Komentáre k turistickým akciám

Štátny sviatok – 17.november sme sa rozhodli stráviť v prírode a po dlhšom čase sme znovu navštívili nám naše najbližšie pohorie – Malé Karpaty. Vybrali si trasu, ktorá na mape vyzerá ako Afrika. Počasie bolo také jesenno-zimné a preto aj výhľady boli trochu zahmlenné. Ale aj napriek tomu má toto obdobie svoje čaro a bola to pekná, nenáročná turistika.  

A máme tu ďalšie keškobranie. Už tretie v poradí. Účasť všetkých keškárov spolku na akcii je už pomaly rutinou. Mali by sme sem vložiť akciu popredu, no nedá sa. Predstavte si rovnicu o priveľa premenlivých neznámych. Problém je si tú rovnicu predstaviť, nie to ešte ju aj vypočítať! Takto nejako vyzerá náš plán pred akciou. A nielen pred ňou, ale aj počas nej. Situácia sa doslova mení každým okamihom. Nám to však nevadí. Prišli sme sem vypnúť, vyvetrať si hlavu, načerpať pozitívnu energiu – to všetko naraz. Proste sa rozhodujeme na mieste, kam budú viesť naše najbližšie kroky… Zjednodušene povedané „Akcia sa rodí na akcii“.

Deň predtým sme sa dohodli, že niekam ideme. Miesto je jasné – Okolie Mníchovej Lehoty. Cieľom sú kešky, ktoré sme minule obišli pre nedostatok času a pokračovanie po trase bývalej lesnej železnice. Plán vydržal do rána najbližšieho dňa. Cestou autom po diaľnici však neodolal náporu mnohých alternatív. Ivan tvoril. Upodozrievam ho, že celú noc nespal a tvoril alternatívy. Nemenia sa iba štarty, ale aj spôsob dopravy. V ponuke je aj autobus či vlak. Stačí si len vybrať.

Nakoniec sme sa do Mníchovej Lehoty ani nedostali. No, ale chvíľku sme kúsok z nej videli. Ale pohorie sme trafili! Začalo to nevinne. Naozaj sme do tej Mníchovej Lehoty chceli ísť. Len sme na diaľnici čakali odbočku na Bánovce nad Bebravou a nie na Zvolen. Tušili sme, že je to ono, ale neodbočili sme. Kým sme váhali či odbočiť, odbočka zmizla. A cúvať na diaľnici sa nám zrovna moc nechcelo. Na najbližšej odbočke z diaľnice schádzame dolu. Už je nám jasné, že predtým sme mali odbočiť na Zvolen. Je nám to jasné a zároveň je nám to už teraz k ničomu. Možno nabudúce.

Čo teraz? Ivan má v repertoári dostatok alternatív. Lenže ktorú z nich si vybrať v idúcom aute? A vlastne kam ideme? Najbližšia ceduľa nám ponúka Trenčín, Soblahov a kto vie čo ešte. Nestihol som to všetko prečítať. Tentoraz chybu neopakujem a keď je možnosť odbočiť, jednoducho odbočím. A takto nejako zvíťazil Soblahov vo veľkej konkurencii miest ašpirujúcich na štart našej dnešnej akcie…

Parkujeme bez problémov, postupujeme takmer po rovinke, nachádzame kešku za keškou… Ide to takmer samé. Konečne si aj trochu odpočiniem a nepôjdeme úplne do kopcov. Po niekoľkých dňoch rýľovania by sa akcia v štýle „lážo – plážo“ aj hodila. Vraj je hore chata, a otvorená. Len to slovo „hore“ mi trochu vŕta v hlave. Tuším, čo to znamená. Vraj ale chata nie je na vrchole, ale pod ním. To neznie až tak zle, len ten názov je trochu podozrivý „Chata pod Ostrým vrchom“. Snáď to nebude také zlé. Veď sme na juhozápadnom okraji Strážovských vrchov.

