Detail akcie Z Devínskeho hradu na Kolibu

Podľa legiend sa po našom Slovensku potuluje viacero bezhlavých postáv. O svoju hlavu prišli z viacerých dôvodov – zo zloby iného, za zradu, pre chamtivosť…

Jedna z legiend sa týka aj Mlynskej doliny. V bratislavskej Mlynskej doline vraj vídať bezhlavého mnícha, ktorého zabili zbojníci. Mních šiel dať posledné pomazanie umierajúcemu, pričom v rukách niesol zlatý kalich. Kalich zaujal lúpežníkov, ktorí sa skrývali v miestnom mlyne. Mnícha sťali a odvtedy ho občas vídať pri mlyne. Vedľa seba má položenú svoju hlavu.

Dnes už však Mlynská dolina vyzerá úplne inak. Ani stopy po Mlyne, namiesto doliny vidieť iba budovy, cesty, kopu áut, mestský ruch…

Na úvod mojich pár viet k tejto akcii chcem pogratulovať Jožovi za dosiahnutie ďalšieho certifikátu za odchodenú vzdialenosť 1812 km. Znie to neuveriteľne, ale Jožo práve na tejto akcii dorazil do MOSKVY Prajem Ti mnoho ďalších bezproblémových kilometrov Jozef.

K akcii.

Čoraz častejšie sa presviedčam, že v našom hlavnom meste žijú iní ľudia, ľudia s inými hodnotami a iným správaním. Pritom sa považujú za výkvet Slovenskej republiky. Aby som bol konkrétny. Nemajú čas sa na chvíľu zastaviť a reagovať na slušnú prosbu o fotenie. Čo už – karma to zabezpečí 

Akcia mala plynulý bezproblémový priebeh. Počasíčko nám vyšlo na výbornú. Počas celej túry bolo vidno, že jar je v plnom prúde. Dokonca aj výhľady boli úchvatné, hlavne tie nad Devínom. Trochu sa mi nepáčilo, že trasa vedie cez Bratislavské ulice (asfaltky), ale to je asi daň za to, že Devínu a Kamzíku sa do cesty postavilo mesto. Nič to, aj tak to bolo zaujímavé. Asfaltový hrebeň sa len tak ľahko nevidí. Čo mňa osobne mrzí je, že keď sme už aj boli v meste, nebolo sa kde občerstviť. Nikde žiadna krčma, piváreň. Až na poslednú chvíľu, tesne pred začiatkom stúpania na Kamzík, sme našli „oázu pokoja a mieru“ Reštaurácia ma prekvapila expresne rýchlou obsluhou, pivo sme mali na stole v mžiku. Toto sme potrebovali. Jedno pivo nás tak naštartovalo do ďalšej trasy, že sme s týmto pocitom vydržali až na koniec túry. Pomohlo mi aj vyliezť na rozhľadňu na Americkom námestí. Bez neho by som to asi nedal
Keď sme dorazili na Kamzík chceli sme sa ešte raz občerstviť, ale kedže na Kolibu to bolo len dvadsať minút, dohodli sme sa, že občerstvenie absolvujeme v reštaurácii Slamená búda. Tak sa aj stalo. Dali sme si cesnačku a tekutiny podľa toho, kto na čo mal chuť.

Takže čo na koniec? Bola to znova veľmi vydarená akcia s celkom slušnou účasťou. Klobúk dole Kowovi, ktorý to znova bez problémov, ľavou zadnou dal

To je už všetko. Nabudúce pri ďalšej akcii dovidenia.

Pokus o zhodnotenie akcie:

Začalo to dobre, takmer žiadna zápcha. Auto sme odparkovali na Kolibe skôr, ako sme dúfali. Zostupujeme dole z Koliby. Odhodlane miestami kopírujeme zelenú turistickú značku. Tempo slušné, nálada dobrá, výhľady miestami obstojné, šofér trolejbusu asi umyl aj okná. Blíži sa miesto prestupu. Zavelím, „Vystupujeme!“. Zrazu z Vincových úst počujem „Vystupujeme, pošli ďalej“. No čo Vám poviem, skoro vystúpil aj šofér.

Len pre informáciu, treba počítať s tým, že v Bratislave majú svojské turistické križovatky. Zvyčajne zabúdajú udávať farbu turistickej značky a smer kadiaľ ísť. Zato nezabudnú spomenúť čas, síce iba odchodu, ale k tomu ako bonus aj číslo autobusu. A to sa priatelia ukázalo ako dosť podstatné.

Zažili sme aj typickú „slovenskú“ prívetivosť. Chvíľu sme mali čas, ďalší autobus nám išiel až o 20 minút. Ráčili sme to zneužiť na spoločnú fotku. Vincent požiadal okoloidúceho „Pane, prosím, mohli by ste nás…“ Ďalej nestihol dokončiť, pretože jeho vysokoblahorodie a jasnosť dosahujúca nebotyčné výšky v jednej osobe Vincentovi milostivo odpovedala „Nemám čas“. To ten chlap ani nespomalil, ani nepohol brvou a ani nepozrel našim smerom. Asi sme mali byť poctení už len tým, že nám vôbec odpovedal. Nám však náladu nepokazil.

