Komentáre k turistickým akciám

3. deň putovania na Rudnej magistrále

Predchádzajúce ráno z chaty Janka sa v Horskej chate Burda neopakovalo. S Radom sme spali priamo pod okienkom, ktoré nám ráno bezpečne signalizovalo východ slnka. A tak vstávanie teraz bolo na čas. Na šiestu hodinu sme si nechali prichystať raňajky – praženicu s čajom. A to bolo jediný krát na „rudnej“, kedy sme raňajkovali v správny ranný čas. Energiu hneď ráno sme nanajvýš potrebovali lebo…

…po odchode z chaty už po 125. metroch nás chodník nasmeroval doľava a okamžite sa do nás oprel parádny stúpačik. Na Fabovu hoľu to bolo síce len dva kilometre ale tých 425 metrov výškových nevyzeralo príliš prívetivo. Len vďaka parádnej regenerácii po kvalitnom spánku sme úspešne vystúpali do bodu s názvom Tri kopce. A keďže v okolí rázcestníka bola vysoký tráva opäť sa porúčali ťažké ruksaky do nej. Na tomto mieste sme mali absolútnu istotu, že nik sem nepríde. Bolo ešte príliš skoro ráno. A medvede snáď tiež ešte spali.

S kľudným svedomím a naľahko sme absolvovali príjemnú jemne stúpajúcu trasu na najvyšší vrch pohoria Veporské vrchy. Výstup na vrchol bol slávnostný a tak na počesť jeho návštevy padlo dobre vychladené pivko. Nezabudli sme na spoločnú fotografiu a do domčeka, kde „prebývala“ vrcholová kniha som nalepil klubovú nálepku. Po asi dvadsiatich minútach nás nohy vrátili späť k „trom kopcom“. Nahodili sme ruksaky a vydali sa na príjemnú klesajúcu trasu Kučalaskou dolinou. Aj v týchto miestach nás sprevádzala dosť vysoká tráva. No tá sa potom zmenila v príjemnejšiu kamennú či hlinenú cestu. Posledný prudký sešup nás priviedol na železničnú stanicu Zbojská.

Po chvíli putovania po koľajniciach sme vyšli na lúku odkiaľ sme prvý krát zazreli salaš Zbojská, rozhľadňu Zbojská a vysokánsku drevenú sochu zbojníka Jakuba Surovca, ktorá je neďaleko rozhľadne. Našim primárnym cieľom však bol salaš Zbojská, kde sme asi na hodinu zapadli. Ruksaky okamžite išli z pliec. Každé odľahčenie je potrebné využiť, aby si plecia oddýchli. Prišli sme sem na poludnie a tak na rad prišiel obedný pokrm. Ako prvé na stôl putovalo pivo s čapicou Polievku sme si nedali, zato ja makové šúľance a Rado makové rezance. Boli dostatočné sladké takže prísun cukrov bol zabezpečený. Na tomto mieste sme stretli jednu z dvojice súputníkov na Rudnej magistrále. Prvá dvojica bolo dievča s chlapcom a tiež začínali v Telgárte. Tá druhá, ktorá s nami obedovala na salaši, boli dvaja chalani. Ony začínali „rudnú“ vo Vlachove pod Dobšinou. K tomuto poviem iba historku. Tí dvaja chalani si dali bryndzové halušky a rezeň s ryžou a v čase, keď sme my už odchádzali ony spokojne ležali/spali na tráve. Konštatovali sme s Radom, že ich po výdatnom obede „vyplo“ 

Po odchode od salaša sme navštívili rozhľadňu i Jakuba Surovca a pokračovali ďalej. Obidva zaujímavé body sú na vyvýšenom mieste a tak bol nádherný pohľad na celú dolinku so salašom Zbojská. Putovanie odsýpalo parádne. Cestička pekná zvlnená, nenáročná nás previedla cez štyri sedlá. To posledné bol však iné ako tie tri predchádzajúce. Volá sa Sedlo pod Vartou. Úsek za ním má 1.5 kilometra a vedie výživným stúpaním na Klenovský Vepor. Stúpanie naň bolo naozaj čerešničkou na torte. Na vrchole som riadne fučal, ale zároveň som sa aj radoval. Je to impozantný vrchol s nádherným výhľadom. Vrchol je vidieť zo širokého okolia. A aj neskôr, ako sme putovali ďalej bol Klenovský Vepor dominantný a stále bol vidieť. Na Vrchole sme stretli spomínanú dvojicu dievčaťa s chlapcom. Aj sme sa spoločne vyfotili. Neopakovateľnú kulisu robí na vrchole drevená socha zbojníka, ktorá bola parádnym pozadím našej fotky.

Po odchode z Klenovského Vepora sme prešli ešte cez dva nenáročné vrcholy. Za „Tromi chotármi“ cesta začala padať dole a naše nohy si konečne mohli poriadne oddýchnuť. Neskôr nás ešte potrápili dva kopčeky, ale keď naše kroky doputovali na Tlstý Javor vedeli sme, že do cieľa dňa, na salaš Obrubovanec to nemáme už ďaleko. V čase nášho príchodu na salaš slniečko už zapadalo a zore krásne „horeli“. Bol to nádherný pohľad. Salaš Obrubovanec nás privítal s otvorenou náručou. Do úplnej tmy sme stihli ešte večernú hygienu, rozložiť spanie a privítať dvojicu našich súputníkov dievča s chlapcom. Na salaši sme spali štyria. A noc to bola parádna, pokojná, upokojujúca a regeneračná.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

2. deň putovania na Rudnej magistrále

Budíček na chate Janka bol trochu problémový. Náš plán vyraziť na „rudnú“ okolo 7.00 hod. nám nevyšiel. Problém boli okná chatky, ktoré ráno pri východe slnka prepustili do izby málo svetla a my sme prakticky mali vnútri stále tmu. A tak sme stratili pojem o čase. Budík na telefóne sme si radšej nenastavovali ohľadom na našich spiacich hostiteľov. Nechceli sme ich tak skoro ráno budiť. A tak sa nám z mäkučkých postelí podarilo vyhrabať tak okolo 7.00 hod. Po rannej povinnej hygiene sme neotáľali. Hostiteľ Radoslav medzitým vstal a cítil povinnosť sa s nami rozlúčiť a znova zaľahnúť. Vôbec sme mu v tom nebránili a s radosťou sme sa s ním rozlúčili a poďakovali za skvelý večer a za všetko čo pre nás spravil. Že nám dal napiť, najesť a kvalitne prenocovať. Radoslav, ešte raz ďakujeme.