Nebolo to také dramatické. Síce občas trochu do kopca, ale pohodičkovým tempom. Nechceme sa totiž spotiť. Nie sme na pretekoch. Máme čas. Kam dorazíme a čo stihneme… uvidíme. A veru stihli sme toho veľa. Mohli sme si vonku pri chate sadnúť a objednať si. Ivana som neustrážil a vzápätí som i ja sám zlyhal, takže nás čaká niečo sladké. Vychutnávame si dezert a pozeráme, ako sa dôchodcom darí postupovať hore svahom. Našťastie tadiaľ nejdeme. Veru, treba sa posilniť. Ivan veľmi dobre vie prečo. Tentoraz totiž on rozhodol. Pôjdeme hore lyžiarskym svahom. Hmm, toto na somársku lúčku nevyzerá. Tým dôchodcom to tak pekne išlo hore… Čo sme my horší?

Sme horší. Oni to dali na šupu. My s pauzičkami. Už sa mi ich ani nechce rátať. Musím nejako prinútiť dych, aby sa vrátil. Tam hore to vyzerá na polhodinovú pauzičku. Ak tam hore vôbec dorazíme…

Je to tu! Takmer vrchol. Sme hore! Lúka zmizla. Súdim aspoň podľa toho, že sa nám konáre tlačia do očí. Škoda, že ešte nevnímam, ako to tu vyzerá. Veď o pár minút to už možno budem schopný vnímať.

Zase ideme dolu. Prečo? Aby sme potom mohli ísť hore. Zase. Ale vrchol bude tentokrát iný! Čiernachov. Na vrchole mi Ivan hovorí, že budem mať šťastie. No, neviem, či by som to takto nazval. Stupil som do hovna. Číhalo na mňa ukryté v listoch. Veru, všeličo sa pod listami môže ukrývať. A Ivan to nazýva šťastie. No neviem. Stupil som do neho ľavou nohou…

A je tu ďalšie zase. Zase upravujeme trasu. Skracujeme. Lebo slniečko zapadá. Úplne sa s nami rozlúči asi za necelé dve hodiny. Nemáme to síce až tak ďaleko, ale hľadanie kešiek predsa len niečo trvá. Kúsok od Soblahova zisťujeme, že sme sa rozhodli správne. S poslednými zvyškami svetla prichádzame k autu…

Konečný stav kešiek:

15 kešiek sme sa pokúsili nájsť

14 sme úspešne našli

1 nenájdená nám náladu nepokazila

Na úvod

Túžba sa zhmotnila na túto akciu. Pôvodne mala názov: „Tréning na Trnavskú stovku“ avšak, Trnavská stovka sa minula a minula sa aj Teslácka stovka, a tak nebolo už na čo trénovať Preto som sa spontánne rozhodol, že spravím z nej nočnú akciu z nedele na sviatočný pondelok. Aj keď som tajne dúfal, že sa nájde v našom spolku jeden „šialený“ turista , ktorý by aj mohol a chcel ísť, no nestalo sa tak. Nakoniec som išiel celkom sám.
Chcem sa na tomto mieste veľmi pekne poďakovať mojej milovanej manželke Renátke, že ma vozidlom dopravila na Bukovú, aby som si nemusel pre vozidlo na druhý deň ísť do Bukovej, pretože autobusové spoje v nedeľu absolútne neexistujú.

Putovanie

Po tom, čo som vystúpil z auta, zamieril som do Hostinca u Štvrťáka. Na počudovanie bolo tu dosť štamgastov, ktorí sedeli vonku na krytej terase. Ja som však zamieril do hostinca a nechal si načapovať štartovného Radegasta. Prikúpil som si aj plechovkového Pilsnera, pre oslavný prípitok na Mohyle generála M.R. Štefánika. Myslím si, že je to dôstojný akt pre vzdanie pocty tomuto Veľkému Slovákovi.

V priebehu putovania som mal iba dve zastávky. Jednu pri chatke na Ostrej Úboči a druhú na spomínanej Mohyle. Z Bukovej som prakticky absolvoval časť z Trnavskej stovky, ktorú som si o pár kilometrov predĺžil. Keď som prechádzal okolo Hornej Rakovej nostalgicky som si spomenul na prestávku, ktorú sme tu na začiatku júna mali s Romanom. Vtedy obišla moju pozornosť pekná drevená tabuľa s nápisom Horná Raková a červeným vymaľovaným rakom. Dnes sa ukryla v mojej „čarovnej krabičke“ a stala sa súčasťou foto galérie tejto akcie.

