Dnes je: sobota - 4.7.2020, Meniny má: Prokop

Úvod

Aktualizované: 04.07.2020

Návštevy: 40693

Fotografie z rokov 2012



On-line: 6

Počet odkazov: 408 Počet komentárov: 755

Login:

Heslo:

Detail uskutočnenej akcie

Vložil: Maros
Dátum: nedeľa - 15.09.2019
Pohorie: Belianske Tatry
Vzdialenosť: 19.5 km
Čas: 7h 15m
Stúpanie: 1275 m
Klesanie: 1385 m
Náročnosť trasy: 7
Body do rankingu: 81.2
Mapa: zobraziť mapu
Turista sa prih. / ospr. zúčastnil
Maros Maros Pi - 13.09.2019
Duso Duso Pi - 13.09.2019
Jozef Jozef Pi - 13.09.2019
Vinco Vinco Pi - 13.09.2019

Turisti, tento víkend nemôžem.

Fotky a videa z akcie:

Trasa akcie

Ždiar – Monkova dolina – Široké sedlo – Kopské sedlo – Veľké biele pleso – Chata plesnivec – Šumivý prameň – Tatranská kotlina

Poznámka k akcii

Plán je prísť večer, deň pred akciou. niekde v okolí sa ubytovať. Rána odparkovať v T.kotline a presunúť sa busom na štart.

Ubytovanie zabezpečené v Ždiari pre 3 osoby čo predstavujú Mňa osobne, Joža a Duša. Kedže štartujeme zo ždiaru je otázka či necháme auto na štarte alebo v cieli. Ak v cieli, autobusy idú v nedeľu ráno z kotliny do ždiaru na štart – 6:22 a 7:11 , cesta trvá 12min Ak auto necháme na štarte, tak busy idú večer do ždiaru – 14:56, 16:06 , 17:25, 17:37,

Komentáre:

Jozef Jozef 1

Už v sobotu večer, po príchode do Ždiaru zisťujeme, že sme sa ocitli v úplne inom svete. Pri vystupovaní z auta nestačíme poriadne ani dvere zatvoriť a už máme chuť znovu rýchlo nastúpiť. Vonku je riadna kosa. V našich končinách sú večery ešte prívetivé. Každý z nás rýchlo uchmatne svojich „sedem slivák“ a už aj sme pri vchode do penziónu. Potiaľto to išlo rýchlo, takmer bezbolestne. Tu ale objavujeme nečakanú prekážku. Sú ňou dvere do penziónu. Nie také ledajaké, obyčajné… ale zamknuté! Zopár minút sme podupkávali pred dverami, telefonovali, drkotali zubami… Pri tejto príležitosti objavujeme teplomer. Ukazuje 8 °C. Zaujímavé, ja si 8 °C pamätám úplne inak. Nakoniec sa všetko vysvetlí, vraj je tam aj nezamknutý bočný vchod. Je to ideálne riešenie, lebo teraz potrebujeme pohyb na zahriatie ako soľ. Nakoniec sme sa úspešne ubytovali.

Ráno vstávame o 5 hodine. Máme na to dobrý dôvod. Chceme stihnúť raňajky, rannú stolicu a najmä autobus. Už si uvedomujeme, že ráno bude kosa. Tomu prispôsobujeme oblečenie. Obliekame si všetko, čo máme v ruksaku. Našťastie tam máme aj čiapky a rukavice. Auto nechávame v cieli na parkovisku na okraji Tatranskej Kotliny. Musíme sa stihnúť prezuť, nahodiť ruksaky a dostaviť sa na blízku autobusovú zastávku. Odchod autobusu je písaný o 06:22 hod.. Všetko ide podľa plánu, aspoň po príchod na zastávku. Sme tam prví a s dostatočným časovým predstihom, cca asi 7 minút. Máme dobrú náladu. Ešte pre istotu letmým pohľadom na vytlačený „jízdní řád“ kontrolujeme, či odtiaľto naozaj autobus pôjde a či dokonca aj dnes, v nedeľu. O chvíľu po nás na zastávku prichádza miestne dievča. Ďalší dôkaz, že sme tu dobre.

Je 06:25 hod. a my sme autobus ešte ani nevideli. Nevadí, trochu mešká, to sa stáva. O 06:32 hod. stále nič. Už desať minút mešká! Vnútorne sa pripravujem na „vykanie“ a oslovovanie „ujo. Pristúpim k mladej babe a vyzvedám. Vraj na tento autobus zvyčajne nechodieva, ale autobus chodieva aj v nedeľu. Ak nešiel skôr, tak by mal ísť. Tentoraz vyzvedá ona ako dlho sme na zastávke. Dávame hlavy spolu dokopy a zisťujeme, že autobus skôr nešiel. Nakoniec nám dievča prezradilo, že sa u nich autobusy občas pokazia. Obávam sa, že s týmto pekným zvykom sa stretávame aj v iných kútoch Slovenska.

No nič, 15 minút po odchode autobusu a my sme stále na zastávke. Čo teraz? Spolu pozeráme do cestovného poriadku a hútame. Ešte ide jeden autobus o 07:13 hod.. Až tak dlho nebudeme čakať na ďalší. Naša spokojnosť však netrvá dlho. Dievčina zrazu povie „ten ide iba cez leto“. A my podľa včerajšieho večera i dnešného rána spoľahlivo vieme, že leto už nie je! Už zvažujeme aj taxík, keď tu zrazu niekto vykríkne „už ide!“. Má pravdu. Autobus už takmer celý trčí zo zákruty a ide správnym smerom! K nám! Naša výprava dosahuje vrchol už na zastávke! Vážne uvažujem že už teraz rozdám „vrcholové“ fidorky. Nemám ich však kedy rozdať, pretože už nastupujeme.

