Detail akcie Trenčín - Horná Poruba po červenej

Postrehy a zážitky z akcie od turistu Vinca.

Príprava na akciu.
Akciu sme upiekli spolu s Jozefom. Patrí do nášho dlhodobého cieľa, a to dôjsť až na Duklu po „Ceste hrdinov SNP“.
Od Joža som začul ešte pred akciou, že by sme nemuseli byť sami. Neroztrénovaný Roman si na akciu netrúfal, kvôli dĺžke. Plne ho chápem. Ale to, že pôjde s nami Mišo, v to som tajne dúfal. Nakoniec sa dúfanie nepotvrdilo. Možno sám Michal, by na tomto mieste mohol napísať, prečo to vzdal.
Možno by bolo dobré, rozmýšľal som, že dosť aktívny turisti (minuloroční), by mohli napísať aspoň ospravedlnenku. Aby sa vedelo, či všetci turisti ešte žijú , len majú nejaké iné povinnosti, alebo neodkladné úlohy, záležitosti. Alebo žeby ste zanevreli na stránku? Nechce sa mi tomu veriť.

Predpoveď počasia pred akciou.
Počasie sme seriózne začali sledovať tak dva dni pred akciou. Nevyzeralo to zle, ale dážď bol predsa len hlásený okolo 1mm – 2mm. Deň pred akciou som volal Jožovi, že z dažďa by kľudne mohol byť aj sneh. A v takom prípade mi to nevadí. V prípade nezhoršenia predpovede som ochotný ísť. Neskôr sme si už nevolali. Telepaticky sme sa rozhodli, že sa stretneme až v deň odchodu v Piešťanoch pred Tescom.

Cesta do miesta štartu akcie.
Išli sme mojím tátošom podľa Jožovho presne navrhnutého plánu. Pri ceste autobusmi z Hornej Poruby i Dubnice nad Váhom do Trenčína som si uvedomil, že cestovanie autobusom má svoje čaro, a že niekedy by bolo lepšie ísť bez áut a spoliehať sa iba na tento druh dopravy. Spolu s Jožom sme vyzdvihli tento fakt v súvislosti s absolvovaním častí „Cesty hrdinov SNP“ na ďalekom východe. Prezradím, že už teraz kujeme plány.
A ešte mi nedá spomenúť, zdvorilosť a úctu všetkých ľudí (mladých či starých) v obci Horná Poruba. Bol som veľmi šokovaný, že nás pozdravil každý človek, ktorý prišiel na autobusovú zastávku. Musím povedať, že ľudia vo veľkomestách úplne zdivočeli. Každý sa stará iba o seba a nikoho nepozná, nikoho si nevšíma. Z toho mi je smutno Samozrejme česť výnimkám.

Samotná akcia.

1. časť
V úvode sme si užili mestského asfaltu. Od kostolíka v Kubrej, kde sme mimochodom trochu zablúdili, sme o asfalt už nezavadili. Jedinou a logickou výnimkou boli Trenčianske Teplice a koniec túry v Hornej Porube.
Prvá časť bola celkom pohodová. Bolo síce „trochu“ blata, ale vydržať sa to dalo. Hlavne, že nepršalo. Dážď nám vkĺzol pod nohy až tesne pred vstupom do Trenčianskych Teplíc. Ako už Jozef spomenul. Použili sme to ako zámienku na schovanie pred živlom. Neuveríte ako vie s chuťou vypité pivečko naštartovať turistu a otupiť mu zmysly starajúce sa o detekciu nepriaznivého počasia. Na schovávačku sme sa zahrali ešte raz, a to na Baračke, kde sme si k zlatému moku dali aj červený mok (Toskánska polievka). To nás neskutočne nakoplo.

2. časť
„Nakoplo“ nás to až tak, že úvodné, dlhé stúpanie od Baračky na hrebeň po červenej sme ani necítili. Ja osobne som si to uvedomil až na vyhliadke Kamenné vráta. Táto časť nám bola dôverne známa približne spred mesiaca. Už dopredu sme sa s Jožom dohodli, že tentoraz „liezť na babu“ (Omšenskú) nebudeme a ani na nič, čo sme minule absolvovali. Našim cieľom, ktorý sme mali v pláne navštíviť a bol navyše nášho itinerára, bola vyhliadka „Starý háj“ a „Bartošovica“ Po návšteve sme konštatovali oprávnenosť návštevy. Okrem toho, že sme si tu spravili gastronomickú prestávku boli tu aj celkom slušné výhľady do doliny. V tom čase, keď sme tam boli sme mali nádherné počasie s vykukujucim slniečkom.
Po Bartošovici to už išlo samo sebou. Hlavným cieľom, hlavne Jožovým, sa stali všakovaké tvary stromov (duby a buky), ktoré sa neschovali pred objektívom fotoaparátu. Pred tým, než sme začali klesať do Hornej Poruby, sme sa stretli so stádom laní. Jožovi sa podarilo čiastočne natočiť krátke video. Takže krátky dôkazový materiál je k dispozícii. Inak ja som žiadne video netočil. Načo. Aj tak moje videa nik nepozerá Navštívili sme zaujímavé miesto „Santa Fe“, kde sa dá absolvovať príjemná opekačka, relax. Na tomto mieste je možnosť aj prespať.
Než sme zostúpili do cieľa zažili sme krásne výhľady na Vápeč a dolinu pod ním.