Keď som dorazil na Mihalinovú, došlo k zmene trasy. Prečo? Keď som tak postupoval nocou a videl veľa zvery hlavou sa mi honili rôzne myšlienky o poľovníkoch a o nočných „pytliačkách“, alebo strielačkách. Jednu takú mám stále na pamäti. Zažil som ju spolu s Jožom pri dvojdennom putovaní Malými Karpatami na Amonovej lúke. Vtedy po tom, čo sme zaľahli do spacákov, sa zrazu rozžiarila celá lúka od svetlice a ozvali sa výstrely. Vtedy nám nebolo všetko jedno. Ráno sme zistili, že naša útulňa bola postavená presne oproti posedu, z ktorého poľovníci strieľali na diviačiu zver. A práve to sa mi honilo hlavou. Nechcel som zažiť, aby ma v noci samého niekto zostrelil, keď idem mimo turistický chodník a preto som sa rozhodol, že moju trasu odkloním na Hradište pod Vrátnom po žltej turistickej značke. Povedal som si, že dnes v noci pôjdem iba značenými turistickými chodníkmi, že nebudem pokúšať šťastie/nešťastie. Znamenalo to, že si predĺžim trasu a nastúpam aj viac metrov. Mne to však nevadilo. V Hradišti pod Vrátnom som aj tak nikdy nebol a preto mi to prišlo ako dobrý nápad.

Pred príchodom do Hradišťa som na vhodnej otvorenej lúke vyskúšal nasnímať kamerou nočnú oblohu. Bol som sklamaný, že fotka nevyšla podľa mojich predstáv. Škoda. Musím sa zmieriť s tým, že kamera nie je vhodná na kvalitnejšie fotenie. Pri prechádzaní Hradišťom neušiel mojej pozornosti fialovo nasvietený domček. Je tiež obsahom galérie. Neskôr ma zelená a potom modrá značka doviedla na Skálie, kde má znova privítala červená Cesta hrdinov SNP. Putovanie po nej mi išlo od nohy. Úspešne ma doviedla k mojej prvej zastávke. Chatka na Ostrej Úboči sa stala mojim útočiskom. Medzitým začal značne fúkať vietor a tak som bol rád, keď som sa mohol na chvíľu skryť do závetria a posilniť sa.

Po prestávke to išlo akosi ľahšie a ani som nezbadal, ako cupitám rozsvietenou Brezovou pod Bradlom. Počas celej trasy mestom ani živáčika. Darmo, kto by sa v noci prechádzal po Brezovej okrem mňa Na malú chvíľku som spomalil pri kostole Najsvätejšej Trojice. Iba jeden cvak kamerou a už stúpam k Mohyle. Bola to zaberačka a ani sa nečudujem, lebo moje nohy hlásili 32. kilometer. Po dvoch kilometroch konečne Mohyla. Tu som opäť vyskúšal nočné fotenie. Konečne mi to vyšlo aj vďaka nasvieteniu Mohyly. Priamo na Mohyle som založil základný tábor. Vďaka silnejúcemu vetru vyhovovala iba jedna záveterná strana. A práve tú som využil na chvíľu oddychu, posilnenie a slávnostný prípitok na počesť „Milana“. Prestávka trvala max desať minút a keďže som aj tak trochu premrzol musel som sa pred odchodom doobliekať. Hneď sa mi išlo lepšie.

Po rázcestníku Chrbát Bradla ma preveril prudký zostup do Dolných Košarísk. Keď som prechádzal okolo Slukéch chalupy zaujal ma zaujímavý kovový veterník. Moja čarovná skrinka sa tiež stala jeho úkrytom, aby som vám ho mohol ukázať vo foto galérii.

Pri zostupe do Hornej Pustej Vsi začalo svitať. Bol to nádherný pohľad na červenejúce zore. Čakám, že vykukne aj slniečko, no nedočkal som sa. Bol som v doline a keď sa mi ukázalo už putovalo po oblohe.

Posledná časť trasy je mi už notoricky známa. Túto časť už poznám naspamäť Dnes som však nepohrdol Pustou Vsou a jej Pamätníkom SNP. Aj stupáčik pri hrádzi vodnej nádrže ma skoro na konci túry preveril. Posledné kilometre okolo tabúľ náučného chodníka – Barónov hrob, Veľká Pec, Malá Pec a Tlstá hora dnes môžem ísť aj poslepiačky. Myslím, že by som sa ani raz nepotkol, lebo poznám každý kameň či koreň. Keď som „vyšiel z lesa“ čakal ma záverečný asfalt okolo záhradkárskej oblasti a Rochovej kaplnky.