Dnes nás čakalo pohodových cca 36 km nenáročným terénom, čo sa týka prevýšenia. Raňajky sme ráno neabsolvovali. A aj ďalšie dni tomu tak bolo. Zajedno. Ja ráno neraňajkujem a Rado túto zbytočnú procedúru tiež počas celého putovania nepraktizoval. Avšak. Bola jedna výnimka. No o tej neskôr.

Ako prvé na našej trase sme navštívili civilizáciu v podobe obce Muránska Huta. Príchod k nej je pohodovo dole po asfaltke. V tejto dedinke nás zaujal miestny vodopád a jazierko. Rado sa bol v tom jazierku ovlažiť no ja nie. Prečo? lebo som práve v tej dobe riešil problém so zaplnenou SD kartou v kamere. Musel som ju meniť za SD kartu polovičnej veľkosti a už vtedy som začal rozmýšľať, ako ja len vôbec celú „rudnú“ natočím. Ja som totižto po poslednej turistike v Malej Fatre zabudol vymazať staré videa a tak som ich musel neskôr ručne mazať, aby som si na SD karte uvoľnil miesto. Takisto som menil režim zo 4K/100frame na 4K/25frame, aby som šetril miesto. Aj tak mi to neskôr bolo na prd Ale o tom tiež neskôr.

Po veľmi príjemnom klesavom teréne nádhernou Muránskou planinou sme sa dostali na nádherné rozľahlé lúky/pasienky, na okraji ktorého bola farma. Tie lúky sa volajú Veľká lúka. A tá farma sa volá Žrebčín na Veľkej lúke. Pár informácii o žrebčíne:

• Typ cieľa: Zvieratá
• Krátky popis: Žrebčín pre chov koní pre potreby lesného hospodárstva
• Podrobnejší popis: Stredisko chovu koní Dobšiná je zamerané na chov chladnokrvných koní plemena norik muránskeho typu. Chov koní na OZ Revúca má vyše 50 ročnú históriu. Pôvodne sa tu choval hucul, potom jeho krížence a dnes čistokrvný norik. Chovateľsky najvýznamnejšie boli roky 1995 a 1997, kedy bol chov uznaný za šľachtiteľský a za génovú rezervu norika muránskeho typu . V roku 2002 dostal štatút chráneného chovu.
• Obec: Muráň
• Okres: Revúca
• Kraj: Banskobystrický
• Obdobie návštevy: Celoročne
• Prístup: K žrebčínu vedú viaceré turistické a cyklo trasy z obce Muráň, Muránska Huta a Červená skala. Provizórne parkovisko, z ktorého vedie 5 km dlhá asfaltová cesta k žrebčínu, sa nachádza na rázcestí s. Javorinka pri ceste vedúcej z obce Červená skala na Muráň.
• Náročnosť trasy: nenáročná
• Zaujímavosti v okolí: Hrad Muráň (3.4 km), Lúka plná sysľov (12 km)
• Dátum odhalenia: 29.05.2009
• GPS súradnice: N 48°46'52.6'' E 20°04'24.3''
• Zdroj informácií: Žrebčín na Veľkej lúke

Po tom čo sme si pri príjemnom putovaní po asfaltke obkolesenom peknými lúkami dorazili na rázcestník Veľká lúka, Piesky stretli sme prvých ľudí/turistov. Na mieste je altánok a sedenie. Ale aj. Je to odbočka na hrad Muráň. A to už znelo lákavo. No nie pre návštevu hradu, ale pre skutočnosť, že pod hradom sa nachádza Chata pod Muránskym hradom. A to bolo dostatočné lákadlo (pivo, kofola), aby sme podstúpili 3 km navyše. Chata padla našim útokom. Naše vyprahnuté ústa museli byť uhasené blahodarnou tekutinou. Pili sme kofolu i pivo a ja som to zaklincoval silnou kávou. Medzitým, čo sme sedeli pred chatou, vystriedalo sa tu pár turistov a cykloturistov. Pred odchodom moja maličkosť ešte odbehla k neďalekému prameňu doplniť vodné zásoby, tak potrebné na našu ďalšiu trasu.

Nasledujúca trasa bola tiež pohodová, no teraz jemne stúpavá. Vôbec nás nevyčerpala a to aj vďaka návšteve chaty Maretkina. Pri chate sme sa na chvíľu zastavili aj vďaka tomu, že ju obýval starší veľmi príjemný muž – ochranár na Muránskej planine. Nezištne nám ponúkol vychladené pivko a oddych pri chatke. No prv, než sme sa s milým pánom dali do reči a pustili do pitia vychladeného piva, zložili sme ťažké ruksaky a odbehli sa pokochať výhľadmi nádhernej a jedinečnej vyhliadky s názvom Poludnica. Ten odšliapaný kilometer navyše za to absolútne stál. Je to nádherné výhľadové miesto a my s Radom sme sa z tohto krásneho miesta nemohli ani odtrhnúť. No bolo treba ísť ďalej. Po návrate k chatke Maretkina sme si od príjemného pána vypočuli zaujímavé rozprávanie. Napr.: v revíri má tri vlčie svorky, ktoré lovia naháňaním zvery/koristi na skalnú hranu Poludnice. Zaujímavé. V okolí chaty má šesť medvedích brlohov. Sám choval jedného medveďa. Alebo. Každý večer asi 500 m od chaty „tiahne“ medvedica s tromi mláďatami hore do lesa prespať. Medzitým čo sme s nemými výrazmi počúvali jeho príbehy sa okolo nás obšmietalo šteniatko fínskeho psa (nezapamätal som si jeho rasu a ani jeho meno, lebo bolo fínske a veľmi zložité) , ktorý sa používa na lov medveďov.

