Komentáre k turistickým akciám

Z nevinnej prechádzky sa po vete „Poďme to len kúsok pozrieť“ stalo hľadanie pozostatkov ďalšej časti malokarpatskej železničky, tentokrát od prameňa pod kláštorom Katarínka smerom na Dobrú Vodu. Je zaujímavé, ako sú aj po tak dlhom čase valy po železnici stále dobre viditeľné. Pokúsili sme sa aj nájsť významný strom, ktorý je vyznačený na mape, ale niekam sa nám schoval, tak snáď inokedy. Keďže sme zabudli pustiť stopára na mapy.cz a ani sa mi nepodarilo presne zrekonštruovať mapu cesty, pridám do galérie iba mapu z aplikácie.

Chata Baske oslavovala v roku 2021 svoje 85 narodeniny. Lyžiari z klubu SKI-KLUB z Trenčianskych Teplíc sa v roku 1935 na lúke na vrchu Baske rozhodli postaviť chatu. Dôvod mali jednoduchý. Na veterných holiach sa sneh držal celé mesiace. Stavali, stavali až bolo 28. októbra 1936 všetko tak, ako má byť. Teda všetko úplne nie. Chata nemá vlastnú vodu. Namáhali sa prútikári, i ľudia kopali… až do hĺbky 15 metrov. Chata stále nemá vodu.

Počas vojny boli na chate nemeckí vojaci. Po ich odchode našli návštevníci iba obvodové múry a strechu. Vnútorné zariadenie a všetky použiteľné veci zmizli. Znovu sa našli dobrí ľudia a dali všetko do poriadku. V súčasnosti chata patrí Klubu slovenských turistov Trenčianske Teplice a v súčasnosti poskytuje 22 lôžok. Medzi známejšie akcie, ktoré sa tu odohrávajú patria:

• Zimný zraz turistov
• Chlapi deťom
• Baby na horách

Viac informácií na https://www.chatabaske.sk/…ia_chaty.pdf

Táto časť Strážovských vrchov bola pre mňa doteraz veľkou neznámou. Občas mi sem padol pohľad, keď som sedel nad mapou a dumal, kam teraz? Až teraz som však pohľadom neuhol. Pôjdeme sem a hotovo… Teda, hotovo bude, keď budeme hore, alebo až dole pri aute?

Príjemné to zistenie! Časť cesty od Trenčína smerom na Trenčianske Jastrabie opravili! Mohli by však prekvapiť ešte viac a opraviť aj tú zvyšnú časť. Miestami je to katastrofa. Snáď tankodrom je menej rozbitý. Takto to Mongolsko v kvalite ciest nepredbehneme! Sa ani nepriblížime. Od Trenčianskeho Jastrabia do Slatinky nad Bebravou je cesta úzka, kľukatá, raz hore, potom dole… Proste zážitok. Cestu sme si užívali. Miestami som mal dojem, ako keby sme už boli na Orave.

Tentoraz sa ušlo i mne. Na silvestra som doniesol ako štartovné makový likér. Sem zase škoricový likér. Roman moju snahu zhodnotil „možno príde deň a Jožo raz prinesie naozajstné pálené.“ A že vraj sa u nás rýpe iba do jedného a toho istého…

Prvá časť cesty nie je nejaká záživná. Musíme prejsť po asfaltovej ceste vedúcej medzi dedinami. Našťastie je to iba jeden kilometer. Ak trasu chceme mať zokruhovanú, tak si to musíme odtrpieť. Najlepšie hneď na začiatku. Trochu fučíme. Nie je tu však žiaden drsný stupák. Odmenou je nám Bukovinská skala a výhľady z nej.

Je to možné? Sme naozaj tu? Baske? Aké Baske. Čo za Baske. Žiadne Baske. Samotná „K2“. Počkať! To musíme overiť! Porozhliadneme sa trochu okolo. Romanovi sa podarilo objaviť stopy po horolezcoch, ktorí K2 dosiahli pred nami. Zanechali tu prázdne „kyslíkové fľaše“. Áno, správne, K2 nie je najvyššie, takže pokračujeme znovu do kopca. Našťastie je to prívetivé pozvoľné stúpanie.

A sme hore. Z vrcholu Baske nie sú kruhové výhľady, ale aj tak je tu pekne. Určite sa sem niekedy vrátim. Na vrch ale vystúpime z inej strany. Určite sem však nepôjdeme v posledný februárový víkend. Vtedy tu totiž bude narvané. V roku 2019 sa tu konal 44. ročník zimného stretnutia turistov trenčianskeho regiónu a zároveň 40. ročník zimného stretnutia na vrchu Baske.

Zostupujeme. Sme radi, že po žltej zostupujeme a nie naopak. Je to strmšia a šmykľavejšia strana. Po zelenej od Bukovinskej skaly to bolo prívetivejšie. Pri konci nás čaká utešená dolinka. Ukrýva sa v nej viacero jaskýň. Najväčšia z nich je Dúpna diera. Časť z nej je verejnosti prístupná. Len trafiť k nej je trochu problém. Žiadna šípka ani tabuľka. Cestičku musíte hľadať. A kto hľadá, nájde. Aj my sme našli. A sme radi, že sme našli. Jakyňa má svoju maličkú výzdobu i maličkých netopierikov. Do ostatných jaskýň sme nešli. Domáci vraveli, že v jednej z jaskýň prespáva medvedica s malými. Načo dráždiť hada bosou nohou? V tomto prípade medveďa. Teda, rovno troch…

Úvod

Povestné „Ako na Nový rok, tak po celý rok“ sa nám splniť nepodarilo. Naposledy a zatiaľ jediný krát v histórii nášho spolku sa to podarilo Lenke s Dodom minulý rok. No nevadí. Aj šesť dní po Novom roku sa počíta. A vlastne všetko sa počíta, čo vyráža za krásami do prírody. Všetko, čo je mimo gauča
Hoci sa tradične Jozef roztúžil už 4.1. (vtedy totiž túžbu vkladal do databázy), jeho túžba zmenila mojou vinou status na turistická akcia až teraz 6.1. Je dobré hneď zo začiatku roka niekam ísť, lebo kilá nadobudnuté Vianočným a Novoročným obžerstvom sú neúprosne a lepia sa na telo ako včely na med. A keďže my s tým nesúhlasíme – vyrazili sme do našich hôr, konkrétne do Strážovských vrchov.

Na koniec úvodu musím poznamenať, že ma početná účasť potešila, no zároveň som bol smutný, keď som po príchode do Slatinky nad Bebravou zistil, že Dúšo nedorazil. Škoda.

Zastavenie č. 1

Po pár stovkách metroch po Slatinke i mimo nej, sme na konci dedinky Krásna Ves prudko stočili doprava na modrú turistickú značku. Okamžite sa do nás oprela kvalitná naklonené rovinka. Hovorím rovinka tak nemajte strach Kto sa bojí kopcov, nech nejde do lesa. Lenže my sme dobrodruhovia, my sa nebojíme a navyše môžeme šliapať bez strachu, lebo naše kroky stráži fenka Ria. Určite bude Ria prospešná, lebo to som ešte nikde nevidel, aby na ceste bolo toľko tabúľ s upozornením „POZOR, zvýšený pohyb medveďa hnedého!“, ako bolo tu.
Ale poďme k tomu zastaveniu. Bolo na Bukovinskej skale. Je to vyvýšené skalné miesto, z ktorého je nádherný výhľad na Slatinku nad Bebravou a do širokého okolia. Jozef toto nádherné miesto preskúmal svojim vtákom, ale no, lietajúcim, dobre. A Roman zase nesklamal. Pri príležitosti návštevy tohto pekného miesta vytiahol „tekutý klenot“ varené biele vínko. Bolo naozaj vynikajúce. Roman má ten zvláštny dar, vždy vybrať kvalitný zhrozna mok, za čo mu ďakujem. Vždy si na jeho vínku pochutím a o zlepšení nálady ani nehovorím Od tejto chvíle sme, teda presnejšie som , ustavične využíval aj služby nášho už tradičného „pojazdého baru“, ktorý prevádzkuje Dušan
Pred odchodom z Bukovinskej skaly sme si ešte spravili pamätnú spoločnú. Predsedovia PAT a MAT samozrejme nemohli chýbať. Rozhodol som sa, že ich budem nosiť na každú turistickú akciu. Musím si však dávať pozor, aby mi už ani jeden z nich nezdrhol, ako to bolo naposledy na Silvestra 

Zastavenie č. 2

Zastavenie bolo krátke. Keď sme vystúpili na „osemtisícovú K-2 dvojku“, tak som sa nestačil čudoval, ako mohli stavitelia v takej výške postaviť drevenicu. A ten hniezdiaci bocian nad drevenicou, tak ten ma už naozaj dostal
Mimochodom je to idylické miesto s veľkým priestranstvom a drevenica samotná môže v čase núdze poslúžiť na úkryt pred dažďom či prespanie na terase.