Ešte príhoda

Počas celého putovania som videl kopec zvery. Tri krát križovalo moju cestu stádo. V dvoch prípadoch to bola neškodná srnčia zver. Jedno stádo ale bolo zaujímavejšie. Boli to diviaci a pri nich som z bezpečnostných dôvodov musel aj vydávať výstražné zvuky. Kričal som „ujujúúúúúúúj, ujujúúúúúúúj“ a dočkal som sa odpovede od posledného člena diviačej kolony. Odpovedal mi na diviaky tak typicky „kroch, kroch“. Poviem vám, nebolo mi všetko jedno. Vzápätí zmizli v húštine a ja som mohol pokojne bez strachu pokračovať ďalej.

Záver

Úspešne a bez ujmy som absolvoval nočné dobrodružstvo pri prechode Malými Karpatami. Nestretol ma žiadny medveď a to bolo dobré Odniesla to iba pravá noha, kde sa mi na starom pľuzgieri spravil nový, mladý a pekne opuchnutý. Nebojte sa! Veď ja sa z toho dostanem a znova vyrazím do nádherných Slovenských hôr. Buď sám, alebo s vami priatelia turistického spolku PAT a MAT.

Dovidenia nabudúce

Vinco, si . Keď pôjdeš takýmto tempom, tak si nebudeš stíhať odovzdávať diplomy.  

Lenka a Dodo, užite si to

pekné fotečky

Tiež pekné videjko (Tá trnafčina je super )

Je nás osem zvedavých. Zastihneme jeseň v celej jej kráse práve tu, v Súľovských vrchoch? Dátum na to je. A počasie by malo byť tiež. No, osem. Áno, ale iba zo začiatku. Potom sa však rozdelíme na dve skupiny.

Posádka nášho auta už je rozhodnutá. My ideme kratší okruh. Dni sa skracujú a my sa nechceme naháňať. Prišli sme sem vychutnávať. Niekedy je totiž menej viac! A chceme navštíviť aj Šarkaniu dieru. Jediný, kto váha, je Ivan. Nevie, na ktorú stranu by sa pridal.

Vincent si Ivanovo váhanie všimol už v aute. Snaží sa kuť železo, kým je ešte horúce. Preto sa ho už počas pauzičky na kávičku a posledné dopĺňanie zásob v Zamarovciach priamo opýtal: „Máš poslednú šancu. Na ktorú stranu sa pridáš?“ Lenže s Ivanovou odpoveďou nepočítal. Bola v duchu „Dočkaj času, ako hus klasu.“ Ivan si ho dovolil poopraviť: „Predposlednú šancu. Posledná šanca na rozhodnutie bude až tam… hore.“

Odparkovali sme autá. Ešte sme sa ani z dediny nedostali a je nám jasné, že je to tu ako v rozprávke. Nie že by sa tu voda sypala a piesok lial… Zase až také silné štartovné nebolo. V potoku tiekla voda a trochu prekvapivo plávalo množstvo jabĺk. Skôr by som tam čakal ryby. No nič. Možno miestny zvyk… Rozprávkové bolo niečo iné. Naozaj sme tu zastihli jeseň v celej jej kráse!

A už sa to na nás valí z každej strany. Gotická brána, vyhliadka za vyhliadkou, hrad, znovu vyhliadky, striedané dvojvyhliadkami… Nie, nemáme také brutálne tempo. Tu je to tak nejako všetko pokope.

Vincent si pamätá. Aspoň to občas neuvážene tvrdí. A tvári sa pri tom sebaisto. Tentoraz to tvrdil pri drevenej tabuli, na ktorej bol vyobrazený vták. Tuším sova. Vraj za ním bude nasledovať sokol. Verí si až tak, že sa so mnou stavil o fidorku. Ja som si tiež istý. Čo Vincent povie a zaklincuje slovami, že si pamätá, býva v drvivej väčšine všelijako, len nie tak, ako tvrdí. Neveríte? Mám slová „v drvivej väčšine“ škrtnúť a nahradiť slovom „nikdy“? Vraj sa ešte doteraz v histórii spolku nestalo, že by mal pravdu? Ale späť k sokolovi. Na troch najbližších drevených tabuliach bolo všeličo, ale sokolom sa to nazvať nedalo. Nie, ani pri bohatej fantázii kombinovanej množstvom alkoholu nad 2 promile. Vincenta to však nevyviedlo z miery. Mal totiž pred sebou ešte dostatok kilometrov, na ktorých bude ešte nejedna drevená tabuľa. Snáď na jednej z nich ten sokol bude…

