Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Táto turistická akcia nie je až taká mladá ako sa zdá. Síce sme ju s Jožom začali „kresliť“ už v pondelok, ale akcia vznikla už dávnejšie cca tak pred rokom. A prezradím aj, že Jozef ju chcel prilepiť na stránku až v stredu. Prečo v stredu? No predsa kvôli počasiu. Áno. Jožo má pravdu v tom, že predpoveď počasia má zmysel sledovať tak tri, štyri dni pred akciou. No a musím poznamenať, že nórske a ani tie slovenské rosničky sa nemýlili. V sobotu mál byť dážď, a aj bol, a v nedeľu malo byť pekné počasie a bolo 

Dopravu sme si tentoraz s Jožom (nie s Jozefom) rozdelili. On bral leopoldovčanov a ja som tradične išiel do Lednických Rovni pre severanky. Biely Seat ma ofúkol na diaľnici už pred Ilavou a tak naša posádka nestihla na štarte v Papradne úvodné fľaškové pivo. Zato Jozef, čo sa týka štartovacej medicíny, sa dnes blysol. Ústrednou liečivou tekutinou boli „jahodovica“ a „lipovica“. Musím povedať, že obe boli výborné a hodné štartovacej procedúry spolku PAT a MAT. Turistika v nádhernom počasí, v prekrásnom pohorí Javorníky, mohla v počte siedmich nadšencov začať.

Putovanie

Po štarte a po pár úvodných stovkách metrov sme prácne hľadali žltú turistickú značku, ktorá nás mala doviesť do Sedla Chrcholinec. Neviem čo sa deje s mojim mobilom, ale vždy keď ideme na túru a chcem sledovať trasu, tak mi nefunguje GPS navigácia. Stalo sa mi to už minule a mal som sto chutí rozbiť mobil o zem. A tak sa stalo, že v spleti vzájomných rozhovorom sme minuli odbočku. Na správny smer nás naviedol Jozef. Ani za toho frasa som nemohol kontrolovať trasu na mobile. Nakoniec pomohol klasický reštart a GPS-ka sa chytila.

„Krátku“ prestávku sme si spravili práve v spomínanom sedle Chrcholinec. No krátku ako krátku. Ako sa to vezme, ale dnes bola tridsať minútová prestávka klasifikovaná našim osadenstvom ako krátka. Jožo K je zárukou, že vždy vytiahne hodnotné liečivé tekutiny Do žil nám vnikol Beton. Kto chce vedieť čo je to Beton, nech sa spýta Joža. Ja som to nevedel, ale teraz už viem.

Od tej chvíle, čo sme sa pohli ďalej zo sedla začala pravá turistika. Šťavnaté a prudké stúpačiky je to, prečo chodíme na turistiku Naše dámy si pochvaľovali až pišťali šťastím. Dočasný koniec naklonenej rovine spravila až Tisová. Je to taký nenápadný kopček, ale označený peknou drevenou štýlovou tabuľkou. Nemohli sme pohrdnúť fotením sa pod ňou. A ako už písal Jozef, tak práve tu sme uvideli rysa – našu veľmi plachú mačkovitú šelmu.

Po chvíli pokračovania sme už šliapali po príjemnom hrebienku a kochali sa okolitou rozmanitou prírodou. Na chvíľu naše kroky zastavili malé mláky, ktoré boli plné žubrienok. Vážne si už nepamätám, kedy som ich naposledy videl. Snáď, keď som bol ešte mladý. Každodenný či každotýždenný zhon a stereotyp nás od takýchto maličkostí odpútava. A nie sú to len malé žubrienky v mláke, ale mnohé iné samozrejmé veci. A tak som rád že my, členovia spolku PAT a MAT, sa z času na čas od týchto civilizovaných nezmyslov odpútame a vyrazíme do oveľa príjemnejších a zaujímavejších prostredí.

Napokon nás posledné vážne stúpanie doviedlo na hrebienok, ktorý vyvrcholil pri vytúženej rozhľadni na Orgoňovej Kýčere. Pri rozhľadni dobrí ľudia postavili aj turistický prístrešok a „prikryli“ ho konármi okolitých stromov. Je to ideálne miesto na oddych v príjemnom tieni. Súčasťou je aj ohnisko. Takže pri budúcej návšteve milí turisti si nezabudnúť zobrať aj špekáčiky či slaninku 

Výhľad z rozhľadne je síce obmedzený ale to nám nevadilo i tak sme si ho užili. A aj pobyt na tomto parádnom oddychovom mieste. A neboli sme na rozhľadni sami. Po chvíli prišli piati Česi a jeden vitálny dôchodca, s ktorým sme viedli družný a zaujímavý rozhovor. Napokon sme sa s Jankom, tak sa volal, zoznámili. Medzitým Jozef pri Orgoňovi odlovil svoju druhú kešku a napr. ja som odmenil každého člena vrcholovou medailou. Netreba ešte zabúdať, že Jožo, Dušan či Alenka tiež prispeli do nadobúdania, pre zostup tak potrebných síl, svojou tekutou formou 

Neviem či sme všetko zjedli, či vypili, ale ďalej sme pokračovali v plnej sile. K odbočke z modrej turistickej značky nás doviedol Janko. Tu prišla na rad vzájomná a úprimná rozlúčka s Jankom. Od tejto chvíle naše nohy poriadne vycvičilo nepríjemné a kamenisté klesanie. Vďaka Bohu že nebolo mokro, inak si neviem predstaviť zostup šmykľavým terénom a ešte plným kameňov, ktorý sme mi absolvovali za relatívneho sucha. Úľava sa dostavila po 1300 metroch náročného zostupu. To miesto úľavy sa nazýva U Odrazvo. Bezmenný potôčik, ktorý sa stal našim spoločníkom na ďalšej trase nás zaujal. Jeho žblnkotajúci zvuk pôsobil ako balzam pre uši i zmysli. Po nasledujúcej dolinke sa išlo parádne. Postupne sme si pozreli tri kaplnky. Jedna z nich je v príznačne pomenovanej časti Modľatín a volá sa sv. Jozef. Samozrejme, že som pri každej pokľakol. Niekto o tom pochyboval?

Na poslednú časť trasy, tú menej príjemnejšiu asfaltovú sme nastúpili hneď, ako sa náš potôčik spoločník vlial do väčšej sestry Papradnianky. Nebola to vôbec príjemná časť trasy. Najprv nás na asfalte opieklo slniečko, a keď sme sa na chvíľu schovali pod krídla lesnej trávnatej cesty, nás kvalitne „vyštípala“ pŕhľava. Záchranca mostík cez potok nás priviedol späť na asfalt. Poslednou zastávkou bola Papradnianska stavnica. V pláne bolo kúpanie sa v potoku, no prístup k vode nám zhatil plány. A tak sa stalo ústrednou činnosťou, len čo sme dorazili do cieľa, lízanie zmrzliny za odmenu. Bola to najlepšia bodka za touto vydarenou turistickou akciou. Myslím, že to bolo prvý krát v histórii spolku, čo sme akciu zakončili zmrzlinou.

Záver

Čo na záver? Veľmi ma prekvapila hojná účasť. Dlho, dlho to vyzeralo, že pôjdeme iba traja – ja, Jozef a Ľudka, ale napokon sa stalo všetko inak a preto som rád. Ďakujem všetkým za účasť a opäť za nezabudnuteľnú atmosféru počas celého putovania. Práve toto mám na turistike nášho spolku rád. Vždy je to iné a vždy také nezabudnuteľné, lebo každý svojou účasťou na akcii prinesie svojho jedinečného ducha a dá tomu všetkému pekný zmysel.

Ďakujem a nabudúce dovidenia!

Kde je Dušan? Už tu dávno mal byť. Volám mu. Tuším, čo sa stalo. Moje podozrenie potvrdzuje ospalý hlas na druhej strane „drátu“. Pýta sa, čo teraz? Teraz už nič, ale máš 10 minút na to, aby si sa zbalil. Ideme k tebe domov. Dušan to stihol. Schmatol klobásku a dve pivá z chladničky, našpliechal si trochu vody do ksichtu, glgol trochu ústnej vody a kto ho vie, čo ešte za tých 10 minút stihol, proste to stihol.

Trochu meškáme, tak šofér jemne viac stupil na plyn, aby na nás posádka druhého auta nemusela toľko čakať. A veru, dlho nemuseli čakať. Pretože druhé auto je už naozaj druhé. Práve sme Vincenta obehli na diaľnici. Volám mu. Ako to jazdíš? Dušuje sa, že jazdí slušne. Už nemusíme ponáhľať, pretože Vincent ešte odbočuje pre Severanky.