Zastavenie č. 3 – čerešnička na torte

Presne 4.5 kilometra trvala cesta k našej „čerešničke“. Vrch Baske bol na moje počudovanie dosť rozľahlý. No skôr než sme hltali očami jeho nádherné výhľady, pristavili sme sa pri perníkovej chalúpke s názvom Turistická chata Baske. Dovolili sme si pár perníkov odlomiť a dosýta sa najesť a aj napiť. Lebo čuduj sa svete z chalúpky trčí vonku kohútik a z neho vyteká blahodarný mok. V neďalekom prístrešku naše kosti našli odpočinok a aj bruška dostali svoje. Perníčky z chalúpky im nestačili a tak sme ich museli prikŕmiť tým, čo si každý priniesol. Potom už dostali prednosť naše oči. Kochali sa a pri tom sa aj duša potešila. Vidieť takú krásu sa oplatí. Z vyhliadky sme spoznali Vápeč a aj nám s Jožom známu Omšenskú babu. No silný a studený vietor nám nedovolil dlhú návštevu. Povinný prieskum z hora však Jožov dron absolvoval. Jožove krásne zábery by chýbali vo videu a preto mu patrí vďaka a uznanie a aj za tie zmrznuté ruky, ktoré si počas natáčania vytrpel. Jozef – ďakujeme.

Zastavenie č. 4

Po piatich kilometroch a príjemnom klesaní v príjemnom prostredí Vyhorenej doliny sme doputovali do miesta, kde prudko stúpajúci chodník smeruje k jaskyni Dúpna diera. Keď sme k nej dorazili našťastie bola otvorená. Nelenili a pustili sa do jej objavovania. Mali sme znalosť o zimovaní netopierov v nej. Náš prieskum s ohľadom na kľud netopierov netrval pridlho. Pozreli sme si nádhernú výzdobu jaskyne, čo to odfotili a porúčali sa pekne „krástne“ von. Po zlezení prudkého chodníka sme nastúpili na záverečnú časť trasy do cieľa.

Záver

Vynikajúco to Jozef vymyslel. Vybral zaujímavú trasu v menej navštevovanej časti Strážovských vrchov. Ja osobne som si to nadmieru užíval. Bol to pre mňa opäť nezabudnuteľný zážitok v kruhu mojich milých priateľov. Myslím si, že na chatu a vrch Baske sa ešte vrátim / vrátime, lebo už teraz Jozef spriadal ďalšie plány, ako vyliezť na Baske, ale z inej strany. Už teraz sa na akciu teším.

Ďakujem všetkým za účasť a za skvelý zážitok a jedinečnú atmosféru.

Nabudúce dovidenia!

Jaskyňa má sprístupnených asi iba 20m a pre verejnosť je otvorená iba v období od 1.mája do 31.októbra. V zime je uzamknutá mrežou a je tam zákaz. Dá sa do nej iba nazrieť a pri troche šťastia vidieť spiacich netopierov. 

Zdroj: internet

Cez Slepý vrch nevedie turistická značka. Dlho bol bokom záujmu ľudí. Častejšie ho začali navštevovať isté skupiny až okolo roku 1999. A veci to príliš neprospelo. Detektoristi totiž objavili hradisko na mieste, ktoré bolo niekoľko tisíc rokov nedotknuté ľudskou činnosťou vrátane vojny. Preto sa na ňom vrstvili nálezy nevyčísliteľnej hodnoty. Vrstvili, až dokiaľ detektoristi hradisko nerozkradli.

Miestni ľudia vraveli, že na Slepý vrch chodili skupiny hľadačov z celej Európy a hlavne z Česka. Prichádzali na terénnych autách a hľadali dovtedy, až tam už nič nenašli. A ako to býva na Slovensku zvykom, úrady sa to dozvedeli neskoro. A tak do hĺbky 30 – 40 cm už archeológovia nič nenájdu. Taký dosah má totiž detektor kovov. Zostali tu po nich stovky malých jamiek po výkopoch. Vraj takto z náleziska zmizli desiatky tisíc kovových predmetov.

Keltské hradisko pochádza z 5. stor. pr. n. l. (mladšia doba železná). Až do objavenia tohto hradiska sa predpokladalo, že Kelti začali naše územie vo veľkom osídľovať až o niekoľko storočí neskôr. Ide o najstaršie objavené keltské hradisko u nás. V roku 2008 na vrchole uskutočnil Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied zisťovací výskum. Na vrchole Slepého vrchu ležalo hradisko asi 2 hektáre veľké. Obohnané bolo dvojitým valovým opevnením. Keltské obyvateľstvo bývalo a malo príbytky a dielne aj na svahoch pod hradbami. Kelti na svahoch Slepého vrchu aj na iných miestach v Malých Karpatoch ťažili železnú rudu. Hradisko patrilo k centrám keltskej kolonizácie u nás.

Na násilný zánik hradiska poukazuje viacero vecí. Bolo tu nájdené množstvo zbraní – mečov, kopijí, oštepov a šípov, z ktorých nejedna zbraň bola deformovaná. Sondy síce neobjavili stopy požiaru na vale, ale na vnútornej terase boli objavené pozostatky zuhoľnatených driev. Objavené boli aj skládky lebiek a kostí ľudí všetkých vekových kategórií – možno pobitých či obetovaných obyvateľov Slepého vrchu. Medzi zvieracími kosťami boli tur domáci, ovca a koza. Menej sa vyskytovali kosti koňa a svine.

Zdroje:

• http://www.hradiska.sk/…py-vrch.html
• https://trnava.dnes24.sk/…bulou-208491
• http://archeol.sav.sk/…_Oresany.pdf
• http://naucnechodniky.eu/…-slepy-vrch/

Popravde, nedorazili sme všetci naraz. Vincent takmer dorazil prvý. Lenže ešte ani nenastúpil na štart a už zablúdil. Cestou autom. A tak prišiel posledný. Opäť zdvihol latku veľmi vysoko. Nemeškal veľa. Štartovné stihol.

Takže, kadiaľ sme to vlastne šli? Malé Karpaty. Správne, ale príliš všeobecné. My sme si vystačili s ich kúskom zvaným Smolenická vrchovina. Vlastne s ešte menším kúskom, ktorý domáci nazývajú Orešanské vŕšky. A ten bočný hrebeň, ktorým sme putovali, domáci nazývajú Orešanský hrebeň.

Znovu malo ísť o akciu prebiehajúcu v komornej atmosfére a znovu to dopadlo ako každý rok. Tentoraz sme sa ešte pred štartovným dozvedeli, že sa iná skupinka asi tridsiatich ľudí chystá na Silvestra práve na Slepý vrch. Keď sme dorazili na vrchol, boli tam iba dvaja ľudia. Postupne ich však začalo pribúdať. Keď sme boli na odchode bolo tam už viacero početných skupín. Začínam si myslieť, že je to nesplniteľná misia – ísť niekam na Silvestra a mať vrch iba pre nás. Veď kto by doma sedel, keď je vonku pekne. Hýbať sa občas treba…

Pre niektorých silvestrovská akcia skončila v cieli nastúpením do auta. Niektorí pokračovali v podávaní výkonov aj večer či v noci. A jeden vraj až do rána. No a môj a Dušanov Silvester skončil až 01.01.2022 poobede. Pretože vtedy sme plnili svoj silvestrovský sľub. To je tak, keď si sľúbite, že sa na nový rok okúpete v jazere. Samozrejme sme to nebrali na ľahkú váhu. Už večer sme sa na tento výkon zodpovedne pripravovali. Bez prípravy by to bolo veľmi ťažké.