Stalo sa to na Štefánikovej vyhliadke. Ivan sa rozhodol. Chcelo sa mu ešte trochu posedieť. Vincentova skupina sa s nami rozlúčila. Ich už trochu tlačil čas. Majú dlhšiu trasu. Kto ho vie, či sa Vincent bude prizerať dreveným tabuliam na ceste a hľadať sokola. My sme v pohode. Máme čas. Môžeme sa motať do sýtosti. Komu sa kam chce, tam ide. Ostatní ho väčšinou zo zvedavosti nasledujú. Tak sa stalo, že všetci boli všade. Aj tam, kam sme počas minulých akcií neodbočili.

A je to tu. V našej skupine nahrádzam Vincenta. Všetkých presviedčam, ako som bol v Šarkanej diere a čudujem sa, prečo nemajú čelovky. Veď je to jaskyňa! Veď som tam bol! Veď si pamätám! Prezieravo sa však s nikým o fidorku nestavím. Svoju som už totiž dávno zjedol. Keď sme dorazili do jaskyne, zistil som, že si nepamätám. Ani šarkana, ani dieru. Čelovku netreba. V najhlbšom kúte je šero.

PS: Šarkania diera mala dohru. Vincentovi v pondelok v práci tvrdím, ako som bol v Šarkanej diere po prvý krát. Neviem prečo som si myslel, že som tam bol. Vincent si je znovu istý. Vraj som tam bol! A tentoraz mal Vincent pravdu a aj dôkaz po ruke. Našiel tú akciu na našej stránke. A teraz nemôžem povedať, že by nikdy nemal pravdu. Ale obávam sa, že si šťastie na tento rok už minul…

Úvod

Tentoraz je v tom Jozef nevinne. Túto akciu som vymyslel sám. Spomenul som si na november 2013 a september 2019 a hneď ma prepadla nostalgia. Z obidvoch akcií som mal výborný pocit a dokonca som si aj veľa pamätal a tak som sa rozhodol, že Súľovské vrchy opäť navštívim. Len som tíško čakal kto sa pridá, lebo itinerárom tejto akcie bol celý okruh Súľovom. To som ešte netušil, keď sa začali na akciu prihlasovať ostatní, že nás bude osem. Neskôr som pochopil, prečo bol o akciu taký záujem. Niektorí rebeli mali už na začiatku v pláne absolvovať trochu inú trasu, trasu, ktorá vedie dole do Súľova žltou turistickou značkou, kvôli návšteve Šarkanej diery. Ja som bol pevne rozhodnutý a som rád, že ma v tom podporili aj Danka s Peťom, že neuhnem s pôvodného plánu ani krok.

Do Súľova sme sa doviezli dvomi autami. O dopravu sa postaral Jozef s Peťom, za čo im chcem pekne poďakovať. Než sme dorazili na štart, absolvovali sme tradičnú zastávku v Zadarmovciach na kávičke, ale hlavne preto, že na tomto mieste bol aj zraz osadenstva obidvoch áut. Zastávku využili niektorí na prvé zoznámenie sa v rámci akcií spolku.

Putovanie

Už po prvých krokoch dedinou naše pohľady skontrolovali stav počasia nad hlavami. Rysovalo sa celkom pekné turistické počasie. Hoci bolo hneď ráno trochu chladnejšie, zo skúseností vieme, že nielen „štartovné“ na úvod, ale aj prvé stúpania sa postarajú o dokonalé zahriatie A tak aj bolo. Mnohí po pár stovkách metroch vyzliekali zbytočné oblečenie.

Prvé zastavenie

Netrvalo dlho a prišli sme k prvej vyhliadke. Miesto sme preskúmali dôkladne. Bolo čo obdivovať. Dominantou tohto miesta je nádherný výhľad na Gotickú bránu. Nebola to jediná vyhliadka. Na malom priestore sa tu nachádza až šesť výhľadových miest. Jedno krajšie ako druhé. Keď zrátam na tejto trase všetky vyhliadky hneď mi je jasné, prečo sú Súľovské vrchy hojne navštevované.