Moje najhoršie obavy sa napĺňajú. Parkujeme totiž pred Jednotou. Je otvorené. To je Dušanova chvíľa, určite sa pokúsi dobehnúť zameškané. A zase budeme čeliť obsahu jeho naprataného ruksaku. Kým dorazil Vincent na parkovisko, už sme boli naštartovaní.

Jedna zo Severaniek mi prezradila dôvod ich účasti. Papradno od nich totiž nie je až tak ďaleko. Poznajú túto dedinku. Vraj pri Papradne nie je nič takého, čo spomínal a sľúbil Vincent v popise tejto akcie. Tak musela ísť, aby sa na vlastné oči presvedčila. A veru aj bolo všetko, čo Vincent sľúbil. Všetko ako má byť. Aj zablúdenie hneď kúsok za dedinou. Tentoraz sme stratili iba asi pol hodinku. Čo to je proti nekonečnosti Vesmíru?

Na vrchole Tisovej som uvidel svojho prvého Rysa. Bol to vzácny okamih, pretože uvidieť rysa nie je také jednoduché. Je to ostražité zviera. A je to naozaj ostrovid! Takého zajaca vidí na vzdialenosť 300 metrov vo dne a 125 metrov v noci, aspoň počas splnu. Navyše má aj dobrý čuch! Zacíti pach uhynutej zveri až na vzdialenosť niekoľkých stoviek metrov. Vonku je krásnych 25 – 26 °C a predsa len to bolo trochu do kopca. Ten nás určite zacíti! Žiadne schopnosti tomuto rysovi nepomohli. Uvideli sme ho. Ale len preto, že je drevený.

A teraz k našej dnešnej čerešničke na torte. Orgoňova Kýčera kedysi naozaj bola Orgoňova. Žil dávno. V dobách, kedy sa zrútila Veľkomoravská ríša. O tieto územia bojovali tri okolité novovznikajúce kráľovstvá, České, Poľské a Uhorské. Nakoniec geografia rozhodla v prospech Uhorského kráľovstva. Ale nepredbiehajme. Na niektorých miestach bolo krátky čas bezvládie. To využil Vladyka Orgoň a jeho ľudia. Zostával pri viere svojich otcov. Tlak novej viery bol však silný. Preto si Orgoň našiel odľahlé a neobývané miesto. V starej viere tu mohol žiť nejeden rok. Kráľovi vyberači daní a katolícki misionári však raz dorazia aj k Orgoňovi. A poplatky zaplatiť musí. V beznádeji sám vystúpi na temeno vrchu, na obetné miesto Perúnovi, kde počas búrlivej noci zmizol. Viac sa dozviete na: http://www.hradiska.sk/…arikov%C3%A1

Posledné kilometre vedú po asfalte. Tomu sme sa chceli vyhnúť. Na mape tá cesta je. Aj v teréne je, aspoň na začiatku. Znovu si zažívame, že ak je cesta na mape veľmi prerušovaná, tak je v teréne veľmi zarastená. Áno, aj žihľava bola. Vraj je to zdravé. Preto sa pri prvej príležitosti radšej vraciame k nášmu starému dobrému asfaltu. Aj kúpanie sme plánovali. Pri stavnici. Len ten prístup k vode. No, nič moc. Ako to tu zvládajú tie ľadové medvede? Do vody by to ešte šlo, ale von? Asi toho nešťastníka ostatní vytiahnu, až uplynie požadovaný čas. Sem musia chodiť najotužilejšie ľadové medvede. Radšej to vzdávame a ideme k autám.

Ahojte, my sme mali na dnes naplánovanú túto trasu: https://sk.mapy.cz/s/kutahavumu, ale kvôli počasiu sme to preložili na nedeľu. Ak by sa vám páčila, môžete sa pridať. 

Nechcem do toho veľmi kecať organizátorovi. Práve sa mi podarilo zistiť, že sem chodia ľadové medvede. Teplotu vody v tomto ročnom období radšej nehodnotím, aby som nikoho pri balení plaviek nevyplašil, ale tie ľadové medvede potvrdzujú, že je tam prístup k vode. Vyzerá to tak, že pod „stavidlom“. Ako dôkaz prístupu k vode dokladám jednu internetovú fotku…

PS. Telo zimného plavca by som už mal… životne dôležité orgány obalené tukom už mám.

hurááá tešííím

Úvod

Vitajte priatelia turistiky pri ďalšom mojom putovaní. Moja účasť na populárnej Trnavskej stovke je každý rok už pravidlom. Ale…
…tento rok tak tomu vôbec nemuselo byť. Aby som to objasnil, musím sa vrátiť o dva týždne pred tento pochod.
Spoločne som s mojimi spoločníkmi z nášho spolku Radom a Marekom práve dokončoval náš prvý legendárny Pochod Praha – Prčice. No a práve na konci pochodu v slabej chvíľke a pod tiažou enormnej únavy som vtedy vyriekol pár spontánnych a nepremyslených vyhlásení, „že už na žiadnu Trnavskú stovku, či na žiadny diaľkový pochod ma už nikto nedostaneeeeeee “ Rado ma veľmi dobre pozná a už vtedy sa tomu smial a nechcel tomu veriť. A mal pravdu – absolútnu. Postupom času, ako moje telo regenerovalo, aj ja som menil vyhlásenia ohľadne Trnavskej stovky. Najprv bolo – však po Bukovú, neskôr – pokúsim sa aj na Brezovú A tak sa stalo. Bol som to ja, kto túto akciu s dostatočným predstihom vložil na našu stránku a ako prvý sa aj prihlásil.

Tento rok sme štart posunuli ešte o hodinu skôr. A čo tomu predchádzalo? Proste v piatok ísť skôr spať a v sobotu ráno vstávať o 3.00 hod. Cestou do Bratislavy vo vlaku bola dobrá nálada. Keď som prvý krát vytiahol moju kameru a vyrobil prvý záber, bola moja prvá otázka na spoločníkov „chlapi tešíte sa?“. A viete akú som dostal odpoveď? Nie! a ešte bojím, bojím. A to mi povedali tí, čo neskôr celú trasu dokončili a ešte s prehľadom. To by bolo všetko, poďme už na moje zážitky z putovania Trnavskou stovkou.

Putovanie

Registrácia – Kamzík (3 km)

Putovanie ako vždy začína samo-štartom na hlavnej železničnej stanici v Bratislave. Tam každý po príjazde bez otáľania hneď vyrazí na Kamzík po zelenej. Cesta najprv vedie po asfaltkách mesta, ale aj tie sú do kopca. Je to dokonalý začiatok na zahriatie celého tela. Niektorý ma už dobre poznajú, že som „papuľa“ a že sa dám s každým do reči. Dnes tomu nebolo inak Prvú „obeť“ som si vyhliadol ešte pred príchodom na Kamzík. A vlastne to ani nebola obeť. Dievčina vo svižnom tempe v zelenom žiariacom tričku (bude aj na mojom pripravovanom videu) ochotne so mnou prehodila pár viet. Andrejka sa sama pripomenula, že na Youtube mi písala komentár k videu pod prezývkou @user-jn3yp7pw6r. Potešila ma rozprávaním o tom, ako pozerá moje videa z turistických akcií na Youtube a ako sa jej páčia. Nie je väčšej odmeny pre mňa, ako takéto pochvalné slová. Ja ďakujem každému a s pokorou prijímam pochvalu. Je to pre mňa signál, že moja vynaložená energia má zmysel a moje skromné diela niekoho potešia alebo inšpirujú. Priaznivci moji – ďakujem Vám, veľmi si to vážim 

Registrácia na Kamzíku prebiehala dvoma spôsobmi. Napravo boli tí, ktorí sa nestihli alebo nechceli registrovať elektronicky. A tí, čo vykonali elektronickú registráciu putovali doľava. Po registrácii a neodmysliteľnej spoločnej fotografii sme vyrazili vstříc světlejším zítřkům.

Putovanie na Biely kríž (13 km)

Na túto časť trasy sme vyrazili ešte spolu. Moji spoločníci „chrti“ kopli hneď od začiatku koňom do slabín. To už som vedel, že ja im stíhať nebudem. A ani som nechcel. Je jedno nepísané pravidlo na týchto dlhých pochodoch, že každý si ide svojim tempom. Veľmi sa nevypláca na začiatku prepáliť tempo. To vždy nedopadne dobre! A tak Kamzík bolo jediné miesto, kde sme boli spolu. Mne to ale absolútne nevadilo. Počas mojej trasy som si vždy našiel niekoho, na koho som sa „zavesil“. A o tom postupne.

