Komentáre k turistickým akciám

Týždňová dovolenka sa chýlila ku koncu, domáce práce ma už nebavili a bolo treba potrénovať na TT100. Narýchlo som si vymyslel trasu, ráno zobudil syna, aby ma zaviezol do Sološnice. Počasie vyšlo, šlapalo sa dobre.

Mali sme jeden termín, viacero plánov i záujemcov o turistickú akciu. Tentoraz o cieli akcie rozhodli viac tí, čo nemohli ísť, ako zúčastnení. Rokoš i Krivín počkajú. Neutečú. Snáď. Tak sme sa na pol škody rozhodli pre návštevu najvyššieho vrchu pohoria Tribeč.

Na vrchol sme postupovali príjemným jarným lesom. Vďaka občasným lúčkam sme mali aj výhľady. Z vrcholu už však nie. Síce na vrchole nás čakala krásna jarná lúčka, ale je obkolesená lesom. Dnes bola trávička zaliata slnkom. Dobre sa v nej sedelo. A ako to tradične býva, na čerstvom vzduchu aj lepšie chutí. Tak sme to zneužili a najedli sa.

Kedysi na vrchole stálo hradisko. Aj to bolo vidieť. Kúsok od vrcholu sme prechádzali cez val. A už sme na hradisku! Čo to? Ďalší val? Žeby akropola? Nie. Prvý val totiž nepatril k samotnému hradisku. Stál pred hradiskom na mieste, odkiaľ je najľahší prístup. Až z domnelej akropoly sa vykľulo samotné hradisko. V hradisku objavili skalnú stavbu, ale pravdepodobne to nebola budova. Mala príliš veľké základy. Toto strechu nemohlo mať. Bol to asi múrik. Možno ohrada pre kone či iné zvieratá. Kto ho vie? Ťažko povedať, pretože archeologický výskum tu ešte neprebehol.

Veľa o hradisku nevieme, ale predsa len zopár drobností vieme. Bolo to výšinné hradisko o rozlohe 17,8 ha. Iné hradiská chránili prudké svahy, toto bolo skryté hlboko v kopcoch uprostred hustého lesa. Opevnenie malo z kameňa a zeminy. Kamenná hradba dosahovala 6 až 7 metrov a mala šírku 12 až 25 metrov. Hradisko malo 4 brány 8 – 10 metrov široké a viedli k nemu 4 cesty. Jedna z juhu k Velčiciam a tri na sever k Solčanom. V hradisku nebol prameň ani studňa. Prameň je len v sedle medzi Veľkým a Malým Tribečom. Preto sa predpokladá, že hradisko nebolo vybudované na trvalé bývanie. Hradisko asi patrilo do systému predveľkomoravských obranných hradísk Zobor – Žibrica – Tribeč.

Ľudia kedysi žili v malých dedinkách so 6 až 10 domami. Jedna rodina obývala jeden zrub. Pretože nebývalo vždy bezpečne, stavali si hradiská. Hradisko bývalo väčšou opevnenou osadou pre stovky a tie najväčšie až pre tisíce ľudí. Hradiská neboli hradmi ani mestami plnými domov. Vo vnútri sa zvyčajne nachádzali poľnohospodárske usadlosti s ohradami pre dobytok a drobné políčka. Pri bránach stávali zhluky menších zrubov, v ktorých žili rodiny kupcov a remeselníkov, ktorí nevlastnili pôdu. Remeselníkov zastupovali kováči, hutníci, šperkári, nechýbala textilná dielňa a možno aj hrnčiar. Ten však mohol bývať aj mimo hradiska, pri vode. Ak bolo hradisko sídlom kniežaťa, našli ste vo vnútri ďalšiu hradbu.

V čase vojny sa do hradiska sťahovalo obyvateľstvo z okolia i zo svojim majetkom. Niektoré hradiská boli vybudované iba za týmto účelom. Ukrývalo sa to najcennejšie – státa kráv, oviec a koní. Ak chcel nepriateľ hradisko dobiť, mal dve možnosti. Priamy útok, alebo blokáda hradiska spojená s plienením okolia. V prípade priameho útoku musel útočník kvôli minimálne 3 metre vysokým múrom hradiska použiť pomocné prostriedky. Kvôli tomu nemohol dostatočne využiť svoju početnú prevahu, bol vystavený streľbe z lukov a prakov a pri priamom boji bojoval v nevýhodnom postavení. Nepriateľ však mohol palisádu zapáliť a priekopu zasypať. Ak nepriateľ prenikol na korunu hradby, ochodza široká niekoľko metrov umožňovala obrancom na ohrozenom úseku sústrediť dostatok obrancov a získať tam početnú prevahu. Predpokladá sa, že v dobách Veľkej Moravy na jedného obrancu pripadal 5 metrový úsek opevnenia. Pomer však mohol byť úplne iný, keď sa do veľkého hradiska stiahla časť kniežacieho vojska.

Pred asi 80-timi rokmi žil pod vrcholom Veľkého Tribeča pustovník. Dodnes tu môžete vidieť pozostatky jeho kamenného domčeka. Neďaleko nej dodnes vyviera pramienok, ktorý volajú pustovníkova studnička. Pred skromným domčekom z kameňa, dreva a slamy mal kúsok poľa. Bol vraj plachý. Keď videl prichádzajúceho človeka, ušiel do húštin. Naposledy ho videli počas druhej svetovej vojny. Jeho pozostatky sa nikdy nenašli. Možno preto je občas vydávaný za jednu z obetí pohoria Tribeč.

Vinco, vytiahol si našu túžbu?

Úvod

Túto akciu sme s Jožom pripravovali asi týždeň. Ešte v stredu sme neboli dohodnutí kam pôjdeme, ale prišiel štvrtok a bolo rozhodnuté. Úprimne, čakali sme aj na dobré počasie. To sa na piatok trochu polepšilo a asi aj to rozhodlo o tom, že sa prihlásil aj Roman. Už som myslel, že pôjdeme opäť dvaja. Ja som v piatok chcel niekam ísť a trasa, ktorá prechádzala cez vrch Vysoká sa mi náramne hodila. Uvedený vrch mi chýba do zoznamu navštívených jedenástich sedemstoviek Malých Karpát. Bonusom a oživením trasy bola návšteva dvoch baní Köberling a pobyt v útulni Čermáčka, pre ktorú sme aj zmenili trasu a išli mimo turistickú značku.

Putovanie

Keď sme prišli do Kuchyne, chvíľu sme hľadali parkovanie, ale napokon nás zachránilo ideálne miestečko pri pošte. Odtiaľ to bol len kúsok k začiatočnému rázcestníku s modrou turistickou značkou, ktorý je osadený pri obecnom úrade.

Počasie nebolo ideálne ale aspoň nepršalo. Bolo jasné, že so stúpajúcimi výškovými metrami sa budú kvôli hmle míňať aj výhľady a tak sme každý ponúknutý využili na kochanie sa.

Po tom, čo sme minuli hájovňu Vývrat naše kroky viedol násyp, ktorým v minulosti viedla lesná železnička. Našli sme pozostatky drevených podvalov a prešli sa zúženým miestom zo skál. Onedlho sme nastúpili na traverz vrchu Prístodolok a začala sa nám priamo pred očami meniť jarná krajina v zimnú. Pribúdalo inovate na konárikoch stromov a pod nohami sa objavilo niečo biele. Bolo to ako v rozprávke. Pri odbočke na neplánovanú vyhliadku sme už kráčali po súvislej vrstve snehu. Je dobré, že sme vyhliadku neobišli a mohli sa pokochať výhľadmi, pretože to bolo posledné čo sme mohli vidieť. S určitosťou hraničiacou s istotou, ako tvrdil Jozef, už nič neuvidíme v čom mal pravdu.