Len v rámci prípravy neboli tie podmienky dostatočne skutočné. No, k teplote sme sa možno priblížili. Len s tou tekutinou to bolo trochu inak. Neobmývala naše telá, ale tiekla dole hrdlom. Myslím, že to šampanské bolo správne vychladené. A ako sa nám podarilo splniť silvestrovský sľub vidíte na fotke a v kratučkom videu https://youtu.be/6jdziaz2Mw0

Prológ

Na začiatku predbehnem trochu dej, lebo musím. Celú dobu našej Silvestrovskej akcie som počúval chvály na seba od Jozefa, aká je to dobrá akcia, ako bola zvolená. Ale. Ja sa nikdy nechválim a nechcem chváliť cudzím perím. Preto musím napísať, ako to popravde bolo. Akciu sme pripravovali, ako je zvykom, spolu s Jožkom. On má ten dar, čo ja nemám, vymyslieť trasu, ktorá je vždy zaujímavá, či na kopce alebo miesta. A tak to bolo aj pri príprave, alebo voľbe miesta, kam sa tohto roku na Silvestra pôjde. Takže, Jozef „nakreslil“ trasu a ja vykonal to ostatné, aby sa o nej všetci dozvedeli. A tak sme tu.

Úvod

Aby bolo všetko jasné, kto na Silvestrovskej akcii bol, teda okrem členov spolku tak vedzte, že Hosťom a Hostkou bol môj spolupracovník Dano a jeho manželka Jožka. Ani jeden z nich netušil, do čoho sa rútia
Na štart do Horných Orešian sme sa dostavili prakticky naraz. Parkovali sme na parkovisku pri kostole. Hneď po vystúpení a pohľade na oblohu sme mohli tušiť, že budeme mať priaznivé počasie. Nasledovalo povinné zvítanie a áno, kto čakal, že bude aj „štartovné“ tak tuší správne. Po tejto štartovnej procedúre už nasledovala naozajstná, nefalšovaná turistika. Ešte spomeniem, že účasť na tejto akcii bola v histórií spolku rekordná.

Prvé zastavenie

Nebolo zadarmo. Po opustení obce nás okamžite pozvala na svoju cestu naklonená rovinka. Bolo treba dostať sa na hrebeň a to je možné iba striktným dodržiavaním Romanovho pravidla č. 1 čo je, že správne je vždy hore do kopca.
Tým zastavením je Holý vrch. Názov je veľavravný a pravdivý, lebo tento vrch a hlavne jeho holé miesto, nám poskytlo prvé výhľady na Podunajskú pahorkatinu, Považský Inovec a Tribeč.

Druhé zastavenie

Stále sme neboli na hrebeni. Bolo treba ustavične hltať výškové metre. Ale vrch Dubník, kde sme sa druhý krát nakrátko zastavili je už vrcholom hrebeňa. Mnohí netrénovaní si vydýchli Na tomto mieste sme si vypočuli Radovu teóriu a pravosti tohto vrcholu. Nám to bolo, teda minimálne mne jedno, lebo ja „hltám“ vrcholy rád a je mi jedno, či sú pravé alebo nepravé Odteraz už bola cestička príjemnejšia, pohodovejšia.

Tretie – slávnostné vrcholové zastavenie

„Po rovinke“ sme onedlho dorazili na „čerešničku“ nášho Silvestrovského programu na Slepý vrch. Avšak toto bývalé Keltské hradisko už bolo obsadené no nie Keltami, ale početným davom turistov. Pozitívne bolo, že sme ho nemuseli dobíjať

Na krásnom výhľadovom mieste sme si našli kúsok miesta a užívali si občerstvenie a nádherné výhľady umocnené prekrásnym počasím. Oddychový čas bol dokonale využitý. Naším pitným režimom bol čaj, káva, varené vínko (biele, červené) a aj „ostrejšie vitamíny“. Gastronomický režim si zabezpečil každý sám. Pamätám, že Danka nás ponúkla svojimi dobrotami. Na ostatné (hriechy) si viac nepamätám  

Pri tejto slávnostnej príležitosti som ostatných členov osobne a prvý krát v histórii spolku zoznámil naživo s našimi čestnými predsedami PAT-om a MAT-om. I keď sú obidvaja predsedovia od turistických akcií oslobodení – dnes spravili výnimku.
Priznám sa chcel som, aby dnes boli s nami na tomto mieste, keď som ich zbadal vo výklade nášho hračkárstva neodolal som.

Považoval som za povinnosť, aby sa zúčastnili tejto výnimočnej akcie a riadili ceremónie pri odmeňovaní turistov – Majku, Romana, Rada a Dúša – certifikátmi.

A akú métu vlastne dosiahli?

1. Roman – 1812 km – dorazil do Mosky
2. Rado – 1220 km – dorazil do Paríža
3. Dúšo – 845 km – dorazil do Bernu
4. Majka – 541 km – prešla naprieč Slovenskom zo Záhorskej Vsi do Novej Sedlice

Všetkým certifikovaným turistom ešte raz úprimne gratulujem a prajem do ďalších kilometrov veľa zdravia, šťastia a Božieho požehnania.

Pri odchode zo Slepého vrchu mi Danka naaranžovala predsedov na vrch ruksaku, aby sa mohli hrdo nechať niesť svojim podriadeným členom 

Štvrté zastavenie

Po pár stovkách metrov po odchode zo Slepého vrchu si Dano všimol, že PAT už nesedí na vrchu ruksaku. PAT v nepozorovanej chvíľke „zdrhol“ z ruksaku, a tak som sa musel vrátiť späť až na vrchol. Tam po oslovení prítomných, či nevideli tu pobehovať nášho predsedu sa jeden poctivý pán priznal a vrátil mi ho tam, kam patrí. Obidvaja nezbedníci sa ihneď porúčali do ruksaku.

A teraz k tomu zastavenie.
Najprv sme dorazili do Orešianského sedla a odtiaľ potom navštívili vrch Bolehlav. Padali otázky, že kam to ideme? A ja, že Jožova keška nepustí. A tak mal i Jozef radosť, keď mohol na vrchole Bolehlav uloviť svoju kešku a to i bez bolenia hlavy pri jej hľadaní. Po krátkej prestávke sa pokračovalo ďalej.

Posledné zastavenie

Orešianským sedlom sme sa po druhý krát mihli a začali zostupovať do časti s názvom Majdán. Nebolo to však jednoduché. Cesta bola blatová, mokrá a šmykľavá a tak sme si užili i zábavu. Dôležité bolo, že nik nepadol, to by bola aj zábava úplne iná 

Poslednú časť trasy sme absolvovali najprv po frekventovanej ceste. Auto sa po miestnej ceste valilo za autom. Neskôr po odbočke k vodnej nádrži Horné Orešany autá zmizli, ale blato bolo naďalej našim spoločníkom.

A tak sme bezpečne doputovali do cieľa ku kostolu v Horných Orešanoch. Na tvárach všetkých členov žiaril úsmev. Niektorí mali úsmev síce trochu „unavený“, ale radosť z pekného prežitého Silvestrovského dňa nemohla trocha únavy pokaziť.

Záver

Ja sa chcem všetkým poďakovať za účasť. Poďakovať, že som sa mohol zúčastniť opäť skvelej akcie nášho spolku, s tak skvelými priateľmi.

Do Nového roku 2022 vám chcem všetkým zaželať pevné a nezlomné zdravie, veľa šťastia a lásky a samozrejme Božieho požehnania. Nech sa môžeme naďalej stretávať vždy v skvelej a pozitívnej nálade.

Ďakujem. A na budúce, pri ďalšej akcii dovidenia.

Hostka 1 a Hosť 1 idú so mnou autom.

Meteorológovia sľubovali nízku oblačnosť a dážď. Ale iba taký malý! „Takže nás veľa na tejto akcii nebude“ vraveli sme si s Romanom. Aj tak pôjdeme. Máme voľno a chuť. Čo viac treba? Obávali sme sa, že bude veľa blata. Preto si dopravu na štart zobral na starosť Roman. Je ohľaduplný. Vraj aby som si nezašpinil moje takmer nové auto od blata. Danka nás upozornila, že tu ešte vládne sneh a prilepila aj fotky (môžete ich vidieť nižšie).

Sme na štarte a zisťujeme že všetci mali pravdu. My s Romanom, že budeme len dvaja. Danka, že tu je ešte sneh a meteorológom vyšla predpoveď o počasí. Obavy ohľadom blata sa nenaplnili. Začíname vedecky pracovať a bádať. Hľadáme odpoveď na otázku „Čo urobí niekoľkohodinové mrholenie s našimi vetrovkami a topánkami? Bude teplo vytvorené pohybom v teréne dostatočné na to, aby sme to prešli v zdraví?“

Trochu ma mrzí, že nie sú žiadne výhľady. Takto Roman uvidí Hlohovec až keď cezeň pôjde autom domov. Keby bolo lepšie počasie, uvidel by ho už odtiaľto. Aj Kresaná skala by o kúštik viac potešila. Zato teší pohľad na biely sneh a čerstvý vzduch. A určite ho poteší aj Katarínka. Aby nedošlo k omylu, nie dvojnohá… Roman chodieval autom okolo, ale ešte tam nikdy nebol.