Druhé zastavenie

Druhou zastávkou bol hrad Súľov. Bezpochyby je to jedno z dvoch najkrajších výhľadov na tejto trase. O tom niet pochyb. Problematické je len dostať sa na najvyšší bod hradu, cez úzky otvor v skale, kde je priestor na maximálne rozvinutie kochacích zážitkov Doporučujem ostatným, aby toto miesto v žiadnom prípade nevynechali. Oberú sa o neskutočný zážitok.
Na hrade sme absolvovali tiež gastronomickú prestávku. Samozrejmosťou bolo fotenie a na svoje si prišiel aj Jozefov zvedavý dron. Už teraz sa teším na zábery z neho.
Nie nezabudol som Okrem toho, že bolo aj „vrcholové“ rozdával som aj vrcholové medaily. Vrcholom ceremónií bolo však odovzdávanie premiérového certifikátu novopečenej absolventke prvej vzdialenostnej méty (272 km) AĎKE. Aďka, ešte raz gratulujem a prajem Ti do ďalších kilometrov pevné zdravie a veľa šťastia.
Pred odchodom z hradu sme ešte absolvovali spoločné fotografovanie na pamiatku. Roky sú neúprosné, pamäť „bledne“ vďaka ujovi Alzheimerovi a preto sa hodí občerstviť si ju práve nezištnou fotografiou. Už veľakrát som sa sám presvedčil, že fotografia má na pamäť blahodarné účinky 

Tretie zastavenie

Podľa mňa najkrajšia vyhliadka celej trasy. Je ňou Vyhliadka pod Bradou. Kto ju obíde, ako by tu nebol. Rozľahlé miesto na maximálny zážitok a zároveň ideálne na strávenie času oddychom a občerstvením. Jozef s Ivanom nelenili a vytiahli svojich „lietajúcich vtákov“ a dôkladne z výšky preskúmali toto nádherné miesto. Tohto miesta a jeho výhľadmi sa nedá nabažiť, zvlášť za pekného počasia, ktoré nám bolo poskytnuté. Ďakujem Bohu, že som mohol toto prežiť. Myslím, že každý si toto miesto užil tak ako ja.

Od tohto miesta sme sa rozdelili na dve skupiny. Ja, Danka a Peťo sme pokračovali hrebeňom cez Kečku do sedla Patúch a potom späť do Súľova. Druhá skupina preskúmala vrch Roháč, vyhliadku Biela skala a Šarkaniu dieru.

Štvrté zastavenie

Od rozdelenia sme kopli do vrtule a prakticky sa zastavili až na odpočívadle v Roháčskom sedle a doplnili chýbajúcu energiu. Tým energetickým palivom boli jablká. Bez dohody sme ich svorne vytiahli a nemilosrdne zjedli. Energia bola treba, lebo na nás čakal náročný hrebeň hore-dole, hore-dole, hore-dole. Až prejdením tejto časti trasy človekovi dôjde, prečo tu stretá tak málo turistov Málokto je ochotný absolvovať tento dlhý okruh. Ja však môžem povedať, že sa oplatí. Stojí za tú vynaloženú námahu.

Piate zastavenie

Od Roháčskeho sedla po túto poslednú zastávku nás sprevádzala zelená turistická značka. Dočasnú stopku nám vystavilo posledné výhľadové miesto. Je ním vrch Kečka. Poskytuje nádherný výhľad na obec Súľov a na protiľahlú časť hrebeňa. Neprehliadnuteľný je hrad, vyhliadka pod Bradou ale hlavne Brada. My sme sa tu dlho nezdržali, lebo nás tlačil čas. Čakal nás „kvalitný“ zostup do sedla Patúch. Áno, keď sa pýtate, bol cítiť v nohách. Niektoré úseky boli prudké a výživne. Avšak, keď sme dorazili do sedla našu púť zavŕšilo príjemné a jemné klesanie. Úspešne a dokonca skôr ako druhú skupinu, nás doviedli naše výborné nohy, ktorým môžeme iba poďakovať za perfektný odvedený výkon. Nožičky ďakujeme.

Záver

Príjemne unavení a šťastní sme prijali pohostenie v miestnom Penzióne na Kopečku. Polievočka (Boršč, Hríbová), bryndzové halušky, ryža s kuracím mäskom a plnená placka nám umocnila príjemne prežitý zážitok z tento veľmi vydarenej turistickej akcie.