Trochu odbočím, než dorazíme na Vysokú. Aby som nezabudol, programom dnešnej trasy bolo aj pozbierať pár Jožových naplánovaných kešiek. A pri tejto príležitosti som bol zneužitý. Tú najmenej prístupnú na strome, som dostal za úlohu odloviť ja. Jožo ani nepohol prstom. Celé sme si to odmakali s Romanom. Ja ako „najmladší“ člen výpravy som musel liezť na strom pričom ma istil Roman. Ešte aj po dvoch dňoch ma z toho lezenia bolia ruky. A určite aj Romana, lebo som mu pri lezení nohou pricvikol prsty. Na toto budem dlho pamätať. Ale Jozef vedel čo sa patrí a obidvoch nás odškodnil bylinným liekom a vynikajúcou zázvorovicou. Takže je mu odpustené 

Čím viac sme sa blížili k Vysokej, tým viac pribúdalo snehu a na jej vrchole ho bolo už neúrekom. Proste pravá jarná atmosféra Vysoká je povestná tým, že na jej vrchole vždy veľmi fúka. Dnes to nebolo až tak strašné, ale na piknik to nebolo. A tak programom pobytu na Vysokej bol len povinný vrcholový prípitok a tradičná spoločná fotografia. V dobe nášho odchodu silnelo sneženie. Ani vo sne by som si nepomyslel, že siedmeho apríla zažijem zimnú krajinu zo všetkým čo k nej patrí. Sneh a fujavica nás sprevádzala celý zostup až po útulňu Čermáčka.

Pobyt v útulni sme potrebovali – hlad sa ozval. Boli sme milo prekvapení jej pohostinnosťou a útulnosťou. V jej útrobách sme sa mohli najesť a odpočinúť si. Útulňa poskytuje osem miest na prespanie a obsahuje aj piecku, v ktorej sa dá zakúriť. Takže ani zima nemôže byť pre ňu žiadny problém. Je rozdelená na dve miestnosti a tá druhá, vnútorná sa dá zavrieť a zaistiť dverami. Vonku je ohnisko a sedenie. Opodiaľ je latrína a neďaleko aj Maruškin prameň s vodou. Proste idylka v prírode. Roman pri rozprávaní utrúsil, že mu to pripomína útulňu vo Fatre, alebo v inom vyššom pohorí.

Po tom čo sme opustili útulňu, ďalšie kroky nám znepríjemňoval asfalt. Cesta však bola príjemná, lebo spoločnosť nám robil potôčik Vývrat a neskôr gaštanová aleja, ktorá nás priviedla k prvej bani. Je kúsok od cesty a nazýva sa Köberling-2. Nemožno ju minúť. Baňa nie je dlhá. Má tak desať až pätnásť metrov. Dlho sme v nej nepobudli, lebo na jej konci nocoval netopier a ten potreboval kľud.

Modranskou dolinou vedie asfaltová cesta a práve po nej sme sa vracali späť do Kuchyne. Po prehliadke prvej bane nás za krátku chvíľu zlákala druhá. Tu už to nebolo také ľahké. Hoc je baňa tiež vidieť z cesty, prístup k nej je možný iba cez potok Malina. A tak sme hľadali spôsob, ako sa cez potok dostať. Napokon nám pomohli umne porozhadzované kamene cez potok. Baňa Köberling-1 je o trochu dlhšia ako prvá navštívená baňa, no je zatopená sčasti vodou. Na jej koniec nebolo možné dôjsť, ale pri návrate k jej vchodu sme si všimli tiež zimujúceho netopiera.

Ďalší zaujímavý bod, ktorý sme navštívili bola bobria hrádza na Maline. Prehliadka, pár záberov a uznanie nad dielom. A pri ďalšej chôdzi do cieľa som sa od Romana dozvedel, prečo majú bobry také silné zuby. Hádajte prečo? Ja to už viem.

Za posledné zastavenie môže opäť keška pri vodnej nádrži Kuchyňa. Prišli sme k nej v čase, keď kešku už našla a držala v rukách pred nami mladá dievčina. Touto aktivitou sa naozaj zabáva viac ľudí. Jedno musím uznať, že vďaka naplánovaným Jožovým keškám navštívime veľa zaujímavých miest a to je dobré. Spomínaná keška je schovaná pod nástupným mostíkom na bobrí chodník. My sme sa po ňom vydali na prieskum, no ďaleko naše kroky neviedli. Bobrí chodník má svoje najlepšie časy dávno za sebou a presvedčil sa o tom aj Jožo. V snahe dostať sa čo najďalej jeho pokus stroskotal na prvom zlomenom podpornom tráme, ktorý bol v dezolátnom stave. Prieskum sme vzdali.

Záver

Počasie nebolo ideálne, ale mohlo byť aj horšie. Celý môj dojem z akcie vylepšil úsek na Vysokú a z Vysokej na útulňu. Bol som rád, že som mohol ešte raz zažiť zimné počasie so snehom. V našich končinách to nie je bežné. Návšteva baní, bobrej hrádze a vodnej nádrže bol príjemným bonusom, ktorý vylepšil môj zážitok z túry.

Ďakujem Jožovi a Romanovi za tradične vynikajúcu atmosféru. Akcie s nimi majú vždy veľkú hodnotu. Na to nezabúdajme. A kto ich chce zažiť nech s nami nabudúce ide. Nie je čas na váhanie.

Dovidenia nabudúce.

Síce je mizivá šanca, ale na nejakú tú desatinku percenta nádej stále žije. Naozaj mizivá šanca, ale už sme mali toľko akcií, že by to nechtiac, č omylom mohlo vyjsť. Nehovorím o počasí, to lepšie nebude. Možno budeme piati. Uvidíme ráno. Odo mňa tradične nič nezávisí. Do jedného auta by sme sa zmestili, takže pohoda. Len malá poznámka k programu – pokúsime sa neobísť bobriu hrádzu na vodnej nádrži Kuchyňa…

Úvod

Po minuloročnej skúsenosti Mareka som sa tohto roku nechal zlákať na nočnú pôstnu, duchovnú púť z Trstína Hájička do Šaštína s názvom Železný pútnik. Bol to 2. ročník. Púť začala svätou omšou v kostolíku v Trstíne Hájiček. Po svätom prijímaní a požehnaní od celebrujúcich duchovných otcov sa zástup pútnikov vydal na nočnú cestu do Národnej Baziliky Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne.

Putovanie

V úvode chcem pochváliť a poďakovať organizátorom farnosti Trstín, ktorí zabezpečili pre pútnikov bezpečné putovanie Trstínom pri prechodoch cez cestu a to tým, že zabezpečili prechody cez štátne cesty políciou.

Po úvodných asfaltových častiach vytýčenej trasy sme pri železničnej stanici Smolenice nastúpili na žltú turistickú značku a vstúpili do Malých Karpát na príjemnejší povrch. Naše nohy zmenu určite privítali.

Keď sme minuli priemyselný areál Colas Slovakia sa lesná cesta parádne naklonila. Bolo treba vystúpiť až k Havranej skale. Kvalita kondičky putujúcich sa na tomto úseku prejavila najviac. Putujúci „vláčik“ sa značne natiahol a mnohých riadne preveril.

Čo pútnici nastúpali museli aj sklesať. Príjemnú klesavú časť trasy vystriedal po dosiahnutí rázcestníka Čertov žľab opäť stúpačik. Stúpalo sa až do sedla pod Zárubami. Od tejto chvíle bola trasa pohodová klesavá. Po približne 17.5 kilometroch sme dorazili do Plaveckého Mikuláša, kde bolo naplánované občerstvenie v starom kultúrnom dome.

Pútnici boli vrelo privítaní organizátormi. V príjemnom prostredí kultúrneho domu s parádnou súdržnou atmosférou sme si mohli dobre oddýchnuť a posilniť sa dobrotami od výmyslu sveta. Rôzne tekutiny, koláčiky sladké či slané, bábovky, pagáčiky, ovocie. Kto mal chuť na niečo „ostrejšie“ mohol si dať kvalitnú medovinu. Podávala sa aj výborná kávička. To preto, aby pútnici na ďalšej ceste nezaspali Postupne prichádzali pútnici a tí, čo si oddýchli postupne odchádzali tak, aby pre ostatných uvoľnili miesto.