Po odchode od chaty nás viedla opäť príjemne a jemne stúpajúca cestička a priviedla nás na Studňu na Muránskej planine. Bolo to nádherné lúčne miesto plné pasúcich sa koni – Norika Muránskeho typu. Bolo ich tam 81. To sme sa dozvedeli vtedy, keď sme si pri rázcestníku sadli na lavičky a začali raňajkovať. Akosi tak raňajkujeme prišli k nám dvaja príjemní páni/pastieri tých koní a debata s nimi sa okamžite rozvinula. Opäť sme nasali veľmi zaujímavé informácie o chove koní. Boli to chlapi spätí dokonale s koňmi a tamojšou prírodou a veľmi rozumne hovorili. Príjemne sa počúvali. Okrem iného sme sa dozvedeli, že každého koníka poznajú podľa mena a kone, ktoré sú určené na prácu v lese stoja 4300€

Na toto miesto chodí veľa turistov obdivovať pasúcich Norikov. Aj teraz, v čase našej návštevy či prestávky ich tam bola tak desiatka.

Po raňajkách sa nám nohy ľahšie rozbehli a vyrazili k cieľu dnešného dňa. Asi pätnásť minútovú stopku nám vystavila útulňa Nižná Kľaková, ktorá je častým útočiskom na prespanie pre turistov na Rudnej magistrále. Je to relatívne veľká a priestranná útulňa a pohodlne sa v nej vyspí aj pätnásť turistov. Prameň v jej blízkosti nie je, ale za to kadibúdka áno. A práve toto zariadenie som ja využil Naozaj príjemná kadibúdka a ani nie príliš vzdialená od útulne.

Nasledujúci „rudný“ chodník nás cez Sivákovú a sedlo Pod Vysokým Vrchom priviedol do nášho cieľa druhého dňa. Horská chata Burda nás privítala otvorenou náručou. Slniečko bolo ešte relatívne dosť vysoko. Takže o dostatočnú regeneráciu síl sme nemali žiadne obavy. Po príchode k chate naše pohľady ihneď padli na pivné poháre s „čapicami“ stojace pred sediacimi turistami. Bolo ich tu zopár.

Dominantou tohto miesta je vysoký a suchý strom, ktorý zrejme slúži ako maják pre prichádzajúcich turistov, cykloturistov či jazdcov na koňoch. Vyznávači týchto „činností“ sa tu môžu spoločne stretnúť. Do oka nám padol aj výdatný zdroj vody s válovom a neďalekým jazierkom. A samozrejme miestečko na prespanie, ktoré pripomínalo otvorený príbytok pre koníky. Usudzujem to podľa toho, že na zemi bola rozložená slama. A práve tu sme mali v úmysle spať. No ako to nakoniec dopadlo?

Zapadli sme do chaty. Objednali si hustú a výbornú kapustovú polievku. Áno. Aj pivo. Snáď ste si nemysleli, že sme naň zabudli. A nebolo lej jedno Večierka bola ďaleko. Ako niektorí hovoria „noc bola ešte mladá“ Večerná hygiena vo válove prameňa bola sto percentná. Dokonca sme si vo válove aj veci oprali. A teraz otázka na konci. Čo myslíte? Spali sme vonku v príbytku koníkov, alebo na „pôjde“ chaty, pekne na príjemnej drevenej podlahe v teplúčku a bez vetra? Správne. Na chate, na pôjde za 15€ na osobu. Takýto komfort sme opäť dostali za odmenu. Už druhý krát. Pán Boh zaplať.

A na koniec spomeniem, že sme večer pri pivečku s prevádzkarom chaty Burda zakončili deň príjemným, vzájomným rozprávaním.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

INTRO

Náš sen, prejsť Rudnú magistrálu sa rodil veľmi dávno. Reálne podobu však dostal až v sobotu ráno 27. júla o 5.05 hod. v Kátlovciach, kde sme s Radom nastupovali do autobusu smerujúceho do Trnavy k vlaku. Rezervu sme mali dostatočnú, aby sme rýchlik IC 521 do Popradu s odchodom o 6.04 hod. stihli včas. Chvíľu sme pobudli na stanici a potom po nástupe do vlaku sme mohli tri hodiny cesty do Popradu premýšľať o tom, čo nás na „Rudnej“ neminie a čo môžeme od tohto výnimočného putovania očakávať. Aby sa nám lepšie rozmýšľalo a aby sme nechali myšlienkam ľahší priebeh podporili sme ich konzumovaním dobrého piva. S touto činnosťou sme už v minulosti, keď sme cestovali na Pochod Praha-Prčice mali profesionálnu skúsenosť Presne po troch hodinách vlak docestoval do Popradu a my sme mali dve hodiny čas, aby nás autobus do Telgártu dopravil do našej štartovacej stanice. Cesta do Telgártu bola síce krkolomná, pretože trasu/asfaltku na mnohých miestach opravujú, ale nám už bolo prakticky jedno, kedy do obce pod Kráľovou hoľou dorazíme. Čakal nás prvý a jediný krátky 19. kilometrový rozbeh na Rudnej magistrále.

1. deň putovania na Rudnej magistrále

Putovanie do oficiálneho začiatku/či konca Rudnej magistrály, na vrch Stolica, sme začali pri rázcestníku v Telgárte na námestí. Naše prvé kroky viedli ku Kolibe pod Kráľovou hoľou Tu sme nepohrdli dobrou polievkou a pivkom. Malo nám to dať potrebné sily na prvý výstup po prudkej zjazdovke, ktorá sa hrozivo týčila pred a nad nami Už pri konzumovaní polievky sme rozmýšľali nad nasledujúcou večerou a tak jednoznačne po hlasovaní sme zapadli do Holiday Resort Telgárt a zakúpili si obrovský hamburger s hranolkami s plánom ho skonzumovať na Chate Janka, ako výdatnú večeru. No a potom to začalo.

