší vrchol Starohorských vrchov – Kozí chrbát.

Pred padákom z Prašivej dole do Hiadelského sedla sme mali všetci rešpekt. Veď aj bolo prečo, na približne 2,5 kilometra dlhej trase nás čaká strata viac ako 500 výškových metrov. Našťastie si tento padák nevybral v našich radoch žiadnu obeť.

Kto si myslí, že keď opúšťa Nízke Tatry a čakajú ho už iba viditeľne podstatne nižšie Starohorské vrchy, tak už má vyhrané, takéhoto turistu stupáčik z Hiadelského sedla na vrchol Kozieho chrbta prekvapí. Stupáčik je veľmi záživný a aj šmykľavý. Našťastie nie je nejako extra dlhý, na niečo jemne viac ako 1 kilometer pripadá niečo cez 200 výškových metrov. Našťastie nasledujúci úsek trasy už bol v pohode, žiadne brutálne stúpanie či klesanie. Čakalo nás však ešte jedno prekvapenie. Bol ním asfalt pred Donovalmi. Je dlhý iba necelé 2 kilometre, ale aj napriek tomu si vyberá svoju daň. Pri tom úpeku, ktorý tu teraz vládne, pri tom rozpálenom asfalte, keď sa kamienky prilepujú na podrážky topánok… Tak nás pália šľapy! Auto je však už na dohľad a každý z nás cíti koniec trýznenia.

Na tejto akcii sme mali veľa šťastia. Nikoho nezradilo zdravie i počasie nám vyšlo. A veru to počasie malo byť všelijaké. Občas chýbala kondička, ale tú sme dokázali nahradiť zdravým zaťatím sa. Ďakujem prírode, že sa na nás nevyzúrila a ostatným zúčastneným členom za príjemnú spoločnosť.