Po oddychu a pohostení nás čakalo približne 21 kilometrov do Šaštína, prevažne po asfaltových cestách. Vláčik pútnikov bol už riadne natiahnutý. Každý išiel svojím tempom. Asfaltová časť trasy preverila nohy každého pútnika. Myslím, že výber obuvi zásadne rozhodoval o tom, v akom stave budú nožičky v cieli. Počas cesty som si všimol, že mnohí zvolili taktiku dvojitého obutia. Do Malých Karpát použili obuv turistickú a na asfalt si obuli ľahkú „teniskoidnú“ obuv.

Aby som nezabudol spomeniem:
Naše trojčlenné chlapské pútnické rady v Plaveckom Mikuláši obohatili dve jemné kvetinky. Šliapali s nami do cieľa ako dobre naolejované švajčiarske hodinky. Klobúk dole pred kvetinkami. Púť si naplno užívali. Miestami som mal čo robiť, aby som stačil ich tempu. Proste pútničky ako má byť.

Scenériu nočnej asfaltovej cesty prerušil príjemnejší úsek v Mikulášove. Pouličné osvetlenie nám ušetrilo značnú časť energie v čelovkách a domčeky civilizácie boli príjemným spoločníkom pripomínajúcim domov počas nočného putovania.

Úpenlivo sme očakávali vstup do Lakšárskej Novej Vsi. Z preskúmania trasy pred putovaním sme vedeli, že keď opustíme túto obec a vydáme sa do Šaštína bude trasa viesť po príjemných piesočných cestičkách. Bola to úľava, keď sme išli po nich. Naše nohy si nevedeli vynachváliť tento príjemný povrch.

Po asi 5.5 kilometroch sme dorazili do Šaštína. Naše dušičky pookriali. Za poslednou zákrutou v Šaštíne sme uvideli Baziliku Sedembolestnej Panny Márie a radosť nemala konca kraja. My sme to dokázali. Cieľ bol v dome na Kláštornom námestí pri Bazilike. Opäť sme boli vrelo privítaní organizátormi. Naše úsilie malo zmysel a sám som pociťoval nádherný pocit, že som mohol byť súčasťou pôstneho duchovného putovania v kolektíve mojich priateľov ale i všetkých, ktorý s nami putovali a všetkých, ktorí organizovali a zabezpečovali túto veľmi hodnotnú púť.

Tak ako v Plaveckom Mikuláši, tak aj tu v cieli bolo zabezpečené pohostenie pre pútnikov. Každý pútnik sa zapísal do kroniky. Po príchode všetkých pútnikov sa o 6.00 hod. konala svätá omša v Národnej Bazilike Sedembolestnej panny Márie, ktorú celebrovali tí istí duchovní ako v Trstíne.

Na záver po omši a svätom prijímaní sa rozdávali pútnikom pamätné diplomy, ktoré spečatili účasť na púti. Veľkou odmenou za vynaloženú námahu pri putovaní bolo aj spoločné fotenie s duchovnými po skončení svätej omše.

Záver

Som rád, že som sa púte zúčastnil a mohol osobne prispieť k tejto skvelej duchovnej myšlienke, ktorá ma povzbudila vo viere. Ďakujem mojim sú pútnikom za skvelú atmosféru počas putovania.

Obzvlášť chcem poďakovať organizátorom za skvelo zorganizovanú púť. Poďakovať za ich námahu a úsilie pre dobrú vec a prajem im do ďalších ročníkov veľa energie, úspechov a rozširovanie účasti na púti.

Pracujem, takže nič…

Úvod

Hurááááááááááá. Mišo oficiálne začal turistickú sezónu 2023 v spolku PAT a MAT To Ti trvalo Mišo.
Opäť som zlákal na akciu Marcelku. Posledná túra na Dubeň a Straník sa jej páčila. A tak som ani nemusel použiť žiadne brutálne donucovacie prostriedky, aby som ju presvedčil k účasti. Ona má totižto tiež viac menej sedavé zamestnanie a tak je rada, keď môže tráviť v osobnom voľne čas nejakou fyzickou aktivitou. Samozrejme s ohľadom na svoju rodinu. Bonusom bolo, že spoznala ďalších dvoch členov nášho spolku.

Putovanie

Tak ako spomínal Jozef, moja maličkosť hneď v úvode skrátila túto trasu približne o štvôr kilometrové trápenie sa po asfaltke. Našiel som parkovanie blízko upraveného začiatku našej trasy.
Po úvodnom omyle, ktorý sme promptne napravili sa oprela do nás slušne naklonená rovina. Začalo riadne „kúriť“. Po úvodných stúpaniach sme sa dostali na príjemnú lesnú asfaltovú či kamenitú cestu. Stúpanie bolo pozvoľné a tak sme si mohli konečne začal vychutnávať poskytnuté výhľady. Čím sme boli vyššie, tým boli výhľady krajšie. Počasie bolo neskutočné a vôbec nekorešpondovalo s tým, čo predpovedali kúzelníci zo SHMÚ a YR.no. Až sme sa čudovali a potom aj ďakovali, lebo takéto pekné počasie vydržalo až do cieľa akcie.

Čo mňa osobne prekvapilo bola lesná rozmanitosť Javorníkov. Zažili sme veľa druhov lesných porastov. Bola to nádhera. Lesná zver sa nám úspešne schovávala. Ak nerátam biele prdelky sŕn, ktoré na malý okamih zazrel Mišo, tak to bola z tohto pohľadu bieda.

Návštevu rozhľadne Zarúbaná Kýčera vrelo každému odporúčam. Ako neskôr spomínal Jozef, rozhľadňa by si zaslúžila aj turistický chodník k nej vedúci. Na rozhľadňu totižto žiadny oficiálny nevedie. Rozhľadňa sa javí dojmom, že by mala o chvíľu spadnúť, ale v skutočnosti tomu tak nie je. Je pevná a v pohode sa na ňu lezie. Obyčajnosť rozhľadne však vynahradia excelentné výhľady. Mnohé iné rozhľadne by jej mohli výhľady závidieť. My sme navyše mali aj priaznivé počasie a tak sme si naplno vychutnali krásy blízkeho i ďalekého okolia. Na zasneženú Malú Fatru a Západné Tatry sme sa nevedeli vynadívať. Na dohľad sme mali aj Lysú horu, majestátny Kľak a bola vidieť aj Babia hora. Proste paráda.

Je zaujímavé, že počas celej cesty k rozhľadni z Dlhého Poľa sme ju ani raz nezazreli. Zato po odchode a počas celej nasledujúcej cesty nám bola ustavične na očiach. Zaujímavé. V tejto súvislosti sme si s Jožom spomenuli na Donovaly, keď počas našej túry v júli 2016 sa stalo to isté. Chvíľu oddychu sme si dopriali aj pri pomníku venovanému Matke Tereze v časti zvanej „U Bielkov“. Od teraz sme nastúpili na červenú turistickú značku, ktorá v zime zároveň slúži ako bežkárska trať. Úsek asi jeden a pól kilometra tejto trasy lemujú nádherné dreveničky. Toto miesto je tiež nazvané ako „Rozprávkovo“ a naozaj aj tak pôsobí. Na každej dreveničke bolo vidno, že sa o ne ľudia s láskou starajú. Bola to pastva pre naše oči.

Po vyše piatich kilometroch a po nádherných úsekoch Javorníkoch sme dorazili na Kamenité. Miesto je tvorené lúkou a jeho dominantou je najstaršia rozhľadňa pohoria Javorníky – Mikovčáková rozhľadňa. Tak ako pri prvej rozhľadni aj tu sa nachádza turistický prístrešok. Jeho pohostinné služby sme bez slov využili. Pojedli sme, čo to popili a rozdávali sa aj vrcholové medaile. Tejto tradičnej úlohy sa zhostila Marcelka, za čo jej pekne ďakujem. Inak. Opäť som s údivom pozeral na to, čo sa do ruksaku zmestí. Ona opäť vytiahla z ruksaku „piknikový stôl“ , tak ako na Zarúbanej Kýčere a pred dvoma týždňami na Straníku. Jožova vynikajúca zázvorovica nám opäť robila spoločníčku a to na oboch rozhľadniach.

