Moje dojmy, ktoré píšem deň po akcii:
V minulosti som sa pohrával s myšlienkou, že absolvujem Sobotišskú
50-tku v plnej paráde 08. mája počas „neoficiálneho turistického
sviatku v Sobotišti“. Už sa s touto myšlienkou nepohrávam.
Príjemným prekvapením je, že napriek prejdenej vzdialenosti (40 km) mám
na druhý deň iba jemnú svalovicu, ktorá ma neobmedzuje v pohybe. Je tu
však veľké ale, ktorého si na rozdiel odo mňa a Vinca bol dobre vedomý
Michal. Tým „ale“ je asfalt. A veruže ho bolo dosť.
Dal som si tú námahu a napočítal som 9 asfaltových úsekov na tejto
trase. Dobrá správa je, že najkratší asfaltový úsek má iba 190 m. Tu
dobré správy končia, pretože asfaltové úseky sú spolu dlhé 21,62 km.
Vzhľadom na celkovú vzdialenosť trasy – 40,71 km je to viac ako 50 %
z celkovej dĺžky!
Najdlhším asfaltovým úsekom bola trasa Vrbovce – Chvojnica – pod
lazovský kostolík. Tento úsek je dlhý 8,55 km, asfalt v kuse bez
prestávky!. A verte tomu, že asfalt si vyžiada svoju daň! Na konci tohto
najdlhšieho asfaltového úseku nás však čakala odmena – posledný
stupák na trase práve keď máme v nohách niečo vyše 30 kilometrov.
Zopár poznámok k trase:
Na začiatku sme trochu zablúdili už v Sobotišti. Nedáme si nejakých
zopár stovák metrov navyše už na začiatku trasy? Veď dnes nás čaká iba
40 kilometrov! Rýchlo sme sa však zorientovali a mimo obce to už bolo
relatívne lepšie.
Relatívne preto, že prvá časť modrej turistickej značky smerom na
Podbranč je jednoducho „občasná turistická značka“. Tie slová to
vystihujú presne. Také drobnosti, ako iba hľadám, kde je turistická
značka, poprípade kde je turistický chodník, to by nás už ani
nevzrušovalo. Trasu v minulosti nebol problém nájsť – trasa vlastne
08. mája je jednoducho vykosený úzky pás. Lenže od 08. mája sa nám
vegetácia jemne rozbujnela a nás čakalo brodenie sa cez celkom slušnú
lúku, prechod cez hrachové pole… s vedomím „tuším, kde som“… a
podobné disciplíny. No nič, zistili sme kde je sever, úsmev nám z tvári
nezmizol, asi preto, že to bolo ešte na začiatku.
Zopár poznámok k ľuďom, ktorých sme stretli. Neviem, asi sme mali
šťastie, ale na tejto akcii nám skrížil cestu samý slušný človek,
ktorý bol navyše dobre naladený. Všetci zvládali také náročné veci ako
je pozdrav, úsmev… Niektorí sa dokonca aj prihovorili! V dnešnej dobe,
keď sa výlučne prihovára neznámym ľuďom iba na facebooku (poprípade inej
čarovnej sociálnej sieti)! Jeden z nich nás dokonca pozval na svoj pozemok a
ponúkol nás nealko pivom! No to sme museli vyzerať dosť unavene, že nás
pozval! Môžeme mu len ďakovať.
Doteraz som si myslel, že proste v horách sa k sebe správame inak. Na
turistike sa zdravíme, sme ohľaduplnejší… Ten pohostinný pán ma vyviedol
z omylu, vravel, že sme výnimka, mnoho ľudí vôbec nepozdraví. Nechcem
prísť o svoj sen – ohľaduplnosť ľudí voči sebe v horách a ako
výhovorku použijem, že to bolo na najdlhšom asfaltovom úseku a okrem
08. mája mohol zriedkavo stretnúť turistov. Prúser je v tom, že tadiaľ
pešo takmer nik okrem turistov asi nepôjde.
Posledná poznámka – Vincent je malý nezmar, akciu končil v lepšom
stave ako ja.