Jozef
Výprava za Perzeidami – deň tretí:
Hneď ráno sme získali ďalší legendárny pojem do zbierky – „Jožove ovsené vločky“. Tento pojem sa zaraďuje tesne za „Ivanin puding“ (zasvätení tušia). História sa takmer navlas opakovala. Potrápil som sa, menšiu časť som však bol nútený nechať na tanieri. Aj keď to tak nevyzerá, občas sa mám rád. Smiechu som sa však nezdržal, keď som videl, že chlapíkovi sediacemu blízko nás nesú to isté, s čím som bojoval ja! Potvora jedna, zatváril sa síce neutrálne, to zvládol, ale zjesť dva a pol lyžičky za 5 minút, mňa neoklame! My sme už boli pobalení a odchádzali sme z chaty a jeho som ešte zazrel v reštaurácii, ako stále zvádza márny boj.
Tentoraz sme sa rozdelili podľa zvyškov dostupných síl na dve skupiny. Tej našej skupine to nestačilo a v duchu hesla „Keď už sme tu…“ sme odhodlane vykročili vpred. Dnešnými cieľmi sú Chopok a Dereše.
Hrebeň znovu plný, žeby zase výpredaj? Čím bližšie sa blížime ku Chopku, tým menej ľudí odzdravuje. Môže za to lanovka. Vyvezie kdekoho akokoľvek oblečeného alebo obutého. Niektorí išli fakt na nejaký výpredaj do obchodného centra. Akože len tak podpätok a nejakú šnúrku cez nohu a valím ho po skalách… No nevalila to dievčina, visela celú dobu na frajerovi. Ani jeden krok sama nevedela urobiť. Ďalší pár schádzal z Chopku, keď tu zrazu z junáka vypadlo „Po takejto náročnej túrke si zaslúžime koláčik a kávičku“. Začínam mať obavy o budúcnosť našej krajiny.
Na Chopku sa mi to nepáčilo. Ľudí ako v mravenisku. Jedného mladého som pristihol, ako začudovaným pohľadom pozerá na moje nohy. Na tvári mal údiv, že čo to mám na nohách?! Necítil som sa tam dobre. Hneď som si spomenul na tých Čechov, ktorých sme stretli na salaši pod Suchým a ich slová „U Vás je to taký divoký. U nás každý na nás čumí, co to máme na nohách“. Tak reagovali na otázku, prečo chodia do našich hôr. No, a už to máme miestami aj tu doma. Teplo je, v sandalkách to dáme!
Po absolvovaní povinnej jazdy – jedno točené na Kamennej chate, sme sa rýchlo radšej pobrali ďalej. Smer Dereše. Vrchol je trochu bokom turistického chodníka, ale nič dramatické, fakt iba kúsok. Terén dokonca o niečo menej náročnejší ako posledný úsek na Kriváň.
S Marošom sme sa zhodli, že hrebeň od Ďumbiera po Dereše je asi najkrajšou časťou hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. I keď ani tá časť po Čertovicu nebola zlá. I tá časť za Derešmi vyzerala veľmi lákavo. No nič, máme čo robiť…
PS: Vincent veľmi chýbal, nemal kto prehrávať v pokri, musel som to zobrať na seba.