Na ceste späť sme zažívali neskutočné scenérie. Zasnežená Malá Fatra sa nám schovala, až keď sme zostúpili riadny kus dole. To isté platí aj o rozhľadni Zarúbaná Kýčera. Posledné kilometre sme odšliapali po asfaltke. A ako spomínal Jozef, ani idúci autobus do Dlhého Poľa nás nezlákal. Chceli sme si naplno vychutnať celú trasu až do konca, hoc záver bol po asfalte.

Záver

Táto časť pohoria Javorníkov ma milo prekvapila svojou rozmanitosťou a krásou. Výhľady z hrebeňa boli nádherné pri počasí, ktoré nám Pán Božko nadelil. Som veľmi rád, že som mohol byť účastný tejto parádnej akcie s vynikajúcimi parťákmi zo spolku PAT a MAT. A myslím tým aj Marcelku, lebo verím, že sa jej u nás zapáčilo a nebola to posledná akcia, ktorej sa zúčastnila. Dvere spolku má otvorené, záleží už len na nej, či bude chcieť zažívať naše spoločné zážitky v nádhernej Slovenskej prírode.

Ďakujem všetkým za spoločnosť a parádnu a jedinečnú atmosféru.

Dlhé Pole je naozaj dlhé. Aj Vincentovo pérovanie je už dlhé. Péruje ma Kvôli parkovaniu v Dlhom Poli. Parkovanie auta som totiž naplánoval od stola. A odtiaľ mi to vychádzalo na parkovisko pri cintoríne. Ale ten je podľa Vincenta ďaleko. Veď aj je. Zbytočné 4 kilometre po asfalte. Lenže ja nemám problém zmeniť plán. Dokonca som s tým aj počítal. Vôbec mi to však nepomáha, som naďalej vytrvalo pérovaný. Veď čas odvety príde. Stačí mi počkať si na príležitosť. Ako Vincenta poznám, nebudem musieť byť ani extra trpezlivý. Vychádza mi to na tú povestnú akademickú štvrťhodinku.

Tu niekde máme odbočiť z hlavnej cesty. Nikomu z nás sa nechce vytiahnuť mobil z ruksaku. Preto sa pýtame Vincenta, či už zrovna tu máme odbočiť? Jeho „Áno“ znelo dostatočne jednoznačne a sebaisto. Na najbližšej križovatke na okraji dediny už je po jednoznačnosti, ale sebaistota mu zostala. Doteraz som nepochopil, kde stále berie po tom množstve kotrmelcov tú sebaistotu? Vôbec z nej neubúda! A chalanisko to stihol v rámci akademickej štvrťhodinky! Prichádza moja chvíľa. Zhlboka sa nadýchnem… a už čelím otázke. Z najbližšieho dvora vybehol domáci a pýta sa, čo hľadáme. Vysvetľujem mu, kam ideme, on mne na oplátku zase, kadiaľ sa tam dostaneme. Medzitým sa Vincent nenápadne vytratil. Potvora. A už je v čele kolóny. By som za ním aj niečo pekného zakričal, ale nestačím s dychom, lebo je to do kopca. Takto zneužívať situáciu! No počkaj. Večne to do kopca nebude. Veď mi ty ešte dáš niekoľko ďalších príležitostí na odvetu.

A sme hore. Nie sme tu sami. Je tu aj kúsok snehu. Mišo je obetavý typ a preto sa snaží vylepšiť Vincentovi jeho zábery. Možno diváka zaujme práve letiaca snehová guľa. Len teraz neviem, či sa Michal málo snaží, nechce ukážkovo spolupracovať alebo už má ruky skrehnuté od toho množstva gúľ, lebo nejako nemôže toho Vincenta trafiť. Zase netrafil. Dobre, stačilo. Ideme na rozhľadňu. Nepôsobí najnovším dojmom, ale je pevná. Možno nie je najkrajšia, ale výhľady z nej určite medzi najkrajšie patria. Na internete naozaj nekecali – oba Maníny, Brada, hrebeň Malej Faty, Lysá hora, a keď je dobré počasie, tak i Západné Tatry či Babia hora. Takže dnes je pekné počasie.

Je čas zísť z rozhľadne a naobedovať sa. Nalejeme si čaju z termosiek, nech pomaly chladne. Každý sa pustí do toho svojho. Popri tom zhodnocujeme doterajšie skúsenosti s Javorníkmi. Všetci sa zhodneme, že Javorníky sú rozmanité. Dolu vládli buky. Neskôr ich vystriedali pekne voňajúce ihličňany. Dokonca sme našli aj lesík tvorený teňučkými brezami. Zrazu mi Vincent hovorí „teraz ti na oplátku nalejem z môjho čaju.“ Ja sa bránim „ale veď ja som ti nenalial z môjho.“ Ja síce nie, ale on áno. Omylom. Tak reku ulej. Aj ulial, ale pochváliť jeho čaj som nemohol. Nestihol som, pretože sa Marcela opýtala, kde má termosku. Áno, správne, mala ju presne vo Vincentovej ruke. A takto nejako sa stalo, že som postupne okoštoval všetky čaje, okrem Michalovho. Ten si totiž prezieravo strážil svoju termosku pred Vincentom. A takto sme okrem rozmanitosti prírody, zažili vďaka Vincentovi aj čajovú rozmanitosť.

Ďalšie zlyhanie. Nie, tentoraz to nie je Vincent. Nemôže všetko robiť iba Vincent. Veď by sa nadrel ako kôň! Tentoraz ja. Bol som asi priveľmi očarený výhľadom na zasnežený hrebeň Malej Fatry. Vykračujem si ďalej ako pán. Nejako ľahko sa mi ide. Priľahko. Tu voľačo nesedí. Voľačo mi chýba. Ale čo? Žiaden zvuk! Ruky mám nejaké ľahké! Kde mám turistické paličky? Ja somár! Ja už pre ne naspäť nejdem. Šetrím si kolená na ďalšiu časť trasy a najmä zostup k autu. Michal sa dobrovoľne podujal, že mi pre ne zbehne. Vraj to nie je ďaleko. Dozvuk z jeho slov pri nás zostal dlhšie ako on. Behom zmizol. Ostatní na mňa uznanlivo pokukujú a vravia „To si dobre vymyslel!“ Mišo totiž stále postupuje v čele a tempo má celkom dobré. Takto sa aspoň trochu unaví. No neviem. To by musel dať asi celú trasu behom. A navyše, ja si túto chválu tentoraz nezaslúžim! Ja som totiž nevymyslel, ja som iba jednoducho zabudol!

Rozhľadňa na Kamenitom, zvaná aj Mikovčákova (podľa staviteľa), je najdlhšie stojacou rozhľadňou v Javorníkoch. Možno preto, že je čiastočne z kameňa. Ale iba čiastočne. Rebrík je drevený a dosť sa podo mnou ako pod najťažším členom výpravy ohýbal. A ostatní si to všimli. Letmo pozreli výhľady z rozhľadne a poďho rýchlo dolu, aby to stihli predo mnou. A veru stihli. Aj Vincent stihol. Vypiť všetok čaj z termosky. Vraj sa mu to ešte nestalo. Vždy nejaký čaj priniesol domov. To je ale záhada. Z ostatných termosiek pil, ako zo svojich a po prvý krát ide s prázdnou termoskou domov? Tak túto záhadu nerozlúsknu ani Sherlock Holmes, Colombo a Hercule Poirot. Ani keby na tom prípade spolupracovali a využívali výdobytky najnovšej techniky, vrátane špionážnych satelitov a čínskych meteorologických balónov…

Pri prvom vážnejšom kontakte s asfaltom v hornej časti doliny sa stal zázrak. Zrazu vidíme stáť autobus pred autobusovou zastávkou. Stíhame? A veru hej! Odchádza o 12 minút. Nikomu sa však toľko čakať nechcelo. Predsa len, výhľady na asfalt… výhľady hore boli podstatne krajšie. K ďalšej zastávke po ceste prichádzame o pár minút skôr, ako autobus. Máme druhú šancu. Lenže si uvedomíme, že pri našom zaparkovanom aute autobusová zastávka veru nie je. A šľapať od cintorína hore do kopca sa nám už moc nechce. Takto to aspoň máme dolu kopcom. Je rozhodnuté. Už to nejako na tom asfalte doklepeme…

Ako Hosťka 1 opäť Marcelka. Náš spolok sa jej zapáčil a k pohybu a aktivitám v prírode má blízko a kladný vzťah.