S plným bruchom sme fučali do kopca a „hltali“ prvé stovky metrov na zjazdovke. Šliapali sme bez prestávky ešte plní síl. Rázcestník Tresníčok a jeho sedenie nám doprial prvý oddych. Bol to bod, kde sme sa rozlúčili so zelenou značkou a začali hľadať modrú turistickú značku. Nebolo to jednoduché. Bola potrebná ustavičná kontrola trasy v hodinách. No nakoniec po krkolomnom šliapaní po trávnatom a hrboľatom povrchu sme predsa len „modrú“ našli. Odteraz to bola oveľa príjemnejšia cesta.

Príjemný hrebienok po modrej, nás onedlho doviedol do Priehybky. Keď sme od Priehybky vyšliapali jemný kopček urobili sme si krátku prestávku. Bolo to miesto príjemné na oddych, ale hlavne nám ponúklo celkom pekné výhľady. Bol odtiaľto vidieť vrch Kyprov no predovšetkým Stolica, ktorá nás už netrpezlivo očakávala. Zostup do Slanského sedla bol prudší, ale pohľad na protiľahlú Stolicu u nás budil väčší obdiv a uznanie. Stolica nie je žiadny drobček. A preto po príchode do Slanského sedla a po chvíle oddychu padol návrh, že do štartu Rudnej magistrály vystúpime bez ťažkých ruksakov. Ruksaky sa porúčali do neďalekých kríkov a my sme si zobrali iba nevyhnutné equipmenty. Zo Stolice sme sa aj tak mali vrátiť späť do sedla a odtiaľ pokračovať po červenej turistickej značke už po Rudnej magistrále.

Celou cestou, čo sme stúpali do nášho štartu na Stolicu sme sa modlili, aby nám naše od hamburgerov voňavé ruksaky nenašiel nejaký hladný medveď Hore sa išlo príjemne s palicami a bez ťažkých ruksakov. Pohľad na približujúci sa vrch stúpania je však klamlivý, pretože Stolica je od pomyselného vrcholu trochu ďalej. No my sme úspešne dorazili na Stolicu a plnými dúškami vychutnali náš prvý míľnik – oficiálny začiatok Rudnej magistrály. Na Stolici sme vykonali obligátne úkony t.j. fotenie, lepenie klubovej nálepky na stĺpik a ja som v duchu vyriekol modlitbu k Pánu Bohu, aby nás počas celej trasy až do Zlatých Moraviec ochraňoval a posilňoval duchom i fyzicky. A potom sme už vyrazili s Radom na naše spoločné dobrodružstvo najdivokejšou magistrálou na Slovensku.

Od teraz bola našou vernou spoločníčkou červená turistická značka, ktorú sme nasledovali, občas aj hľadali a z ktorej sme ani na chvíľu nemohli uhnúť, aby nás zdarne mohla doviesť do nášho vytúženého cieľa. Zo Stolice naľahko a dole sa išlo parádne a 2.5 kilometra ubehlo ako nič. I počas klesania do Slanského sedla sme ustavične mysleli na naše „voňavé“ ruksaky No po príchode sme ich našli neporušené a bez otáľania sa vydali do cieľa nášho prvého dňa.

Jemne klesavý, dvoj kilometrový príjemný úsek naše kroky priviedol ku Chate Janka. No už zďaleka boli počuť zvuky a rozhovory od chaty, ktoré nám prinášali obavy z možnosti prenocovania. Po príchode ku chate sme zistili, že ju obývajú štyria muži. Pekne a slušne sme pozdravili. Aj naša prosba, či môžeme pod neďalekým altánkom prespať bola vyslyšaná. No čo prišlo potom, to nám vyrazilo dych. Opätovne som sa presvedčil, že na Slovensku žijú veľmi dobrí a prajní ľudia. Chlapi, než začnú konverzovať sa najprv predstavia. A to bolo kľúčové v tomto prípade. Fakt, že „majiteľ“ je tiež RADO prelomil všetky bariéry. Okamžite sme do rúk dostali chladené pivo. Jedno, druhé, tretie… Vodkou a ani borovičkou sme tiež nepohrdli Klinec programu bola fazuľová polievka. Rozvinuli sa rôzne všakovaké debaty. Veď viete. Chlapi. Skončilo to výmenou telefónnych čísiel. No a dekel nám vyrazil fakt, že nás „domáci“ Radoslav aj so svojimi kamarátmi nechal prespať vo vnútri chaty na posteliach v jemnučkých perinkách. Po dlhej dobe som sa ja na turistike vyspal do ružova ako nikdy predtým.

RADOSLAV, ďakujeme Ti, že si nás pohostil a postaral sa o naše pohodlné prespanie, aby sme nasledujúci deň mohli vyraziť na naše dobrodružstvo plní síl.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

Vyrážam z Zliechov ráno smer Strážov a dávam si okruh cez Strážovský vodopád a Červíkovu chatu, s horúčavou bojujeme aj v Lese. Našťastie studničky tiekli.Prekvapil aj potôčik ktorý tiekol napriek suchu. Po celý čas mám nad hlavou krásnu oblohu. Chata Červíkova Väčšinou je zamknutá a opustená. Na záver dodám schválenie značky žltej trvalo niekoľko rokov, keďže turisti, ochranári, lesníci, či poľovníci majú pod Strážovom svoje záujmi. Pribudli aj nové studničky smerom na Pružinu.

Roman naplánoval na tejto trase aj dobrodružstvo. Tentoraz nás čakalo hneď po vystúpení z auta, čiže priamo v Telgárte. Aby tomuto dobrodružstvu dokázal čeliť, si Roman so sebou zobral debničku broskýň. Chvíľu som nechápal o čo ide, ale pomerne rýchlo som pochopil a nielen pochopil, bol priamo zatiahnutý do dobrodružstva aj ja. Stalo sa to hneď po prvom Romanovom neúspešnom pokuse. Parkujeme totiž v Telgárte, ale štart je z Pustého Poľa. Potrebujeme odvoz a spoje nejdú už nejaký ten piatok…

Roman zaujal strategické miesto pred obchodom. Debničku výstavne umiestnil pri svojich nohách a nahodil úsmev. Behom minúty sa takmer zadarilo. Ale iba takmer. Chlapík bol v obchode na aute a bol aj ochotný nás zaviesť… keby mal čas. Bol priveľmi slušne oblečený na sobotňajší nákup. Ponáhľal sa na akciu. Ďalšia šanca. Z auta vystupujú turisti, až na jedného, šoféra. Zase nič. Idú na svoju akciu a šofér ide hľadať parkovanie. Skôr my pomôžeme im, ako oni nám. Poradíme, kde zaparkovať.