Na Bielom Kríži som absolvoval krátku prestávku so sójovou tyčinkou a vlastnou kofolou. Bufet na Bielom Kríži bol trestuhodne zavretý. A posledné, čo som pred odchodom spravil bolo to, že som si prezul ponožky. To robí každý pragmatický turista na takýchto dlhých pochodoch, keď ho „tlačí topánka“.

Putovanie na Pezinskú Babu (26 km)

Táto časť trasy sa nesie konečne puncom tej pravej turistiky. Postupné výstupy na kopčeky sú tým pravým lákadlom pre turistov. Práve pre tieto zážitky z namáhavých výstupov chodíme na Trnavskú stovku. Mňa a verím že každého potešilo stúpanie na Kozí chrbát, výstup na Somára či výstup na Konské hlavy.

Ešte pred príchodom k druhému kontrolnému bodu musím spomenúť svojho parťáka Tibora z Púchova, s ktorým som v roku 2021 spoločne absolvoval Teslácku stovku Veľmi príjemne ma potešilo chvíľkové spoločné putovanie, pri ktorom sme si zaspomínali na spoločné prežité chvíle a zážitky zo spomínanej akcie. Tibor, ďakujem že si sa mi pripomenul a že sme mohli chvíľu podebatovať.

Pred príchodom na Tri kamenné kopce som stretol dvoch vynikajúcich a veľmi sympatických turistov Ivanku a Petra. Vtedy som ešte netušil, pri náhodnom rozprávaní počas putovania, že ony budú mojim osudom, že budú mojimi najdlhšími spoločníkmi na tento Trnavskej stovke. Sám Pán Boh mi ich zoslal, aby som s nimi putoval a spoločne zažíval veľmi príjemné chvíle na tejto ceste.

Po výšľape na Konské hlavy som so svojimi novými parťákmi zostúpil prudkým klesaním na Pezinskú Babu. Tu nastalo chvíľkové rozdelenie. Rozumiem, že každý má svoje potreby a inak rieši prestávku. A my sme ju všetci riešili po svojom. Moja prestávka spočívala v občerstvení. Moje hladné brucho priam kvičalo a domáhalo sa nejakej poživne. Tak voľba padla na šošovicovú polievku a kofola nemohla chýbať. Ani si neviete prestaviť, ako ma to jedlo a pitie nakoplo. Po asi dvadsať minútovej povinnej prestávke, som neviem ani ako ale vyrazil ďalej sám, bez mojich verných parťákov .

Putovanie na Čermákovú lúku (37 km)

Okamžite od asfaltky a vstupom na turistický chodník mi pod nohy skočili výstupy na kopce. Cibuľková, podotýkam nie naša bývalá slovenská tenistka, ale prvý kopček je iba tak na zahriatie. Avšak výstup na Čmeľok, ktorý som práve absolvoval, je už prvá a pravá previerka morálno-vôľových vlastností každého turistu. Mňa vždy poteší a teraz nebolo tomu inak, keď sa spoza listov stromov vynorí vojenský radar inštalovaný priamo na vrchole Čmeľku. Po výstupe prišla úľava pre nohy, ale iba na chvíľu. Výstup na Jágrovú tu chvíľu pokazil, ale celý dojem z krásnej prírody som si plnými dúškami užíval pri prechode popod Čertov kopec. Toto je časť, na ktorú si rád spomeniem z minulých putovaní a vždy sa na toto miesto veľmi teším. Aj teraz mi moja turistická dušička zaplesala a nepokazila to ani biela hmla zahaľujúca výhľady z tohto miesta.

Onedlho už moje nohy prichádzali na ikonickú Skalnatú a tešili sa na brutálne prudký zostup dole. Samozrejme, že najprv bolo kochanie sa zo Skalnatej. Toho výhľadu sa nedá nabažiť. Dnes bol zostup zo Skalnatej o niečo horší, bol šmykľavý po daždi. Každý zostupujúci turista, a teda i ja, si dával veľký pozor a bolo to vidieť pri pozorovaní okoloidúcich turistov. Toto netreba podceniť. Na to myslíte turisti!

Na „Čermák“, ako sa prezíva Čermáková lúka som doputoval ešte sám bez parťákov. Na kontrole mi pečiatka pristála do Kontrolného listu a dlho ma nezdržala. Zakričala – ide sa ďalej! A išlo sa.

Putovanie do Sološnickej doliny (45 km)

Onedlho po odchode z „Čermáčky“ som si našiel ďalšie dve obete Milá dievčina v žltom a milý chlapec v oranžovom tričku (opäť budú na videu) museli znášať moje otázky a rozprávanie Nemyslím si, že som bol dotieravý či nepríjemný, pretože sa ochotne zapájali do rozpravy. Práve na takýchto akciách sú si ľudia akosi bližšie a vedia sa spoločne baviť a užívať si skvelé chvíle v prírode. Je to môj názor a kto chce, nech mi ho vyvráti. Alebo nech mlčí naveky Takže boli to pre mňa pekné spoločné chvíle počas putovania. A verím, že aj pre spomínanú dievčinu a chalana.

Tesne za Hubalovou sa „naša spoločná partia“ znova dala dokopy. Cez Pánske Uhliská a cez Taricové skaly sme už putovali spolu. Opäť boli parádne rozhovory obohatené kochaním sa na Vysokú. V spoločných rozhovoroch som im spomenul, ako som minulý rok práve cez Pánske Uhliská putoval s legendou – Jirkom Hofmanom z Prahy – absolventom tisícich stoviek.

A pri týchto zaujímavých rozhovoroch sme ani nezaregistrovali, že klesáme k asfaltke do Sološnickej doliny. Rovná asfaltová cesta ku kontrolnému bodu nechala príjemne oddýchnuť našim uchodeným nohám. Na kontrole bol dostatok turistov a príjemný personál. Obzvlášť ma potešil Slavo Glesk, ktorého dôverne poznám z diaľkových pochodov. Hlavne z našej domácej vrbovskej Lazovej stovky, ktorú práve Slavo vynikajúco organizuje.

Na tomto kontrolnom bode je aj parádne občerstvenie. Nechýbajú tekutiny a ani poživeň. Ja som možnosť doplniť vodu či energetický nápoj využil a na ďalšiu cestu som si kúpil dva Radlery. Určite mi prišli vhod. Veď čakal nás najnáročnejší výstup na trase – Vápenná. Pred odchodom som Slava Gleska zabalil do spoločnej fotografie s nami. Je to pre mňa veľká česť, mať Slava na fotografii. Slavo – ďakujem.

Putovanie na Ámonovu lúku (53 km)

Hádajte. Čo Vám môže znepríjemniť pohodový pochod na Ámonovu lúku? No predsa výstup na Vápennú A presne taký bol pre mňa tento výstup. Ani tento rok ma tento troj-kilometrový úsek nezastihol vo skvelej kondícii. Asi starnem Presne hodinu a pól mi to trvalo hore. A som rád, že spoločníka na tomto výstupe mi robil práve Peťo. Pýtate sa kde je Ivanka? No tá nám dvom starším pánom už pri rázcestníku ukázala chrbát. Nohy jej do kopca frčali neuveriteľne. Až musím a chcem vysloviť „klobúk dole“ Ivanka. Modrý ruksak na chrbte je to posledné, čo sme z Ivanky videli. Naša „pánska jazda“ asi po hodine a pól unavená doputovala na Vápennú. Na vrchole sme nepobudli dlho. Čas, kým som vypil Radlera a Peťovi na oddych nám stačil.

Zostup po Mesačnú lúku po nepríjemných skalách sme si naplno užili Unavené nohy už neposlúchali, ako na začiatku a práve preto bolo treba si dávať o to väčší pozor. My sme však skúsene exponovaný terén zvládli a o malú chvíľu už cupitali popod uklincovaný kríž na Klokoči. Záverečný zostup k Ámonovej lúke už príjemne hladil naše chodidlá.

Príchod k šiestemu kontrolnému bodu sa nám skomplikoval. Vzájomné rozhovory nám otupili obozretnosť a len vďaka milej dievčine sme túto kontrolu neobišli. Navigačná chyba nás stála tristo metrov navyše. Na kontrole sme si doplnili vodu a vyfasovali pečiatku do kontrolných listov. Aj tu som spoznal známeho – Igora, ktorý na tejto kontrole pravidelne vypomáha.