Pes z Planinky nie je prívetivý. Začal na nás štekať keď sme boli ešte kilometer pred Planinkou. Nezdržujeme sa tu a plynulo pokračujeme do kopca. Na Katarínke si ideme oči vyočiť. Nie že by sme mali problém v tom opare vidieť ruiny bývalého kláštora Katarínka. Vidíme ľudí! V tomto počasí? My sa čudujeme, že sem šli. Oni sa čudujú, že nás tu vidia. Čudovanie ustupuje. Nakoniec sme radi, že sme sem šli…

Už nás čaká iba jedna čerešnička. Skalné okno. Nachádza sa v borovicovom lesíku. Kedysi tu vraj bol pieskovo – dolomitový lom. Viac informácií sa mi o ňom nepodarilo zistiť. Teda, ešte jedna. Vraj vzniknúť skalnému oknu pomohla ľudská ruka. Či je to pravda neviem.

Už sme pri aute. Je čas zhrnúť výsledky nášho bádania. Čo urobí niekoľkohodinové mrholenie? Vetrovka je prekvapivo mokrá. Dosť mokrá. A čo urobí pohyb vzniknutý hýbaním sa? Časť vecí sa na nás usuší. Takže dá sa. Topánky sú však mokré. Takže doma budem pokračovať vo vedeckom bádaní a pokúsim sa získať odpoveď na otázku „Vysušia sa mi topánky položené pri kachliach do zajtra rána“? Zajtra je totiž silvestrovská ak­cia.

Nie je veľa blata, dnes sme boli Dechtice – Planinka – Katarinka – Dechtice a bolo to fajn.

Zmizli sme v Tribeči! Ale iba na zopár hodín. Bolo nám to treba. To už je taká tradícia, že s Romanom niekam medzi sviatkami vypadneme. Oklamať trochu svedomie. Cez sviatky totiž naše žalúdky dostanú zabrať. A veru ten gombík na nohaviciach sa ráno pred túrou dosť priečil, veru ťažko sa zapínal. Musel som ho poistiť opaskom. Náhodou by odletel… aby potom malo čo držať nohavice.

Na akcii sme skoro boli traja. Ale iba skoro. Tej srnke sa za jazdy nepodarilo nastúpiť. Zboku buchla do auta a zmizla v poraste. „Len nech to nie je svetlo, len nech to nie je svetlo“ opakovane sa modlí Roman. Na najbližšom možnom mieste zastavíme a zisťujeme škody. Nie je to len zvedavosť. Niečo počas jazdy stále buchotalo.

Romanove modlitby boli vypočuté. Svetlo sa teší dobrému zdraviu. Vlastne celé auto. Schytal to iba plast nad kolesom. Asi hlavný náraz odnieslo koleso. Plast vydulo a počas jazdy búchal do kolesa. No nič, priviažeme ho o blatník a ide sa ďalej. Že sa niečo prihodilo prezrádza iba červená stužka, ktorú Roman našiel v kufri auta a ráčil na uchytenie plastu použiť. Roman počas uväzovania ani brvou nepohol. Prijateľné škody. Len utrúsil „ešte že si nešiel autom ty. Škoda by bola keby sa to stalo tvojmu novému autu“.

O dve dediny ďalej znovu niečo buchoce. Znovu musíme zastaviť. Ukazuje sa, že Roman má zlaté ruky. Na zistenie problému a jeho odstránenie potreboval necelé dve minúty. By sa mohol živiť ako automechanik! Rýchlo a lacno by bolo jeho heslo. Len kam by dával tie odtrhnuté plasty?

Akcia to je nenáročná. Kilometrov i prevýšenia tak akurát. Žiadne veľké a dlhé stupáky. Lenže sviatky sa na našich telách podpísali. Fučíme tam, kde by sme uprostred turistickej sezóny ani nepostrehli, že je to do kopca. Veru, dobrú to máme tradíciu. Pôjdeme niekam medzi sviatkami aj na budúci rok.

Nečakal som tu veľa turistov. Mýlil som sa. Najmä na Michalovom vrchu ich bolo veľa… Počuť ich bolo doďaleka – doširoka. Opekali a mali zjavne veľmi dobrú náladu. Na Vrchhore tiež skupinky ľudí a jedno ohnisko. Veď ono sa to zmení. Na Malú Ostrú nevedie chodník, tam nikoho nestretneme. Tam budeme mať nebeský pokoj.

Aj tak bolo. Cestu na vrchol nám spríjemňovali starobylé duby. Krása. Občas ako bonus aj nejaký obmedzený výhľad. Neľutujeme, že sme sem šli. Naozajstná nefalšovaná čerešnička dnešnej akcie. Na vrchole je aj vrcholová kniha. Takže sem človek občas zablúdi. Ľudia sem však chodia z druhej strany. Po ich stopách sme zostupovali a pokračovali ďalej do dediny. Tam sme ešte stihli navštíviť románsky kostolík…

Úvod

Je streda 15.12. a v mojej hlave sa zrodil plán. Pri nostalgickom spomínaní na časy minulé, som si spomenul na návštevu vrchov Holíš a Klapy v pohorí Javorníky. A tak si sadám k mape a kreslím trasu. Štart je jasný (obec Udiča) a aj vrchy (Holíš a Klapy), rozdiel je len v ročnom období. Pomyslel som si „zasnežené budú tiež pekné“. Volám Jožovi a postavím ho pred hotovú vec. Popravde, nebol z plánu moc nadšený.
Poobede niekto zvoní. Aha, je to Jožo. Neoblomne mi prikazuje otvoriť si mapy.cz a ja ihneď tuším, že sa niečo deje. Jožo predstavil svoj plán. S uznaním musím povedať, že je lepší ako ten môj V sobotu ideme. Možno len dvaja, ale ideme. Nie však do Javorníkov, ale do Strážovských vrchov. A dnes už vieme, že sme neboli dvaja. Našli sa ďalší dobrodruhovia, ktorí ani netušili, do čoho „lezú“ 

Dopravu do miesta štartu zabezpečil Dúšo, za čo mu veľmi pekne ďakujeme. Úprimne bol som rád že Dúšo ide, lebo som ho nevidel od októbra minulého roka, keď sme spolu navštívili Poludnicu. A pridal sa aj Dušan, ten tiež nevedel do čoho lezie 

Prvá zastávka

Bola neplánovaná. Vlastne bola, ale na začiatku v stredu nie. Jozef sa mi na túre priznal, že nechcel prísť hneď s „kožuchom na trh“, aby nevyplašil ostatných potencionálnych účastníkov. Ja som o tom nevedel a trasu som iniciatívne prekreslil aj o vrch Stupičie. Áno, to je tá neplánovaná zastávka.
Keška je keška a tak sme všetci poslušne hltali výškové metre na ceste k tomuto vrcholu. Pred vrcholom sme zažili hotovú džungľu. Predierali sme sa nízkym porastom. Ak by som bol o kúsok tlstejší, ani tade neprejdem Ako bonus pred vrcholom nás čakal prudký úsek šmykľavým kamením. Potom už bola pohoda. Na Stupičí je aj vrcholová kniha, no zápis sme nerobili, ale nálepka spolku sa už vyníma na vrcholovej trubke. Kúsok opodiaľ od vrcholu je pekná vyhliadka. Na nej sme chvíľu pobudli, posilnili sa a zdokumentovali jej krásy Jožovým dronom. Po návšteve nasledoval návrat do bodu, kde sme opustili zelenú značku na ceste k čerešničke programu.

Druhá zastávka

Pýtate sa neplánovaná? Nie. Nie, lebo keška. Tesne pred nástupom do stúpania k čerešničke programu nás Jožo odklonil na príjemnú rovinku a k oddychovému miestu s výhľadmi na Stupičie. Bolo to priam romantické miesto pre zamilovaných. Drevená lavička s vyznaním lásky a húpačka na konári stromu. My sme vyznali lásku Dušanovmu červenému vínku a Jožovmu domácemu pálenému Tie nás tiež adekvátne zahriali , tak ako mladých ľudí vzájomná láska.