Musím aj ja pomôcť, lebo nás pred obchodom zastihne západ slnka. Nebudeme stáť obaja vedľa seba. Presúvam sa kúsok ďalej a na druhú stranu cesty, pretože práve tadiaľ idú autá tým smerom, ktorý potrebujeme. Lenže autá chodia sporadicky. Preto sa rozhodujem oslovovať aj peších ľudí, ktorí idú z obchodu. Jeden z nich sa ironicky usmeje, vyhlási, že sa ponáhľa, lebo idú na cyklovýlet a ešte ironickejšie mi zaželá pekný deň. Bednička broskýň ním ani nehne. Nepodarilo sa mu znechutiť ma.

Teraz to príde! Päť áut za sebou! Tu sa musí zadariť! Nemusí. Ako keby som tam ani nestál. Vodiči mi nevenujú ani pohľad. Už sa pohrávam s myšlienkou, že stopnem autobus. Kým som sa pohrával, autobus prefrčal okolo. Nakoniec mi zastavila dodávka. V nej postarší, seriózne vyzerajúci pán. Cítiť z neho dobrosrdečnosť. Ten by nás zobral aj bez bedničky broskýň. Roman akonáhle uvidel, že mi niekto zastavil, schytil bedničku a vyrazil rýchlym krokom smerom ku mne. Veril mi, že vodiča dostatočne dlho zadržím, kým prídu posily, čiže on, a rozhodnú celú vec v náš prospech. Očami ma splňomocňuje, aby som sa v prípade nutnosti aj zahryzol do otvorených dverí a nepustil! Nebolo treba. Vodič nám naozaj chce pomôcť. Síce sa tiež ponáhľa, ale ide tým smerom. Broskyne ako bonus ho potešili. U nás takéto rastú. Stopovanie nám zabralo asi 10 – 12 minút. Do budúcna by som sa ale automaticky na tento spôsob nespoliehal. Najmä, ak by nás bolo viac.

Okrem broskýň sme chlapíkovi dali aj dobrý tip na akciu. Nevedel, že na Kráľovu hoľu sa dá vystúpiť aj odtiaľto. Zo začiatku je to pozvoľné, priam nenápadné stúpanie Zadnou dolinou popri veselo žblnkotajúcej riečke Hnilec. Je to tu samý kvet. Neviem, čo sa tu stalo, dosť stromov chýba. Preto máme aj občasné výhľady, napriek tomu, že sme ešte len v doline. Dokonca chvíľu vidieť aj naše dnešné ciele, Kráľovu hoľu a Kráľovu skalu.

Už stúpame. Chodník je miestami neistý. Najmä na úsekoch, kde vyschli stromy a urobili tak miesto pre malinčie. Husté malinčie. Chodník nevidieť, iba cítiť nohami. Doslova. Je to tu naozaj dobrodružné. Napriek tomu máme stále dobrý smer, neblúdime. Takýchto úsekov počas výstupu na Martalúzku zažijeme viac. Ideálne miesto na stretnutie medveďa, vravíme si. Žiadneho však nestretáme. Ani by sme ho nemali šancu vidieť v tejto húštine. Skôr by sme do neho vrazili, ako zbadali. Nie je vidieť žiaden pohyb v malinčí…

Už vidieť Kráľovu hoľu, vyzerá byť blízko. Ešte si odskočíme tuto, k skalám a pokocháme sa. Pri stúpaní na vrchol vidíme prameň Hnilca. Je ho dobre vidieť, lebo je to vlastne kamenná budova. Preto nás návšteva prameňa neláka. Skúsme odbočiť tuto, k prameňu Čierneho Váhu. Skúšame, hľadáme, ale je to tu suché. Sklesáme zopár desiatok výškových metrov a stále nič. Až doma zisťujem, že Váh má v tomto svahu dva pramene. My sme skúsili nájsť ten vyšší z nich. Ten druhý, leží ďalších 150 výškových metrov pod nami. Boli sme naozaj blízko. Možno nabudúce.

Na Kráľovej holi je dosť ľudí. Niekoľko desiatok. Vrchol je tiahly, tak sa tu netlačíme. Pokračujeme na Kráľovu skalu. Výhľady z nej sú pekné, ale cesta dolu je zase dobrodružná. Už v kosodrevine musíme dávať dobrý pozor, aby sme našli cestu ďalej. V nižších polohách občas tiež vládne húština. Je to riadny klesák. Kolená dostávajú zabrať. Túžobne očakávam, kedy budeme v Telgárte. Veď ja sa dočkám…

Tiež som zistila príliš skoro tak ráno odvoz problém zajtra. Škoda,nabudúce.

Ahojte, túra lákavá, len spojenie neviem, takže to mám 50 na 50 zatiaľ.

Juráňová dolina je parádna a oddychová voľba. Ja som tam ešte nebol
Verím, že ste si to poriadne užili. A teším sa, keď znova niekde pôjdeme spolu Aďka a Maroš. Dovtedy sa majte dobre a hlavne v zdraví.

Paráda Aďka a Maroš. Konečne aspoň kúsok z tretieho Boháčskeho okruhu.

Madeira je ostrov, ktorý meria približne 60 km od západu na východ a približne 30 km od severu na juh. Vystúpili sme na najvyšší vrch Pico Ruivo, odkiaľ je pri dobrej oblačnosti krásny výhľad na všetky svetové strany. Je tam neskutočné množstvo turistických trás, ktoré sú aj dobre značené. Naprieč celým ostrovom vedie krásna hrebeňovka (ale nič pre patomatových turistov, pretože tí by na druhý deň nemali čo robiť). Príroda je tu veľmi pekná, od jari do jesene je takmer stále ideálnych 25 °C. Takže na Madeiru sa nechodí ležať a kúpať, ale obdivovať krásy ostrova a turistikovať.

