Jozef
Presúvame sa autom. Nálada dobrá. Všetci štyria sme v pohode. Počkať, bicykel je nejako ticho, ako keby tušil, čo mu na dnes pripravujeme. Niekto z nás totiž bude musieť na tom bicykli prejsť k autu. Dnes totiž máme v pláne neurobiť okruh. Roman celú cestu autom básni, ako je to dole kopcom a ako sa dobre na tom bicykli pôjde. Ako keby tým niečo nesmelo, nenápadne naznačoval. V rýchlosti rozmýšľam koľko je vlastne u nás miest, kde tečie voda hore kopcom. Bicykel na určenom mieste vykladáme a pre istotu aj uzamykáme, aby nám nezdrhol.
Teraz prišiel rad na auto a odparkujeme ho hneď pod turistický rázcestník. Keďže tradície treba dodržiavať, Roman vytiahne bororo. Šup s ním dnu, nasadiť úsmev a vpred rovno za nosom. Začiatok je v pohode. Postupujeme dolinkou popri potôčiku. Pri konci sa to trošku pokazí. Našťastie iba relatívne malý úsek pred sedlom. Dorážame do sedla a máme šťastie. Je hmla, takže nevidíme do čoho ideme.
Marošovi to nedá, vytiahne čarovnú skrinku a študuje mapu. Roman ako keby to tušil, nečaká na žiadne informácie o nasledujúcej trase a hneď si vylepšuje paličku páskou. Za chvíľku z Maroša vypadne „Chalani, čaká nás cca 400 m prevýšenia. Typnite si, ako ďaleko je od nás vrchol?“ Len tak z brucha tresnem – 2 kilometre. Z Maroša vypadne číslo 860 metrov. Nálada sa prudko zhoršuje. Našťastie z Maroša vypadne, že sa pomýlil. Výdychy členov výpravy prehlušujú aj vietor, ktorý fučí v sedle. Pomýlil sa, to sa stáva. Samozrejme, iste, taká blbosť 400 výškových metrov na 860 metrovú vzdialenosť. To by predsa vychádzalo na 2 metre takmer 1 výškový meter! Čakáme na nové priaznivejšie číslo. Tak, chalani, nie je to 860 metrov ale 880 metrov.
No čo Vám poviem? Bola to krásna čerešnička na torte, z ktorej sa vykľul riadny melón. Proste slušné sústo. Síce to vzdialenosťou ani prevýšením nie je náročný kopec, ale … Začnem trochu inak. O nízkotatranskom Salatíne som dodnes počul viacero vecí:
- je mimo hlavného hrebeňa a preto je to zabudnutý vrch, takmer nik tam nechodí
- je to dosť zanedbaný zarastený chodník
- pri konci je dosť drsné stúpanie
- na konci trasy má človek šancu zažiť slávnu šutolinu
Takže pekne jedno po druhom. Možno je to zabudnutý vrch, ale my sme na ňom neboli sami. Stretli sme tam dve partie, jedna bola na vrchole pred nami a druhá prišla po nás. Zažil som podstatne zanedbanejšie a zarastenejšie chodníky, dokonca aj v Nízkych Tatrách. Tento chodník sa mi zdal v pohode. Tú drsnosť na konci asi najlepšie vystihnú čísla z Hikingu – na 1 km pripadlo 264 výškových metrov (cca 1,5 km versus 396 výškových metrov). Šutolina tam bola, ale podľa niektorých internetových článkov som jej tam čakal hory – doly. Nebolo to až také dramatické, ale človek si musel dávať pozor kam šľape a ako šľape.
Zo začiatku sme verili, že sa slnko pustí do hmly a budeme mať výhľady. Roman si zaspomínal na príhodu z detstva, keď s tetou išli na lúku hľadať huby – šampióny. Ako hľadali, tak hľadali, stále nemohli nič nájsť. Až boli unavení a hladní, sadli si na zem a Teta im dala tvarohové koláče. Keď sa posilnili, zrazu z každého kúta na nich pozerali huby. Teta vtedy zahlásila, že zacítili tvarohové buchty. Maroš si hneď spomenul na príhodu, keď sme boli na Jahňacom štíte v podobnej situácii. Slniečko na chvíľku urobilo dieru do hmly až vtedy, keď som vytiahol slaninu. No, dnes slniečko nebolo veľkým maškrtníkom. To je tak, keď sa Vincent málo modlí.
Nakoniec sme sa rozhodli zmeniť pôvodný plán. Mali sme ísť aj mimo turistického chodníka (Pôvodná trasa dostupná tu https://mapy.hiking.sk/?… ). Hmla a námraza nás od toho odradili a preto sme zmenili plán. Vrátili sme sa tou istou cestou. Bicykel bol určite rád. Ešte radšej my ostatní. Pri pomyslení, že po absolvovaní tohto by som mal ešte šľapať na bicykli niekde do kopca 9 km, asi by som stopoval ako o život. Malá Amálka proste chýbala. Dá hore prštek a autá doslova flekujú!
Keďže sme sa museli vrátiť po bicykel, rozhodli sme sa navštíviť v duchu hesla „Keď už sme tu“ aj Brankovský vodopád. Našli sme ho v nie úplne ideálnej kondícii. Taktne sme mu to odpustili, pretože aj nás vrch Salatín nezastihol v ideálnej kondícii.
PS: Vrch Salatín i Brankovský vodopád by som rád navštívil aj niekedy nabudúce. Ideálne keď bude lepšie počasie (proste a jednoducho výhľady) a viac vody.