Tretia zastávka

To je tá spomínaná čerešnička na torte. Fúúúúúúúú. Dôjsť k tej čerešničke dá námahu. Najprv to začalo pozvoľna, také jemné stúpanie. Ale keď príde stúpanie, po ktorom vám horia lýtka nie je vám všetko jedno. Má to zmysel takto sa trýzniť? Každopádne má. Už vrchol stúpania za to stojí. Volá sa Pod Rohatou a ponúka nádherný výhľad. Ale poďme bližšie k tej vysnívanej čerešničke. Lýtka drzo kričali „to bolo všetko?“. Nie, nebolo. Prudký výšľap na čerešničku, rozumej Rohatú skalu znova rozpálil lýtka a v úplnom závere aj ruky dostali zabrať pri finálnom výstupe po reťaziach k nerezovému krížu na jej vrchole. Zažil som ďalšiu nádheru v mojom živote v priamom prenose. Výhľad z Rohatej skaly je úchvatný. Ďakujem Jožovi, že „prekryl“ môj pôvodný plán týmto. Kríž a domček vrcholovej knihy bol dosť prázdny a tak nálepka nášho spolku sa na ňom nádherne vynímala. Malý počet nálepiek svedčí o tom, že na Rohatú veľa turistov nechodí. Myslím si, že neprávom.

Na Rohatej sa uskutočnila aj milá udalosť spolku PAT a MAT. Slávnostne sme Dúšovi po vyše roku konečne odovzdali certifikát. Dúšo dosiahol na métu 541 km, k čomu mu úprimne gratulujem a želám mu do ďalších kilometrov veľa síl a šťastia.

Na tejto zaujímavej skale sme chvíľu pobudli, posilnili sa a čo to popili Pre vás všetkých ostatných, ktorí ste tu nemohli z rôznych príčin byť vám Jožo priniesol pár droních pohľadov či už na fotografiách, alebo vo videu.

Štvrtá zastávka

Tiež bola neplánovaná. Jožo ju vymyslel za pochodu. Keška na Suchom vrchu ho nenechala chladným. A my ostatní? Čo už. Poslušne sme cupitali za ním. Sľuboval nám vyhliadku na vrchole. Tá bola, ale taká obmedzená. No nikomu okrem mňa sa neráčilo ju využiť ku kochaniu sa. Záujem bol iba o odlovenie kešky.
Až po odchode zo Suchého vrchu a neskôr pri pohľade do mapy sme zistili, že to bol prakticky najvyšší bod našej trasy.

Záver

Poslednú časť trasy sme absolvovali po cyklistickom chodníku zvanom Singletrail Kanada. Ako spomínal Jožo, mali sme šťastie, že sme tu boli samy. Táto časť trasy je úplne pohodová. A priam balzamom na oči i myseľ je záverečné klesanie po lúke do Košeckého Podhradia u nás umocneným zapadajúcim slniečkom. K autu sme dorazili už za tmy, príjemne unavení a plní ďalších nezabudnuteľných zážitkov.

Ďakujem všetkým zúčastneným a ďakujem aj Jožovi, že mi svojim prispením umožnil navštíviť Rohatú skalu.

Trasa vyzerá výborne, stále samé výhľady, super fotky.

Je večer. Na akciu vyrážame až zajtra. Takže to mal byť pokojný večer. Ale nie je. Pohrávam sa s myšlienkou, že by sme neplánovane vystúpili aj na vrch Stupičie. Môžem sa pohrávať, lebo je nás na akciu prihlásených málo. Samý chlap, dušou dobrodruh. Alebo presnejšie, nevieme, do čoho ideme…

Ideme. Nálada zo začiatku dobrá, odhodlanie takmer nezlomné. To preto, že ideme zatiaľ iba autom, presnejšie, vezieme sa. Ono sa to však prudko zmení. A je to tu. Už nejdeme autom. Zmena je to citeľná. Čakal som prvú pauzu niekde uprostred stúpania. Nestalo sa. Musíme si dávať pozor… aby sme si neopálili hubu horúcou kávou. Stojíme totiž na pumpe.

Prvý problém. Kde zaparkujeme? Naozaj tu toho miesta nie je veľa. Nielen že ho nie je veľa, ale ho aj treba hľadať. Podarilo sa. Ani sme poriadne nevystúpili a už Vincent môže prekresľovať mapu. Zaparkovať na zamýšľanom mieste sa nedalo. Teda dalo, ale s teréňákom.

Kde je sneh? Nevieme, snáď ho dnes uvidíme. Zatiaľ je tu namiesto neho blato. Dosť blata. No nič, neotočíme to kvôli „troche“ blata. Veď sa to zmení. Naozaj sa to zmenilo. Rovinka zmizla. Zato blato zostalo. Asi aby tých zmien naraz nebolo priveľa. Konečne sneh. Dnes začína približne od 700 metrov výškových.

Aj by som tomu, kto vymyslel výstup na Stupičie, vynadal. Nemôžem. Nadával by som sám sebe. Kvôli jednej nepodarenej keške! Už som to medzitým dva krát oľutoval a vrchol nikde. Asi to ešte stihnem zopár krát oľutovať… Konečne žiadne stúpanie. Zato sa nám do cesty postavila húština. Ešte že mi každý prejdený meter buchne konár do termosky. Aspoň viem, že ju ešte mám na boku ruksaku…

Konečne vrchol. Aj kešku som našiel pomerne rýchlo. Prísľub tekutej vrcholovej odmeny a výhľady robia svoje. Námaha je zabudnutá a sily? Tie sa po zopár minútach odpočinku samé obnovia. Dúfam.

Zostupujeme. Malo by ma to tešiť, ale neteší. Uvedomujem si, že to čo sklesáme na lúku, si naspäť vyšľapeme na Rohatú skalu. Mýlil som sa. Dalo by sa to nazvať šťastím, ale nie je to tak. Ukázalo sa, že Rohatá skala je vyššia ako vrch Stupičie. A sakra. Našťastie iba o zopár desiatok metrov.

Znovu vrchol. Už bolo aj načase. Stupák miestami snáď horší, ako na Stupičie. Ale konečne sme tu a už nás čaká iba klesanie. Až tak veľmi som sa nemýlil. Aspoň nie zo začiatku. Naozaj prišlo klesanie. Ktoré nasledovalo stúpanie. Totiž najvyšší bod trasy sme dosiahli až na treťom a na dnes našťastie poslednom vrchole. Možností by bolo, ale síl akosi pomenej. Preto mierne stúpanie na iba o tri metre vyšší Suchý vrch padlo vhod.

Už nám zostáva prejsť iba cez Kanadu a sme pri aute. Tak sa totiž nazýva tento kúsok cyklochodníka. Bežne nie je príliš bezpečné ísť cyklochodníkom. Cyklista je podstatnej rýchlejší ako peší turista. Keď sa obaja stretnú na kľukatom lesnom cyklochodníku, zvyčajne je to rýchle a nečakané pre oboch… Dnes sa však nemusíme takejto situácie báť. Hore je sneh. Dosť snehu na to, aby to cyklisti vzdali. Aj tak bolo. Na chodníku sme boli sami.

Stmieva sa. Máme šťastie. Práve prichádzame na okraj lúky. A na jej druhom okraji je dedina, kde parkujeme. Ako sa to mohlo stať? To sme sa tak flákali? Nie. Zopár kešiek bolo. Zopár fotiek i videí popritom… Lenže my sme trasu predĺžili o Stupičie i ten tretí vrchol. Ale čas štartu sme neposunuli. A tak k autu prichádzame s poslednými zvyškami svetla…

Na dnešný deň som mala úplne iné plány, ale poobedné slniečko nás vytiahlo von. A stálo to zato, pretože ktovie, dokedy sa ešte udrží sneh.

Ako pozerám, s Radom sme sa trochu krížili časom a trasou. Ale Katarínka má svoje čaro nielen v každom ročnom období, ale aj v každej hodine. Mám rada ten čas, keď slnko zapadá a je to trochu ináč nasvietené.

Konečne som opravil mapu. Až teraz som si spomenul na reklamácie dvoch členov ohľadom mapy… asi starnem. Čo to táram! Zbieram skúsenosti! Snáď to funguje. Mne to išlo, ale to išlo aj predtým…

Keď idem niekam s Ivanom sám, nie je možné dopredu nakresliť mapu. Naozaj netušíme, kde skončíme. Rozhoduje množstvo nestálych faktorov ako momentálna nálada, omyly v navigovaní a neraz aj niečo, okolo čoho sme mali len autom prejsť okolo, ale tak zaujalo… Nám to nevadí. Ale čo Vincovi? Možno viac, ako kešky. A preto ešte nie je zrelý, aby s nami na nejaké keškobranie mohol ísť.