P.S. Vinco, pridaj krajinu Portugalsko, lebo takto to vyzerá že sme boli iba v Karpatoch.

Super zostava, super počasie. Nuž, nemôžem mať všetko

Mali sme niekoľkonásobné šťastie. To treba. Ak ho nemáte, tak ani na akciu turistického spolku PAT a MAT radšej nechoďte. Inak so zdravou kožou nevyviaznete. Vravíte, že viete, kde sme mali šťastie? Jednoznačne počasie? Áno, aj. V túto ročnú dobu to mal byť iný teplotný záhul. Nebol. Oblaky, vietor a kto vie, čo ešte, sa o to postarali. Nie, že by sme sa nepotili, ale to bolo spôsobené skôr naklonenou rovinou. Na prvom dosiahnutom vrchole niektorým členom spolku chýbali rukavice. Nie, nebolo pod nulou, po snehu ani medveďovi ani stopy, ani vietor nevyvracal stromy. Ale na Humenciach naozaj bolo po 15 minútach zima na prsty na rukách. Žeby zlyhal pojazdný bar? Nie nezlyhal. Ale pekne po poriadku.

Začalo to nevinne. Takmer ako vždy. Prechádzame chatovou oblasťou. Nie každý chatár má plnokrvného tereňáka, či V3Sku. Preto za sucha a mimo zimy sem vyjde aj šťastný majiteľ felície. To znamená, že je to naozaj iba jemne naklonená rovinka. Zatiaľ. Lenže to zatiaľ nikdy nebýva večné. Zo začiatku si môžete myslieť, že žiaľ nie je večné, ale po dosiahnutí výhľadového vrcholu ste napriek vynaloženej sile a potu vďační, že tam bol aj stupáčik. Vďaka nemu ste tam, kde ste a vidíte to, čo vidíte. Aj tu sme mali šťastie. Väčšina stúpania, hlavne toho drsnejšieho, sa ráčila uskutočniť v lese. Čiže v tieni.

Aké šťastie nasleduje teraz? Len tak, pre štatistické účely, je to tretie šťastie v poradí. Tentokrát sa netýka všetkých, ale iba organizátorov akcie. Naozaj to bol záhul. A to riadny. Na papieri i na mape to vyzerá dobre. Čo to je necelých 1 000 výškových metrov? Veď sme zažili kopu onakvejších akcií! Veď áno, ale nebolo to náhodou v minulom desaťročí? A veru na nejednej tvári bolo vidieť, čo ich to stojí, aby vystúpili na prvý vrchol. Stovky metrov pred vrcholom bolo našťastie vidieť aj to, prečo sa sem teperíme. A keďže máme času dosť, tak tu aj minimálne 30 minút pobudneme. Naši členovia občas majú aj zmysel pre krásu, preto nečelíme žiadnym vyčítavým pohľadom alebo slovným zhodnoteniam celkovej situácie…

A teraz niečo k pojazdnému baru. Ja fakt neviem. Toto som ešte nezažil. Aspoň nie na turistickej akcii spolku PAT a MAT. Štartovné má na mňa zvyčajne pozitívny vplyv. Ale teraz? Všetkého moc škodí. Všetci zúčastnení sme vo veku, že tento výrok poznáme. Niektorí aj z vlastných skúseností. Preto to nik nezneužíva. Možno tam bola trochu aj škodoradosť. Len nech si ten ruksak s chľastom Dušan pekne vynesie hore sám. Čo to ten chlap nalieval? Ako keby som mal dve tehly na prsiach. Aspoň tak sa mi dýcha, ako keby som ich tam mal. Ešte tak dostať do rúk toho, kto mi točí bradavkami! Keď ho dostanem, ten to schytá! No počkať. Tu ale niečo nesedí! Ja som prvý! Historický okamih, veď ja môžem mať zábery ostatných spredu! Väčšina z nich totiž ako keby mala nie dve, ale hneď tri tehly na hrudi. A je po šanci, práve ma predbehli. Kým foťák zaostril…

Martinský pivovar a ferrata

A teraz po premrhanej šanci odfotografovať niekoho aj spredu, aj niečo k budúcnosti. My sme ich videli. Keď sme šli po modrej naspäť do Bystričky. Boli to absolventi pivovarskej ferraty. Pivovarský potok dlhé roky zásoboval vodou pivovar v Martine. Možno kvôli ochrane čistoty vody nebol verejnosti prístupný. Pivovar sa sprivatizoval, neskôr skrachoval. Koľko podnikov v tej dobe postihol tento osud? Ale to je o minulosti a ja spomínam budúcnosť. Nech je ako chce, možno tomuto smutnému osudu pivovaru vďačíme, že ferrata uzrela svetlo sveta. No, toho svetla si asi až tak neužíva, predsa len je to roklina… Proste sa niektorí z nás pohrávajú s myšlienkou, nie, neobnoviť pivovar, ale absolvovať túto ferratu. S priechodom cez roklinu by predsa len mohlo byť o trochu menej práce, ako s obnovovaním pivovaru…

Prvé pivo v Martine navarili v roku 1894. Sládok mal skúsenosti z pivovaru v Plzni. Za Rakúsko-Uhorska mal pivovar problém s predajom piva. Chodili sem totiž rôzni národovci. Preto sa pivo predávalo skôr za hranicami, v Poľsku. V roku 1948 pivovar znárodnili. Po čase sa tu varilo 3 x viac piva, ale vraj to bolo cítiť na kvalite. Po revolúcii kúpil pivovar Karol Konárik, pivo sa vyvážalo za hranice a pribudla aj linka na plnenie do plechoviek. V roku 1999 odkúpila martinský pivovar spoločnosť Heineken. Pivo v pivovare sa varilo z miestnych surovín do roku 2003. Heineken v tomto roku presunul výrobu piva do Nitry. Dôvodom bol pokles predaja piva kvôli zvyšovaniu spotrebných daní na pivo. Heineken preto škrtal a presúval výrobu. Nakoniec Heineken zavrel pivovary aj v Rimavskej Sobote a v Nitre. Roky nevyužívaný areál pivovaru v Martine majú nahradiť domy a bytová výstavba. Pivovar si boli pozrieť pamiatkári, ale nenašli tu nič, čo by stálo za záchranu. Niektoré budovy pritom majú 125 rokov… Vidím to tak, že keď už sa ten pivovar obetoval, pri návšteve tejto ferraty by sme na jeho počesť mohli mať v ruksaku na osvieženie práve pivo Martiner…

