Detail akcie Východ slnka na Kôprovskom štíte

Pri písaní komentára k tejto akcii som na jednu z najdôležitejších vecí takmer zabudol. A to som si viac krát hovoril „Jožo, pri písaní komentáru na toto nezabudni!“ A podarilo sa. Síce až pri písaní komentára ku Coloradu o nejaký ten týždeň neskôr. Proste beriem to tak, že pamäť nezlyhala. Už som sa zľakol, že si budem musieť písať poznámky ako iní bežní zábudlivci. Uff, ale bolo to tesné!

Takže okrem Romanovych nočných tu máme aj Vincentovu nočnú kávu. Je niečo po polnoci. Nachádzame sa niekde na diaľnici kúsok za Liptovským Mikulášom. Hútame, ako sa nám bude dariť vydržať tak dlho hore. Sme síce plní síl a nikto zatiaľ okato nezíva, ale spať pôjdeme až niekedy… nevieme kedy. Možno to bude mať blízko k polnoci, ale nie tej, ktorú máme už teraz úspešne za sebou.

Ani neviem kto zrazu povedal čarovné slovo „Káva.“ Síce sme si neboli istí, či to bol návrh, ale aj tak sme ho jednohlasne schválili, pre istotu. Behom chvíľky Roman odbočoval na pumpu. Ale čo to? Vyjdeme z auta a… proste teplo som si predstavoval trochu inak.

Vstupujeme na pumpu a postavíme sa k pultu. Tu však nie je o nič teplejšie ako vonku. Súdim aspoň podľa prístupu obsluhy. Mali za chrbtom síce kávostroj, ale nasmerovali nás k automatu. No nič, tentoraz bude dobrá káva aj z automatu.

Prvý sa k automatu dostal Vincent. Však viete aký je, aktívny. Displej prívetivo svietil, obrázky pekné, písmenká by mohli byť väčšie. A k tomu Vincent nemal okuliare…

Nemáme drobné. Vincenta to však nezaskočilo a každému členovi výpravy podáva 2 € mincu. Optimisticky si vyberá z troch veľkostí pohárikov strednú veľkosť. V dobrej viere tam niečo stláča a čaká a čaká, stále čaká… až pochopí, že bol príliš veľkým optimistom a tá trocha kávy na dne pohárika je všetko, čo za svoje 2 eurá dostane. Na Vincentovu obranu len toľko, sme fakt nevedeli, či mu stroj ráčil naliať kávu, alebo ešte len iba umýva pohárik.

Tentoraz som na rade ja. Optimisticky si tiež vyberám strednú veľkosť pohárika. Keďže si našťastie pamätám, čo Vincent postláčal, radšej stlačím niečo iné. Ide to dobre. Pohárik sa rýchlo napĺňa. Ale zrazu problém. Rýchlo upozorňujem Vinca nech tam podsunie svoj pohárik, lebo môj je už takmer plný.

Vincenta to potešilo. Bez zaváhania vkladá svoj pohárik namiesto môjho. Množstvo kávy v jeho poháriku neúmerne stúplo. Teraz už má pohárik plný až do tretiny. Môj pokus dopadol lepšie.

Na rade je Roman. Ten si tiež vyberá pohárik strednej veľkosti a asi jeho šiesty zmysel zaúradoval, pretože ako jediný tam postláčal niečo, čo mu dodalo aj správne množstvo kávy.

Všetkým nám káva chutila a aj sme sa tvárili, že nám zaberá. Len Vincent tuším ešte v peňaženke hľadal ďalšie 2 eurá.