Putovanie na Bukovú (65 km)

Bola to pre nás s Peťom posledná časť trasy. Obaja sme trpeli kŕčmi. Síce nám bolesť na chvíľu zmiernil Voltaren, ale na absolvovanie celej trasy až na Brezovú to nevyzeralo. Približne pred Mon Reposom sme utvorili (nie koridor ), ale dve dvojice. Ja som išiel zo začiatku spomínanou dievčinou „v žltom“ a Peťo išiel so spomínaných chalanom „v oranžovom“ tričku. Prepáčte prosím dáma a pán, že som si nezapamätal Vaše mená. Moja pamäť je obmedzená Celkom dobre sa nám išlo pri vzájomných debatách a cesta ubiehala lepšie, ako keď ide človek sám a je zahľadený do zeme. To každý pozná, keď je už unavený. Na chvíľu som ožil, keď som pri míňaní Mon Reposu dievčine rozprával môj legendárny zážitok s Romanom. Tá udalosť aj mne na tvári vykúzlila úsmev Proste na to nikdy nezabudnem. A aj ona sa tomu úprimne smiala 

Poslednú časť od Breziniek po asfalte sme s Peťom absolvovali zotrvačnosťou. To už som si ja i Peťo medzitým telefonicky zabezpečil odvoz domov z Bukovej. Na Bukovú sme spoločne s Peťom dorazili šťastní a hrdí aj za tých pár kilometrov, ktoré sme zvládli. Kto to raz skúsil vie, že prejsť čo i len po Bukovú dá riadnu námahu a nie každý má tu silu a vôľu uvedené kilometre zvládnuť. Nedá mi na záver nepovedať, že Trnavská stovka tu bude aj na budúci rok. A možno aj motyka vystrelí…

Záver

Záverom chcem vysloviť dúfanie, že to „naša stovkárska“ Ivanka v zdraví zvládla až na Brezovú. Peťovi chcem veľmi pekne poďakovať za vytvorenie skvelého priateľstva, ktoré bude mať dúfam pokračovanie. Za parádnu atmosféru a hodnotné spoločné zážitky vymodelované Trnavskou stovkou, touto nádhernou oslavou turistiky. Ďakujem.

Všetkým, ktorých som svojim pôsobením na tejto Trnavskej stovke ovplyvnil ďakujem a pri ďalšej turistickej akcii nášho spolku dovidenia.

Vitajte vo welness teame. U nás nie je nič isté. Väčšinou je to tak, že sa vyberie nejaký kút ostrova a tam sa ide. Niekedy sa s trochou šťastia podarí zaparkovať tam, kde sme plánovali. Niekedy je to jediná časť plánu, ktorá nám vyjde. Plánovali sme počas nášho výletu na Pagu navštíviť aj Metajnu. Aká bude dlhá trasa, to my z welness teamu nikdy dopredu nevieme. Závisí to od množstva premenlivých faktorov ako sú chuť, sily, čas, počasie, množstvo pláží, modrosť mora a oblohy, výskyt dvojnohých tvorov… Dnes má navyše podľa predpovedí počasia pršať. Podľa jedných až poobede, iní spomínajú už od obeda… Takže dnes to bude niečo kratšie.

A plán nám už aj čiastočne vychádza. Počasie je zatiaľ dobré. Sme kúsok za Metajnou. Aj parkovacie miesto už vidieť. Dívame sa naň z opačnej strany. Zaparkovať sa dá aj tu. Viac menej je to v tomto prípade zajedno. Aspoň, že to počasie drží. A máme prvý problém. Teda prvé pokušenie. Je vzdialené asi 200 metrov od parkoviska. Niekto zahlásil, že toto je určite dnešná najkrajšia pláž. Čo teraz? Hrozí, že sa odtiaľto nedostaneme! Rýchlo niečo vymyslieť! Keď pôjdeme späť, môžeme sa tu okúpať! Ak by začalo pršať, máme to na skok do auta! Zabralo to. Uff, to bolo tesné!

Asi o kilometer sa situácia opakuje. Že by sme zažili dve najkrajšie pláže? Na tejto pláži časť ľudí zostáva, dáva sa do plaviek a zlyháva, teda vlastne ide do mora. Nie je to zlé, v máji veľmi osviežujúce. Ale takto sa potom nikam nedostaneme. Vlastne dostaneme. To nestihli zlyhať naši členovia výpravy. Čo teraz? Uvideli zlý príklad? Spomenul som si, že tuto kúsok je miesto, kde stál koncentračný tábor Slana. Ivan ožíva, toto miesto chcel tiež navštíviť. Karavána sa našťastie pohla ďalej…

Ďalšia pláž. Tá predchádzajúca bola veru krajšia. Táto má zase ako bonus svoju ferratu. Tu už sa ničomu nedá zabrániť. Preto sa delíme. Časť zostupuje k pláži. Sú nezastaviteľní. Druhá časť, vedomá si toho, že im kúpanie sa neujde, pokračuje ďalej. Kríž už vidieť. Aj zvyšky kamenných múrov tábora. Tento tábor neexistoval dlho, iba niekoľko mesiacov počas roka 1941. Aj to však stačilo, aby tu zahynuli tisíce ľudí. Nechcel som sa na tomto mieste ani napiť vody, ale nakoniec ma smäd donútil.

Zostupujeme k ostatným na pláž. Netrvá nám to dlho, lebo je to len kúsok. Skúsime si aj ferratu. Zo začiatku to ide, ale potom zrazu prevys a šteblíky nikde. Nejako zmizli. Istenie žiadne. Je načase sa otočiť naspäť na pláž, dať do plaviek a pozrieť sa na ferratu z vody. Ale ešte predtým odovzdám certifikát Dušanovi…

Cesta späť išla rýchlo. Počasie stále držalo. V suchu sme stihli aj pivo na zahasenie smädu. Pri vychádzaní z reštaurácie na nás však už dopadajú prvé kvapky. Sú dve hodiny poobede. Takže sa to trochu posunulo. Tentoraz v náš prospech. Našťastie to k autu nemáme ďaleko. Kúsok na Metajnou už majú stierače čo robiť, aby stíhali nápor dažďových kvapiek. Niektorí odstavujú autá na okrajoch ciest. My pokračujeme ďalej. Štyridsiatkou, občas päťdesiatkou to ešte ide. Nad mestečkom Pag to už vyzerá trochu lepšie. Je tu vyhliadka. Odbočím z cesty na ňu, aby Maroš mohol urobiť fotografiu. Otvoril dvere a hneď ich zatvoril. Žeby mal taký rýchly fotoaparát? Alebo sa nám len zdá, že prší o trochu menej? Máme vôbec na izbách zatvorené aj vetračky na oknách?

Kam dnes pôjdeme? Na druhú stranu mesiaca! Ale veď to je veľmi ďaleko! Nie je! Len sa už konečne musíme vymotať z mestečka Pag. A hneď kúsok za ním… aspoň tak domáci hovoria tomuto miestu, ktorým budú viesť naše najbližšie kroky. Majú aj na takýto názov dôvod. Ostrov Pag vznikol z miliárd schránok a kostier rôznych mŕtvych a skamenených morských živočíchov a prevažne pozostáva z vápenca.

Mohli sme ísť aj opačne, ale nakoniec sme sa rozhodli, že bude lepšie, keď budeme stúpať na najvyšší bod dnešnej trasy už ráno, keď ešte nebude až taká páľava. Síce ani potom nebude až taká páľava, veď nie je júl alebo august… proste sme šli takto. Veli Brig má 263 metrov výškových a je piatym najvyšším vrcholom ostrova Pag. Z mestečka Pag sme museli prekonať 260 výškových metrov, lebo sme začínali takmer od hladiny mora. Na vrchole sú dve lavičky so stolíkom i stojan na bicykle. Vedie tadiaľto totiž cyklochodník. My sme zaparkovali samých seba na lavičky a dobre sme sa občerstvili.

Chodník pod nohami sa nám mení. Kým na vrchol Veli Brigu vedie relatívne pohodlná betónová cestička, ďalej po modrej je to už celkom…, no proste potrebujete poriadnu obuv. Samá ostrá skala. Viac menej chodník ani nevidieť. Nevyzerá to vyšľapané. Členky si užívajú naplno. Treba dávať pozor na každý krok. Nie, že by sme sa báli, že môžeme stupiť na 30 miliónov staré fosílie, ale sú tu aj hady. Preto nám pohľad striedavo blúdi pod nohy a zároveň aj na krásne modré more nádherné…

Sme znovu na vrchole. Tentoraz je to Sveti Jure. Názov má asi podľa kostolíka, ktorý tu kedysi stál. Veľa z neho sa však nezachovalo. A z ostatných stavieb ešte menej. V 6. storočí tu stálo veľké byzantské opevnenie, ktorého súčasťou bol aj kostol sv. Juraja. Dodnes sú vidieť malé zvyšky kostola a časť vodnej cisterny… a okrem toho aj Pag, Pagský záliv i okolité kopce.