Úvod

Trasu tejto turistickej akcie sme nakreslili spoločne s Jožom. Avšak prvotnú myšlienku navštíviť tieto miesta som mal ja. Ale ani ja som si trasu nevycucal z prsta. Inšpiroval ma môj priateľ turista Peťo, ktorého Youtube kanál pravidelne pozerám. On bol pred troma týždňami práve na týchto miestach a mňa táto trasa zaujala. Jediný rozdiel bol iba v tom, že Peťo tam bol práve v čase, keď bolo kopec snehu a zažil aj o trochu lepšie počasie, ako sme mali my.

Veľmi ma potešila účasť. Úprimne som myslel, že pôjdem iba s Jožom a ako viete nakoniec to bolo úplne inak. Z pôvodnej dvojice som zastal sám a vy ostatní ste sa ku mne pridali, čo ma veľmi potešilo. Prezradím iba to, že za Jožovou neúčasťou bola rodinná oslava, na ktorú pri prihlasovaní zabudol. Oslava však bola oveľa dôležitejšia.

A na koniec úvodu ešte spomeniem, že sme privítali tri Hostky. Darinku (Hostku 2) už poznáme. Kto si nevie spomenúť, tak občerstvím pamäť. Bola s nami na Veľkom Maníne v januári 2022. Hostka 1 bola moja priateľka Marcelka z Piešťan, s ktorou sa poznám už najmenej 15 rokov ak nie viac. V minulosti som jej sľuboval, že ju na nejakú turistiku nášho spolku zoberiem a práve teraz nastal ten čas. No a Hostka 3 bola Alenka, kamarátka našich kmeňových severaniek. Dúfam, že sa našim Hostkám na našej turistickej akcii páčilo. Je to pre nás tá najväčšia odmena, keď môžeme zdieľať nádherné pocity z návštevy jedinečnej Slovenskej prírody.

Putujeme

Než začnem o putovaní nedá mi nespomenúť, že zoznámenie sa uskutočnilo na zraze, ktorý prebiehal na benzínovej pumpe Slovnaft vo Sverepci. Ranná kávička je už tradičná a bolo tomu tak aj teraz. Nik nenamietal.

Putovanie sme začali po zaparkovaní pri cintoríne v obci Budatín. Ideálne miesto na parkovanie. Samozrejme, že sme absolvovali tradičnú štartovaciu procedúru.
Hádanka pre vás: Čo myslíte, kto priniesol opäť kvalitné varené vínko?
Ďalšia otázka: Čo myslíte, kto doniesol kvalitnú štartovaciu slivovičku, hop, štartovacie vitamíny?
A teraz môžete rozmýšľať a dávať typy 

Stúpanie na hrebeň začalo už v obci pozvoľna. Len čo sme vstúpili do lesa naklonená rovinka sa zodvihla a začalo prikurovať Prvú oddychovú chvíľku sme absolvovali na miestach, kde sa kúsok od chodníka nachádzal bunker. A hneď nato sme narazili na oddychové miesto s výhľadom na Žilinu s lavičkami. Chvíľu sme sa kochali a pred odchodom som cvakol naše sediace kvetinky, ako zasnene obdivujú skvosty vyhliadky.

Pokračovali sme ďalej už príjemným zvlneným hrebeňom a ten nás po dvoch kilometroch priviedol k rozhľadni Dubeň. Ani chvíľa zaváhania a už sme sa šplhali po schodoch na jej vrchol. Trochu silnejší vietor na jej vrchole nás neodradil od túžby pokochať sa nádhernými výhľadmi. Rozhľadňa ponúka kruhový výhľad. Dojem z prírody trochu kazí Žilina, ktorá je rovno pod rozhľadňou, ale na obzore týčiaca sa Lúčanská časť Malej Fatry to všetko vynahradzuje. Z rozhľadne bol vidieť aj náš nasledujúci cieľ – vrch Straník, ktorý slúži okrem iného aj na štart paraglajdistom.

Po tom, čo sme opustili rozhľadňu sa terén nezmenil. Stále to bol príjemne zvlnený nenáročný hrebeň. Pred príchodom na vrch Dubeň sme povinne navštívili vyhliadku na obec Zádubnie, ktorá sa nachádza 75 metrov vľavo od chodníka. Je to severná časť hrebeňa a tak sme tu našli pozostatky snehu z predchádzajúcich snežných dní. Potom nás už čakal vrch Dubeň a pozvoľný zostup do obce Zástranie. Naša trasa vyústila na asfaltke presne pri rázcestníku s názvom odbočka na Salaš. No salaša nikde. Krátku nádej nám dávala prvá drevenica pri príchode do obce. Avšak čim sme boli k nej bližšie, naša nádej hasla ako fakľa kropená vodou. Z dreveničky sa vykľula súkromná drevenica a nie salaš 

Ja som vám zabudol spomenúť, že súčasťou turistickej akcie bolo aj lovenie „kešiek“. Táto činnosť veľmi zaujala Marcelku a tak ju Ivan ochotne uviedol svojim rozprávaním do tajov tejto geokešingovej úchylky No a práve po príchode do Zástrania pri malej kaplnke už Marcelka v praxi dokazovala, že Ivanove slová padli na úrodnú pôdu. Druhú kešku už našla sama a k tej prvej, ktorú som nespomenul, tak k tej ju citlivo priviedol náš matador Roman.

Keď naše nohy od kaplnky zhltli päťsto metrov obecnej asfaltky kráčali už po príjemnejšej kamenistej ceste. Opäť nás zahrialo, lebo kopec Straník, ktorý nám svoju výšku ukazoval už v obci, nám pod nohy podhodil celkom výživné stúpanie. Než nás privítal jeho vrchol, minuli sme bufet Hangár. Potešilo nás že bol otvorený a hneď sme mali plán pri návrate zo Straníka.

Na Straníku sme zažili pekné výhľady. Čas sme využili na oddych a občerstvenie. Rozdávali sa vrcholové medaily a udeľovali sme certifikát Ivanovi. Aj spoločná vrcholová fotografia na pamiatku bola. A aby som nezabudol aj vrcholové „vitamíny“ sa zo zdravotných dôvodov užívali. Tradície sú tradície. Tie sa musia dodržiavať. Priznám sa, že prestávka by bola aj dlhšia, ale odchod zo Straníka urýchlil nepríjemný silný a studený vietor. Potrebovali sme sa trochu zohriať a tak sa našim útočiskom na pár minút stal spomínaný bufet Hangár. Každý si dal podľa chuti čaj či kávu a vzduchom lietali zážitky z dôb minulých a vtipy. Príjemne sme si oddýchli a šli ďalej.

Naša spiatočná cesta viedla cez Malý Straník a potom po zjazdovke do Zástrania. Onedlho sme sa ocitli na asfaltke za obcou a pri rázcestníku nad Paprudie naše kroky zviedol cyklochodník vedúci do obce Snežnica. Nasledujúce štyri kilometre sme absolvovali neznačeným chodníkom po hrebeni nad obcou Zádubnie. Za zmienku stojí iba prestávka, ktorá sa uskutočnila v „lesnej obývačke“. Prečo obývačke? Lebo nám v príjemnom smrekovom prostredí a s machovým kobercom ponúkli miesto na sedenie pníky po vyrúbaných smrekoch. Naozaj to vyzeralo ako v obývačke. Navyše tu nefúkal vietor.

