Detail akcie Okruh z Mikulčinho vrchu cez Veľký Lopeník

Na úvod spomeniem, že ma opakovane mrzí, že sme boli iba dvaja i keď bola akcia naplánovaná na weekend. Aká taká šanca bola v podobe Maroša, ale ten sa na nešťastie ospravedlnil kvôli pľuzgierom. Veľká škoda. pretože Maroš si z väčšej časti mohol trasu zopakovať, ale opačným smerom. Úprimne som čakal väčšiu účasť.

Túto trasu som zvolil, teda Jozef zvolil z určitého dôvodu. A to preto, lebo keď sme tu boli na jeseň minulého roku s Marošom on nemohol ísť. Hlavným a zároveň tajným našim (s Jožom) cieľom je prejsť celú trasu cesta hrdinov SNP a jemu táto trasa chýbala do tohto itinerára. Slovom – nemohli by sme sa pohnúť bez toho ďalej na východ Prezradím, že už teraz spriadame plány na ďalšie pokračovanie uvedenej cesty.

Čo k tejto akcii?

Začiatok trasy sme zvolili cielene a to chatu Jana. Aj preto, že z poslednej návštevy tejto chaty som mal ja i Maroš pozitívne dojmy. V neposlednom rade sme sa chceli na konci túry v tejto „oáze pokoja a mieru“ najesť a napiť.

Opäť vynikajúca akcia s vydareným počasím. Bolo teplé a slnečné počasie. Tentoraz nás slnko neprekvapilo a obidvaja svorne sme na začiatku túry vytiahli opaľovacie krémy a riadne sa natreli Urobili sme dobre, to môžem potvrdiť. Na konci sme neboli červení ako raci A ešte jednu vec sme urobili dobre, a to, že sme sa namazali aj zvnútra – jedno pivečko „Čierna hora“ nás pozitívne naladila i ochránila

Trasa bola pohodová. Najvyšší bod trasy sa vyšliape už krátko po zahájení. Sú to iba štyri kilometre a 240 metrov výškových – proste pohoda. Väčší zážitok je to potom dole na „Novú horu“, na 5.8 kilometroch 550 metrov výškových. Jožo poznamenal, že je rád, že to nemusel ísť hore. Maroš vie o čom Jožo hovorí Z „Novej hory“ to už je klasika. Do cieľa už iba hore. Ja som si túto trasu zopakoval opačným smerom. O tejto trase (Nová hora – Březová bus.) by vedeli hovoriť aj Kadlečíkovci, že? Opäť aj s Jožom sme rozhľadňu „u Křížku“ obišli. Hovorí sa „dva krát do tej istej rieky nevstúpiš“. Na trase k „Trojáku“ som si všimol, a zaujalo ma to, že drevenú schránku „Pošta turistů“, ktorú som na spomínanej akcii na jeseň vyfotil, nejaký turistický spolok zhodil, a na miesto nej dal novú plechovú aj s kľúčom. Dnes som do nej spravil aj zápis, a tak som prezentoval náš turistický spolok PAT a MAT. Minule som tak neurobil. V súvislosti s týmto rozmýšľam, že vytvorím, vytlačím nálepky s našim logom a budeme ho v podobných prípadoch lepiť do týchto a iných vrcholových kníh.

Čo ešte dodať. Snáď iba to, že zažili sme aj asfaltku cestou na „Troják“. Asfalt to musí byť Mali sme aj krásne výhľady, no neboli celkom ideálne. Celú akciu sme zakončili papanicou (vyprážaný syr s hranolkami) a chlastanicou (domáca malinovka) na chate Jana. Tradične musím poznamenať, že kto nebol môže banovať. Bolo výborne. Trasa sa dala v pohode zvládnuť, nebol to žiadny extrém.

Teším sa na ďalšie spoločné akcie.

P.S.: iba pripomínam spomínanú drevenú poštovú schránku

Je ráno. Parkujeme pri chate Jana. Akciu sme odhodlaní začať dôstojne, polievkou a pivom, pretože Vincent neraňajkoval. Drobný problém. Na chate vydávajú hosťom raňajky a polievku majú až od 10-tej hodiny. Pivo nám však načapujú. No nič. Aj to sa dá v krízovej situácii považovať za polievku.

V dobrej nálade pokračujeme. Po Lopenícke sedlo pohodička. Potom trochu stupáčik, ale dá sa. Po jeho zdolaní znovu pohodička až po Veľký Lopeník. Nie sme tu sami. Na vrchole sa nachádza partia Moravákov. Prehodíme s nimi slovko, dve. Zisťujeme, že tam prespali. Ukazujú nám prístrešok – hotový hotel. Vo vnútri je dokonca aj gauč. To sme veru ešte nevideli. Niektorým mohla už len telka chýbať, no dobre, možno aj internet.

Vincent v altánku zahajuje obedňajšie raňajky. Medzitým k nám prichádza jeden z Moravákov a podáva nám fľašku neotvoreného piva zo slovami „to už nedáme, dajte si“. Aspoň niečo v takom duchu povedal. Najmä ja vďačne poďakujem. V minulosti na rozhľadni predávali aj pivo. Teraz je však rozhľadňa v rekonštrukcii. Celú cestu som sa na to pivo tešil a na mieste som zistil, že nič nebude. No, asi myšlienky naozaj majú svoju silu, keď som sa nakoniec k tomu pivu dostal.

Z Veľkého Lopeníka je to dole riadny padák. Aj som si v duchu hovoril „Vincent s Marošom ma museli riadne spomínať, keď tadiaľto minule išli“. Totiž vymyslel som jednu trasu, ktorej som sa nakoniec nemohol zúčastniť. Oni dvaja to však nevzdali a šli tým padákom hore.

Potom to už bolo takmer stále do kopca, ale relatívne mierne, čiže dalo sa. Už sa radšej ďalej nerozpíšem, lebo zase to bude veľmi dlhé – to znamená, takmer nik to nebude čítať. Proste bol krásny jarný deň a užili sme si ho.