A sme na ďalšom kopci. Tentoraz Ledenik. Tu je vraj najviac tých fosílií vidieť. Nás však zaujalo niečo iné. Zase sú tu zvyšky nejakých stavieb. Tentoraz pozostatky pozorovacieho stanoviska z II. Svetovej vojny. Pozorovateľňa patrila do komplexu opevnení vybudovaných na obranu Pagu. Nemci odtiaľto kontrolovali Velebitský kanál a vstup do Pagského zálivu.

Čaká nás klesanie. A riadne. Z Ledeniku sme totiž videli pláž. Takže znovu k úrovni mora. Je máj, bude tam kľud. Pláž iba pre nás… A tá voda! Dostatočne studená, aby nás poriadne osviežila a nakopla na ďalšiu časť trasy. Už je ju vidieť! Je celá nahá. Tu niečo nesedí, veď malo byť vidieť iba pláž! No nič. Nech je čiernovláska na svojej časti pláže, my keď už sme tu, ideme tuto za skaly na našu časť. Rýchlo do plaviek a do vody. A už je to úplne v… práve prišla loď plná hlučných ľudí. Ešte že aspoň tá májová voda zostala. Aspoň tá nás nakopne na ďalšie kroky…

Čaká nás posledná čerešnička. Je ňou mys sv. Mikuláša. Pagská zátoka poskytovala bezpečný prístav pre lode. Keď fúkal mohutný vietor, bóra, ktorý sa v týchto miestach dokáže zmeniť na nárazy víchrice, námorníci boli radi, keď sa tu mohli ukryť. Preto tomuto mysu hovorievali aj Punta spasa (mys spásy). V blízkosti mysu bol v 14. storočí postavený malý kostol na počesť sv. Mikuláša, patróna námorníkov. Asi to malo svoj význam, lebo v mori pri kostole sa nachádza viacero potopených lodí. Kedysi tu býval aj terminál na vykládku hospodárskych zvierat. Blízke ohrady sa používali na karanténu zvierat a bolo tu aj karanténne zariadenie pre ľudí, kde sa museli zdržiavať námorníci cestujúci na Pag. Je na čase, aby sme sa do mestečka Pag vrátili aj my. Inak nestihneme večerné kúpanie!

Autom zo Slovenska vyrážame v noci. Máme to vypočítané tak, aby sme sa k moru dostali s prvým svetlom. Keďže treba aj občas zastaviť, prídeme k moru o trochu neskôr ako prvé svetlo. Tentoraz to máme k prvému kontaktu s morom takmer 600 km a asi 6 a pol hodiny čistej jazdy. Kríza na šoférov prichádza tradične nadránom. Práve keď človek tuší, že už sa blíži svitanie. Čierna pomaly ustupuje, ale ešte toho veľa nie je vidieť. A práve teraz treba dávať dvojnásobne veľký pozor! Preto sa navzájom strážime. No nič, zastavíme, dáme energeťák, popreťahujeme údy a pôjde sa ďalej…

Neviem, či za to môže energeťák, alebo to, že je toho už konečne vidieť podstatne viac. Stromy sú už naozaj zelené, žiadna čierna, kríza je tá tam. Možno nás osviežil aj samotný pohľad na more. Darmo, sme suchozemci. Ešte nejakých 40 minút a sme pri našom dnešnom prvom cieli. Je ním zátoka Zavratnica. Úzka zátoka lemovaná vysokými skalami. Známa je však hlavne svojou farbou vody. Je ráno. Nikde ani nohy. Sme tu iba my. Zrazu vodu mora rozráža čln. Nech si ide, kde chce, my ideme svojou cestou. Chlapík pri nás vystupuje na breh a niečo sa pýta. Aj som mu nechtiac niečo rozumel, tak mu odpovedám, že sa vrátime asi za pol hodinu. Veľa mu to nehovorí, tak pre istotu spomínam 30 minút. To sa asi trochu načaká, lebo my skôr, ako o hodinu veru späť nepôjdeme. Nejaká tá fotografická pauzička, poctivé kochanie sa i pokus o kúpanie sa, to si proste vyžaduje čas.

V zátoke je aj Siebelfähre. Čo robí toto nemecké slovo pri pobreží Chorvátska? Potopilo sa tu. Stihlo to ešte v roku 1944. Siebelfähre je malá loď s dvojitým trupom. Niekto spojil plošinou dva pontóny a namontoval na to letecké motory. Loď patrila 771 ženijnému práporu a bola potopená 25. augusta 1944. Určená bola na prepravu vojakov a materiálu a dala sa použiť aj ako vyloďovací čln. Na Jadrane sa takéto člny používali asi do roku 1960 ako trajekty.

A ako sa vyloďovací čln Siebelfähre ocitol v zátoke Zavratnica? V roku 1944 juhoslovanskí partizáni paralyzovali pozemnú dopravu. Preto Nemci tieto člny používali na pobrežnú dopravu. Lenže problém. V roku 1944 už mali Spojenci jednoznačnú vzdušnú nadvládu. Preto sa Nemci nemohli plaviť cez deň, ale v skrytých zátokách čakali pod prístreškami na večer. Ideálne boli hlboké a skryté zátoky. Zavratnica bola navyše veľmi úzka a lemovaná vysokými skalnatými brehmi.

Nemeckej obrane sa vďaka úzkemu zálivu a vysokým skalným svahom okolitých kopcov lemujúcich Zavratnicu podarilo zostreliť dve útočiace britské lietadlá. Nebolo to však zadarmo. Spojenci len v samotnej Zavratnici bombardovaním potopili 10 rôznych malých lodí a člnov. Tento Siebelfähre je jedným z nich.

Pri výstupe zo zátoky nás čaká chlapík. Vykľul sa z neho vyberač vstupného do zátoky. Pýta sa, odkiaľ sme. Dokonca pozná naše hlavné mesto. Vraj v ňom bol. Dostávame zľavu asi 10 € na vstupnom. Možno za to, že sme tam neboli až tak dlho. Možno toto je tá chvíľa, keď niektorí členovia výpravy začínajú ľutovať, že sa neokúpali v zátoke. Ale asi to stihli už skôr, pri pohľade na tú krásnu modrú! Nech je to pre nich poučenie do budúcna. My s Dušanom neľutujeme. Do vody sme sa dostali bez použitia násilia. Preventívny tréning u nás na Slovensku na jazere bol predsa len k niečomu…

Aby to nebolo len kúsok od hladiny mora, navštevujeme aj jednu vyhliadku. Nezdržíme sa tu však dlho. Predsa len, naše ubytovanie je od nás ešte asi 150 km. A keďže to nebude po diaľnici, zaberie nám to asi 2 a pol hodiny. A aby toho nebolo málo, odbočujeme ešte k Vinetuovmu pueblu… (viac na https://winnetou-filmplace.com/…manja-pueblo ).

Toto bola silne zážitková trasa, lepšia ako návšteva skanzenu. K Terchovej patrí asi 68 osád a my sme navštívili iba 18 z nich. Tu sme mali pocit, že sme sa vrátili v čase. Išli sme chvíľu lesom, ale väčšinou lúkami a pasienkami a nasávali atmosféru. Niektoré osady boli v doline, k niektorým sme si museli vyšlapať. Tým, že to bol pracovný deň, po ceste sme nestretli nikoho. Občas nás prišiel pozdraviť zvedavý psík a odprevadil nás k druhej drevenici. A rozmýšľali sme, ako tam tí ľudia dokážu žiť v dnešnej dobe. Ale je pravda, že pôvodných obyvateľov je tam už veľmi málo. Väčšinou sú to chalupári, ktorí tam trávia víkendy, či dovolenky.

Okruh to bol naozaj nielen krásny ale aj poučný. Popri chodníku je rozostavaných 10 náučných informačných panelov, kde sa dočítate základné informácie o histórii obce Terchová, o prírode, folklóre, o živote na dedine, o tom ako sa stavia drevenica alebo ako sa robí syr či žinčica na salaši. Naozaj tento krát som mala problém vybrať z fotiek len „zopár“. Tam sa dalo fotiť ozaj všetko.