Úvod

Tradične aj táto akcia sa rodila už na začiatku týždňa. Jozef mi ju ukázal „nakreslenú“ na mape.cz, ale pre mňa nebola nová. My dvaja sme túto trasu chceli absolvovať už niekedy vo februári či na začiatku marca, kedy je v týchto nadmorských výškach Malej Fatry ešte sneh. Chceli sme na konci odchádzajúcej „Pani zimy“ ešte naposledy zažiť sneh. A čo nás, teda Joža odradilo od jej absolvovania? V tomto období sa prebúdzajú medvede a práve v okolí Martina ich nebolo málo. Ja som chcel ísť aj napriek tomu. Bolo mi jedno, či má hnedý brumko zje alebo nezje. Istotu v tom, že ma nezje som mal vo výroku jedného nemenovaného ministra, že medveď je bylinožravec A tak prišlo na túto trasu akcie teraz.

Akciu som po vzájomnom dohovore s Jozefom tiež tradične vložil až v stredu. Do aktu vloženia teraz vstúpila predpoveď počasia. Je zaužívane v našom spolku a aj z praktických skúseností sme dospeli k tomu, že predpovedi nórskych či slovenských rosničiek sa dá veriť až dva či tri dni pred akciou. Preto streda, ak sa niekto pýta na dôvod.

V závere úvodu ešte spomeniem postupne prihlasovanie na akciu. Počet istých účastníkov na akciu bol päť kusof. Predovšetkým Ľudka skočila na návnadu ako hladná rybka. Takú skorú reakciu na vloženú akciu som ešte nezažil. A to neviete, že vôbec nemusela na akciu ísť. Do plánov jej vošli rodinné povinnosti, ktoré sa nakoniec vyriešili a ona bola súčasťou nášho nádherného turistického príbehu. Veľmi ma potešili „spiaci“ účastníci: Aďka, Miriam, Alenka (hosťka) a Maroš. I Marika to nemala s rozhodovaním ísť či neísť ľahké, po prekonanej chorobe. Všetkým spomínaným slúži ku cti a uznaniu , že si na účasť po dlhej dobe vybrali túto neľahkú trasu, ktorú ale napokon v pohodičke zvládli.

Putovanie

Trasa k Vrchstudienke

Na štarte v Bystričke – Lázky sme sa chvíľu čakali. Do miesta začiatku túry sme prišli tromi autami z dvoch smerov. Keď dorazil posledný konvoj vyrazili sme. Táto časť trasy si nás nežne a postupne pripravovala na príkrejšie stúpania. Začalo to rovinkou, no tá sa pozvoľna začala akosi nakláňať a dosiahla už onedlho polovičný striptíz v podobe vyzliekania odevov. Našťastie to skončilo pri krátkych tričkách I keď prehliadka podprseniek v početnom ženskom zastúpení by bola príjemnejšia a nám mužom by sa oveľa ľahšie stúpalo prudko hore V tejto časti, ešte mierneho stúpania sme išli po skupinkách a aj vzájomné rozhovory boli intenzívne. A bolo to dobré, lebo nik si nevšimol, že výškové metre pribúdajú ako po masle. Vrchstudienka a hlavne jej oddychové miesto pri chate prišlo v pravú chvíľu. Dvadsať minút oddychu nám prišlo nanajvýš vhod. V príjemnom a tienistom prostredí sme posedeli, pojedli i čo to popili. Vzájomné fany konverzácie mali vysokú úroveň a okamžite dali zabudnúť na nadmorskú výšku, ktorú sme práve absolvovali. Okolitý les, prostredie a vzduch nás nabil neskutočnou energiou. Plní entuziazmu sme odchádzali v ústrety prudším prevýšeniam, ktoré nás s radosťou očakávali.

Trasa na vrch Humience

Bola to pre mnohých výzva. Pravá turistika je, keď na cca dvoch kilometroch vyšliapete štyristo výškových metrov. A práve toto nám táto časť trasy hodila pod nohy. Náš konvoj turistov sa postupne roztiahol. Vzájomné rozhovory akosi stíchli No vidina dosiahnutia vrcholu bola pre každého silná. V našich radoch sú iba silní turisti, ktorí sa vždy popasujú s každou výzvou a nikdy sa nevzdávajú. A preto som na Vás moji milí turisti veľmi hrdý a rád s Vami chodím na tieto výnimočné turistické akcie.

Ako sme postupne stúpali i okolitá príroda sa menila v krajšiu v hornatejšiu. Vo vyšších polohách nás privítala kosodrevina i vzduch je tu iný, lepší – dýchanejší. A tie výhľady z výšky. Tie sú na nezaplatenie. Zažívam krásne chvíle v takýchto situáciách, keď sa môžem kochať parádnymi výhľadmi z tejto výšky. A dovolím si napísať že každý z Vás, keď sme sa ocitli na vrchu Humience si v duchu povedal „dobre že som tu, že som išiel na túto akciu a že som súčasťou tejto našej skvelej partie“.

Tridsať minút oddychu na Humiencoch, bol ako balzam na naše ľudské zmysli. Telá si oddýchli, brušká sa najedli a oči sa dosýta napásli nádhernými výhľadmi na všetky svetové strany. Pri pohľadoch sme spoznali mnohé ikonické i menej známe vrchy či pohoria. Poležali sme si v mäkučkej tráve v príjemnom slnečnom počasí. Len ten vietor mohol byť trochu miernejší. Ale nič. On je tu pánom a my len musíme tíško znášať jeho pôsobenie, lebo sme tu na návšteve. Našťastie máme aj na tento prírodný úkaz „liek“ a to oblečenie. Kto mal, ten sa doobliekal a ten kto nemal, musel znášať jeho pôsobenie. Každopádne sme si chvíle oddychu naplno užili a čiastočne zregenerovali. Odchádzali sme oveľa spokojnejší, lebo nás čakalo príjemné putovanie po otvorenom hrebeni na „Martinky“.

