Je ráno, asi päť minút pred siedmou hodinou. Obaja sme v tom istom
mestečku a na tej istej ulici. Na našu dnešnú cestu však vyrážame až
niekoľko minút po siedmej hodine. Ako je to možné? Jednoducho. Obaja
čakáme pred iným domom a na to, že každý z nás čaká inde prídeme až
o pár minút. Nevadí. Hlavné je, že sme sa zorientovali a niekam dnes
vôbec ideme.
Ledva som si sadol do auta a Dušo hodil rýchlosť, už sme viedli družnú
debatu. Takú družnú, že až vo vedľajšej dedine spozorujem, že nie sme na
diaľnici. Nevadí, do Piešťan prejdeme aj po starej ceste. Počas šľapania
to snáď bude lepšie a nebudeme robiť takéto drobné chyby.
Parkujeme pred autokempom. Závora je hore, parkovné je 1 € a my to máme
zatiaľ zadarmo. To preto, že tam nikto nie je, takže nemáme komu zaplatiť.
Teda máme, ale nechceme toho človeka zobudiť. Spí, hubu ani neotvoril a ja
tuším, k akej národnosti patrí. Veď kto iný by spal zadarmo pred
autokempom v hamake? V autokempe majú asi brutálne ceny. Neskôr zisťujeme,
že ani nie – celodenné parkovanie 1 €, vstup na kúpalisko 1 €… No
dobre, pivo stálo viac ako 1 €. Možno šetril na pivo.
Zo začiatku sa nám šľape dobre, iba mierne naklonená rovinka, veľká
oblačnosť. Za chvíľku sa to však zmení. Kvapká zo mňa ako keby pršalo.
A to je pod mrakom! Začínam sa diviť, že mi chalani nevynadali, keď tu
boli bezo mňa. Naplánoval som akciu a potom som na ňu nemohol ísť. Oni
toľko „šťastia“ nemali.
Počas stupáčiku má Dušo dostatok energie. Doslova ňou srší. Ledva
s ním stíham držať krok. On popritom stíha rozprávať o všeličom.
Práve v týchto miestach ma zlomil na detoxikáciu pečene. V októbri sa na
to vrhnem spolu s ním.
Odbočku na vrchol Veľkého Manína nachádzame bez problémov. Že sme na
vrchole nám prezrádza kamenná mohylka s ceduľkou. Vyťahujem fidorku a
gratulujem Dušovi k dosiahnutiu najvyššieho bodu dnešnej túry. Zo
začiatku na mňa nechápavo pozerá. Preto ho začínam zasväcovať do
tradícií nášho spolku. Spomínam aj bodovanie za pády.
Zatiaľ sme nestretli žiadneho turistu. Znovu odbočujeme mimo turistický
chodník. Máme na to vážne dôvody – tri vyhliadkové body a jedno skalné
okno zvané aj „Oko“. Na prvom vyhliadkovom mieste konečne stretáme
prvých turistov. Frflú, nadávajú. Iste sú to naši, Slováci. Aj tak je.
Nadávajú na biedne značenie. Napriek tomu sem trafili. Veľmi rýchlo však
stíchnu. Krásne výhľady ich umlčali. Prehodíme s nimi zopár slov. Sú od
Žiliny. Zanechávame ich tu v podstatne lepšej nálade.
Od skalného okna už stretáme turistov častejšie. Tu niekde Dušo prvý
krát spadol. Pôvodne som mu chcel dať menej bodov, nakoniec som mu však
udelil až 6 bodov. Mal som na to dva dôvody. Pri páde mu efektne vyletela
jedna palička z ruky. A navyše, tradície spolku mu nie sú ľahostajné.
Svoj prvý pád absolvuje do pol hodiny od toho, ako sa o tejto tradícii
dozvedel.
Vstupujeme do 21 m dlhej Partizánskej jaskyne, ktorú predtým nazývali
Hrubá diera. Novší názov „Partizánska“ získala jaskyňa počas SNP,
keď slúžila za dočasný úkryt pre partizánov. Čím nižšie klesáme,
tým viac turistov stretáme. Nakoniec pozeráme, ako vysoko ten Kostolecký
Dóm je. Slnko už dosť páli. Ideme hore, sme hladní, aspoň sa najeme
v tieni. Cesta hore je celkom slušný záhul. Smerom dole to bude sila.
Tešíme sa na pivo, ale až tak rýchlo nechceme byť dole. Predsa len sa to
pivo lepšie pije nedolámanému človeku.
Už sa tak dobre nešľape ako ráno. Slniečko viditeľne páli. A my máme
pred sebou akurát tú časť s asfaltom. Nakoniec zdarne trafíme hneď na
prvý krát aj na Bosmany. Cestou späť pri vstupe do Manínskej tiesňavy
vidíme hore visieť nejakého chlapíka na lane. Pre istotu počkáme, kým to
prelezie. Nebol by som veru rád, keby mi niečo padlo za krk.
Na symbolickom cintoríne vidíme na strome značku lákajúcu na návštevu
vyhliadkového miesta. Lezieme, lezieme, a zďaleka nie sme sami a vyhliadkový
bod nikde. Boli tam síce malé vyhliadkové body a značenie dávno zmizlo, ale
nevadí. Aspoň sme našli ďalšiu jaskyňu. Tabuľka hlásala, že sa volá
Jaskyňa pod Černokňažníkom. Dnu však bol iba fúrik. Kto a načo vytrepal
hore fúrik? Na to sme neprišli a aj tabuľka o tom nič neprezradila.
Konečne prichádzame k autu. Len tak vložím ruku do potoka a zisťujem,
že teda nič moc. Rýchlo zavrhnem kúpanie sa v potoku a mysliac si, aký som
chytrý, rýchlo navrhujem kúpanie sa v autokempe. Ten bazén vyzerá lákavo.
Dušo sa rýchlo nechal ukecať. Keď už máme zo sebou tie plavky… Vstupné
1 € a voda teplá ako za 1 € a to doslova.
Pri bazéne sa hlučne baví skupinka mladých z autokempu. Pijú nejakú
starú pokazenú kofolu. Súdim aspoň podľa toho, že je nejaká vyblednutá a
na kofolu dosť pení. V náladičke sa vrhnú do bazéna. Zrazu počujeme
výkriky „Čo ti J..e!“ Už nemáme pochybnosti o teplote vody. Veru
teplejšia od tej v potoku nebude. Lepšie sa obzriem a zisťujem, že slnko sa
tej vody za celý deň ani nedotklo. Zabránil mu v tom Veľký Manín a
okolité stromy.
No, čo už, v duchu hesla „Keď už sme tu…“ sa pokúšame vrhnúť
do vody. Len akosi sa nedarí. Po kolená to síce rýchlo do bazéna, potom to
však ide rýchlo z bazéna von. Čo teraz? Pri predstave, že by nás vstupné
stálo 5 € na hlavu sa začíname s Dušom smiať. Zlepší nám to náladu
a ideme na druhý pokus. Dušovi sa zadarilo. Rýchlo mu zakričím, že idem
pre fotoaparát. Zdá sa mu, že som pomalý, pretože na mňa kričí
„Rýchlo, lebo druhý krát ma do tohto bazéna nedostaneš.“ Nakoniec sa aj
mne podarí vliezť do bazéna a trochu si zaplávať. Síce sa mi plávať
nechcelo, ale musel som, inak by som zamrzol. Kúpanie nás osviežilo, takže
z dnešného dňa neľutujeme nič.