Úvod

Môj sen, prejsť tento legendárny pochod sa začal ráno o 5.00 hod. nástupom do vozňa metra na hlavnej stanici v Prahe a vystúpením na stanici Háje, kde prebiehala registrácia. Tomuto však predbiehala príprava, ktorá spočívala v objednaní nocľahu na dva dni a v zakúpení cestovných lístkov na vlak i metro. V súvislosti s týmito náročnými logistickými úlohami chcem poďakovať Radovi, ktorý sa tejto úlohy zhostil na profesionálnej úrovni čo potvrdil aj tým, že ubytovanie sme od hlavnej stanice mali vzdialené iba 200 metrov. Túto vzdialenosť sme ocenili ráno ale hlavne večer, keď sme sa vracali rozbití z pochodu.

Samozrejme v piatok večer, keď sme dorazili vlakom do Prahy a vybalili sa na nocľahu v ambasáde Bosny a Hercegoviny, sme vyrazili „do ulíc Prahy“. Bolo treba sa zvítať s Marekom, ktorý pricestoval do Prahy autom aj s rodinou. Stretli sme sa na „Václaváku“ a odtiaľ vyrazili prijímať vitamíny a antioxidanty, tak potrebné na zvládnutie dlhého a vyčerpávajúceho pochodu. Navštívili sme dva veľmi známe podniky U Pinkasů a Výtopnu Railway Restaurant. A ako to už býva, keď pijete kvalitné české pivo, neviete kedy prestať Do postelí sme sa dostali v sobotu o 01.00 hod. Budíček bol stanovený na 4.10 hod. Poďme už konečne putovať.

Putovanie

Registrácia

Registrácia prebiehala elektronicky už od 1. mája. No bola podmienkou, po ktorej sme obdŕžali QR kód potrebný na mieste štartu pochodu. Na základe preukázania sa QR kódom sme dostali papierovú Mapu pochodu, do ktorej sa počas trasy zaznamenávali kontroly. V rámci registrácie chcem spomenúť, že na odštartovanie sme si museli odstáť tak 100 metrovú radu. Účastníkov na túto pôvodnú a prvú Trasu Karla Kulleho bolo požehnane. A na záver mi nedá nespomenúť, že počas tejto dlhej trasy sme nešli nikdy samy. Vždy bolo okolo nás tak dvadsať až tridsať pochodníkov, ktorých sme mali na očiach. To iba pre porovnanie s našou Trnavskou stovkou, kde sa mi stávalo, že som okolo seba nikoho nevidel. Účasť na tomto 57. ročníku bola celkovo cca 20 000 pochod­níkov. To iba pre predstavu.

Putovanie do Týnca nad Sázavou (30 km)

Prvé kroky viedli Prahou a trvali až do ôsmeho kilometra, kedy sme prakticky definitívne opustili hlavné mesto. Počasie nám neprialo, pretože ustavične mrholilo. Avšak musím poznamenať, že mi to vôbec nevadilo práve naopak. Trasa k prvému kontrolnému bodu je pohodová nenáročná. Pražská plošina je jemne zvlnená a podobá sa našej Podunajskej rovine. Väčšinou sa ide po asfalte, cyklotrasách a občas sa nájde aj príjemnejší terén pre nohy v podobe lesných cestičiek.

Prvé výškové zvlnenie sa dostaví až prechodom Benešovskou pahorkatinou. Dá sa to prirovnať našej Myjavskej pahorkatine. Najvyššie prevýšenie je práve asi sedem kilometrov pred Týncom. Konečne sa to začalo v týchto miestach podobať na turistiku 

Čo chcem vyzdvihnúť je že turisti, ktorí šliapu prakticky stále s vami až do cieľa sú priateľskí. Veď ma poznáte. Ja sa dám do reči s každým, mám to v povahe. A nebolo tomu inak ani tu a počas celej trasy. Vždy som si našiel nejaké „obete“ Vždy boli ochotní sa so mnou rozprávať. S niektorými partiami som išiel aj hodinu. Moji spoločníci Rado a Marek len krútili hlavami a smiali sa. Avšak na moju obranu musím povedať, že si niektorí o to koledovali aj sami. Naši predsedovia PAT a MAT nesúci sa v mojom ruksaku budili prílišný záujem okoloidúcich. A tak prišlo na rad vysvetľovanie a propagovanie nášho spolku Mňa to veľmi tešilo, že majú taký záujem. Veď PAT a MAT sú prakticky Česi, tak záujem bol prirodzený. Najdlhšie som išiel paradoxne so Slovákmi Paľom a Tomášom. Sú to bratia a Paľo pricestoval do Čiech za bratom, aby sa spoločne vydali na tento pochod. A samozrejme stretli mňa. Tak som to využil na vzájomné a zaujímavé rozprávanie. Sú to sympatický páni a veľmi dobre sa mi s nimi išlo. Paľo a Tomáš, ak budete tento komentár čítať vedzte, že Vám chcem poďakovať za príjemnú spoločnosť a rozprávanie počas spoločného putovania.

Blížime sa do Týnca. Zrazu mi zvoní telefón. Pomyslel som si, volá Marek alebo Rado. Nie. Hádajte, kto mi volal? Zdvihnem a počujem Romana. A on, že ako je, ako sa nám ide? Tak som mu vyrozprával krátke pocity. Na jeho otázku, či si už máčame nohy v Sázave som odpovedal záporne. Len som mu odpovedal, že za chvíľku dorazíme do Týnca nad Sázavou. Ani vo sne by mi nenapadlo, že keď dorazíme ku kontrolnému bodu v Týnci stretneme Romana. On tam naozaj pred budovou Hotela Týnec stál. Nebol to žiadny sen ani fatamorgána. Tak ako to je na Romana príznačné, on tento Pochod Praha-Prčice zobral útokom, spontánne a na otočku. Šialené. To je náš Roman, tak ako ho poznám.

V Týnci nad Sázavou sme obdŕžali pečiatky a vybrali sa do prvej hospody doplniť antioxidanty. Útokom sme vzali Bar NEplecha a vliali do seba po pive. Príliš sme sa nezdržiavali. Roman odišiel napred, pretože sa ponáhľa na vlak a bál sa, že do 20.00 hod. nestihne dôjsť do cieľa. My sme sa zdržali tak 15–20 minút a vyrazili sme ďalej.

Putovanie do Neveklova (45 km)

Pred nami sa otvorila pätnásť kilometrová príjemná trasa podobajúca sa na naozajstnú turistiku. V tejto časti nebolo priveľa asfaltu zato však blata áno. Prechádzali sme blatovými úsekmi, ktoré nás preverili. Do cesty sa nám postavili iba dve obce, ktoré nám pod nohy hodili asfalt. Nič strašné však. Najvyššie prevýšenie v tejto časti bolo stúpanie na Budákův kopec. V tomto mieste mi ušiel Rado s Marekom, pretože som si menil baterku v kamere. Šialené je na týchto diaľkových pochodoch to, že sa zastavíte na päť minút a nemáte šancu dobehnúť tých pred vami. No ja som to dokázal. Do toho spomínaného kopca som kopol do vrtule a s prehľadom ho „vybehol“. O pár chvíľ som už dýchal mojim „rýchlikom“ na krk. A Neveklov už nebol ďaleko. Opäť sme mierili na námestie.

Len čo naše „knižky“ obohatili pečiatky, tak po vypočutí rady od môjho českého parťáka kde sa dá najesť, naše kroky viedli do reštaurácie Heřmanka. Hoci tu bolo plno, naše miesto si nás našlo. Na poschodí nás privítal stôl, ale hlavne usmiatí a ochotní ženský personál nám onedlho a bez prílišného čakania, naservíroval liečivý a teplý kurací vývar. Na pivo teraz chuť nebola a tak k polievke zvíťazila kofola. Prestávka trvala tak tridsať minút a po znovu vzkriesení výborným vývarom sme s dobrým pocitom opúšťali Neveklov. Čakala na nás opäť pätnásť kilometrová trasa.