Mala to byť ďalšia akcia z cyklu „keškobranie“. Mala, ale nebola. Na výber sme mali tri možnosti. Ktorá vyhrala? Ani jedna. Zatiaľ. Najprv sme totiž išli pozrieť, či je pri Starej Turej urobená strojová stopa pre bežkárov. Prieskum dopadol dobre. To znamená, že sme sa dostali autom až hore bez reťazí. Parkovisko plné. Bežkári nadšení. Stopa na mieste. Toto všetko spôsobilo, že som zlyhal. V slabšej chvíľke som sľúbil Ivanovi, že s ním niekedy pôjdem na bežky. Dúfam, že má pamäť podobnú Vincovej…

Čas nás tlačí a my sme ešte nedorazili ani na štart. Po úspešnom prieskume preto vyberáme tú najbližšiu z troch možností… A keškobranie sa môže začať. Pri prvej keške zisťujeme, že sa hneď aj môže skončiť. Hľadaj niečo pod snehom. Zbytočná strata času. Nevadí. Tak to nebude keškobranie, ale niečo iné. Necháme tomu voľný priebeh a niečo sa z toho vykľuje. A tak sa aj stalo. Nebudem vás napínať, bola to osviežujúca prechádzka zimnou Myjavskou pahorkatinou. Naozaj! Keď mi zo stromu padol sneh za krk, taký som sa cítil osviežený! Kam dorazíme, tam budeme. Hlavne v kľude, nie sme na pretekoch. Veď je tu všade krásne…

Sneh je ťažký až tak, že ohýba menšie stromčeky. Po niektorých stačí zopár krát buchnúť, aby sneh opadal. Samé sa potom narovnávajú. Vďaka tomuto fígľu úspešne pokračujeme až na miesto, kde boli poohýbané až tak nahusto, že sme mali pocit, že nie sme na turistickom chodníku, ale niekde v hustom poraste. A tu nás náš fígeľ zradil. Ivan oklepal sneh z prvého stromčeka a nič. Skúsil ho obísť. Ako tak sa mu to podarilo. Ale pri druhom stromčeku dopadol rovnako, ako pri prvom. Ďalej nemalo zmysel ísť. Tak sme jednoducho trochu upravili trasu.

Nestíhame. Na hrad dnes nedorazíme. Nevadí. Niekedy nabudúce. Otáčame sa a ideme späť k autu. Stretáme človeka so psom. Ide iba tuto kúsok za dedinu. Chlapík je rád, že konečne môže niekam ísť. Doteraz bol totiž takmer stále v robote a domov sa chodil iba vyspať. Ťažký sneh. Až tak, že stromy padali. A on mal na starosti ich odstraňovanie zo železničnej trate. Trochu na neho nechápavo pozeráme. Veď ten vlak prechádzal po trati celkom v pohode. Vraví „Teraz už hej, keď sme tie stromy popílili a odstránili.“ Až taký ťažký sneh bol, iba túto, kúsok od nás… Kto by to bol povedal na Myjavskú pahorkatinu?

Zase ďalšie pekne spravené video aj s komentárom. Akurát škoda, že tam nebola zachytená aj naša dobrá nálada , ktorá dáva tejto turistike iný rozmer. A hlavne by som sa chcela poďakovať za certifikát, ktorý ma prekvapil, pretože v apríli si mi už jeden odovzdal. 

P.S. Ria sa už pýtala kedy zase pôjdeme. Len neviem ako jej budeš merať kilometre, lebo ona tú trasu dá minimálne trojnásobne.

Úvod

„Nikdy nehovor nikdy“ sa stalo skutočnosťou Opäť som navštívil moje domáce, hop aj Ivanove, lebo aj on si môže zakričať „My sme tu doma! My sme tu doma!“, pohorie.

Keď som na stránku vložil akciu ani som netušil, že sa niekto tak rýchlo prihlási. Prihlásenie Danky a Petra bolo priam raketové. A práve už od tejto chvíle som vedel, že to bude zas parádna akcia s bohatou účasťou. Áno. Účasť šesť členov spolku môžeme považovať za bohatú. Škoda len, že naše kvetinkové, nežné pohlavie nebolo početnejšie. Čo už.

Dopravu sme riešili priam na poslednú chvíľu až ráno, pred začiatkom akcie. Ale dohodli sme sa a úspešne všetci dorazili na štart, k pamätníku SNP na Pustej Vsi. Dá sa povedať, že od tejto chvíle už Ves nebola „Pustá“. Boli sme tu my 

Po štartovných ceremóniách, zvítania, pozdravenia, chľastania – hop, zas som sa pomýlil, myslel som gustiózne ochutnávanie medovinky v duchu slušného štartovania akcie, sme vyrazili na zaujímavú cestu.

Prvé zastavenie

Keďže sme štartovali pod pamätníkom SNP, nemohli sme ho obísť. Cesta smerovala po niekoľkých desiatkach schodov hore, tak nás „schodíky“ trochu zahriali. Hlavným bodom záujmu bol partizánsky bunker, ktorý je situovaný vľavo od pamätníka. Preskúmať ho bolo nutné, lebo Jozef tu mal prvú kešku. Inak nespomenul som vám, že na tejto akcii sa lovili kešky. Avšak akcia nespĺňala parametre „keškobrania“, lebo podmienkou bolo, že počet kešiek bude jednociferný. Na tom sme sa s Jožom dohodli 

Druhé zastavenie

Dostať sa k druhému bodu je tak zahrievajúce. Prečo? Lebo po tom, čo sa prejde po hrádzi vodnej nádrže na Pustej Vsi, okamžite sa vám postaví do cesty „výživný“ stúpačik. Keď sme dorazili na jeho vrchol, nikto nespomínal, že by mu bola zima. Preto zahrievajúce. Od tejto chvíle sme nastúpili na cestu náučného chodníka, ktorý vedie na zaujímavé miesta. No a tým prvým zaujímavým miestom je hrob baróna Alberta Von Wattenwyla. Už toľko krát som tadeto išiel a vždy je iný, inak zaujímavý. Žeby boli na vine ročné obdobia? Pri hrobe sme neodolali spoločnej fotografii a išli ďalej.

Tretie zastavenie

Je to najvyšší bod našej trasy a aj zaujímavý. Veľká Pec je často navštevovaná aj vďaka tomu, že pod vrcholom je veľká jaskyňa doložená osídlením a fosílnymi archeologickými nálezmi z obdobia paleolitu. Súčasťou je aj ohnisko, a tak si hladní návštevníci môžu opiecť špekáčiky či slaninku. My sme služby ohniska nevyužili. Neboli sme ešte hladní. Teda hovorím za seba, lebo neviem, čo cítil v tom čase Ivan a ostatní členovia spolku. Čas na preskúmanie Jozef využil na „lovenie“ a aj vypustenie svojho lietajúceho vtáka. Jeho vták si na tejto akcii prišiel na svoje viac-krát.

Jaskyňa obsahuje aj kresby z dôb dávno minulých a tak náš Dušan tiež nechal odkaz pre budúce pokolenia, keď na stenu jaskyne obkreslil svoju ruku. Ktovie kto za desať tisíc rokov si bude obzerať steny jaskyne a nájde tu aj odkaz od nášho Dušana 

Štvrté zastavenie

Náučný chodník odtiaľto smeruje na Malú Pec. Cesta sa láme pri tabuli náučného chodníka aj kvôli oploteniu obory Baranieho dvora. Tento bod bol v našom itinerári až tri krát. Bol prakticky najviac navštevovaný 

Na Malú Pec vedie mierny kopček, ale čo je lepšie oproti väčšej sestre je to, že pred vrcholom Malej Pece je výhľadové miesto, ktoré poskytuje celkom slušný výhľad. My sme ho využili aj cestou na a z Pece.

Inak Malá Pec je tiež veľmi zaujímavá. Nachádza sa tu malá jaskyňa, ktorá navyše obsahuje malé „strešné“ okienko. Pre dobrodruhov je tu postavené kryté obydlie aj s ohniskom. Takže aj tu sa dá opekať. A to považujem za menší mínus tejto akcie, že sme na opekanie neboli pripravení. Akcia by bola tým zaujímavejšie a romantickejšia.

Nabudúce, nezabudnúť špekáčiky a slaninku!!!