Záver

Posledné kroky viedli príjemným klesaním do Budatína magickým prostredím smrekového lesa. Nálada bola vynikajúca a pocity neopakovateľné. Úprimná rozlúčka na záver s prísľubom stretnutia pri nejakej ďalšej turistickej akcii bola krásnou bodkou za touto vydarenou akciou.

Ďakujem všetkým za účasť. Boli ste skvelí. Obzvlášť chcem poďakovať hostkám DARINKE, ALENKE a MARCELKE, že našli odvahu zúčastniť sa turistickej akcie nášho spolku.

Nabudúce dovidenia.

Ide Darinka hostka 2

Vyhliadková turistika – absolvujeme 7 vyhliadok (uvidíme čo počasie dovolí) a 2 vrcholy (ideme si uctiť pamiatku nášho kamaráta, ktorý tam má pamätnú tabuľu)

• Čas odchodu: medzi ôsmou a deviatou hodinou rannou
• Miesto odchodu: Dechtice

Ria sa neprihlásila, tak asi nejde (info pre tých čo sa jej boja)

Úvod

S Jozefom sme opäť vymysleli perličku medzi turistickými akciami. Jeden pól takýchto akcií predstavujú perličky vyznačujúce sa svojou výškou končiarov iné zas dĺžkou trasy. No druhý pól tvoria práve takéto akcie, ktoré sú pohodové, nenáročné, zážitkové. Po poslednej takejto akcii v Borskej nížine som zistil, že aj tieto kúty našej nádhernej krajiny patria do povšimnutia. Aj ony majú čo ponúknuť svojou zaujímavosťou či už objektami, magickým miestom alebo faunou a flórou. My sme ich v posledných rokoch akosi opomínali a neprávom. A preto sme sa s Jožom rozhodli, že tieto pohoria zaradíme do nášho portfólia a ukážeme vám ich postupne vďaka našim výletom. Len jednu poznámku na margo týchto zaujímavých akcií si dovolím poznamenať, že mi je veľmi ľúto slabého záujmu medzi vami. Sú to miesta, na ktoré sa často nechodí a ak sa navštívia v budúcnosti nie je jasné či sa na tieto miesta ešte pôjde.

Keď som dorazil do Piešťan na zraz, bol som milo prekvapený. Okrem Jozefa mi do auta nastúpil Dušan. Pomyslel som si nie je možné, dnes nepôjdeme iba dvaja. A v súvislosti s tým, čo som napísal vyššie o účasti musím poznamenať, že sa blízka na dobré časy.

Postrehy a dojmy z putovania

Na svojich cestách sme navštívili už zopár dedín, dediniek na Slovensku. Opakovane ma utvrdzujú v tom, že každá, malá či veľká, každá má čo ponúknuť. Stalo sa to aj tu v dedinke Zlatníky. V tom je krása našej krajiny.

Pri svojom putovaní sme zažili veľa blata a na rozhraní Považského Inovca a Podunajskej pahorkatiny aj sneh a ľad. Aj v Podunajskej pahorkatine tečú potoky dolinami. Síce nie sú to doliny, na ktoré sme zvyknutý z vyšších pohorí, ale aj tu tečú.

Výhľady. Tie tu pompézne nečakajte. Občas sa nejaký nájde, ale aj ten si vie správny turista užiť. Tie, ktoré sme si užili my mali peknú scenériu.

V tomto „pohorí“ teda správne v geomorfologickom celku sa kopce hľadajú ťažšie. Nenájdete tu turistický chodník značený turistickou značkou, okrem tých cyklistických. My sme objavili dva rázcestníky a aj tie boli cyklistické. Musíte sa orientovať podľa mapy. Je jedno, či ju máte v mobile, alebo máte papierovú formu. No ak chcete nájsť presný bod vrcholu hodí sa navigácia, ktorá vám presne ukáže správny bod. Nie sú tu vrcholové knihy ani pompézne označenia vrcholu. Je to iba o vašej schopnosti nájsť vrchol.

Odpočívadla, prístrešky, útulne, nebodaj horské chaty. Nič takého. Sadnúť si môžete maximálne tak na peň nejakého stromu, alebo na vyrúbané stromy vedľa ciest. Ani tieto miesta neobišiel výrub stromov, drevín.

Vrcholnou kuriozitou na tejto trase bol fakt, že najvyšší vrchol pohoria bol priamo na asfaltovej ceste. Tých tu je neúrekom, ale po putovní prevažne po blatových cestách prídu nanajvýš vhod. Nie však vždy. My sme mali smolu, že predchádzajúce dni tu ako aj inde na Slovensku výdatne pršalo a aj počas nášho putovania sme zažili slabý dážď. Ale nebolo to nič strašné.

Záver

Ja som si celú trasu maximálne užil. Načerpal som nové zážitky a znalosti o menej navštevovaných miestach našej krajiny. Po absolvovaní občerstvenia v malej dedinke Prašice, kde sme navštívili BAR BURGER & RESTAURANT musím vysloviť svoj údiv, že aj v malej dedinke sa dá kvalitne najesť.

Chcem poďakovať svojim súpútnikom Jozefovi a Dušanovi. Dušan ma svojou účasťou obzvlášť prekvapil a potešil a tým obohatil dojem z tejto turistickej akcie. Jozef je v mojich superlatívoch stálicou a tom nie je treba ani hovoriť a ani písať. To je samozrejmosťou.

Takže ďakujem vám a nabudúce dovidenia!

Podunajská pahorkatina. Názov tohto pohoria nielen bežným ľuďom, ale i mnohým turistom, veľa nehovorí. A my v tomto „pohorí“ máme zrovna navštíviť päť najvyšších vrchov. Málokto by vymenoval čo i len jeden vrchol. Akýkoľvek. Vyzerá to tak, že sem veľa ľudí nechodí. A ani to neprekvapuje. Veď na Slovensku máme kopu zaujímavejších kútov. Aj tuto, kúsok ďalej, je podstatne častejšie turistami navštevovaná rozhľadňa na Panskej Javorine i neďaleká „Pstruháreň“ Kulháň. No, ale my od Pata a Mata sa na svet dívame inými očami… Takže päť najvyšších vrchov v Podunajskej pahorkatine!

Čím sme bližšie k nášmu dnešnému štartu v obci Zlatníky, tým je asfaltka užšia, ale nemizne. Stále je tu s nami. Tlmiče auta si tento fakt nevedia vynachváliť. Konečne Zlatníky! Čo to? Pri požiarnej zbrojnici je zvýšený pohyb podozrivo sa usmievajúcich ľudí. Jasné, je tu chľast… a kotol. Žeby varili guľáš? Asi áno. A už vieme, kde sa najeme, ale kde zaparkujeme? Tu sa dá! Tak nedá, lebo Vincent ide proste ďalej. Ďalšia šanca! A už je po nej. Nakoniec parkujeme na mieste, ktoré bolo vytypované od monitora počítača. Plán nepustí. Vincent tiež nepustí. Takto to máme o niekoľko stovák metrov dlhšie. Vincentom tento fakt ani nepohne. Pravdepodobne o ňom ani netuší.

Pôvodne som si myslel, že tu toho veľa neuvidíme. Že to bude také nezáživné. Pre mnohých aj bude. My, občas trochu skromnejší, si tu však zaujímavé veci dokážeme nájsť. Vlastne sme sem šli aj kvôli celkovo nie zrovna dobrému počasiu. V nedeľu má byť ešte horšie. Takže sme sem šli v sobotu. A ísť niekam, kde je to veľmi záživné cez zlé počasie? To asi nemá zmysel. A vďaka tomu „zlému“ počasiu sme zažili aj prekvapenie. Prvé kroky za dedinou viedli po lúkach. Keďže to nie je úplne rovina, máme i výhľady. Dobre, nie je to zrovna Fatra, či niečo iné, ale výhľady sú. A sú dramatické vďaka počasiu. Síce dosť zamračené, ale občas Slniečko zabojuje a urobí svoje.

