Jozef
Občas sa to stáva. Všetko je naplánované, ale jednoducho sa to neuskutoční, alebo ak, tak sa to zrealizuje úplne inak. Raz za to môže počasie, inokedy prekvapivo veľa síl, energie a chuti zúčastnených. Tentoraz za to takmer mohol jeden člen výpravy. To je tak, keď sa neubráni inšpirujúcej myšlienke. Popravde, Mišo sa ani moc nesnažil brániť, podľahol rád. Nielen to, na celé auto zaznelo, že z jedného hradu by sme mohli dnes absolvovať dva a k tomu ako bonus Vršatecké bralá. Znie to lákavo, lenže… viacerí budete chcieť navštíviť hrad Vršatec, Vršatecké bralá a Chmeľovú. Chmeľová nie je žiaden pivovar, ani názov piva a ani tam pivo nečapujú. Je to vrch a áno, pivo si tam vyniesť môžeme. Romanovou túžbou je k tomu pridať aj vrch Chotúč. Preto sme si nakoniec povedali, že tieto dva hrady možno spojíme v rámci inej akcie.
To ale neznamená, že dnes dva hrady neboli. Mišovi sa jeho túžba splnila. Síce inak, ako by chcel, ale splnila. Ráno zaparkujeme auto v dedine a poďho hore ku skale nad dedinou, na ktorej sa týči zrúcanina hradu Lednica. Prídeme tam a… nič. Teda nie úplne. Hrad tam naozaj bol, aj vchod sme našli, ale vo vchode sme našli aj zamknutú mrežu. Mreža pevná, zámok pekný, nový. Čo to? Kde je problém? Nemajú kľúč pod rohožkou? Nemajú, pretože ani rohožka tu nie je. Ale zato sú tu otváracie hodiny. Hrad zaujal a preto sa rozhodujeme ho navštíviť po absolvovaní našej dnešnej trasy. Tentoraz proti nie sú ani otváracie hodiny, pretože hrad je v nedeľu otvorený od 13-tej do 18-tej hodiny. Už teraz sa teším, bude to naša dnešná čerešnička na torte.
Postupujeme krásnou krajinou. Vrchy síce nepatria k najvyšším, to ale neznamená, že by sme si nezafučali pri šľapaní do kopca. Nie je tu len les, často sa strieda s lúkami a preto nemáme núdzu o výhľady. Lúky sú plné kvetov, najmä neobyčajných Jesienok Obyčajných. Áno, vygúglil som si to a s trochou šťastia si názov tohto pekného kvietku zapamätám. Nie je to však jediná vec, ktorú sa budem snažiť zapamätať si. Chcem si totiž rozšíriť turistickú výbavu o sieťovku. Nie, nie som žiadny radikálny hurá Eko. Dôvod je jednoduchý. Dnes som celú cestu rozmýšľal, či sme na turistike, alebo na hríboch. Boli doslova všade. Áno aj na lúke boli. A veru dosť ich tam bolo, kvietkov však bolo predsa len o niečo viac. Ak by sme dnes nenazbierali štyri plné košíky, tak potom možno preto, že by ich bolo päť. Nemali sme však so sebou žiaden košík. A to sme sa pohybovali iba po turistickom chodníku, náučnom chodníku a krátke úseky po lesnej ceste. Čo by nás čakalo, keby sme šli kúsok ďalej do lesa? Asi to, čo hubárov, ktorých sme stretli. Prekvapivé pre mňa bolo, že nikto z nich nezbieral Bedle. Zato za Dubákmi boli ako diví. Dnes tu bolo viac hubárov ako turistov. Pravdepodobne preto, že je hubárska sezóna, počasíčko ako má byť a pre turistov je tento kút Bielych Karpát celkom neznámy.
Tomu miestami zodpovedal aj turistický chodník. Najmä modrá turistická značka bola celkom zábavná. Veľkú časť trasy sa po modrej ani nedalo ísť. Museli sme ísť povedľa. To preto, že nikto z nás nemal so sebou mačetu. Naše putovanie týmto chodníčkom prebiehalo asi takto: „Aha zase modrá! Toľko šťastia! Už piaty raz sme znovu na modrej!“ Bolo že to radosti z opätovného stretnutia. Som trochu v rozpakoch, buď značkár toho veľa požil, alebo zabudol požiť? Možno si ani cestu dolu do dediny nepamätá. Ešte že si ju značil na stromy…
Cesta nám veselo ubiehala. Pivo nebolo žiadne. Nebolo kde. Až na hrade predávali plechovkové. Chuť ale bola na čapované, takže nič. Neľutujeme, že sme druhý krát vystúpili k hradu. Je to síce malý hrad, ale zato má svoje čaro. Tam niekde vo vnútri… dobre ukryté. Vstupné je dobrovoľné. Dôležitá vec, hrad býva verejnosti neprístupný aj v prípade zlého počasia. Naozaj na to majú dôvod. Ten kovový rebrík by bol ešte v pohode. To kamenné schodisko vysekané do skaly už nie. Niektorí ľudia, najmä ženy, mali trochu problém s tým schodiskom. Nie že by nešli hore, ale museli zhlboka dýchať. My sme si tiež povedali, že za mokra to musí byť iný záhul. Krásne schody, doslova do neba. Keď som vnímal iba tie schody a oblohu, cítil som sa ako niekde v Inkskej ríši. To Machu Picchu nemohlo byť už ďaleko!
Cestou späť z Miša vypadlo, že sa pôjde zajtra doraziť a pôjde na tréning. No, čo k tomu dodať? Len toľko, že my šikovnejší sme to stihli už dnes! Zároveň sme si znovu, tradične neskoro, spomenuli na prameň Chocholnej. Ani tentoraz nemáme žiadne nádoby, do ktorých by sme túto veľmi chutnú vodu nabrali. Takže si musím zapamätať dve veci, nabudúce do auta malú bandasku a cestou späť stojíme v Chocholnej. A na tú prvú vec som už zabudol. Veď ja si spomeniem. Teda, aspoň nádej žije…
PS: Vincent, počasie naozaj vyšlo. Neviem či Nórom, ale nám určite!