Piate zastavenie

Naše ďalšie kroky viedli na Tlstú horu. Aj na tomto mieste som už bol niekoľkokrát. Iní tu boli po prvýkrát, ako sa priznali. Vrch nie je výhľadový, ale obýva ho vysielač. Pri predchádzajúcej návšteve niektorí naši členovia využili jeho služby, pre poskytnutie nádherných výhľadov. Dnes sa nikomu nechcelo liezť hore. No Jožov lietajúci vták s tým nemal žiadny problém. A tak nám dokonalo zmapoval výhľady tohto kopca a ja som vám ich priniesol vo videu z tejto akcie. Na „Tlstej“ sa konala gastronomická prestávka. Tu už asi každí pociťoval hlad, teda ja určite áno , lebo tiež vytiahli akúsi poživeň. Keď sme všetko zrobili čo sme chceli, pohli sme sa ďalej.

Šieste zastavenie

Toto zastavenie bolo našou „čerešničkou“ na torte. Akonáhle sme prišli do miesta, ktoré som vám spomínal, že sme ho tri krát navštívili, odohralo sa menšie dobrodružstvo. Vybral som „veľmi atraktívnu cestu“ mimo turistického chodníka, vedúcu popri oplotenia obory. Nebolo to až také zlé. Po tejto ceste občas niekto prejde a je to na nej vidno. Treba však vydržať a nebáť sa toho. Odmenou je potom ostatná časť trasy na Orlie skaly. No a už som prezradil bod šiesteho zastavenia. Na Orlie skaly vedie nezávisle aj náučný chodník zo Šterús a práve naň sme sa pri našej ceste napojili. Je to príjemná a pohodová časť trasy s krásnym vyvrcholením. Áno. Orlie skaly sa právom dajú považovať za vyvrcholenie – taký malý turistický orgazmus. Pri dobrej viditeľnosti určite. Ale zažil som tu aj „mlieko“.

Keď sme sem prišli, výhľady boli. A bol aj vietor. Ten mimochodom zosilnel a práve na Orlích skalách bol citeľný. Práve vietor nám bránil tomu, aby sme tu pobudli dlhšie. No aj tak sa nám pobyt výnimočne vryje do pamäte, minimálne DANKE. Orlie skaly sme využili na slávnostné odovzdávanie už druhého certifikátu Danke. Danka, ešte raz Ti gratulujem. Jozef sa pri tejto príležitosti zhostil aj odovzdávania vrcholových medailí. Jozef ďakujeme.

Jožov vypustený „vták“ si z výšky obzrel skaly a zvečnil aj odovzdávanie certifikátu. „Orlie“ nie sú príliš vysoké, no aj tak poskytujú pekné výhľady do širokého okolia. Odtiaľto je vidno Atómová elektráreň Bohunice, ale najmä najvyšší vrch Malých Karpát – Záruby. Proste krása a my sme sa práve pre silnejúci vietor a chlad museli s touto krásou rozlúčiť.

Záver

Do cieľa som viedol všetkých ešte väčšou džungľou, ako bola tá predchádzajúca vedľa obory. Avšak nikto si nedovolil frflať, pretože v poslednej časti pred príchodom na Pustú Ves sa nám otvorili výhľady na Dolnú a Hornú Pustú Ves a na samotnú vodnú nádrž a pamätník SNP. Ďalšia krása v priamom prenose.

Do cieľa sme prišli spokojní a plní zážitkov. Ja osobne som bol vrcholne šťastný, že som mohol opäť zavítať do týchto „mojich“ končín. To ma iba utvrdilo v tom, že „Nikdy nehovor nikdy“.

Ďakujem Pánu Bohu i všetkým, že si našli čas zúčastniť sa tejto skvelej akcie a že som mohol byť súčasťou parádnej partie, s ktorou sa zažívajú nádherné chvíle v prekrásnej Slovenskej prírode.

Ďakujem a nabudúce dovidenia!

P.S.: to červené vínko, ktoré priniesol pojazdný bar – Dušan bolo vynikajúce. Dušan ďakujem. Škoda, že nebolo varené, zahrialo by nás. Ale, darovanému koňovi na zuby nepozeraj.

P.S.2: bolo by to nespravodlivé, aby som nespomenul, že akcie sa zúčastnila aj psia dáma Ria od Danky a Petra. Ešte pár spoločných turistických akcií a stane sa Ria členom nášho spolku, tak ako Lenkin Poppy 

A možno príde i kúzelník Dušan. Aspoň teraz večer je plný odhodlania…

Úvod

Je piatok 19.11. V práci s Jožom hádžeme po sebe očkom a hovoríme si „cez weekend by to šlo“. A naozaj to šlo. Dohodli sme spolu destináciu a ja som mal dohodnutú akciu vložiť na stránku. Po práci prichádzam domov a usadám za počítač. Kreslím na mapy.cz trasu a volám Jožovi, lebo som potreboval niečo upresniť. Nedokreslil som. Jožo mi povedal, že akcia je na stránke už vložená. Tak som sa aspoň prihlásil. Čo však s účasťou? Pôjdeme len dvaja? Pýtam sa sám seba. A tak roztáčam telefonický boj o ďalších účastníkov.

Volám Danke. Prečo? Lebo tento rok sa akosi rozbehli a sú aj s Petrom hladní po akciách Dostávam odpoveď, že aj ony mali na pláne tento weekend niekam ísť. Tak prihlásenie na akciu nechávam na ňu. Dnes už vieme ako to dopadlo.

Volám Ivanovi. Dostávam odpoveď, že on je na Štrbe a akciu nestíha, ale osloví „severanky“, či nechcú ísť. Dostávam od Ľudky SMS-ku, že kedy sa zajtra štartuje, že majú s Majkou záujem. No večer sa z ďalšej SMS-ky dozvedám, že nejdú. Škodááááááááá. A tak som sa snažil a nič. Ešte som do sobotného rána tajne dúfal, že sa niekto pridá ale márne. Ideme len dvaja. Ja a môj verný priateľ Jozef. Po dlhej dobe samy na akcii. Už som zabudol aké to je, keď v minulosti sme spolu absolvovali väčšinu akcii iba my dvaja.

Tradícia

Áno je to tradícia. Vždy, keď ideme na Žilinský smer, zastavujeme v Zadarmovciach na káve. Aj dnes tomu tak bolo. Malo to len malú chybu. Keď sme obdržali kávu pri platení, akosi sme zabudli, že cukor a smotana sa do tejto kávy pridávajú na mieste k tomu určenému. A tak sme pili neosladenú kávu bez smotánky. Ale zato sme si spravili jednu fotografiu vonku a to s Trenčianskym hradom a tečúcim Váhom v pozadí. Vo vnútri si smeli sadnúť iba OTP a k tým my dvaja nepatríme. Čo už. Aj bez sedenia sa zaobídeme.

Putovanie

V Hornej Porube za tú dobu čo sme tu naposledy boli, vybudovali parádne parkovisko pre návštevníkov. Je presne oproti Hasičskej zbrojnici. Je tu aj detské ihrisko a tak, kto sem príde s deťmi, ony sa zatiaľ môžu pred odchodom na turistiku krátko na ňom pohrať. Hraví sme boli aj my dvaja. Jozef vyskúšal hojdačku a ja zas preliezačku. Proste sme stále deti 

Prvý cieľ

Už od dediny je vidieť majestátny Vápeč. No dnes bola hmla a preto sme išli do „neznáma“. Tajne sme dúfali, že časom sa vrch odkryje a my budeme mať výhľady. Jedno je niečo chcieť a druhé je niečo dostať. Dnes nebol ten čas niečo dostať. Príroda je mocná a treba ju rešpektovať. A preto ja často hovorím, že každé počasie má svoje čaro a všetko je pekné a treba využiť každú chvíľu, keď môžeme byť „vonku“ a užívať si.

Cesta na Vápeč nie je príliš namáhavá a strmá. My sme si cestou naň spravili dve zastávky. Prvú pri studničke a druhú v sedle Palúch. Tu sme aj odbočili a po Ceste hrdinov SNP sme navštívili blízku vyhliadku, kde na Jozefa v malinkej jaskynke čakala keška. Po odlovení sme neodolali volaniu Vápča.