A je tu dôvod, prečo to pre mnohých nebude záživné. Síce absolvujeme 5 najvyšších vrcholov, ale výhľady moc nečakajte. Ak budú, budú veľmi obmedzené. Takže si výhľady rýchlo užite na tej lúke. Vlastne ani turistickú značku tu nečakajte. Čo by tá robila v Podunajskej pahorkatine? Jedine, keby sem zablúdila. A turistická značka nezvykne blúdiť, na rozdiel od turistov. Poľná alebo lesná cesta? Sme za ne vďační. Ale na mnohé vrcholy nevedú ani tie. Tu však máme šťastie. Zopár desiatok metrov od cesty a zrazu vrchol. Vrchol ktorý neudrie do očí a ani netušíte, že už na ňom stojíte. Prezradí Vám to až mapa v mobile.

A už je po šťastí. Nie, nezablúdili sme. Ani ten slabučký dážď nám nevadí. Len druhý najvyšší vrch pohoria sa trochu prieči našej návšteve. Už sme zvyknutí na to, že na vrchol nevedie žiaden chodník, nie to ešte turistický. Ale tu sa nám do cesty postavila húština. Rýchlo sa zhodneme, že to od Čierneho lesa má ďaleko a pokračujeme ďalej. Len to nejde rovno. Nedá sa. Zato sa dá kľučkovať. Veď my sa na ten vrchol prekľučkujeme! Kto vie ako to dopadne?

Dopadlo to klasicky. Na vrchole objavujeme chodníček. No, aby som bol úprimný, chodníček pre ľudí s veľmi bohatou fantáziou. V reči bežného smrteľníka to znamená, že cestou späť kľučkujeme o niečo menej, ako keď sme šli na „vrchol“. Proste späť to šlo ľahšie. Nie, prevýšením to nebolo. Tu moc toho prevýšenia nie je. Aspoň pre bežného turistu nie. Veď čo to je niečo cez 300 výškových metrov na takmer 20 kilometrov?

Dušan má príliš odovzdaný výraz tváre a mlčí. Nič s ním nerobí fakt, že nás čaká zlatý klinec programu v podobe najvyššieho vrchu Podunajskej pahorkatiny. Nič neponúka z pojazdného baru. Žiadne kokosové mlieko, žiaden figový džús… Zle je. Asi už začína mať toho dosť. Ani sa mu nečudujem. V piatok vstával pred štvrtou hodinou ráno do práce. A z práce šiel rovno na akciu. Nie tú našu. Klub. Parket. Alkohol. Srandičky. Dobrú náladu mal aj v sobotu ráno, keď som ho vyzdvihoval na vlakovej stanici. Proste plynulo pokračoval ďalej. A dobrá nálada mu vydržala dlho aj na našej turistickej akcii. Ale pred najvyšším vrcholom zmizla. No nič. Nasadíme sladený nápoj, vytiahneme zázvorové koláčiky, niečo posľubujeme… O niečo menej ako naši politici, aby to bolo uveriteľné. Blízkosť zaparkovaného auta by sa hodila, len či tomu uverí? Á, zlepšilo sa to!

Najvyšší vrchol je úplne v pohode. Vedie ním totiž asfaltka. A tá nás takmer vôbec neopúšťa až k autu. Konečne dedina. Hasičská zbrojnica. Vítajú nás ešte väčšie a úprimnejšie úsmevy. Dokonca je tu aj harmonikár. Aj chľastu majú stále dosť. Len ten guľáš. Stihol medzitým nenávratne zmiznúť. Nevadí. Najeme sa inde. Veď tuto kúsok, je Kulháň. Čo nevidieť sme pri ňom. Aj sme. Ale otvorené nie je. Takže improvizácia. O dve dediny ďalej objavujem „občerstvenie“. Vôbec mi to nepomáha. A to som veliteľ vozu. Ale nie som šofér. Tým je Vincent. Takže cúvame do zákruty a minikrižovatky v jednom a odbočujeme. Len sa tam nejako moc nesvieti. Vo vnútri svieti iba automat na nápoje. Preto som vyslaný ako prieskumník.

Pomaly, opatrne našľapujem. Vo vnútri ticho, žiaden pohyb. Moc nádejne to nevyzerá. Zrazu z kuchyne vylezie čašník. Je rovnako prekvapený ako ja. Hmm, toto nevyzerá dobre. Ale vraj varia. Priestory nepôsobia honosným dojmom, ale zažili sme aj horšie. Riskneme to. Veď nemáme čo stratiť a najmä v žalúdkoch už celkom slušne vyhrávajú huslisti. Či tou hudbou nebudeme rušiť vedľa sediacich hostí? Teda ak prídu? Ale najprv si umyjeme ruky. Záchody čisté. Zlepšuje to celkový dojem. Obsluha celkom milá, ako by sme ani na Slovensku neboli. A dojem po zjedení objednaných hamburgerov? Musíme sa tu ešte niekedy zastaviť!

Dnes iba telegraficky, aj keď túra bola vynikajúca a zaslúžila by si obsiahlejší komentár  

Úvod

S Jožom sme vyberali najprv deň, kedy pôjdeme na turistiku. Navrhoval som sobotu, ale Jozef mi oznámil že nemôže, lebo ide lyžovať. Padlo na nedeľu.
Trasu sme určovali vzhľadom na sneh. Takže padlo na vyššie položené miesto na východ do Strážovských vrchov. Trasu vybral Jozef majstrovsky a zaujímavo.
Poslednou otázkou bola účasť. Mysleli sme si. Najprv. Že sa nájde ešte nejaký dobrodruh, ktorý by sa dal nahovoriť na toto. Mýlili sme sa. Ja si myslím, že ostatných odradilo počasie, ktoré vyčíňalo deň pred tým a naozaj nebolo príliš priaznivé. A keď som v sobotu večer detailne prelustroval predpoveď na SHMÚ vedel som, že bude v nedeľu nádherne.
Ide sa!

Part 1

Cestou do Nitrianskeho Rudna sa nestalo nič výnimočné. Spomeniem iba to, že nebola žiadna ranná káva, pretože sme odbočili už pred Zadarmovciami. Snáď za zmienku stojí iba to, že keď som kritizoval kvalitu cesty do Bánoviec nad Bebravou a občas sa zmenila na celkom slušnú po rekonštrukcii, tak som iba tak mimochodom utrúsil „veď je celkom dobrá, opravená“. V momente, keď som dopovedal vetu div nám neutrhlo guľové čapy a nevytriaslo dušu z tela.

Part 2

Zaparkovať sa nám podarilo na prvý krát a presne tam (pri cintoríne), kde sme chceli a mali naplánované. Akurát príprava na odchod bola poněkud zdĺhavá. Jožo to už spomínal. Nejaký čas nám zabralo platenie diaľničnej známky a aj tak sa mi to nepodarilo.
Zato štartovné bolo vynikajúce. Tentoraz sme štartovali dvoma druhmi štartovného
Ideme!

Part 3

Prvé kroky za dedinou boli po rovine, ale po snehu a ľade. Keď sa mne a Jožovi podarilo pár krát sa šmyknúť a nepadnúť, ihneď prišiel na rad môj návrh, aby sme nasadili nešmeky / mačky. Občas mám dobré nápady a občas ich niekto aj akceptuje
Nešmeky na nohách!

Part 4

Asi po dvoch kilometroch sme sa napojili na žltú turistickú značku vedúcu až na náš prvý cieľ – Predný Rokoš. So žltou značkou sa nám do cesty postavila už aj naklonená rovina. Najprv mierna neskôr prudká. Snehu pribúdalo s nastúpanou výškou. Pohyb začal byť namáhavejší. Zimná krása navôkol nám však všetku námahu vynahradzovala. Krásne výhľady pri blankytnej oblohe a občasných barančekoch nám vyrážali od údivu dych. Pomyslel som si: takúto krásu som naposledy zažil pri legendárnej akcii Veľký Manín z netradičnej strany Proste nádhera. Ani sme si pri toľkej kráse nevšimli, že stúpanie je prudšie a prudšie a sneh nám siaha vyššie a vyššie. Miestami až nad kolená.