Pekná akcia páni. Len ma mrzí, že bohužiaľ doslova zorganizovaná bleskovo a tí čo sme boli sobotu, nedeľu v práci sme boli bez šance sa tak narýchlo zúčastniť…

Chvilkami som sa pohrával s myšlienkou, že sa tejto akcie zúčastním, kedže mi v zozname Kôprovský stále chýba. Ale po zhodnotení mojej tohtoročnej kondičky, toho že som bol celkom nevyspatý a mal som pocit že na mna nieco lezie som zo toho bohužial upustil. Snád nabudúce. Ak by som nastúpil k Romanovi do auta pravdepodobne by ste ma zobudili až telefonátom že prídi po nás na tri studničky. 

Táto akcia naozaj mala byť v nedeľu, ale mali sme ísť úplne niekam inam. V piatok volám Romanovi a lámem ho. Odpovedá mi dosť vyhýbavo. Vôbec to nevyzerá dobre, pretože v podobnom duchu odpovedajú aj ďalší. V sobotu ráno mi z ničoho nič zvoní telefón. Na druhej strane sa ozve Romanov hlas „Si ma nasral. Stále mi pred víkendom vyvolávaš, či niekam nepôjdem! Od skorého rána gúglim a vymyslel som túto akciu, aby som ťa riadne unavil. Snáď sa tak aspoň na chvíľu zbavím tvojich telefonátov!“ Proste som nemohol Romana sklamať.To si len tak kamaráti nerobia. Musel som mu dať šancu zbaviť sa aspoň na chvíľu mojich telefonátov. Veď čo by som to bol za kamaráta.

Netušil som, do čoho idem. Jasnejšie mi to bolo až po absolvovaní akcie, keď som si prečítal Radovú výhovorku. Zúčastnil som sa „Romanovej nočnej.“ Za posledné roky sa nám nejako podarilo zbaviť sa „Romanovych skratiek“. Keď tu zrazu na dvere klopú „Romanove nočné.“ Obávam sa, že v budúcnosti o tento typ akcií bude záujem. Dopredu upozorňujem, že je to ale veľký zaberák, pretože v noci sa nespí, ale šľape. A aby toho nebolo málo, tak cez deň tiež! Následná cesta autom domov vysaje posledné zvyšky síl.

Auto odstavujeme okolo 01:00 hod. v noci na zastávke Popradské pleso. Zapíname čelovky a hoj sa hej sa… do tmy. Aby to nebolo veľmi dlhé, tak to skrátim. Môj skrátený text sa rovná normálnemu dlhému textu ostatných ľudí. Vyjadrím sa iba k tomu z môjho pohľadu najdôležitejšiemu.

Na vrchol Kôprovského štítu sme dorazili približne o hodinu a „niečo“ skôr, ako vychádzalo slnko. To sme však nevedeli. Minúta za minútou ubiehala a stále nič. Čo budeme okrem mrznutia a čakania robiť? Tak som sa rozhodol získať čo najviac bodov. Nádej som mal veľkú, pretože v môj prospech hovoril i blížiaci sa východ slnka. Chcel som využiť okamih na rozhraní svetla a tmy pre celkový efekt. Celkom slušne tresknem. Dva prsty ma bolia ako čert a Vincent si natáča východ slnka! No verili by ste tomu? A taká veľká nádej to bola. Hodnotiaca komisia si však ráči čumieť na východ slnka!

Achilovou pätou tejto akcie bolo to, že štart a cieľ boli od seba nejaký ten kilometer (Zastávka Popradské pleso vs. Tri studničky). Roman bol síce optimista ohľadom stopovania, ale mne sa to nezdalo. Popravde, nebolo to až také zlé. Až tak dlho sme nestopovali. Možno nejakých 10 – 15 minút. Na zvýšenie šance pri stopovaní sme sa rozdelili na dve skupiny. Roman bol jedna skupina a my s Vincom druhá. Na tri skupiny sme sa nemohli deliť, pretože sme mali iba dva kľúče od auta. Vyhlásenú súťaž o najkrajšieho fešáka vyhral Vincent. Väčšina áut išla opačným smerom. A tých zopár áut idúcich našim smerom sa ani neunúvalo. Keď tu zrazu vychádzalo z parkoviska auto s poľskou ŠPZ. Som si pomyslel „Poliak mu nezastaví.“ Vincent si to však nemyslel a uspel!