Na vrch sme dorazili spolu. No než som sa stihol rozložiť na gastronomickú prestávku Jozef niekam zmizol. Keškár. Čo už. A tak som na vrchole sedel sám a občerstvoval sa. Po chvíli na vrchol dorazil starší pán. Hodili sme pár slov a aj on za chvíľu „zmizol“. Ďalším bol mladý pár. Ten sa na vrchole zdržal dlhšie. Podebatovali sme o turistike, vzájomne poukazovali pár fotografií z minulých akcií. Ony boli na Vápči pred týždňom na západ slnka. Aké romantické. Škoda, že nie som aj ja mladý. Aj ja by som rád bol s mojou milovanou na západe slnka 

Ako si tak papám a pijem, čas sa míňa a Joža nikde. Začínam po ňom pátrať. Na každú svetovú stranu volám Jožoooooooooo. Žiadna odpoveď. Už som si myslel, že sa mu niečo stalo, keď sa tu zrazu z hmly vynorí chlapík. Lepšie sa prizriem a to Jožo. Huráááááá. Žije. Ešte sme chvíľu pobudli na vrchole kvôli fotkám, ale potom bolo treba pokračovať.

Krátka zastávka

Na krátko sme sa zastavili pri jazierku, ktoré je pod Vápčom. Je to pekné miesto, kde sa dá posedieť a aj opekať, lebo súčasťou miesta je aj ohnisko a prístrešok. Cestou sem sme išli prudko dole a cesta sa dosť šmýkala. A keď sa šmýka, čo sa vyskytne? No predsa pád. Nie, Jožo nepadol, ale zato ja áno. Bol to moment. Ľavou nohou som stúpil na šmykľavý koreň a bolo dokonané. Nohy mi vyleteli do luftu a ja som padol rovno na chrbát. Ešte že turisti nosia na chrbte ruksak. Ruksak aj mňa zachránil pred pohromou. Stlmil celý náraz na zem a odnieslo si to iba špinavé oblečenie a ľavá ruka. Chvalabohu. Pokračovali sme bez ujmy ďalej vo dvojici.

Druhý cieľ

Už pri klesaní do časti Štyri lipy sme mali celú cestu pred očami kopec oproti. Jožo spomínal, keď naň liezol s Marošom, že to bolo dosť „výživné“. Mali sme sa na čo teda tešiť A naozaj. Síce stúpanie nie je extrémne dlhé, ale zato výživné áno. Je to naozaj prudký kopec. Našiel by som zopár paralel, spomínajúc na iné tiež výživné kopce, ale načo. Keď si tu a chceš navštíviť Vlčinec musíš si proste máknuť. Preto chodíme na turistiku, aby sme si mákli. Po rovinke chodiť, to nie je turistika. A tak ani neviem ako, zrazu sme sa ocitli na tomto tiež peknom a výhľadovom kopci. Naša námaha bola odmenená výhľadmi, hoc pár hodín pred tým, bol aj Vlčinec čiastočne v hmle. Ja to beriem ako odmenu za vykonanú námahu, preto sa oplatí si máknuť.

Prestávku sme využili dosýta. Doslova dosýta som sa cítil ja, po skonzumovaní druhého obloženého rožka. Často sa mi nestáva, že zjem na turistike všetko, čo si z domu prinesiem Dnes to bolo ale iné. Kultúrnu vložku pri prestávke zabezpečil Jozef, so svojim „lietajúcim vtákom“. Škoda by bola nevyužiť kopec s výhľadmi a ešte aj bez hmly.

Záver

Po tom, čo sme odišli z Vlčinca, už iba raz sme zastavili svoje kroky. Prameň pri kaplnke Panny Márie v časti U Smrčkov si to určite zaslúžil. Spolu s Jožom sme ochutnali jeho chuť a výdatnosť. Nie je nad vodu z prameňa. Pre turistu je to priam nutnosť využívať prírodne vodné zdroje pri putovaní. Udržujú nás pri živote A my sme využili tento dar a aj pekne v duchu poďakovali.

Posledná trasa už viedla iba do Hornej Poruby. Ani teraz, keď sme hodili sem-tam očkom na Vápeč nebol „vyzlečený“ z hmly. Preto sme sa s Jožom zhodli, že Vápeč musíme znovu navštíviť, keď bude počasie prijateľnejšie a Vápeč sa nám ukáže celý vo svojej nahote.

Pán Vápeč – niekedy nabudúce dovidenia.

Dodatok

Na Vápči som bol tri krát. Dnes a pred tým v roku 2016 a 2019. No musím povedať, že vždy to bolo „silné“. Aj ja, ktorý si niektoré fragmenty z turistík nepamätám si na tieto dve predchádzajúce návštevy pamätám dopodrobna. Je neskutočné, ako sa mi niektoré zážitky z minulých Vápčov zapísali do pamäte. Počas celej tejto cesty sa mi vynárali z pamäte, ako by to bolo včera. A to je dobré. Lebo musím povedať, že každá návšteva Vápča je pre mňa „silná“.

Ďakujem Jožovi, že vymyslel túto veľmi zaujímavú trasu a že sme mohli opäť spolu, iba my dvaja, zažiť pre mňa „silný“ Vápeč.

Cez víkend niekam pôjdeme. Kam? A kto? To je zatiaľ nejasné. Žiadne strachy, to sa vyjasní. Naozaj sa vyjasnílo. Aspoň čo sa týka miesta a účasti. Počasie sa však na vlne jasnosti nezviezlo. Tušili sme to, ale dúfali sme. Tentoraz zbytočne. Nevadí. Aspoň budeme mať trochu pohybu a čerstvý vzduch. A výhľady? Nebudú. Tak nebudú, aspoň máme o dôvod navyše, aby sme sa sem niekedy vrátili.

Po dlhej dobe sme na akcii zase iba my dvaja s Vincom. Nevadí. Mne Vincent nevadí. Ani hory. Kdekoľvek. Len som bol trochu nedôsledný. Vincenta som „zabudol“ upozorniť, že bude prítomných zopár kešiek. No, zopár… Párne číslo to však bude! Vincentovi to radšej nepoviem, ale bude to tesné. Takmer dvojciferné číslo. To už naozaj zaváňalo keškobraním. Možno sa inšpiruje a uvidíme sa na nejakom inom naozajstnom keškobraní… Možno, ale na keškobranie budem musieť doniesť množstvo štartovného, vrcholového a keďže sme na keškobraní aj „nálezného“, aby toľko netrpel, alebo aby si ani nevšimol, kde sa to vlastne ocitol.

Ide to. Nie je to až také strašné. Občas sa človek šmykne, ale ide to. A sme na vrchole. Občas niekoho stretneme. Nie je to veľa ľudí. Možno kvôli počasiu. Preto stretáme iba miestnych dobrodruhov a SNP-čkarov. Spočítať ich dokážeme na prstoch jednej ruky. Trochu sa to zmení na zostupe. Nie, počty turistov prudko nestúpli. Iba traja ľudia. Ale akí!

Krásu nehodnotíme. Boli to chlapi. Len trochu odvážnejší. Pokročilý november. Čo si na seba dať? Vyhodnotili to na kraťasy. No, do kopca by to v košeli šlo. Aj my sme šli. Vetrovku bolo treba až na vrchole. Trochu fúkalo. Ale kraťasy? A to jeden z nich bol hore bez. Ani tričko nemal. Vraj len skúša. A to nemali dolu v dedine ani štartovné…

Dolu to ide. Samé. Aj Vincent to zistil, že samé. Ani nepomyslel, ani nič nestihol urobiť a už bol dole. Síce nie úplne dole pri aute… Potom vstal. Ani nebol moc špinavý od blata. Takže ho vpustím do auta. Po trochu šmykľavom klesaní z Vápča je to už pohoda. Pohoda až po stúpanie na Vlčinec. Tam pohoda končí… a s ňou občas aj dych. Nie, nie sme pozitívni. Len je to trochu do kopca a kondička sa neprihlásila na akciu… Stáva sa.

Vincent je nadšený! Objavil v ruksaku druhý obložený rožok. Nielen preto. Nevšimol si, koľkú kešku v poradí som už našiel. Zase nie len preto. Vypustil som drona. Aj teplý čaj bol. Len tie výhľady. Nemôžem ich nazvať neopakovateľnými. Už som ich zažil minule, keď som tu bol s Marošom. Vápeč? Kde je? No tam! Kde tam! Tam si ho so svojou bohatou fantáziou predstav a tam bude!

Vincent vraví, že sa sem ešte niekedy vrátime. No, vrátime. Som tu druhý raz, a ešte som odtiaľto výhľady nezažil. Aj to sa stáva. Nevadí, nabudúce sem pôjdeme v priaznivejšom počasí. A možno nie a pôjdeme niekam úplne inam…