Detail akcie Sobotištská 50-ka

No Vincent presne ako vravis .moj pud sebazachovy zvitazil .. minulorocne absolvovanie 37 km ma presvedcilo ze mi nestoji za to sa takto nicit a tak som si stanovil limit na 30km, v najhoršom prípade este 35.. No a lahká matematika vravi ze toto sa limitu nevoslo .

Úvod

Vo štvrtok sa moja turistická túžba stala skutočnosťou. Najprv som si myslel, že na túto akciu pôjdem sám, ale Jozef ma ako vždy nenechal na holičkách. Je známe, že Jozef má rád výzvy a veľmi rád sa trýzni. Týmto mu chcem poďakovať za spoločnosť, i keď som tajne dúfal, že nebudeme len dvaja. Nádeje som vkladal minimálne do Maroša. No nestalo sa tak. Marošov pud sebazáchovy bol silnejší ako moja túžba
Musím povedať, že som rád za absolvovanie poslednej edície z trojlístka Sobotištskej 15-ky (15 km, 30 km, 50 km).

Časť prvá

Keď sme dorazili do Sobotišta mali sme pozitívnu náladu. Krátkym pohľadom na oblohu sme zistili, že aj počasie má dobrú náladu. A tak sme mohli vyraziť. Ihneď na začiatku nastala v našej navigácii malá chybička. Zle sme pochopili smer modrej značky, no včas sme túto anomáliu napravili. Neskôr, keď sme opustili štartovnú destináciu sme zistili, že je problém s hľadaním „modrej“. Začiatok trasy nie je dokonale čitateľný. Riadili sme sa inštinktom a postupovali sme najviac vyšliapanou cestičkou von z dediny. Značky boli príliš ďaleko od seba. Značenie je dobré až po príchode na asfaltku, ktorá vedie na Podbranč. Od tejto chvíle je to už bezproblémové. Na tomto mieste som ja začal vnímať trasu pozitívne a cítil som sa ako na turistike. K dobrej nálade nám prispel i pohľad na približujúci sa hrad Branč. Už v aute cestou mi Jožo prízvukoval, že hrad nechce obísť – ja som súhlasil. Naozaj sa oplatí spraviť kilometrík navyše a navštíviť túto zrúcaninu. Sú z nej zaujímavé výhľady do celého okolia.

Časť druhá

Časť trasy medzi hradom a Turou Lúkou môžem hodnotiť ako typickú turistiku – skoro žiadny asfalt. Keď sme sa blížili k Turej Lúke začali sme snívať o čapovanom pive. Potrebovali sme „turistický reset“. Jedného náhodného obyvateľa sme sa opýtali, kde by sme mohli „natankovať palivo“. Dozvedeli sme sa, že dve z troch „čerpacích staníc“ sú zrušené a tá posledná čapuje až od 15.00 hod. Nálada klesla. Záchranné koleso nám napokon poskytli miestne potraviny, kde sme si opatrili plechovkové „73 oktanové palivo“. Nohy sa nám akosi znova rozbehli.

Časť tretia

V časti Turá Lúka – Vrbovce naše nohy preveril poctivý asfalt. Bol to nekonečný príbeh, ktorý končil v osade Zimovci. Od Zimovcov po Vrbovce chválabohu žiadny asfalt. Po celú dobu sme mali na obzore veternú elektráreň umiestnenú na Ostrom vrchu, ktorá sa neustále zväčšovala a zväčšovala. Chýbalo len málo, aby sme prechádzali pod ňou. Príjemným spestrením trasy je vodná nádrž pred Vrbovcami. Pre nás mala ale najväčší význam občerstvovacia zastávka v pohostinstve. Konečne sme si mohli dopriať vytúžené čapované palivo. Mali ste vidieť ako sme ožili A veru potrebovali sme to, lebo sme vedeli čo nás v nasledujúcich kilometroch čaká. No čo? Predsa asfalt – to úmorné čierne hov… medzi Vrbovcami a Chvojnicou.

Časť štvrtá

Asfaltové utrpenia a to doslova. Na fotkách je vidieť od Vrboviec tiahnuca sa kľukatá cestička cez Chvojnicu až po Nečasovcov. Na tejto ceste som sa cítil ako robot. Jožo by povedal seno – slama, seno – slama… Jediným spestrením na tejto trase je snáď iba stále viditeľná rozhľadňa Žalostiná. Myslím si, že nielen ja v duchu, ale aj Jožo zaspomínal na poslednú návštevu tejto rozhľadne. Ešte pred príchodom do Chvojnice naše zmysli pookriali pohľadom na stádo srniek, ktoré sme vyrušili pri obednom odpočinku. Jedinú stravovaciu prestávku sme absolvovali vo Chvojnici pred OÚ.

Časť posledná

Pre mňa asi najpríjemnejšia časť trasy. Tesne pred Nečasovcami sme sa rozlúčili s nenávideným asfaltom. Zažili sme pozitívne a povzbudzujúce chvíle pri návšteve a rozhovore s pánom, ktorý nás pozval do dvora na bezdušové pivko. Naše duše pookriali, čo malo pozitívne účinky do poslednej trasy. Na Havrane sme si spravili poslednú prestávku, po ktorej sme už nasledovali značku vedúcu do cieľa. Postupne sa približujúce Sobotište nás potešilo. Je zaujímavé, akú magickú silu má približujúci sa cieľ. Verte, neverte my sme to napokon zvládli. Náročnú akciu sme si spestrili jedlom a kofolou v pohostinstve Matulov dvor. Pri vzájomnej výmene pocitov a dojmov z tejto akcie som skonštatoval, že táto akcia sa opakovať už nebude  Áno. Bola to moja túžba, uvedomujem si to. Aj to je pravda, že sme ju s Jožom so cťou absolvovali, čo som veľmi rád. Avšak dĺžka trasy v asfaltovom skupenstve ma presvedčila o porekadle „Dva krát do tej istej rieky nevstúpiš“. Nabudúce do Sobotišťa maximálne tak do 30 km. Najdlhšia trasa tejto májovej akcie je pre tých, ktorí sa radi trýznia. Viem aj o iných a príjemnejších metódach tríznenia. Takže Sobotište 50 – radšej už nie.

