Vinco
Úvod
Táto edícia SNP-éčky na východe našej krajiny, ako pokračovanie spred dvoch rokov, sa vôbec tento rok nemala uskutočniť. Dopomohla tomu skutočnosť, že Rado odriekol našu spoločnú púť na Východokarpatskej magistrále, ktorú sme mali v pláne spolu absolvovať. Zišlo z nej a tak som ako náhradný plán navrhol najprv Mišovi, že si dokončíme celú časť (6 dní) chýbajúcej SNP-éčky. Poprosil som ho, či by nevymyslel celý plán putovania aj s ubytovaním. A on sa toho napokon zhostil na jednotku. Vymyslel to vynikajúco, za čo mu patrí veľká vďaka. Jeho návrh šesť dní skrátiť na tri dni, aby sme si niečo nechali aj na budúci rok, zapôsobil lákavo aj na Joža až tak, že napokon sme do Svidníka cestovali traja statoční. Dvaja pevne odhodlaní a jeden hľadajúci svoje limity práve zrekonštruovaných kolien. Jozef to s nami nakoniec celé absolvoval a za to mu patrí veľké uznanie. Pre neho to znamená rezultát, čo si do budúcna môže voči svojim kolenám dovoliť.
Putovanie
Keď sme sa ráno po návšteve parádneho kostola vo Svidníku dopravili na Duklu, išli sme si najprv pozrieť vysokánsku rozhľadňu priamo na hraniciach s Poľskom. Smola však bola, že v pondelok zrovna nie je v prevádzke. A tak sme sa museli uspokojiť iba s obhliadkou okolitého miesta aj s vojenskou technikou. Ja som videl prvý krát len tak kde tu pohodené tanky a delá a aj mínomet. Vôbec som nevedel, že každá dedina tu na východe, v trase oslobodzovania a prieniku cez Dukelský priesmyk, bude mať svoj tank, svoje delo a pod. Stretli sme sa aj s lietadlom. Poslúžilo nám ako tieň pri absolvovaní prestávky. No ako prvé, ihneď po oficiálnom štarte, sme venovali asi pól hodinku návšteve rozsiahleho Duklianského pamätníku SNP. Prešli sme si všetky jeho miesta a prečítali si pár informácii z tabúľ či pomníkov padlých hrdinov. Vždy som túžil navštíviť toto dôležité miesto s pohľadu oslobodzovania našej krajiny. Pri prechádzaní sa po tomto historicky dôležitom mieste som mal zvláštne pocity a som rád, že som aspoň raz v mojom živote mohol toto miesto navštíviť. Môj sen sa mi splnil.
Za Vyšnou Pisanou sme sa tiež na chvíľu zastavili pri útulni a prameni pod Ščobom. Už v dedine sme nastúpili na úmornú cestu po asfalte. Tu na východe sa tomu nedá vyhnúť. Bolo treba to pretrpieť. Úľava prišla za Nižnou Pisanou, kde sme odbočili si pozrieť vojenskú techniku a rozhľadňu v Údolí smrti. Na toto legendárne miesto som sa veľmi tešil. Dočkali sme sa asi najväčšej koncentrácie tankov na kilometer štvorcový. Ešte pred tým sme zasadli do blízkeho altánku v tieni a posilnili sa. Ja s Jožom sme si tu kúpili aj magnetky. K rozhľadni sa šliape do kopca, avšak moji parťáci si zvolili inú trasu. Išli si obzrieť tanky aj do lesa. Spoločné chvíle sme absolvovali pri rozhľadni a kochali sa výhľadmi a obzerali si tanky T-34. Ja som miesto zmapoval aj dronom, takže zábery uvidíte v pripravovanom videu.
Asfaltu sme sa zbavili až za Kapišovou. No najprv sme zapadli do miestnej, na šťastie otvorenej pivárne zvanej U Duba. Svorne nám na stôl pristála orosená Plzeň. Mne ako osvieženie padla Plzeň dobre, no o BOZP školení miestneho štamgasta o tom, aký náročný je posledný kilometer putovania, sa to povedať nedá. Pivo sme dopili akosi rýchlejšie a radšej sme opustili toto školiace stredisko.
Za dedinou sa asfalt zmenil na betón. No to nebolo to najhoršie. Horšie bolo, že slniečko v tomto čase už riadne pripekalo. Našťastie za Nižnou Jedľovou naše telá vhupli do miestneho Lesoparku DUKLA, ktorý sa tyčí priamo nad Svidníkom. V ňom sme obdivovali velikánske mraveniská Mravca lesného, ktorých tu bolo neúrekom. Po obhliadke lesoparku prišla obhliadka vonkajšej expozície vojenskej techniky už priamo vo Svidníku.
Záver
Náš prvý deň na Ceste hrdinov SNP na východe krajiny sme ukončili večerou v Reštaurácii Vermex Lokal parádnym jedlom a tak dali bodku za prvým dňom na SNP-éčke.