Vinco
Úvod
Znovu sa zopakovala situácia z poslednej mojej akcie v Malej Fatre. A to, že počasie štyri dni pred začiatkom bolo katastrofálne. Piatok až nedeľu malo pršať. Dokonca v prvý deň túry (sobotu) sľubovali až 32 mm zrážok. Zahájil som intenzívne modlitby k bohu za pekné počasie. Dokonca som nabádal aj ostatných členov výpravy k tomu istému. Poprosil som ich minimálne o jeden Otčenáš než príde deň D. Vo štvrtok večer, keď sa záväzne rozhodovalo či pôjdeme alebo ne-pôjdeme sa predpoveď zmenila v náš prospech. Rozhodli sme sa, že akciu absolvujeme.
Nultý deň
Na Čertovicu sme dorazili Radovým autom v dostatočnom predstihu, tak aby sme stihli autobus do Brezna. Počasie nás privítalo dažďom. Prezradím, že to bol prvý a posledný dážď počas celej akcie. Prípoj v Brezne, ktorý smeroval do Telgártu sme o cca tri minútky nestihli. A tak sme si museli počkať hodinu na ďalší spoj. Keď sme dorazili do Telgártu ubytovali sme sa v penzióne Zubrovica. A kedže sme boli už hladní nezaváhali sme a navštívili Horehronskú kúriu. Každí si dal to, na čo mal chuť, ale pivom nikto nepohrdol. Po návrate do penziónu sme stanovili budíček na 5.15 hod. s odchodom na akciu o 6.00 hod. Čas do večierky sme strávili v spoločnej kuchynke hraním kariet (Faraón) a striedmym popíjaním.
1. deň
Pekne nabalení sme vyrazili. Na začiatku sa nezdal ruksak taký ťažký,
čo sa rapídne zmenilo neskôr. Kráľova hoľa z Telgártu, to je naozajstná
výzva pre tých, ktorí túžia po trýzneni a brutálnej námahe. Naozaj. Bola
to riadna fuška prísť na vrchol. Kto nezažil – nepochopí. Náročné
bolo stúpanie pod vedením vysokého napätia, kde sme vplyvom vysokej trávy
po pás premokli od rosy. Neskôr sa to polepšilo, ale naklonená rovina sa
naďalej nevzdávala. Samozrejme, že sme si na vrchole dali prestávku. Bolo
treba si oddýchnuť a riadne sa pokochať. Akurát výhľady neboli až také
dokonalé ako v septembri 2014. Vtedy boli nádherné výhľady na Vysoké
Tatry.
Po tom čo sme si oddýchli pokračovali sme ďalej. Kým sme prišli po
Andrejcovú útulňu, našu ďalšiu prestávku, nám najviac dalo zabrať
klesanie z Bartkovej do Ždiarského sedla. Na tomto úseku Marek pocítil
bolesť v krížnom väze ľavej nohy a musel si nohu obviazať elastickým
obväzom.
Vykúpenie pre nás bola prestávka na Andrejcovej
útulni. Boli sme milo prekvapení pohostinnosťou personálu tejto celkom
slušnej útulne. Podáva sa tu pivo Tetrov (iba tu nikde
inde), čaj, káva, voda so sirupom. Za dobrovoľný príspevok (v prospech
opravy strechy) tu podávajú aj šošovicovú polievku s klobáskou. Ďalej
rôzne sladkosti (horalky atď…). A je možné si zakúpiť aj suveníry
(odznak, mapu a pod.). Po hodinovom oddychu sme vyrazili ďalej. Než sme
vyrazili všimli sme si, že v blízkosti útulne pobehuje nejaký pes
(Bavorský farbiar). Ja som len tak z prče zapískal na píšťalu. Pes
pribehol k nám a odvtedy išiel s nami skoro až po Čertovicu. Našim
cieľom bola poľovnícka chata pod Kolesárovou, kde nám Roman doporučil
prespať namiesto sedla Priehyba. Bombónikom na tomto úseku bol výstup na
Veľkú Vápenicu, ale hlavne aj zostup do sedla Priehyba, ktorý robil
problémy nielen Marekovi ale aj nám ostatným. Rozhodnutie prespať
v poľovníckej chate malo výhodu aj v tom, že ráno na druhý deň nás už
nečakal dlhý výstup na Kolesárovu.
Večer a noc
Poľovnícku chatu sme chvíľu hľadali. Mne sa ju ale nakoniec podarilo nájsť aj vďaka tomu, že som si cestu k nej uložil do mobilu. Na miesto nocľahu sme dorazili za svetla. Asi po hodine nášho príchodu na miesto dorazil šiesty člen výpravy – Roman. Do tmy zostávali približne tri hodiny. Tento čas sme využili na rozloženie ohňa, jedlo a prípravu nocľahov na spánok. V blízkosti chaty je latrína a neďaleko je aj prameň, ktorý nám poslúžil aj ako chladnička pre naše pivo. Takže žiadny problém. Noc sme prežili bez ujmy a bezpečne – psíček nás príkladne strážil.
2. deň
Tento deň nás už nečakali také brutálnosti ako predchádzajúci deň.
Ráno, keď sme vstali, čakalo nás slnečné bezoblačné počasie. Po
raňajkách a zbalení sa sme vyrazili. Samozrejme psík išiel s nami. Najviac
si obľúbil Miša. On bol jeho najlepší kamarát 
Poslednú dlhšiu
prestávku sme si dali na útulni
Ramža. V blízkosti je aj prameň a pre otužilých je možnosť aj
okúpať sa. Roman tejto brutalite nepodľahol, aspoň čo ja viem, lebo ja som
pri prameni nebol. Ak to nie je pravda opravte ma prosím. Po oddychu sme
vyrazili na poslednú časť trasy. Čakal nás už len nenáročný terén a
dve sedielka. S približujúcim sa cieľom stúpala v kolektíve aj dobrá
nálada, hoc sme boli dosť unavení. Najväčšie problémy robili ubolené
ramená po ťažkých ruksakoch. No najväčšie uznanie musím vysloviť najmä
Marekovi a aj Romanovi, ktorí boli tak trochu handicapovaní. Chlapi –
klobúk dole za to, čo ste dokázali.
A chcem vysloviť veľkú pochvalu a uznanie aj ostatným členom, vlastne nám
všetkým, lebo prejsť z Telgártu na Čertovicu je drina – žiadne
lízanie medu.
Záver
Na Čertovici sme svorne podľahli kofole. Romana sme zviezli k autu do Podbrezovej. Po ceste domov sme sa ešte spoločne zastavili na jedlo pri Budči v Čertovskej Kolibe.
Podľa môjho hodnotenia to bola vydarená akcia, na ktorú ja osobne budem dlho spomínať.
Ďakujem ostatným za skvelú spoločnosť.