Ďakujem všetkým za účasť a skvelú atmosféru. Som veľmi rád, že som sa opäť mohol stretnúť s vynikajúcimi priateľmi nášho spolku – s vami všetkými zúčastnenými.

Dúfam, že sa čoskoro uvidíme, dovtedy dovidenia a držte sa v zdraví.

Na trase z Dechtíc do Piešťan môžeme naložiť dvoch (pohodlne) alebo troch (maximálne) spolucestujúcich.

Po prvom keškobraní prichádza druhé. Malo prísť asi o týždeň skôr, ale prišlo k zlyhaniu. Môjmu. Presnejšie, z rodiny som sa to dozvedel takmer včas… ako posledný, deň predtým. A tak som vtedy nikam nešiel. Ale vtedy bolo vtedy a teraz je teraz.

Parkujeme v dedinke Selec. V dedine nás víta mrázik a žblnkotajúci potôčik. Z prízemného mrazu i nízkej teploty blížiacej sa nule, si nič nerobíme. Veď nám o chvíľu bude teplo. Na najvyšší vrchol pohoria – Inovec, sme sa totiž rozhodli vystúpiť z najprudšej strany.

Už to vie celý les. Slová o tom idú od jedného hniezda na strome k druhému, od jednej nory v zemi k druhej. A dozvedeli sme sa to aj my s Ivanom. Zase nás čaká komorná atmosféra. Zrovna dnes prebieha 38. ročník hviezdicového výstupu na Inovec. Slovo „hviezdicový“ znamená, že máte na výber, z ktorej svetovej strany ráčite vystúpiť na vrchol.

A už máme aj nepoprierateľné dôkazy. Čím vyššie sme k vrcholu, tým viac ľudí stretáme. Tí, čo už idú dolu, majú pre nás dve správy. Začnem tou zlou – hore je plno. A teraz tá dobrá – dávajú tam čaj, opekajú sa špekačky a tuším padlo aj slovo guláš. Alebo si ho len tak veľmi prajem? A to všetko zadarmo! A je to jasné. Už vieme, prečo je tam tak plno.

Prichádzame s Ivanom na vrchol ako 329-ty a 330-ty. Až tak plno tu nie je. Nejako sa to na tej ceste roztratilo. Možno trochu viac, ako v bežnú nedeľu, ale žiadna tlačenica. Sme informovaní o tom, čo všetko už nie je. Ja príliš nepočúvam. Snažím sa postupovať podľa hesla „Čo oko nevidí, to srdce nebolí“. Dostávame sa k časti, čo zostalo. Ušiel sa nám čaj a ponúkli nám na opečenie slaninku a špekačky. Bude nám stačiť ten čaj…

Naposledy, keď sme boli na Inovci, bola hmla. Teraz máme výhľady. Pekne je. Síce viditeľnosť nie je dokonalá, lebo v ovzduší je sem tam dostatok vodnej pary, ale to až tam, vzadu… Svoje čaro má aj výhľad Palúch. Vidieť odtiaľ Hradisko i Selecké kamenné more. Tam sme pred takou hodinkou a pol stáli…

Cestou dolu odlovíme ešte posledné kešky z rady „Lesná železnička Trenčín – Selec“ a môžeme ísť k autu. Na záver musím pochváliť keškárov nášho spolku. Žiadne zaváhanie. Keď je akcia, tak je akcia a prídu všetci… Žiadne frfľanie, žiadne kyselé tváre… Tak to má byť.

Dominik potreboval turistiku a tak nám naplánoval trasu ktorá mala 6,7 kilometra. To sa pozdávalo aj mne. Neznelo to moc náročene aj keď to je neďaleko Sněžky. A tak si šlapeme a hneď v prvom bude nastal problém. Pôvodna cesta bola uzatvorená. A tak sme si našu trasu museli predlžiť. To už sa mne tolko nepáčilo, ale vraciať sa predaa nebudeme. Ale za to sme mali šťastie, pretože v Krkonošiach na kríkoch nerastú iba čučoriedky a brusnice, ale aj 500 korunačky.

Opäť jedna z našich krátkych turistík, na ktorej sme nič neodfotili. A obávam sa se že to v tomto štýle ešte pár mesiacov zostane a na chvíľu celkom ubudne. Ale aspoň sa môžem tešiť na to ako sa k tomu znova vrátim