To by bolo všetko. Horám zdar a turistike zvlášť.

P.S.: pre zaujímavosť prikladám výstup (obrázok), ako trasu spočítal program Strava v mobile. GPX súbor si podľa seba upravila mapa na Hikingu.

Moje dojmy, ktoré píšem deň po akcii:

V minulosti som sa pohrával s myšlienkou, že absolvujem Sobotišskú 50-tku v plnej paráde 08. mája počas „neoficiálneho turistického sviatku v Sobotišti“. Už sa s touto myšlienkou nepohrávam.

Príjemným prekvapením je, že napriek prejdenej vzdialenosti (40 km) mám na druhý deň iba jemnú svalovicu, ktorá ma neobmedzuje v pohybe. Je tu však veľké ale, ktorého si na rozdiel odo mňa a Vinca bol dobre vedomý Michal. Tým „ale“ je asfalt. A veruže ho bolo dosť.

Dal som si tú námahu a napočítal som 9 asfaltových úsekov na tejto trase. Dobrá správa je, že najkratší asfaltový úsek má iba 190 m. Tu dobré správy končia, pretože asfaltové úseky sú spolu dlhé 21,62 km. Vzhľadom na celkovú vzdialenosť trasy – 40,71 km je to viac ako 50 % z celkovej dĺžky!

Najdlhším asfaltovým úsekom bola trasa Vrbovce – Chvojnica – pod lazovský kostolík. Tento úsek je dlhý 8,55 km, asfalt v kuse bez prestávky!. A verte tomu, že asfalt si vyžiada svoju daň! Na konci tohto najdlhšieho asfaltového úseku nás však čakala odmena – posledný stupák na trase práve keď máme v nohách niečo vyše 30 kilometrov.

Zopár poznámok k trase:

Na začiatku sme trochu zablúdili už v Sobotišti. Nedáme si nejakých zopár stovák metrov navyše už na začiatku trasy? Veď dnes nás čaká iba 40 kilometrov! Rýchlo sme sa však zorientovali a mimo obce to už bolo relatívne lepšie.

Relatívne preto, že prvá časť modrej turistickej značky smerom na Podbranč je jednoducho „občasná turistická značka“. Tie slová to vystihujú presne. Také drobnosti, ako iba hľadám, kde je turistická značka, poprípade kde je turistický chodník, to by nás už ani nevzrušovalo. Trasu v minulosti nebol problém nájsť – trasa vlastne 08. mája je jednoducho vykosený úzky pás. Lenže od 08. mája sa nám vegetácia jemne rozbujnela a nás čakalo brodenie sa cez celkom slušnú lúku, prechod cez hrachové pole… s vedomím „tuším, kde som“… a podobné disciplíny. No nič, zistili sme kde je sever, úsmev nám z tvári nezmizol, asi preto, že to bolo ešte na začiatku.

Zopár poznámok k ľuďom, ktorých sme stretli. Neviem, asi sme mali šťastie, ale na tejto akcii nám skrížil cestu samý slušný človek, ktorý bol navyše dobre naladený. Všetci zvládali také náročné veci ako je pozdrav, úsmev… Niektorí sa dokonca aj prihovorili! V dnešnej dobe, keď sa výlučne prihovára neznámym ľuďom iba na facebooku (poprípade inej čarovnej sociálnej sieti)! Jeden z nich nás dokonca pozval na svoj pozemok a ponúkol nás nealko pivom! No to sme museli vyzerať dosť unavene, že nás pozval! Môžeme mu len ďakovať.

Doteraz som si myslel, že proste v horách sa k sebe správame inak. Na turistike sa zdravíme, sme ohľaduplnejší… Ten pohostinný pán ma vyviedol z omylu, vravel, že sme výnimka, mnoho ľudí vôbec nepozdraví. Nechcem prísť o svoj sen – ohľaduplnosť ľudí voči sebe v horách a ako výhovorku použijem, že to bolo na najdlhšom asfaltovom úseku a okrem 08. mája mohol zriedkavo stretnúť turistov. Prúser je v tom, že tadiaľ pešo takmer nik okrem turistov asi nepôjde.

Posledná poznámka – Vincent je malý nezmar, akciu končil v lepšom stave ako ja.

Vinco, ešte neviem, či sa už tento rok pokúsim o Sobotišskú 50-tku. Nejako ma občas pichá v ľavom kolene. Zakaždým to síce na istý čas rozchodím, ale pri vstávaní zo stoličky sa znovu ozve. Ak sa to nezlepší, nebudem si trúfať na toľko veľa kilometrov. Zatiaľ sa ešte neospravedlňujem, ale pre istotu uvažujme aj o kratšej alternatíve. Navrhujem trasu Myjava – Veľká Javorina (okolo 20 km), odvoz zatiaľ vybavujem.

Ak by som sa náhodou neovládol, bola by to moja prvá 10-tka. Mojim kolenám radšej zatiaľ nepoviem, že im hrozí neopakovateľný zážitok. V poslednej dobe sa roztrhlo vrece s túžbami. Nejaké by sa občas mali splniť, aby ostatní túžiaci videli, že ich túžby nie sú márne! Len tie kilometre! Musíme k tejto túžbe pristupovať zodpovedne! Nádej žije.