Part 5

Asi 750 metrov pred vrcholom nás dobehol chlapík. Prevzal rolu vodcu a prešľapávača. Nám to pomohlo, aspoň sme sa nemuseli striedať na čele výpravy. On na vrchole nepobudol dlho. Pri návrate nám referoval ako to na Prednom Rokoši vyzerá. A po vypočutí jeho pozorovaní sme začali rozmýšľať o zhodnotení podmienok na ďalšie naše pokračovanie.

Slávnostne sme s Jožom dobrodili na vrchol a podišli aj kúsok ďalej na miesto priľahlej vyhliadky. Smerom na vrch Plevňa, z ktorého sa ďalej pokračuje do sedla Rokoš boli vidieť stopy po snežniciach. Presne ako spomínal náš chvíľkový parťák. A tu padlo rozhodnutie nepokračovať ďalej vzhľadom na podmienky.

Na Prednom Rokoši sme pobudli tak 30 minút. Ja som tu absolvoval neskoré raňajky. Príjemne nás zohrial aj teplý čajík a Jožova vynikajúca zázvorovica. Vrchol sme podrobili detailnej prehliadke a využili každé výhľadové miesto, ktoré poskytuje. Kešky, ktoré chcel Jožo odloviť nebolo možné v tom vysokom snehu nájsť.

Musím povedať, že predný Rokoš má čo ponúknuť. Škoda, že tu nie je nejaké miesto na sedenie, zážitok by bol hodnotnejší. Dokonca poskytuje aj celkom slušné záveterné miesto, ktoré sme my využili.

Part 6

Cesta dole ubiehala oveľa rýchlejšie ako stúpanie aj vďaka tomu, že sme si samy cestu kvalitne prešliapali Po opustení najstrmších úsekov cesta ubiehala ako po masle. Zastavovali nás iba nádherné a fotogenické miesta poskytujúce nádherné výhľady a dôvod pre fotografovanie a natáčanie. Na mieste, kde sa strmina značne vyrovnala, sme stretli troch turistov a psíka. Mladá dáma a dvaja páni sa dali ochotne s nami do reči. Turisti si vždy majú čo povedať a tak tomu bolo aj teraz. Rozprávanie s nimi bolo zaujímavé a veľmi nás potešilo. Boli to skvelí mladí ľudia milujúci prírodu a turizmus. Vynikajúcu vzájomnú atmosféru sme spečatili spoločnou fotografiou. A dlho sme sa aj lúčili.

Part 7

Cesta dole od tejto chvíle plynula ešte rýchlejšie. Ani sme sa nenazdali a už sme cupitali po rovine do Nitrianskeho Rudna. Paradoxne dole fúkal silnejší vietor ako hore. Ešte sme občas šibli pohľadmi na Predný Rokoš týčiaci sa nad obcou. No potom bolo cesty koniec. Krásnej cesty. Krásnej trasy. Pekného zážitku. Konštatovania, že sme zrobili dobre a išli sme a zažili nádhernú zimnú krajinu s množstvom snehu, o ktorom sa nám v našich južných domovoch môže iba snívať.

Part 8

Rozhodnutie, že pri ceste domov navštívime reštauračné zariadenie padlo na úrodnú pôdu. Pred Hornými Vestenicami, len tak náhodou na nás zamávala Koliba Solec Ani na chvíľu sme nezaváhali a oplatilo sa. Vynikajúca cesnačka, bryndzové halušky a k tomu kofola bola dôstojnou bodkou za touto vydarenou turistickou akciou.

End

Ďakujem Jozefovi za ďalší neopakovateľný zážitok a možnosť byť s priateľom na nádhernom mieste s magickou silou.

Priatelia turisti – nabudúce dovidenia.

Zdravim turistov, no nakoniec ste mali snehu habadej. Fotky ako z katalogu. Parada

Sedíme v aute. Cesta ubieha rýchlo. Nedeľná ranná diaľnica proste taká býva. Vincent je stále zachmúrenejší. Nechápem jeho negatívny postoj. Toto je výprava za snehom. Proste chceme zažiť trochu snehu v horách. Áno, je síce pravda, že na okolitých poliach pred Novým Mestom nad Váhom je snehu možno do polovice podrážky turistickej topánky…, ešte ale nie sme na mieste! Ideme na sever a tie výškové metre, čo nás čakajú! Dnes sneh proste bude! Prečo hneď hádže flintu do žita? Aha, takže to so snehom nemá nič spoločné. Ideme po diaľnici, ale nemáme zaplatenú diaľničnú známku. Včera ju chcel kúpiť, ale chcel si pozrieť aj diel nejakého seriálu a… klasika. Seriál videl, ale platbu za známku nie.

Opúšťame „dolinu Váhu“ Z druhej strany kopcov je viac snehu. Toto vyzerá optimisticky! Aj slniečko tu viac svieti. Aj medzičas máme dobrý! Čo dobrý, vynikajúci! O štvrť na deväť šlapeme! Len musíme po zaparkovaní ešte zaplatiť za diaľničnú známku. Vincent cez mobil platí. Dnešná doba, to je proste zázrak. No, až taký zázrak to zase nie je, lebo Vincent sa stále pokúša zaplatiť. Má problém s tokenom. Už frflem, ale Vincent si moje „Hoten toten token“ vôbec nevšíma. Vincent to vzdal. Konečne. Vyrážame o 08:45 hod.

Už prvé kroky sú občas šmykľavé. Nespoznávam Vincenta. Nie, nepadol, len hneď chcel nasadiť nešmeky. Asi ho vykoľajil ten token, alebo diaľničná známka? Priestor na nasadenie nešmekov však nedostal. Zato ho celkom slušne stočilo. Niečo mu ale ešte k tomu dvojitému Rittberrgerovi chýbalo. Zle je, už zatočilo aj mňa. Začínam váhať a dávať Vincentovi za pravdu. Práve sa mu to chystám oznámiť, keď sa mi zrazu znovu otočí chrbtom. Čo je urazený? Tak nie, len sa znovu pošmykol. A váhanie je zrazu preč. Obúvame si na topánky nešmeky…

Snehu pribúda a my sme tu prví. Nie úplne ideálne. Takže si to budeme musieť prešľapať sami. Zlaté Nové Mesto a jeho polia! Tu už sa zabárame občas dopoly lýtok! Musíme sa striedať. To by jeden nevydržal v kuse ísť popredu. Nejako nám sily pomaly, ale isto začínajú dochádzať. Stále to však ide. Len pomalšie. A čo to tam vzadu? Niekto ide v našich šľapajach. Rýchlo nás dobieha. To sme takí slabí? Spokojne nás predbehol. Ide iba na Predný Rokoš, lebo viac asi nestihne. A už je z neho naša výkonnostná kategória. Stačí byť iba prvý tam, kde je snehu občas po kolená! Možno by nabudúce stačilo ísť niekam až na druhý krajší deň v poradí. Možno by to bolo prešľapané.

Po dosiahnutí vrcholu nás chlapík informuje o svojich zisteniach. My sme museli prešľapávať, ale ďalej niekto šiel na snežniciach. Zišiel sem z hlavného hrebeňa. Ale je to k ničomu. Vy snežnice nemáte, budete sa aj tak zabárať a šiel dole. Nekecal. O nič lepšie to ďalej nešlo. A sme rozhodnutí aj my. Áno aj my! Vincent neprotestoval. Predný Rokoš nám na dnes stačí. Veď sú odtiaľto celkom pekné výhľady a aj zážitkov máme dosť. Pôvodnú trasu absolvujeme za lepších podmienok. Možno v apríli, alebo v máji. Takto máme krásny priestor na trochu neskorší obed niekde. Kde? To ešte nevieme. Cestou uvidíme. A ešte aj stihneme prísť relatívne skoro domov…

Krásna zimná turistika so všetkým čo k tomu patrí. Hlavne ten záverečný stupák bol v tom snehu celkom masaker a vytrápil nás parádne. Ale kvôli tomu sme tam predsa išli.