Detail akcie Malý a Veľký Rozsutec

Rado,
celkom pekné video si natočil a zmontoval.

Ako Jozef správne nazval foto galériu k tejto akcii „Akcia na želanie“, takou bola pre mňa táto akcia. Už niekoľkokrát som bol v Malej Fatre. Už niekoľkokrát som liezol na Rozsutce, ale nikdy na obidva naraz. A práve to bolo mojím tajným snom, ktorý za mňa naplánoval Jozef. Akciu naplánoval dokonale, lebo neviem ako to zariadil, ale aj o nádherné počasie sa postaral V tento nádherný deň bolo hriechom nikam neísť. A to bolo asi aj mottom všetkých zúčastnených. Na miesto začiatku túry do Štefanovej nás doviezla Radova hnedá Honda, za čo mu chcem ešte raz poďakovať.

Keď sme začali šliapať, už v dedine sme sa chceli posilniť zlatistým mokom, ktorý dodáva nám turistom tak potrebnú energiu a morálnu podporu. No znova a znova sa presviedčame o „slovenskej nepohostinnosti“. Dobre, je skoro po sezóne, ale tak nádherný deň, keď do Jánošíkových dier prišlo toľko ľudí nevyužiť na celkom slušný zárobok za pohostenie je trestuhodné. Natíska sa mi slogáň „To je také slovenské“. Bodka. Nič to. To mi asi nezmeníme. Našťastie, keď sme dorazili na Podžiar môj dojem z dnešného dňa napravili ľudia, ktorí nás obslúžili v miestnej malej kolibe. Je neskutočné, ako malé ochotné pohostenie pozdvihne náladu človeka, ktorý si vyšiel za krásami Slovenska. Myslím, že som nebol sám s pozitívnymi pocitmi po návšteve tohto oddychového miesta.

Horné Jánošíkove diery.
Nebol som tu prvý a dúfam ani posledný krát. No vždy ma udivuje, že to nieje nikdy rovnaké. Táto časť je asi najzaujímavejšia z dier. Človek tu vždy uvidí to, čo si nevšimol predtým, keď tu bol. Chválim to, že v tejto časti stále udržujú a vymieňajú nové laná, rebríky a stúpačky.

Pod Tanečnicou.
Toto miesto je tak zvláštne. Z tieňa stromov a chladnejšej doliny sa zrazu dostanete na teplé otvorené miesto s výhľadom na Malý Rozsutec. Pri oddychu a výhľadoch človek tak trochu pookreje.

Malý Rozsutec.
Tento „malý kamienok“ sa proste nedá obísť. Viem si predstaviť Kowa, aké pocity pociťoval pri výstupe na vrchol. Mňa to tiež nenechá chladným. Zdá sa mi, že bol výstup ešte bezpečnejší, ako v minulosti vďaka novým lanám a stúpačkám. Na vrchole sme si to patrične užili. Oddych, jedlo a kochanie sa to proste musí byť, predsa nie sme žiadni pretekári. Pohľad na Veľký z Malého Rozsutca je inšpirujúci Ani na chvíľu som nezapochyboval o tom, že by som nešiel naň. Už raz sa mi to stalo. Ani fascinujúci pohľad na jeho majestátnosť ma v júli 2013, keď sme išli opačným smerom, nepresvedčil o jeho návšteve. Ešte stále aj po tých rokoch si spomínam na to, akú úbohú kondičku som mal v tom čase.

Veľký Rozsutec.
To je proste kráľ tejto časti pohoria. Vždy tu dosiahnem vrchol mojej slasti. Samozrejme turistickej, lebo sú aj iné slasti. Vystúpiť na Veľký nieje až také jednoduché. Turista si musí svoje zaslúžiť, niečo zo seba vydať, ale to asi pri každom takomto dominantnom vrchole. O to ma viac tešilo, keď sme dorazili na jeho vrchol. Keď si každý myslí, že vrchol dosiahol už na „Malom“ tak sa mýli. Na „Veľkom“ som si uvedomil, aký malý je „Malý“. Ten pohľad je proste fascinujúci. A to som ešte nepovedal o pohľade do Medziholia. Natíska sa otázka „tam dole mám teraz zostúpiť?“. Áno tam dole. Zostup dole je ozajstný zážitok. Najprv kamene, laná, reťaze. Potom časť po šotoline, až nakoniec hlina a na konci tráva.

Sme na Medziholí.
Je to posledná zastávka, ktorá sa dá využiť na oddych a my sme ju do bodky využili. V tejto časti sa nachádza aj prameň, ktorého služby chcel využiť Rado, no zistil, že prameň je „mŕtvy“. Škoda. Premene nám nejak vysýchajú. To nieje dobré. Po oddychu sme vyrazili na poslednú časť túry smerujúcu do Štefanovej. Prezradím, že na začiatku akcie sme sa pohrávali s myšlienkou pokračovať ďalej cez Stoh na Poludňový grúň a potom dole cez chatu na Grúni do Štefanovej. K hlasovaniu na Medziholí ani nedošlo. Chýbali fyzické a morálno-vôľové sily. Stačil nám únavný a zdĺhavý zostup do dediny. Priznám sa sám za seba – dnes by som to nedal Ale. Som pripravený sa s touto možnosťou popasovať niekedy nabudúce 

Čo na koniec?
Len to, že ja, Rado a Mišo sme dole v Štefanovej stihli kofolu, než Jožo s Kowom dorazili do cieľa. Obdivujem Kowa, že to zvládol a Jožovi vyslovujem veľké vďaka, že sa obetoval a nenechal Kowa ísť samého dole. Je prirodzené, že nie všetci máme rovnakú kondíciu. Niekto lepšiu, niekto slabšiu. Kondička sa buduje krok za krokom. Priznám sa, ja som toho mal dosť, bývali aj lepšie časy. No nikto nám nezoberie, že sme vynikajúca partia so skvelou náladou a rovnakým „postihnutím“, čo eliminuje chýbajúce sily a dodáva pozitívnu energiu.

Ďakujem, že som mohol byť súčasťou tejto „mini-expedície“.

Jozef, na mapy.cz to udáva: Trasa 12 km – 5:36 h

https://sk.mapy.cz/s/32MMS