Jozef
Dojmy z akcie:
Zaparkovali sme auto, vystupujeme. Snažíme sa zorientovať kadiaľ máme ísť. Pomáha Romanová rada – do kopca je správne. Tabuľa „koniec obce“ nás varuje – opúšťate známu civilizáciu! S nami to dnes však nehne a odhodlane pokračujeme ďalej.
Všade naokolo zúri nedeľa. Je to vidieť aj na pohybe v horách. Krátka štatistika vedená do približne polovice pôvodne plánovanej trasy (Obyckých lúk), stretávame:
- peších turistov 0 ks
- cykloturistov 2 ks
- akýchkoľvek vozidiel 4 ks
Trochu prekvapivé výsledky. Vozidlá zatiaľ vyhrávajú, ale to sa zmení. Asi preto, že sme zmenili aj trasu. Môže za to chvíľková neistota a zakolísanie v našich radoch. Proste neboli sme na to pripravení! Posúďte sami. Je 10 hodín doobeda a vy ste už približne v polovici vašej dnešnej trasy. Zrazu sa dozvedáte, že k najvyššiemu vrchu celého pohoria je to iba niečo cez hodinku peši? Čo teraz? To sa nám ešte nestalo, aby sme takto skoro boli uprostred trasy. To ako o 12-tej máme byť pri aute v dedine, alebo čo? A tak sme zaváhali a už to bolo, zrazu sme sa pristihli ako šľapeme popri Malom Inovci na ten Veľký.
No, občas sa proste stane, že trasa sa za pochodu upraví podľa miestnych prírodných krás. Život je zmena nie? A tie krásy tam proste jednoducho boli! Dobre, priznávam, svoju nepatrnú úlohu zohrala aj chata pod Veľkým Inovcom, kde hrozilo, že narazíme na polievku a pivo, ale na našu obhajobu podotýkam, že to vôbec nebolo isté!
Pôvodnú plánovanú trasu – nevinných 15,8 km s decentným prevýšením 570 m je možné vidieť tu – https://mapy.hiking.sk/?…
Pri chate už v rámci štatistiky „stretnutí rôznych foriem života v pohybe“ sa začali vozidlá akéhokoľvek druhu prepadávať na posledné miesto a tam aj nakoniec zostali.
Ešte nás čaká dnešná čerešnička na torte – vrchol Benátu, ktorý mimochodom nie je vysoký 702 m ako uvádzajú niektoré mapy a zdroje, ale v skutočnosti má 692 m. Je najnavštevovanejším miestom pohoria Pohronský Inovec. Na vrchole Benátu sa nachádzajú pozostatky lávového prúdu, ktoré tvoria skalné mesto. Neľutujeme, že sme ho navštívili. Dokonca sme si mysleli, že to bude nič moc a sme príjemne prekvapení. Niektorí návštevníci považujú výhľady z jeho vrcholu za najkrajšie v rámci tohto pohoria.
Už nás čaká iba zostup dole do dediny k autu. To nebude problém! To ešte netušíme, že možno problém to nebude, ale trasa sa nám trochu predĺži. Tentoraz bez nášho rozhodnutia a nedobrovoľne. Už je to raz tak. Ako sa hovorí „Papier znesie“ a mapa je svojim spôsobom tiež papier. Proste a jednoducho, aj na mape sú občas chyby a nepresnosti. My sme si jednu z nich vyžrali dnes pri konci trasy. Z bodu „Žitavany, vŕšky“ sme mali ísť cestou – skratkou mimo turistického chodníka priamo do Machuliniec. Aj by sme šli, ak by tam tá cesta aj v skutočnosti bola. Nemôžem povedať, že nič tam nebolo, pretože tam boli býky a spol., ale cesta nie. Dodnes neviem, či som mal ich bučanie považovať za priateľské, alebo nie. Reku nič sa nedeje, zídeme nižšie, tam sú podľa mapy ďalšie dve poľné cesty. Tie zneužijeme ako skratky. Tak nejak tam tie cesty neboli, až sme sa ocitli priamo v obci Žitavany. Nič hrozného, len sme mali auto odparkované vo vedľajšej dedine. Našťastie tieto dediny nie sú až tak ďaleko od seba.
S výletom som spokojný, len sme spolu s Marošom skonštatovali, že sme nestihli ročné obdobie Jar pretože sme priamo zo zimných turistických akcií vhúpli rovno do letných. Teplo bolo, dole v dedine 28 °C! V kopcoch bolo o niečo chladnejšie (typujem 24 °C) a zvládať teplotu pomáhal aj príjemný slabý vietor, za čo sme mu vďační. Svoju úlohu zohralo aj to, že veľká časť trasy viedla cez les – tieň. No nič, nabudúce musíme ísť jednoznačne viac na sever!
Skoro som zabudol, podľa Nórov malo pršať. Ich predpoveď nevyšla. Tentoraz malo pravdu SHMÚ, ktoré tvrdilo, že ani náhodou nebude pršať. A veru nie je to prvý krát, kedy malo pravdu SHMÚ a nie Nóri.