Úvod
Pôvodne som mal naplánovanú trasu v Považskom Inovci. Bola to dlhá
trasa a tak som bol odsúdený, že si ju asi pôjdem sám. No v práci, keď
sme s kolegami spomínali a bavili sa o našom SNP-éčkarovi Radovi, Michal
vyslovil plán ísť podporiť Rada. Proste prejsť s ním jednu, nejakú
časť Cesty hrdinov SNP. Okamžite ma tento skvelý nápad zaujal. Asi by ma to
samého nenapadlo, i keď už pred tým sme s Jožom a Mišom uvažovali
o sprevádzaní Rada, keď bude niekde v Malých Karpatoch. Prvé úvahy
o sprevádzaní však vznikli ešte oveľa skôr. Vtedy sme rozmýšľali
o trase medzi Kráľovou studňou (Veľká Fatra) a Kordíkmi (Kremnické
vrchy). A to preto, lebo Mišovi do jeho SNP-éčkarskej skladačky, práve
tento úsek chýba.
A teraz dokončím tú myšlienku, že ma tento nápad zaujal. Okamžite som
začal na mape kresliť mnohé varianty závislé od toho, kde Rado skončí
v stredu. Moju predikciu rozlúskol až telefonát Radovi. V ňom sme sa
dohodli, že v stredu večer mi Rado zavolá a ja podľa toho vyrazím a
dorazím do potrebného miesta. A aj tak bolo. Tajne som dúfal, že dorazí do
Trenčína, no on napokon skončil v Trenčianskych Tepliciach a bolo
rozhodnuté. Len som naštartoval CP, pozrel si spoje a môj príchod do
Trenčianskych Teplíc nahlásil neskoro večer Radovi. Všetko vybavené, len
ráno vstať a ísť za Radom.
Putovanie
Áno. Dnes som to nazval celé „Putovanie“, nebudú žiadne
„Zastávka, Kontrolný bod, Pauzička, Zážitok, Zastavenie,
Čerešnička, atď…“. Dnes by sa pýtal názov „Pivné
zastavenie“. A viete čo. Aj to tak nazvem, lebo pre Rada, len
takýto prívlastok zastavenia mal blahodarné účinky. A poviem pravdu, že
aj pre mňa. Keď som sa po prvých metroch putovania z Trenčianskych Teplíc
dozvedel, že Rado už vypil asi sto pív a každé si fotí, aby ich vedel na
konci SNP-éčky zrátať, ani sa nečudujem, že aj takéto zastávky vlastne
Rada ženú ďalej 
A ja môžem iba dodať: Ja môžem a
budem 
Takže – prvé pivné zastavenie
Po tom, čo som dorazil do Trenčianskych Teplíc a z autobusovej stanice
pricupital do parčíka zbadal som nejakého čakajúceho chlapa v červenom
tričku. Prvý dojem? Čo je to za zarasteného a smradľavého chlapa
Ale keď som sa prizrel bližšie, spoznal som pod tým všetkým
nášho Rada. Zvítali sme sa a bez okolkov vyrazili na spoločnú púť Cestou
hrdinov SNP. Prvé slová boli, že nemal na raňajky žiadne pivo. A to je
zle. Budeme musieť za pivom putovať a to do Trenčína.
Malá iskierka nádeje vzbĺkla v Kubrej v Penzióne Kyselka. Červená
značka ide presne okolo penziónu, ale keď sme zbadali vo výdajnom okienku
veľký nápis „ZATVORENÉ“, bolo po iskierke nádeje. Ešte sme sa
pokúsili obmäkčiť pani v okienku nech nám načapuje, ale oná rezolútne
odpovedala, že otvára sa o desiatej. Bolo po pive a aj nálada poklesla. Nič
to. Do Trenčína to je len kúsok, ideme ďalej. Nádej sme dávali do
staničnej reštaurácie.
Útrapy po Trenčianskych asfaltkách nás doviedli na železničnú stanicu.
Oči sa nám okamžite „zavesili“ na Bistro
S.A.D. Vleteli sme dnu a okamžite objednali prvé pivko. Zasyčalo
v našich útrobách ako voda na sahare. Bolo veľmi teplo a tak sa načudujte.
Inak poriadne teplo nás sprevádzalo až do cieľa, bolo to proste spaľujúce
a teda pivné zastávky boli životu nevyhnutné. Pivo sme mali v sebe a čo
jedlo? Rado mal na raňajky iba horalku a tak sa potreboval aj najesť.
Postúpili sme k stanici. Na stanici nie je reštaurácia, ale opodiaľ
v bufete Target sme sa zamerali na Hot-Dog. A potom sme si
všimli o dvadsať metrov ďalej Café restaurant ROTUNDA. Čas na
ďalšie pivko a aj na Radove raňajky. Keď bol môj parťák viditeľne
spokojnejší, vyrazili sme za ďalším pivkom
Druhé pivné zastavenie
Za podchodom pod železničnou traťou sme stretli dve SNP-éčkárky idúce
z Devína. Chvíľu sme s nimi kecali a ja som im „pochválil“ ich
ťažké ruksaky 
Neboli z toho nadšené a asi som im nedodal moc
povzbudenia 
Ony nám zato „popriali“ veľa šťastia do
nasledujúceho stúpačiku. Vtedy sme ešte nechápali čo tým mysleli, ale
neskôr sme už pochopili. Ale po poriadku.
Po tom, čo sme konečne odchodili Trenčianske asfaltky a podliezli
diaľnicu, vstúpili sme konečne do lesa. Čakala nás Drietoma. Už po pár
stovkách metroch nás osviežil prameň. Nie však pivný ale vodný.
