Roman
Ďakujem za gratulácie priatelia! 
Dal som sa nahovoriť Vincom, že na
priblíženie do BA na štart sa treba prepraviť výhradne hromadnou prepravou.
Následne vznikol prvý informačný šum, že mám tradične auto v cieli
v Brezovej. V piatok som mal toho veľa postíhať a tak som sa na prepravu
auta vykašľal, napriek tomu, že môj spoľahlivá šoférka pani Amálka bola
pripravená ma prenasledovať do Brezovej na druhom aute. Týmto jej veľmi
ďakujem za ochotu a vsadila mi chrobáka do hlavy, či to s tou ochotou
nepreháňa. Vinco ma už od štartu držal pod tlakom, keďže vyštartoval
o hodinu a 26 minút skôr. Ťažky optimistický plán bol, že ho dobehnem
na Vápennej. Keď som takmer umieral v poslednej tretine Vápennej Vinco mi
zavolal, že on už teda fotiek z Vápennej má dosť a ide ďalej. To ma dosť
dohnalo k zamysleniu či ho vôbec dotiahnem po Bukovú. Ono je to síce ešte
22 km do Bukovej, ale trasa je to už veľmi pohodová a každý kto nemá
akútny zdravotný problém tam valí ako guľa. Prepracovaný plán znel:
Všetky dolu briežky bežať až kým nedostihnem Vinca. Dokonca som vynechal
aj môj obľúbený Klokoč, čo následne ľutujem, lebo traverz bol plný vody
a bahna. Každého koho som predbehol som spôsobne zdravil a vyzeral Vinca.
Niekde pre Brezinkami mi volal Jožo, kdeže to som, že oni už pivo vypili.
Zároveň ma informoval, že Vinco to má ešte na 20 až 25 minút, čo ma
teda značne šokovalo. Zmobilizoval som všetky sily a nasadil som splašený
beh. Každú skupinku pred sebou som skenoval, kedy zazriem Vinca, žiaľ
neúspešne, čo ma nútilo stále pridávať. V Bukovej ma vítali Jožo
s Radom, ale Vinca nikde. Jožo nažhavil spojenie a zistil druhý
komunikačný šum akcie. Vinco sa ešte len blíži k Brezinkám, čiže má
pred sebou ešte viac než hodinu! V tej chvíli som to s mojim pokračovaním
videl veľmi nepriaznivo. V minulosti som sa zdržal v Bukovej vždy len na
dve cigánske, dve kofoly, fernet a rýchlo prehodiť ponožky a tričko.
Následne postaviť sa a zistiť, že síce som po rokoch zabudol a nemohol
chodiť, ale môžem bežať. Behával som to pod kameňolom a tam čakal
parťákov. Dnes ale na prekvapenie aj po hodine sedenia som vedel chodiť.
Ach to bolo radosti! 
S Vincom sme riešili ako je možné, že sme sa
minuli. Po zopár invektívach z Vincovej strany sme dospeli k záveru, že
Vinco sa na mňa doslova vysral na odpočívadle Mon Repons. Vysvetlené a
zabudnuté, ideme ďalej. Vinco to napriek opuchnutému členku nechcel vzdať a
dotiahol to nad svoje zdravotné limity do Dobrej Vody. Ja by som to zabalil
najneskôr na Rakovej. S Jožom sme potom rezkejšie vykročili do Brezovej.
Stúpania nám išli skvelo a deklasovali sme všetko pre sebou. Dúfam, že
nemáme na svedomí žiadne samovraždy našich súperov! 
Ale
záverečný klesák ma takmer zrazil na kolená. Nasadil som moju tajnú
zbraň: turistická chôdza na cúvaka. Musím sa pochváliť išlo mi to
rýchlejšie ako dopredu! Ale dali sme to! Chcem poďakovať spoluputujúcemu
Vincovi a doprovodu Jožovi a Radovi. Za skvelú spoločnosť Ivanovi a Aďke.
A naposledy som si nechal velmi inšpiratívneho človeka Jožka, súputníka
z Lazovej stovky a gratulujem mu k absolvovaniu Pražského maratónu.