O Poliakoch som si doteraz myslel svoje, ale teraz som mal príležitosť zažiť na vlastnej koži, že v každom národe sú dobrí i zlí ľudia. Nič nie je čiernobiele. Však viete, aký je Vincent. Prihovorí sa každému. Nič si z toho nerobil, že vedľa neho sedí Poliak. Vytiahol z neho, že bol na Kriváni. Poliak medzi rečou povedal, aby sme si strážili odbočku, kde nás má vyhodiť, lebo on nevie, kde to je. Padla aj reč o počasí. Poliak ho vystihol slovami „Ani chmurki.“

Po opisnej časti akcie prechádzam k ďakovnej časti. Ďakujem Vincovi:

• že nás s Romanom v tom nenechal samotných
• že na ceste domov sa občas chytil aj volantu
• že sa mu podarilo aj niečo natočiť

Romanovi ďakujem za to:

• že sa ma pokúsil zničiť
• že je autorom „Romanových nočných“
• že mi požičal čelovku, lebo ja som svoju zabudol doma
• že zo mňa urobil živánsku
• že je nezmar a vydrží šoférovať aj po takomto zaberáku

Romanovi sa to podarilo. Na chvíľu sa zbavil mojich telefonátov. Ale iba na chvíľu, pretože tento rok ešte určite zavolám! Domov som prišiel „grogy“ ale zato plný dojmov. Takže v budúcnosti úplne nezavrhujem „Romanove nočné.“ Viem si predstaviť tak 1 – 2 takéto akcie za rok.

V sobotu doobeda mi volá Jožo, že pôvodné plány na túru, ktoré spriadal sa menia. Kto ich zmenil, kto si ich dovolil zmeniť pýtam sa? No predsa dobrodruh Roman. No keď mi Jožo vylíčil, k akej zmene došlo iba nemo som závidel, lebo som vôbec nedúfal, že pôjdem aj ja. V sobotu doobeda bola u nás asi priaznivá klíma. Keď som o tejto akcii povedal Renátke (mojej najkrajšej polovičke), a že by som na túto jedinečnú akciu chcel ísť, povedala áno. A tak som večer o 21.15 hod. v Piešťanoch pred Tescom nastupoval do auta k Romanovi a Jožovi. Cesta k zastávke na Popradskom Plese trvala približne tri a pol hodiny. Na parkovisku sme neboli sami. Už tu stálo pár aut, čo dalo tušiť, že dnes nebudeme na horách sami.

Pred odchodom sme absolvovali povinný a zaužívaný rituál. Neviem ako to Roman robí, ale vždy ma prekvapí niečím novým. Tentoraz naštartovala našu túžbu a nebojácnosť popasovať sa s tmou – broskyňovica. Priznám sa pil som ju prvý krát a chutila výborne.

Keď odbila prvá hodina nového dňa vyrazili sme. Čakal nás tri a štvrť hodinový výstup na Kôprovský štít po tme. Už som zažil pochod v tme, ale tento prekonal všetky moje predchádzajúce zážitky. Iba my, svetlo z našich čeloviek a černo-černá tma. A tá krása oblohy s hviezdami sa nedá opísať. To treba zažiť. Bolo to niečo podobné, ako pred časom sledovanie perzeidov našimi členmi v Nízkych Tatrách Po dvoch hodinách sme dorazili k Hincovmu plesu. Zistili sme, že naše tempo, vzhľadom na čas východu slnka je zdrvujúce a tak sme citeľne spomalili. Vliekli sme sa kamenistým chodníčkom vyššie a vyššie slimačím tempom. Robili sme všetko preto, aby sme nedorazili na štít príliš skoro. Priebežné oddychové zastávky nám v tom výdatne pomáhali. Až napokon sme vo svetle čeloviek zazreli na jednom kameni červený kruh. Bolo jasné, že sme dorazili na vrchol.