Putovanie do Kosovej Hory (60 km)

Táto trasa viedla už Vlašimskou pahorkatinou. A bola to podľa mňa najkrajšia časť trasy, najviac sa podobala našej Myjavskej pahorkatine. Naše nohy hladili príjemné trávnaté lúky, ktoré boli navyše pekne pokosené. Na horizontoch sa objavovali už aj menšie vrchy. Čo som si ja všimol na tejto trase a vlastne od začiatku až do konca je fakt, že na každom kroku sme míňali nejaký rybník. Ich koncentrácia bola hlavne v obciach a v ich okolí. A ešte jeden fakt musím spomenúť, že pri každej obci smrdelo. A to v dôsledku toho, že miestni „zemědelci“ vo veľkej miere používajú na hnojenie pôdy kravský či konský hnoj. To sa u nás až tak nevidí – teda necíti 

Dokonca na tejto trase nebolo ani toľko asfaltu, teda okrem posledných 10 kilometrov po Kosovej hore. Poslednú, ale kratšiu zastávku sme absolvovali ešte pred príchodom do Kosovej Hory v príjemnom prostredí pri rybníku Jelito. Príčinou zastávky bola Marekova vyčerpaná zásoba vody. Nepohrdli sme bazovou, bublinkovou, extrémne chladenou malinovkou. Marek ju tak z chuti vypil, že následkom bolo zachrípnutie, ale až po príchode domov. Zastávka pri rybníku trvala max 5 minút a nasledovalo pokračovanie po asfalte.

Na kontrolnom bode Kosova Hora sa nám nežiadalo prestávky. Čas nás tlačil a tak priestor na zastavenie dostala iba potreba opečiatkovania „knižky“. Po odchode nás rozptýlil iba zaujímavý prechod mostom cez potok Mastník.

Putovanie do Prčic (74 km)

Pochod touto časťou trasy bol čistý robotický. Každý sa snažil iba prekladať nohu pred nohu a držať krok a hubu, teda okrem mňa. Mne aspoň tá huba išla Ten spomínaný parťák z Neveklova (mimochodom bol z Plzne, kde som ja bol na vojne) bol mojím spoločníkom až do cieľa. Tomu som nedal pokoj Ustavične som ho zahŕňal otázkami a rozhovorom. Ale aby ste si nemysleli že som bol otravný, aj on ochotne komunikoval. Zrejme mu to pomáhalo nemyslieť na pľuzgiere, ktoré sa mu vytvorili na ľavej nohe. A zrejme som ho svojim „zdrvujúcim“ tempom aj potiahol do cieľa. Ale aj mňa davová psychóza zrejme donútila nasadiť toto pekelné tempo.

V tejto časti nám usporiadateľ prichystal aj tajnú kontrolu. Bola presne na Vyhliadkovom mieste Budka. Od tejto chvíle nás sprevádzal až do cieľa asfalt natiahnutý na dĺžku desať kilometrov. Bola to dokonalá previerka našich nôh a hlavne turistickej obuvi. Táto trasa bola čisto o hlave. Ani nechcite vedieť, aké myšlienky mi lietali hlavou 

Cestné komunikácie za obcou Jesenice vystriedal cyklistický chodník vedúci až do cieľa. Bol pre účely tohto pochodu pre cyklistov uzavretý a tak turisti po ňom bezducho putovali bez strachu so zrážky s cyklistom. Posledných cca päť kilometrov bolo tempo zdrvujúce. Vidina cieľa a hlavne na obzore sa týčiaca kostolná veža nás poháňala viac a viac. Úľava prišla, keď sme konečne dorazili na námestie plné turistov a stánkov s pohostením.

Naša vynikajúca trojka (ja, Rado a Marek) a môj parťák úspešne dorazila do cieľa. A poviem Vám, že bolo to „v hodine dvanástej“. K stánku, kde našu „knižku“ obohatila posledná pečiatka a červená botička, sme dorazili za desať minút osem. Stihli sme ešte dôjsť k stánku, kde sme boli odmenení, ako účastníci Trasy Karla Kulleho odznakom a bolo úspešne dokonané.

Záver

Keďže nás čakala ešte cesta späť do Prahy, na námestí sme sa dlho nezdržali. Po úprimnej gratulácii a rozlúčení s parťákom sa naše unavené nohy ponáhľali na autobus do obce Heřmaničky a odtiaľ naše ubolené telá doviezol do Prahy vlak.

Napriek enormnej únave sme boli šťastní a hrdí, že sme pochod hneď na prvý pokus absolvovali. Nie každému sa to podarí. Môj spomínaný parťák to dal až na tretí krát.

Ja chcem úprimne poďakovať Radovi a Marekovi za spoločnosť, spoločné zážitky a vzájomnú podpor na celej trase. Viem, nebolo to ľahké ale už o niekoľko dní, keď naše telá zregenerujú, radi pospomíname na všetko čo sme na tomto výnimočnom a legendárnom pochode zažili. Som veľmi rád, že som mohol byť s Vami pri takejto výnimočnej oslave turistiky.

Ďakujem a pri ďalšej turistickej akcii nášho spolku dovidenia.

Konečne sme sa aj my zúčastnili nejakej hromadnej akcie (okrem trnavskej 13, ktorá tu tiež býva) a zastupovali sme spolok Pata a Mata (teda keby sa náhodou niekto pýtal).

Som hrdá na našich prejdených 27,7 km , aj keď pre väčšinu z vás je to len rozcvička k nejakej 50tke, 70tke či stovečke.  

Ale užili sme si to, počasie bolo na parádu. A tu sa mi prvý krát stalo, že po 20tich kilometroch som sa resetla do štartovacieho nastavenia. Zase sa mi išlo výborne do kopca a dokonca kopec na záver som dala poklusom , čo niektorí okomentovali rôznymi expresívnymi slovami. Ale odmena na záver – guláš bola určite zaslúžená.

Jediné čo sme zabudli, bolo fotiť. Vôbec sme nemali na to čas. . Takže fotiek je tentokrát pomenej. A nabudúce sa k vám k nejakej hromadnej akcii určite pridáme, ale musí to byť nejaká „baby“ trasa aby sme to zvládli.

Parádny výkon Danka a Peťo. Smekám pomyselný klobúk a dávam Bravóóóóóóó.

Už mi viacerí hovorili o tejto turistickej akcii a tak na budúci rok si ju tiež vyskúšam. Ale ja si vyberiem asi tú päťdesiat kilometrovú trasu, veď ma poznáte. Rád sa týram a trýznim  

Teším sa na fotky Danka a hlavne na tie popisy k fotkám 

Mimochodom Marika. Celkom pekné fotky si mi poslala. Tvoj mobil robí veľmi obstojné fotografie. To môj nestojí ani za fajku tabaku. Mala si obavy, ale kľudne foť a posielaj mi fotky, ale ich vkladaj do akcie aj sama. Neboj sa toho. A ak by si nevedela ako na to? Tak Ti dám krátky kurz ako návod na vkladanie. Stačí dať vedieť a môžeme si zavolať aj cez telefón.

P.S.: dúfam, že aj Tebe už prišiel email o vloženom videu z našej turistickej akcie.

Maj sa krásne a hlavne zdravo Marika. A samozrejme pozdravuje aj ostatné severanky 

Jánošíkov stôl a Prosiecka dolina: Chcem poďakovať Vincovi za zorganizovanie peknej túry, odvoz a trpezlivosť s troma ženskými. Chvíľu si od nás oddýchol, keď sme sa odpojili a išli kratšou trasou

Úvod

Ako vznikla, alebo prečo som naplánoval túto trasu? Nuž v tomto prípade sa musíme posunúť o 721 dní späť. Vtedy, keď sme už takmer končili trasu a išli práve popod Jánošíkov stôl, niekto poznamenal aby sme išli aj naň. No nestretol sa s pochopením. A práve vtedy vznikla myšlienka niekedy v budúcnosti naplánovať trasu práve na túto impozantnú výhľadovú skalu. Dnes nastal ten deň. Možno na „skalu/stôl“ ostatní zabudli, ale ja nie. A keď som v priebehu týždňa trápil webovú stránku mapy.cz, tak sa moje oči práve na túto skalu upreli. Bolo dokonané. Moja maličkosť si však trasu dovolila vylepšiť – zokruhovať o viac vzdialenú Kvačiansku dolinu. Prečo? Lebo medveď! Ale nie! Preto, lebo v ten deň sme z Pravnáča išli späť do Liptovskej Anny bližšou Prosieckou dolinou. Preto Kvačianska dolina. V neposlednom rade nám možný náhradný plán skrátenia trasy prišiel vhod. Ale o tom potom.

Putovanie

Putovanie na Jánošíkov stôl

Len čo sme zaparkovali auto pri futbalovom ihrisku v Prosieku za 3 € a naštartovali akciu parádnou medovinou, vydali sme sa na cestu. Mne s Ľudkou bola táto časť trasy známa, no Marika s Martou okúsili túto pohodovú časť prvý krát. Či napravo, či naľavo sa bolo čím kochať. Je to tu nádherný kus prírody. Výhľad na Nízke a Západné Tatry, Jánošíkov stôl s Pravnáčom a na Liptovskú Maru nás nenechal chladnými. Je to hotový balzam pre turistickú dušu.

