Vinco
Čo napísať k tejto akcii?
Na Podjavorníku sme sa ocitli v rámci výjazdového školenia z práce. Už pri plánovani sa rozhodlo, že prvý deň sa pôjde na túru. V pôvodnom pláne bolo za cieľ navštíviť Malý Javorník a s Javoričia ísť neznačeným chodníkom a po zjazdovke naspäť do hotela. Ale plány sa zmenili a zvíťazila alternatíva vybehnúť na najvyšší vrch pohoria – Veľký Javorník. Akcie sa zúčastnilo trinásť osôb, z toho štyria členovia nášho spolku. Nasadené tempo nebolo vôbec vražedné, ako na niektorých našich akciách. Naopak bolo pohodové, prispôsobené členom, ktorí až tak často nechodia do hôr ako my. Česť ženskému pokoleniu zachránila naša kolegyňa Ľudka.
Prvá časť túry bola náročnejšia, stúpavá. No potom, čo sme sa vyšplhali do sedla Stratenec a dostali sa na hrebeň už to išlo samo. Pekné počasie a príjemná teplota na toto ročné obdobie iba umocňovalo zážitky. Na prvom nižšom vrchole trasy Stratenci sme sa zdržali dlhšie. Každý využil ideálne výhľadové podmienky na fotografovanie a kochanie sa. Niektorí si vyliezli aj na rozhľadňu, ktorá je súčasťou vrcholu a pokochali sa ešte vylepšenými výhľadmi. Tradične sme absolvovali skupinové fotografovanie. A potom sme sa už vydali k hlavnému cieľu našej trasy.
Keď sme dorazili do sedla Gežov postupne sme počkali
všetkých opozdencov. Padol návrh na zostup dole, s čím som sa ja
nestotožnil. Predsa byť tak blízko vrcholu Veľký Javorník
a nenavštíviť ho, to by bol priam hriech 
To je tak blízko, zahlásil
som, a dodal, že na vrchol sa dá aj vybehnúť. A to som nemal hovoriť. Rado
ma hneď podpichol, že to nevybehnem. A čo spraví Vinco, keď ho niekto
podpichne? To je otázka na vás. Predsa pokúsi sa na vrchol vybehnúť. Ale
prezradím všetkým nezúčastneným, že som to na koniec o chlp nezvládol.
Došiel my dych a tak som posledných 50 metrov dokončil krokom. Čo ma
prekvapilo a zároveň potešilo bolo, že som v tom nebol sám. Postupne to
behom vyskúšalo a aj úspešne absolvovalo niekoľko zúčastnených členov.
Najvyšší vrchol pohoria bohužiaľ nieje výhľadový. Má iba obmedzené
výhľady, takže pobyt na ňom nebol tak dlhý ako na Stratenci. Aj tu sme
absolvovali povinnú spoločnú fotografiu. Vykonali sme zápis do vrcholovej
knihy a nalepili nálepku spolku. Potom sme sa vydali na cestu späť do hotela.
Ja som navrhoval neznačenú trasu medzi vrcholom a sedlom Gežov, ale bol som
prehlasovaný a zostup sa uskutočnil tiež po neznačenom chodníku, ale zo
sedla Gežov. Ja som tým pádom absolvoval obidva zostupy. Prvý ešte v júni
tohto roku a musím poznamenať, že ten v júni bol príjemnejší. Zo sedla
Gežov je to až dole prudké a zostup vedie dosť kamenistou cestou. Čo je
hlavné, aj napriek náročným podmienkam, sa k hotelu dostali všetci zdraví
a bez újmy. A to bolo cieľom tejto akcie.
Čo na záver?
Bola to príjemná a početná akcia v ideálnom slnečnom a teplom počasí.
Ja som si to užil a dúfam, že aj ostatní zúčastnení členovia.