Táto turistická akcia sa zrodila v piatok poobede na inej, neturistickej
akcii – doslova za 5 minút 12 (necelé 2 dni pred akciou). Za akciu
vďačím Marošovi, navrhol ju a potom neuhol a zúčastnil sa. Bohatú
účasť som neočakával. Tento rok je to oproti minulému roku veľká bieda.
Turistických akcií je ako šafranu. Navyše nám na dvere klope apríl a máme
zatiaľ iba 4 aktívnych turistov. Štvrť roka za nami. Už ani nečakám, že
sa to v priebehu roka výrazne zlepší. Iba v roku 2012 sme nemali
dvojciferné číslo aktívnych turistov, tento rok tento “rekord” asi znovu
dosiahneme.
Na Zobori alebo na Pyramíde som bol viac krát, ale ani raz sa mi nepodarilo
navštíviť Svoradovu jaskyňu. Tentoraz som ju nechcel obísť. Oproti iným
jaskyniam je netradičná tým, že spred jej vchodu sú obmedzené výhľady
(ale sú!) a najmä, že dostala svoj názov podľa pustovníka Svorada, ktorý
v tejto jaskyni strávil časť svojho života. Budúci pustovník sa narodil
okolo roku 980 v Poľsku v rodine roľníka v dedine Tropie nad Dunajcom.
Pridŕžal sa cyrilometodskej tradície. Keď kráľ Boleslav Chrabrý zasiahol
v roku 1022 proti staroslovienskej liturgii, odišiel Svorad (Swierad) na
územie Slovenska až prišiel do kláštora pod Zoborom. Prijal meno Andrej a
rozhodol sa viesť pustovnícky život.
Aj keď dodržiaval pôst chodil Svorad pracovať so sekerou do lesa. Po
dennej robote si dožičil odpočinok, ktorý sa dá skôr nazvať trýznením.
Niektorí to nazývajú honosnejšie – askézou. Dubový klát ohradil plotom
a na tento plot zo všetkých strán pripevnil ostré tŕstie. Sadol si na klát
a keď jeho telo premožené spánkom sa naklonilo na akúkoľvek stranu,
ostrým tŕstím poranené precitlo. Okrem toho mal na hlave drevenú korunu, na
ktroú zo štyroch strán zavesil štyri kamene. Ak sa jeho ospalá hlava
naklonila na akúkoľvek stranu, udrela sa o kameň. Po jeho smrti pri
umývaní jeho tela našli v ňom kovovú reťaz. Dotýkala sa už
vnútorností a keď sa ju pokúsili vytiahnuť z tela, tak škŕkala
o rebrá. Tieto “skutky” opísal Päťkostolský biskup Maurus.
Svorad bol pochovaný v Bazilike sv. Emeráma v Nitre. Už za života bol
považovaný za Svätca pre svoj veľmi prísny spôsob života, ktorý veľmi
presahoval priemernosť. Dodržiaval askézu, ktorú praktizovali
“východní” mnísi. Trýznením dodržiaval regulu opáta Zosima, sýrskeho
mnícha. Tieto sýrsko – palestínske asketické regule pravdepodobne prišli
na naše územie spolu so solúnskymi bratmi – Metod bol predstavený
v maloázijskom Olympe a mohol sa s týmito praktikami oboznámiť
prostredníctvom sýrsko – palestínskych mníchov, ktorí utekali pred
moslimami.
Tak, a historické okienko máte úspešne za sebou. Od jaskyne naša cesta
viedla správnym smerom – do kopca. Stretávali sme ľudí a šli do kopca.
Istý čas len ľudia a do kopca. Potom sa tá naklonená rovina trochu urovnala
a zrazu tu bola Pyramída, ktorú viacerí menej informovaní ľudia považujú
za vrchol Zobora. Maroš bol stále v pohode, pochvaľoval si, ako sa dobre
parkovalo na parkovisku a ako je dnes doobeda hore relatívne málo ľudí. Keď
mi vysvetlil, kde sa parkuje poobede a koľko tu býva ľudí, začal som
chápať, že je tu takmer ľudoprázdno. Proste je pekne, poobede tu bude
narvané, ale my už budeme poobede niekde úplne inde. Absolvovali sme
“povinné” občerstvenie v netradičnom bufete, trochu sme sa pokochali a
šli ďalej.
Po chvíľke dosahujeme naozajstný vrchol Zobora. Darmo, je pekne, pretože
aj tu stretáme dvojcíferný počet ľudí. Síce viditeľne menej ako na
pyramíde, ale sú tu. Trochu sa pokocháme a pokračujeme ďalej. Na
Trojchotári zisťujeme, že je okolo pol jednej. Aká to náhoda, akurát nám
padli do oka dva pníky. Rozkladáme dočasný základný tábor (sadáme si na
ne) a zahajujeme obed. Počas prežúvania zdravíme nejedného cyklistu.
Evidentne kúsok poniže nás majú hniezdo. Pekné počasie robí divy. Takmer
každý z nich nás pozdraví a nejeden z nich nám aj zaželá
dobrú chuť.
Obed sme načasovali perfektne. S plným bruchom dole kopcom, nie je
problém! Ani nebol. Kúsok od Podhorian prichádzame na pole. Zrazu pred sebou
vidíme rozhľadňu. Začíname uvažovať o drobnej zmene v dnešnej trase.
Pod viaduktom je to už jasné. Šípka ukazuje jasne ktorým smerom je
rozhľadňa. Padá rozhodnutie neísť ďalej do Podhorian, ale hneď na Hôrku,
ktorú by sme inak obchádzali. Týmto sme dosiahli, že trasa sa nám
nepredĺži, len to prevýšenie trošku… Aby som to skrátil,
neľutujeme.
Kúsok za Hôrkou znovu prichádzame na turistickú značku. Sme dole, ale to
nevadí, lebo nám to automaticky umožní ísť hore. Stúpanie je pozvoľné.
Naša cesta vedie popri chatovej oblasti. Takže minimálne po chatovú oblasť
musí byť stúpanie v pohode – ako by tam autá vyšli? Náš predpoklad je
správny. Avšak ani potom to nie je drsné ani príliš dlhé. Zrazu sme na
Meškovom vrchu. Odtiaľ je to k liečebnému ústavu kúsok (asi 25 minút).
Práve na tomto mieste zvoní Marošovi telefón. Volajúci mu oznámi, že za
“chvíľku” prídu k liečebáku aj oni a asi pôjdu s deťmi na Zobor.
Maroš skonštatoval, že na parkovisko prídu približne v rovnakom čase ako
on a začal sa pohrávať s myšlienkou, že hodí ruksak do auta a dá Zobor
s nimi bez neho ešte raz. Ako sa rozhodol netuším.