Záver.
Počas akcie sme skúšali volať Mirovi. Miro nebral telefón a ani sa nám neozval v priebehu akcie a ani po tom.
V Hornej Porube sme zažili rozhovor s jedným starším pánom, ktorý sa zaujímal kde sme boli. Myslel si, že sme boli na Vápeči. No keď sme mu odpovedali, že ideme z Trenčína bol celkom prekvapený. Dostalo sa nám uznanlivého slova. V ten moment som bol na seba a samozrejme na Joža celkom hrdý , že sme to zvládli.

V Hornej Porube žijú iní ľudia na akých sme zvyklí. Každý z nich nás ráno pozdravil bez ohľadu akej národnosti, vierovyznania, orientácie, veku, pohlavia … bol. Bilo to do očí, takže si to všimol aj Vincent. Ihneď spustil na túto tému dlhý monológ z ktorého si pamätám jedinú vetu, keď Vincent dobrovoľne prehlásil „Som nepoučiteľný.“ Síce to nemám nahraté, ale už to nezoberie späť!

Na zastávke autobusu sa ľudia radili do dvoch skupín stojacich na úplne opačných stranách zastávky. Zo začiatku nám to bolo záhadou. Keď prišiel autobus, prvá skupinka začala nastupovať. Autobusár si všimol naše dezorientované pohľady a rukou nám sám dobrovoľne naznačoval, že druhý autobus za chvíľku príde a zaradí sa za ním. Dobrovoľne bez vyzvania niekomu niečo vysvetliť, keď je do očí bijúce, že tápa, to sa tiež už dnes nenosí.

Cesta dvomi autobusmi nám ubehla pomerne rýchlo. Zároveň sa nám podarilo aj vystúpiť na správnej zastávke. Orientovať sa nám pomohol Trenčiansky hrad. Zo začiatku cesta ubiehala pomerne rýchlo. Spomaľovali nás iba semafóry. Aj tie nás však za chvíľku nechali na pokoji. Až to prišlo samé od seba. Stalo sa to v Kubrej. Pri kostolíku bola socha s klačadlom. Vincent ho ihneď zneužil, pokľakol, prežehnal sa ihneď sme začali blúdiť. Nevšimli sme si odbočku a pokračovali sme zlým smerom. Po pár minútach sme však zistili, že ideme zle a začali sme svoj smer korigovať. Vincent išiel smerom na cintorín – stále nesprávne, ale tváril sa odhodlane s tým mobilom s mapou v ruke. Ja som sa vrátil a zistil, že odbočka je tam síce nakreslená, ale iba z jedného smeru a preto sme si ju nevšimli. Po chvíľke sme sa s Vincom znovu stretli a tentoraz na správnej cestičke.

A teraz k tomu najhlavnejšiemu, čo asi všetkých zaujíma – počasie. Malo síce pršať, ale nie veľa, iba nejaký necelý milimeter. K tomu trochu sneženia. To nás však neodradilo a počítali sme aj s blatom. Stihli sme všetko, dážď, sneh i miniatúrne krúpy. Odhadujem to však na viac, ako iba milimeter. Keď sem tam spadla na nás kvapka, nerobili sme hneď paniku a v dobrej nálade sme pokračovali ďalej. Po čase však tých kvapiek bolo trošku viac, tak sme si dali kapucne na hlavy. Na pršiplášť to stále nebolo. V Trenčianskych Tepliciach stále kvapkalo, tak reku ideme sa ukryť do pivárne. Dáme jedno pivko a medzitým to prestane. Náš odhad vyšiel napoly. Dali sme si naozaj jedno pivko ale to vonku neprestalo. Skôr naopak, intenzita pršania sa zvyšovala.

Napriek tomu sme sa rozhodli pokračovať. Pri Baračke už pršať prestávalo, my sme však už mali vetrovky mokré. Rozhodli sme sa neriskovať a dať si prestávku aby nasýtenie našich vetroviek vodou nedosiahlo kritickú hranicu! Dali sme si polievku. Tak dobre, priznávame, počítali sme najmä s pivom. Čakala nás druhá polovica trasy so zaujímavým prevýšením, takže sme to mali kde vypotiť.

V skutočnosti som od trasy nečakal veľké zázraky a kvôli počasiu takmer žiadnu viditeľnosť. Avšak som sa mýlil. Videli sme množstvo zaujímavých stromov. Na trase sme mali 4 vyhliadkové miesta. Dve sme navštívili minule a tie ďalšie dve dnes. Aj počasie nám chvíľku prialo, potom nie aby vzápätí sa na nás znovu usmievalo slniečko. To vystriedali minikrúpy… Som rád, že som išiel.

Trasu som nahral v mobile aplikáciou Strava. GPX súbor som nahral na Hiking a sk.mapy.cz a tuto sú výsledky.

Môžete porovnať.

Moje GPS v mobile je proste na kočku