Aby som ale nebol jednostranný, musím uviesť aj nasledovné: nie každý Bratislavčan je takýto prívetivý. Na Slavíne nám na požiadanie urobil spoločnú fotku jeden chlapec. Vôbec nedával najavo, že by sme ho nejako obťažovali. A aby sme čiastočne očistili meno aj starších obyvateľov nášho hlavného mesta – keď sme stúpali po občerstvení sa v „oáze pokoja a mieru“ do kopca na Slavín, pristavilo sa pri nás auto, otvorilo sa okienko a chlapík spustil „Šľapete po červenej však? Kam idete?“ Po odpovedi, že ráčime ísť z Devína na Slavín a ďalej na Kamzík sústrastne povedal „To máte ešte štreku, držím Vám palce“. Vôbec mu nevadilo, že za ním sa vytvorila malá kolóna vozidiel, síce iba tri, ale … Ale ak by som bol vodičom za ním, asi by ma to tak nepotešilo ako teraz, keď som bol peši.

Bola to cesta plná pokušení, ktorým bol problém odolať. Mnohých teraz asi napadne slovo Pivo. Neuhádli ste, krutý omyl. Mali sme problém na červenej značke nájsť miesto, kde by mali pivo. Na prvom mieste ráno v Devíne mali ešte zatvorené. Potom dve miesta vedľa seba takmer uprostred trasy a až na konci trasy na Kamzíku. Pokušenia boli iného charakteru. Veru nebýva zvykom, aby sme po ceste na hrebeni narazili na toľko zastávok MHD. Zastávky priam ponúkali unaveného pútnika „Sadni si, odpočiň si, autobus už je na ceste a ide, je jedno kam ide, ale ide, to znamená, nemusíš ísť ďalej pešo!“ Nik však nepodľahol vábeniu, preto si začínam myslieť, že na akcii bol so mnou samý charakter.

Pretože ostatné zážitky sme celkom obstojne zachytili na fotkách, len v krátkosti na záver malá rada – „nepohŕdajme asfaltom“. Proste ak je to do kopca, asfalt – neasfalt, všetko jedno a zapotíme sa celkom slušne. My sme to zistili cestou na Slavín, za ktorým nás čakala ešte jedna perlička – výstup na Kamzík.

Skoro som zabudol: Kowo si zaslúži pochvalu. Ten chlap naozaj vydrží veľa a vôbec sa nesťažuje – nefňuká ako iní takzvaní chlapi. No dobre, možno takých je viacero, ale nepoznám nikoho iného, ktorý by si napriek tomu udržal dobrú náladu až do konca.

Bratislava začala pripravovať projekt vyhliadkovej plošiny, ktorá má byť umiestnená v areáli bývalej raketovej základne. Vysoká má byť 21,27 metra a konštruovaná je pre maximálne 15 ľudí

Tak ja tam pôjdem až keď to tam postavia

Ešte jeden člen váha, či sa prihlási a pôjde s nami. Aby sa mohol správne rozhodnúť, ponúkam nielen jemu materiály na študovanie – http://www.planetslovakia.sk/…pod-kamzikom (sľubujú výhľady síce iba na juh – severná časť Bratislavy, ale vraj uvidíme aj Slavín a Hrad). Rozhľadňa stojí na Americkom námestí, čo je v skutočnosti lúka.

Rozhodol som sa to skúsiť a ísť, keď pôjdem pomaly, mám teoretickú nádej, že prídem do cieľa. Ak nie, veď predsa ideme cez mesto, netradične nastúpim uprostred túry na MHD a hotovo.

PS: Bratislava nie je ďaleko, na tú chvíľu sa vzadu traja najštíhlejší potlačíme. Trochu nám to môže Vincent neplánovane sťažiť tým, že nevedomky nám urobí vyhliadkovú cestu autom po Bratislave.

Na túto akciu som prihlásil Hosťa 1.
A čuduj sa svete je ním znova Kowo. Posledná akcia na Burde ho evidentne nenabažila dostatočne, tak sa rozhodol opätovne potrápiť svoje telo a hlavne svoje nôžky 

Kowo: tie vložky do topánok, ktoré si mal naposledy na túre si prosím Ťa nechaj doma

V minulosti (1947) stála na vrchole Devínskej kobyly dvojposchodová drevená vyhliadková veža. V súčasnosti kompetentní plánujú na vrchole výstavbu novej 20 m vysokej vyhliadkovej veže, z ktorej by mal byť vidieť Zobor, Viedeň aj Alpy. V súčasnosti sú vo fáze projektu. Nemali by sme preto príliš odkladať návštevu našej terajšej rarity – rakety.

Turistická značka síce obchádza vrchol Devínskej kobyly, ale my by sme ho obísť nemali. Stojí na ňom netradičná vyhliadková veža, aspoň zatiaľ.

Na vrchole stála v minulosti vojenská základňa – 6. palebný oddiel 186. protilie­dadlovej raketovej brigády. Areál je v dezolátnom stave.

Na vrchole je lúka, na ktorej sa nachádza „vyhliadková vežička“ – asi 6 m vysoká kovová rúra, na ktorej bola plošina s pozorovateľňou. Po pozorovateľni zostala iba klietka. Rúru tvorí obal z rakety, v ktorom sa nachádza rebrík. „Rozhľadňu“ odporúčajú navštíviť, keď nemajú stromy listy, pretože listy obmedzujú výhľady.

Je to posledná časť Štefánikovej magistrály, ktorá nám s Vincom chýba. Zopár údajov:

• Začiatok: Bradlo (pri mohyle generála Štefánika)
• Koniec: hrad Devín
• Dĺžka: 120,7 km
• Stúpanie: 4 434 m
• Klesanie: 4 799 m
• Čas: 34:25 h

Je to jedna z ôsmich magistrál, ktoré u nás existujú, teda aspoň ja som postrehol osem.