Záblatskú kyselku sme využili na občerstvenie a na
schladenie nôh. A potom horsa na Drietomu. Po tom, čo nás opustil les oprelo
sa do nás spaľujúce slniečko. Úsek vedúci po vyprahnutej lúke až do
Drietomy si pýtal pivnú zastávku. Nevyhnutne! Pred príchodom do dedinky sme
využili tieň osamelého stromu, na ktorý si určite spomenú Jozef
s Romanom. Vtedy a aj my dnes sme nepohrdli jeho hojdačkou.
Po príchode do Drietomy Rado ihneď vedel, kde máme zaparkovať. Na
chvíľu sa stal našim útočiskom Motorest EDEN.
Keďže Rado prednedávnom konzumoval kalorické jedlo zostal pri pivku. Ja
hladný, som spráskal Gordon
Bleu so zemiakmi a samozrejme pivko a od smädu kofolu. No a po týchto
gastronomických orgiách sme sa pohli ďalej.
Tretie pivné zastavenie
Po odchode z Drietomy prišlo na rad to prianie šťastia od spomínaných
SNP-éčkarok Mysleli sme, že to stúpanie malo byť
k spomínanému samotárskemu stromu pod Bolovicou, ale nie. Jednalo sa
o dlhýýýýýýýýý a stále nekončiaci stúpak za Drietomou do časti
zvanej Ihriská. Ten nás riadne preveril.
Od Drietomy sme na ďalšie pivko museli čakať až 15.5 kilometra. Áno
bolo to utrpenie pod spaľujúcim slnkom. V tomto čase nám bola dobrá aj
voda. Po príjemných lesných cestičkách prišli na rad asfaltky. Tie sa
objavili hneď, ako sme vkročili za hranice na Moravskú stranu. Začalo to Pod
Kykulou. Keď sme minuli Památník americkým letcům B17-G
pred Vyškovcom nevedeli sme sa dočkať občerstvenia. Ja som už túto trasu
raz išiel, a to s Jožom a Romanom v novembri roku
2018, takže som si pri šliapaní nekonečnou asfaltkou nepamätal, za
ktorou zákrutou je už ten vytúžený cieľ. Darmo sa ma Rado pýtal, nie a
nie si spomenúť. Ale naopak, niektoré fragmenty z tejto trasy som si
pamätal, ako keby boli včera.
Napokon sme sa dočkali. V diaľke som už spoznal parkovisko, oproti
ktorému už bola vytúžená Chata Lopata. Keď sme prišli
k chate očakávali sme, že je otvorená. No nebola. Ale. Pred chatou sedelo
pri stole pár ľudí, popíjali nápoje a na grile opekali buřty. Prišli sme
k nim a slušne pozdravili. Keď sme zbadali na ich stole točené pivko
s penou okamžite nám zamľaskali papuľky. Prvá otázka bola. Máte
otvorené? Natočíte nám prosím pivo? A ony, že áno. A aj najesť vám
dáme, keď si chvíľu počkáte. Ani neviete, akú radosť sme mali. Prosím
pekne. Tí ľudia tam boli kvôli oslave narodenín. Bola to súkromná akcia.
A napriek tomu nám dali napiť a najesť. Ihneď som si spomenul na
skúsenosť zo Slovenska v Kubrej, keď nám pani v okienku Penziónu Kyselka
pri prosbe o pivo odvrkla, že otvárajú až o desiatej. No a títo skvelí
ľudia na Moravskej strane sa o nás postarali. Ja im chcem ešte raz aj touto
komentárovou formou veľmi pekne poďakovať, že nás nenechali na
holičkách.
Po tejto príjemnej skúsenosti som ja už musel ísť ďalej. Čakalo ma
ešte dvadsať kilometrov na Veľkú Javorinu. Rado na chate ešte chvíľu
zostal a potom sa pobral nocovať na rozhľadňu Obecnice nad
obcou Strání.
Záver putovania
Moja cesta na Veľkú Javorinu bola najprv príjemná. Medzi obcami Březová
a Stráni som si vychutnal západ slnka. Pri rozhľadni Obecnice už tma
zahalila okolie a na rad prišla moja kamarátka čelovka. V týchto miestach
som stretol posledných turistov. Bol to mladý párik a jedna dievčina, ktorá
bola už šesťdesiaty deň na ceste – Stezkou Českem.
Dostalo sa jej odo mňa veľké uznanie a obdiv. Prehodili sme pár viet a ja
som pokračoval ďalej. Moje nohy rátali každý meter, ktorý zostával do
cieľa. Bola to nekonečná cesta. Stúpanie nie je prudké, ale veľmi dlhé a
nemá konca kraja. Keď som vyšiel posledný kopček a predo mnou sa otvorila
z tmy obloha, kde na červeno blikal vysielač prišla neskutočná úľava.
Už len päťsto metrov a som v cieli. O 22.50 sa skončila moja púť pri
Holubyho chate na Veľkej Javorine. Odvoz domov mi zabezpečila moja manželka
Renátka, ktorá ochotne prišla pre mňa, za čo jej veľmi pekne ďakujem.
Koniec
Čo na koniec? Som rád, že moja prítomnosť na tejto trase prišla vhod
Radovi. Vypočul som si veľa neopísateľných príbehov z jeho úst a ticho
mu závidel. Mišov nápad, ísť Rada podporiť bol vynikajúci. Ja som si to
veľmi užil a rád som robil Radovi spoločnosť. Bola to síce jedna z tých
ťažších túr, ale keby sa táto možnosť zopakovala ani sekundu by som
neváhal a pustil sa so skvelým Radom do ďalšieho dobrodružstva.
RADO, ďakujem za spoločnosť a pekný zážitok.