Nad Ižipovcami sme nastúpili na náučný chodník s rovnomenným názvom, ako má spomínaná skala/stôl. Tu sa objavili aj prvé domčeky obce Ižipovce. Trasa je síce na mape označená, ale my sme žiadne značenie nevideli. Nebolo treba, vedeli sme kam máme ísť. Naozajstná „horská“ turistika začala až tesne pred Liptovskou Annou, keď sa chodník prudko stočil doprava k lesu. Chodník si nás pripravil najprv miernym stúpaním, ale potom sa do nás riadne oprel. Pľúca sa okamžite roztiahli a nohy bezprostredne pocítili naklonenú rovinu. Až na „stôl“ smeruje chodník prudko hore. Oddýchnuť nám dali iba rozumne umiestnené serpentíny. Tu sme sa vždy na chvíľu zastavili a kochali sa výhľadmi, no dobre nekochali, ale naberali dych a samozrejme fotili. Veď viete, že fotiť sa dá iba keď človek stojí Moje kvetinky to hrdinsky znášali a zatiaľ bez reptania ochotne stúpali. Veď na vrchole nás čakala sladká odmena. Ako motivácia to fungovalo parádne.

Úspešne sme dorazili na Jánošíkov stôl. Čuduj sa svete, na vyhliadke sme neboli samy. Bolo tu tak 5–6 ľudí a ďalší prišli v čase našej prestávky. A dokonca sem vyliezli aj deti. To len pre prípad, keby ste si chceli povedať, že by ste výstup sem nezvládli.

Jánošíkov stôl je rozsiahly. Zmestí sa tu veľa turistov a každý si tu nájde svoje miestečko na oddych/sedenie. Po vrchole sú rozosiate kamene na sedenie. Bonusom pri sedení nám bol prenádherný výhľad. Fotky v galérii vám už niečo naznačili, ale počkajte si na moje video. To bude paráda a bez námahy  

Naše pohostenie bolo rozmanité. Avšak prvú cenu za kvalitu si odniesli chleby vo vajíčku od Marty. Ona si dala tú námahu a večer deň pred turistikou ich pripravovala, aby nás mohla pohostiť. Boli veľmi chutné, ďakujem Marta. No moc si mi nepomohla. Moje jedlo som kompletné priniesol opäť domov. Ty si si ruksak odľahčila a môj zostal naďalej ťažký. Ďakujem Vrchol sme oslávili medovinovým prípitkom a vrcholovými medailami.

Putovanie na Svorad

Už zdola pred stúpaním je vidieť, aké kopčeky sú za Jánošíkovým stolom. No nebojte sa, cesta ďalej nepokračuje cez tieto kopčeky. Naopak je príjemná, nohám lahodiaca. Vedie po traverze, síce mierne stúpa, ale ako píšem stúpa jemne. Cestička je mäkučká a keď som po nej išiel spomenul som si na putovanie hôľnou časťou Veľkej Fatry v okolí Ploskej. Taká presne je táto cestička – veľmi príjemná. Nádherne voňajúci rozmanitý les s občasnými výhľadmi najmä na Pravnáč.

Na Čerenovej sa zmenil lesný chodník na lesnú širokú cestu. V tomto bode som neustrážil trasu a chvíľu sme išli nesprávnym smerom. Môj turistický inštinkt ma zachránil. Teda presnejšie mobil s mapou trasy. Dámy mi ani príliš nenadávali. Ochotne nasledovali svojho vodcu

Sklon trasy sa zmenil po tom, čo sme vyliezli pod Lomné. Dnes bol našim bodom návštevy naplánovaný aj vrch Špania (1100 m). Pohľad na polom, ktorý bolo potrebné prekonať na ceste k nemu nás od návštevy odradil. Ale aj tak nás polom neobišiel Pamätníci „z Pravnáča“ si na naň určite pamätajú. Cesta k Malatinskej Rovni je strastiplná, neistá, plná preliezania cez popadané stromy a suché kríky. Tento chodník nie je vôbec prešliapaný a chodník sa dá len tušiť. Dnes to bolo presne také ako vtedy. A keďže som mal kraťasy, nohy si to riadne odniesli. Na Malatinskej Rovni by som určite vyhral súťaž o najdoškriaba­nejšie nohy

Úľavou nám bola nasledujúca trasa na Svorad. Mäkučký trávnatý chodník dal zabudnúť na strasti predchádzajúceho tŕnistého zostupu. Minule „na Pravnáči“ som zmeškal pre „neodkladné záležitosti“ stretnutie s vretenicou. Tesne pred príchodom na Svorad prišla „sladká“ odmena. V poslednej chvíli som zbadal na chodníku, na slniečku vyhrievajúceho sa krásavca – vreteničiaka. Ďakujem za stretnutie vretenička. S Marikou sme spoločne chvíľu na krásavca hľadeli, než zmizol do trávy. Naše zaostávajúce spoločníčky ho už nestihli. A po tomto vzácnom stretnutí zaznelo hurááááá, lebo po chvíli nasledujúcej chôdze sa objavil rázcestník Svorad.

Putovanie na Veľké Borové (k občerstveniu)

Pamätáte si na „Ale o tom potom“? Na Svorade sa moje dámy rozhodli, že do Prosieka zostúpia Prosieckou a nie Kvačianskou dolinou. Nie žeby celú trasu nezvládli, ale zachovali sa nesebecky voči Marte. Marta mala problémy s chrbticou a ako správna bojovníčka nechcela na poslednú chvíľu účasť na akcii odvolať. A tak si myslím, že dámam prišlo vhod príjemné skrátenie trasy Prosieckou dolinou. Ja som sa zachoval sebecky a pokračoval v pôvodnej trase.

Asi po tridsiatich minútach chôdze ma privítal Hostinec Borovec. Občerstvenie v ňom mi prišlo nanajvýš vhod. Na fazuľovú polievku som sa obzvlášť tešil. Pivo a kofola nemohli chýbať. Príjemné posedenie vo vnútri, v chládku a k tomu v príjemnom prostredí pôsobilo ako balzam. Vonku na terase bolo plno a naviac tam pražilo slnko ako o život. Interiér hostinca bola lepšia voľba. Asi po tridsiatich minútach oddychu som sa vydal na poslednú časť trasy.

Putovanie Kvačianskou dolinou do Prosieka

Matne mi vychádzali spomienky na povrch pri putovaní touto dolinou, ale na niektoré časti tejto trasy som sa úspešne rozpamätal. Výhľad na Malý Roháč bol jeden z nich. Aj pri pohľade na Jánošíkovu hlavu mi zasvietila nad hlavou žiarovka Skaly, ktoré lemujú túto nádhernú dolinu sú neprehliadnuteľné, impozantné. Avšak musím poznamenať, že keď porovnám Kvačiansku a Prosiecku dolinu, tak z pohľadu zážitkovosti vyhráva Prosiecka. Počas putovania touto dolinou som si v duchu povedal, že Kvačianskej stačilo. Zvykne sa hovoriť „tri krát a dosť“, ale ja hovorím „dva krát a dosť“. Dovidenia Kvačianska dolina!

Posledná časť trasy od ústia doliny vedie popod príjemnú „horu“ medzi Kvačanmi a Prosiekom. Tomuto putovaniu dominujú nádherné výhľady na Nízke a Západné Tatry a samozrejme na Liptovskú Maru. Pre mňa bola táto trasa nekonečná. Vôbec som si nemohol rozpamätať na putovanie touto trasou z roku 2014. Nič to. No určite si budem pamätať putovanie touto časťou z dneška. Tesne pred príchodom k tabuli ústia Prosieckej doliny som pravou nohou zavadil o koreň a roztrhol si tenisku i s ponožkou. Takže opäť nezmazateľný zápis do mojej pamäte – „RAM-ky“ Moje kvetinky som vyzdvihol v bufete na futbalovom štadióne a spoločne sme sa pobrali do našich domovov.

Záver

Na túto turistiku som bol odhodlaný ísť aj sám. Píšem to v mojej reakcii na Ľudkin komentár dole. No som rád, že sa dámy ku mne pridali. Ja som si túto nádhernú trasu a hlavne Jánošíkov stôl užil. Bol to môj sen a ten sa mi splnil.

Ďakujem Ľudka, Marika a Marta za účasť a za skvelú atmosféru a hlavne za veľmi príjemné chvíle, ktoré som s Vami mohol prežiť.

Na ďalšej turistike dovidenia!

prihlasila som Martu hosťku

to by sa pýtali aj Kalameny na záver… či?