Trasa na Chatu Javorina

Bola to najpríjemnejšia časť trasy. Bolo doslova vidno, ako každému žiari tvár od šťastia pri vnímaní toľkej krásy počas tohto putovania. To sa schovať nedá. Radosť bola umocnená aj vidinou ďalšieho oddych na Chate Javorina, ktorú sme mali v ďalšom pláne. Jemne zvlnený mäkučký terén, ktorý naše nohy hltali mal blahodarné účinky. Určite sme si týmto putovaním oddýchli a v ustavičnej permanencii boli teraz naše oči. Tie sa nevedeli nabažiť toľkej okolitej krásy. Problém bol udržať pozornosť pri chôdzi vyšliapaným úzkym chodníkom v tráve. Mal som pocit, že tadeto šliapavajú jednonohí turisti.

Ani nevieme, ako sme prešli cez vrch Podkova, ale Vidlicu každý zaregistroval, lebo to bola spojnica našej žltej s červenou hrebeňovou turistickou značkou. A navyše tu sa naše rozlezené rady spojili. Od tejto chvíle sme všetci išli spolu pri sebe. Atraktívnosť putovania znásobila úzka cestička lemovaná peknou voňavou kosodrevinou a bonusom boli uhľovo čierne mláky, ktoré bolo treba obchádzať. Vysielacia veža na obzore Martinských holí postupne rástla. A keď sme prekonali posledný kopček Veľkú lúku otvorila sa pred nami dolinka s čupiacou Chatou Javorina. Tam viedli naše kroky. Opozdilci Jozef s Dušanom boli poslední, ktorí zapadli do tento útulnej chaty.

Na chate sme obsadili celý stôl a pustili sa do občerstvenia a oddychu. V ponuke, ktorú sme využili boli šošovicová a kapustová polievka. Pilo sa pivečko Martiner, to nám dodalo do žíl tak potrebné vitamíny. Kto pohrdol pivom dal si kofolu. Každopádne štyridsať minút panovala pri našom stole parádna nálada. Výnimočný punc dobrej nálade dalo odovzdávanie certifikátu Ľudke, za celkovo odchodených 541 km. Úprimné gratulácie Ľudke potvrdili všetci spoločným potleskom. Ľudka, do ďalších kilometrov Ti prajeme pevné zdravie a mnoho pekných zážitkov na turistických akciách nášho spolku.

Interiér chaty je zdobený vtipnými drevenými tabuľkami s mnohými úsmevnými múdrosťami zo života. Návštevu tejto malej až nenápadnej chaty vrelo každému odporúčam. Bol to pre mňa pekný zážitok a určite naň dlho nezabudnem. Vždy, keď sa povie Malá Fatra, vynorí sa mi z mojich útrob obmedzenej pamäte táto krásna spomienka na pekné chvíle strávené s mojimi milými priateľmi z nášho spolku.

Trasa do Bystričky

Začiatky zostupu sme absolvovali po asfalte. Pri rázcestníku Martinské hole – chaty vznikla vzbura v radoch niektorých členov výpravy. Kofeín v ich krvi padol na život ohrozujúce minimum a tak sme museli navštíviť i druhú chatu a to Chatu Martinské hole. Tentoraz sa popíjala káva ale aj pivko, podľa chuti každého. Sedeli sme vonku tiež v peknom prostredí a strávili tak dvadsať minút príjemným oddychom.

Aj ďalšia trasa viedla po asfalte v prostredí mnohých chatiek, ktoré sú posiate po Martinských holiach ako huby po daždi. Tu som bol jediný krát za dnes pri odlovení kešky Jozefom. Modrý hydrant na zemi v tráve bol dokonalou skrýšou pre ňu. Len čo sme prešli okolo Ráztoky, čo je ústie po zdolaní miestnych Via Ferrata výstupov, asfaltová cesta zmizla a naše nohy hladil príjemnejší lesný chodník modrej turistickej značky.

Zostup dole bol síce dlhý a miestami aj prudký, ale v našom putujúcom spoločenstve stále panovala výborná nálada. I na zostupe sa utvorili skupinky. Vďaka únave každého to bolo prirodzené. Valaská dolina, ale najmä príjemne spievajúci Valaský potôčik nás bezpečne doviedol do cieľa. Prichádzali sme postupne, po skupinkách a určite unavení, ale dovolím si vyriecť slová, že každý bol spokojný a hlavne plný pekných zážitkov, ktoré sú na nezaplatenie. Ten, kto ráno pred akciou váhal s účasťou, v cieli a vo svojej hlave vyriekol tieto slová „som rád, že som tu dnes mohol/mohla byť“. To som si na betón istý. Amen.

Záver

Z celého srdca a úprimne ďakujem Vám všetkým zúčastneným. Som rád, že som opäť mohol byť s mojimi milými priateľmi a že som spolu s Vami mohol zažiť nádherné chvíle v prekrásnej Malej Fatre.

Ďakujem a nabudúce pri ďalšom putovaní dovidenia!

Keď som to plánovala, netušila som, že tu už pred nami niekto bol . Ale keďže Hviezda nebola súčasťou našej trasy, nekopírovali sme ju úplne. Niekoľkokrát sme aj trošku poblúdili, ale to sú tie bežné odchýlky. . Nakoniec sme sa ešte zastavili načerpať z prameňa Nimnickú minerálku, ale bolo tam toľko ľudí, že som nemala odvahu sa tam vyzuť, nie to ešte fotiť. Ale musím povedať, táto voda nám vôbec nechutila . Chuť sme si napravili kofolou v bufete pri hrádzi a pivom v Púchove. Jediné čo nás mrzelo, že bol zatvorený salaš Nimnica. Mohli sme si kúpiť iba korbáčiky a syr na cestu.