Autobus meškal 18 minút. My sa však nehneváme. Sme šťastní, že vôbec dorazil! Navyše máme dostatok času. V autobuse niekto zahlásil, že ráno boli u nich hrejivé 2 °C. Tu už leto naozaj nie je. Možno občas cez deň, blízko poludnia, ak nefúka…

Šľapeme už asi 40 minút a tie hory nie a nie sa priblížiť. Má to však aj svoje výhody, pretože sme sa trochu rozohriali a dávame prvú vrstvu oblečenia dolu. Rukavice si však pre istotu na rukách nechávame. Zrazu to príde. Stupáčik. Celkom výživný. V jeho polovičke je na rade druhá vrstva oblečenia. Môžeme si to dovoliť, lebo sme práve dorazili do slnkom osvetlenej časti svahu. Je nádherne teplo. To sa však v blízkosti Širokého sedla zmení. Fúka tu. No nič, jedna vrstva ideš naspäť na mňa.

Bolo krásne. Výhľady slušné, modrá obloha, taká, aká má byť… Len ešte niečo tomu chýbalo. Na chate Plesnivec už nechýbalo. Kúpili sme si. Nápoj na štyri písmená. Áno správne, káva. Síce penila a mala nejakú vyblednutú farbu, ale dobre padla. Mne káva chutila, Maroš sa tváril neutrálne a Dušovi moc nechutila. Asi by si namiesto kávy dal radšej staré dobré poctivé pivo.

Tu pri chate sme zažili aj jednu nemilú vec. Naozaj platí, že čo si človek neustráži sám, to proste …, iní, najmä cudzí ľudia mu na to nedohliadnu. Pred chatou bolo plno ľudí, občas nejaký zver. Veveričiek pomenej, zato psov dostatok. Zrazu tam jeden pes len tak z ničoho nič ocikal ruksak. Taký červený. Asi sa mu páčil. Čo na to majiteľ? Nič, práve tam vtedy nebol. A čo na to majiteľ psa? Tiež nič. Tiež tam nebol. Videli to viacerí, ale každému to bolo jedno. Zato si každý viac „strážil“ svoj ruksak. Keď sa pes blížil k môjmu ruksaku, išiel som mu odhodlane v ústrety. Vravím si, tak ťa nakopem do tej tvojej psej rite! Asi to cítil, lebo hneď hodil spiatočku.

A potom sa to zrazu stalo. Naša skupina sa zúčastnila neoficiálnych pretekov. Cieľom bolo prísť z chaty Plesnivec na parkovisko, kde sme zhodou okolností aj my parkovali, v čo najkratšej možnej dobe. Cena bola lákavá. Chladnička s mrazničkou. Presné parametre si už nepamätám, ale spomínam si, že mala mať tri šuplíky. Kto by sa nepokúsil vyhrať? A navyše, keď máme nasadené tri želiezka v ohni?

Valili sme to dole. Mnohých sme obiehali. Až sme prišli k pravotočivej ostrej zákrute s neistým povrchom. Jeden z nás to nezvládol. Nohy mu šli na jednu stranu a ruksak na druhú. Proste ho vynieslo. Rýchlo sa ho pýtame, či je v poriadku. Vraj hej. „Tak to máš body dole!“, vravím mu. Práve zasadla hodnotiaca komisia. Žiadna krv, ale za ten efekt: nohy na jednu stranu a všetko ostatné na druhú sme mu nakoniec udelili 3 (slovom tri) body.

Keďže prvá cena je lákavá a nádej na víťazstvo stále žije, zbytočne sa ďalej nezdržujeme a pokračujeme. Na odbočku a hľadanie jaskyne Hučivá diera nemáme čas. Možno niekedy nabudúce. Na parkovisko sme dorazili s krásnym medzičasom. Zisťujeme, že jeden z nás vyhral. Víťazom je Dušo. Jeho víťazstvo nás neprekvapuje. Má z nás najlepšiu kondičku. Do kopca sme mu nestačili. Hnal sa tam, ako keby išiel po rovinke. Tak mu treba. Lebo my sme sa kochali a na rozdiel od neho sme videli aj svište. Síce zo začiatku som nevedel, či mi už nepíska v hlave z toho stupáka alebo čo sa deje. Nakoniec to boli svište.

S preberaním ceny bol trochu problém. Nie že by nebola, inak by sme sa tak nehnali, ale treba si ju ísť vyzdvihnúť do jednej asi 330 kilometrov vzdialenej nemenovanej obce a treba to stihnúť do 21:00 hod.. Mali sme šťastie. Zápchy takmer žiadne. Nakoniec si šťastný víťaz stihol svoju výhru vybrať. Počkať! Boli to vlastne preteky? Nezahlásil Dušo pri chate Plesnivec len tak z ničoho nič, že potrebuje vyzdvihnúť od kamaráta chladničku? Nech bolo, ako bolo, základ je, že sme mali krásny deň a neocikaný ruksak.

komentár 587 pridaný: 16.09.2019 - 09:17