Na vrchole sme strávili asi hodinu dvadsať, než sme sa dočkali východu slnka. Dlhú chvíľu sme si krátili rôznymi činnosťami. Ako prvé prišlo na rad Romanove prekvápko. Vytiahol termosku s vareným vínkom. Neviete si predstaviť, ako nám v tomto trochu veternom a chladnejšom počasí prišlo vhod. Ďalšie nasledovali vrcholové medaily. V odmeňovaní sme pokračovali. Odovzdávanie certifikátov za dosiahnutú vzdialenosť Jožovi a Romanovi na tomto exkluzívnom mieste bude v mojej mysli dlho rezonovať. Čo si budem dlho pamätať je aj balenie Joža do hliníkovej termofólie. Bola mu zima a Roman ju mal prezieravo po ruke. Než sme sa dočkali „oskara“ natočili sme pár videí a vyfotili pár fotiek. Prepásť tieto výnimočné a jedinečné chvíle by bolo nerozumné. Výsledok môžete vidieť vo fotogalérii a onedlho aj vo videu.

Keď sme si všetko vychutnali do sýta, vydali sme sa na cestu k Trom studničkám, najprv Hlinskou a potom Kôprovou dolinou. A čo sme zažili počas tohto zostupu? Videli sme početné stádo kamzíkov. Išli sme väčšinou v tieni, a tak nebola núdza o úseky s námrazou na tráve i stromoch. Boli úseky, na ktorých sa aj slušne šmýkalo. Bola to celkom iná krajina ako tam hore. Povedľa nás zurčal často potôčik. Slniečko sa do nás oprelo a zohrialo až v ústi Hlinskej doliny. Tu sme využili čas na oddych, sušenie vecí a jedlo. Od tohto miesta sme začali stretať ľudí, ktorí sa vydali na turistiku pravdepodobne z Podbanského a smerovali buď späť, alebo na Temnosmrečinské plesá. Aj my sme pôvodne mali ísť k nim, no vzhľadom na únavný zostup sme si to rozmysleli. Poslednou zastávkou tejto časti bol Kmeťov vodopád. Musím konštatovať, že návšteva vodopádu sa oplatila. Než sme dorazili do cieľa, postavil sa nám do cesty ešte jeden výšľap, ktorý nám odčerpal aj posledné sily.

Keď sme dorazili na Tri studničky, čakala nás avizovaná súťaž o „najlepšieho fešáka“. Spočívala v tom, komu sa prvému podarí chytiť stopa na Popradské pleso k autu a doviesť auto na Tri studničky. Boli vytvorené dve skupiny. Prvá skupina – Roman a druhá ja s Jožom. Roman zostal na Troch studničkách a pokúšal šťastie pri stopovaní tam. My sme sa peši presunuli až na parkovisko a tu sme skúšali svoje šťastie. Napokon sa mne „najlepšiemu fešákovi“ podarilo odchytiť jedného poliaka, ktorý bol ochotný zobrať nás až k odbočke na Popradské pleso. Posledný trip k autu som už absolvoval ja sám a Joža a Romana som postupne naložil do auta. Bolo dobojované.

Vydarenú a nezabudnuteľnú akciu sme obohatili o občerstvenie v Krajinke, kde sme si svorne objednali fazuľovú polievku a kofolku. Čo dodať nakoniec? Pre mňa to bol zatiaľ najsilnejší zážitok počas pôsobenia v našom spolku. Nočné pochody na Lazovke a Trnavskej stovke boli iba slabým odvarom toho, čo som zažil na tejto akcii. Preto sa chcem poďakovať najprv mojej Renátke, že povedala „áno“. A takisto Romanovi a Jožovi za vymyslenie bláznivej túry a spoločnosť na tejto akcii.

Ďakujem.