Komentáre k turistickým akciám

Nedeľná prechádzka spojená s návštevou Čachtického hradu. Počasie bolo ešte pekné jesenné, až na výhľady na Plešivci – čistá hmla. 

Úvod

Dovolím si utrúsiť pár viet na tému tejto akcie.
Najprv spomeniem, že som nečakal takú hojnú účasť. Keď som zbadal na štarte „hromadu“ ľudí potešilo ma to. Takáto početná akcia vždy zaručuje výbornú atmosféru. Som veľmi rád, že som sa opäť stretol s niektorými členmi nášho spolku, hlavne s tými ktorí až tak často nechodia na naše akcie. S Ľudkou a Alenkou by to bolo inak, ak by som sa zúčastnil akcie: Malý Manín, ale moje plány vtedy zhatila choroba, ktorá ma riadne skolila Ale inak nebolo.
A tak stretnutie s Marikou, Ľudkou, Alenkou, Miriam, Samom, Marošom, Aďkou a vílou Amálkou potešilo moje srdce najviac. Príjemným bonusom bolo stretnutie so Samovou manželkou Lindou a priateľom Amálky Dankom. Toť vše na úvod.

Putovanie

Keď trasu na Kostrín a Vres išli naši turisti minule, do Klatovej Novej Vsi sa viezli dotyční „špeciálom“. Aj ja som sa tešil na tento terénny dopravný špeciál. Ale. Dnes Samo zlyhal, žiadny špeciál nebol Nevadí.

Po ceste padla teória, že sme prekonali historický rekord v počte účastníkov na akcii PAT a MAT. Túto teóriu vyslovil Roman a ja som mu vtedy pritakával. Ale doma som zistil, že to bol omyl. Na Silvestrovskej akcii 2021 nás bolo štrnásť – o jedného člena viac ako teraz. Takže z rekordu nič nie je. Na prekonanie rekordu si budeme ešte musieť počkať.

Zaujímavý bod 1

V prvej štvrtine trasy sme navštívili veľmi peknú rozhľadňu na vrchu Chotenovec. Už na štarte sme tušili, že výhľady asi nebudú impozantné a to sa potvrdilo. Nám to však nevadilo. Aj tie minimálne okienka vo výhľade nám stačili, aby nás potešili. Hlavná bola nálada v teame. A verte, že bola. Romanove a Samove historky a hlavne vtipy sa o dobrú náladu dokonale postarali.

Zaujímavý bod 2

Trasu, ktorú sme teraz išli sme s Jozefom už šli v apríli 2020, a tak navštívená Skalná brána Kopanica nám nebola cudzia. Pre ostatných to bol ale evidentne zážitok, preskúmať ju. A aj sme sa pri nej chvíľu zdržali. Nebolo sa kam ponáhľať.

Zaujímavý bod 3

Pri presúvaní k bodu 3, čím bol Michalov vrch, sme sa kochali nádhernou scenériou lesa v opare. Zaujali nás hlavne početné pavučiny na konároch, ktoré boli nádherným dielom pavúčích majstrov. Proste nádhera. Fotky z tejto časti sú nádherné a aj ľudia – my sme sa v tej scenérii výborne vynímali 

Po príchode na Michalov vrch sme zistili, že je obsadený inými turistami. A tak sme sa presunuli o kúsok ďalej, kde bola situovaná nádherná vyhliadka. Počkali sme tu na vhodnú chvíľu, pre návrat na Michalov vrch. A ten prišiel.

Na Michalovom vrchu sme to rozbalili. Teda po pravde – Roman to rozbalil. On ma vždy prekvapí a nebolo tomu inak ani teraz. Už viem, prečo mal Roman taký veľký a ťažký ruksak. Okrem všakovakých vecí pre „jeho mladých“ doniesol v ňom aj dostatočné množstvo párok na opekanie a bochník chleba. Opekačka mohla pod jeho taktovkou začať. Do toho všetkého sa ako riť na šerbeľ hodili početné vtipy od neho a Sama. Rozvinula sa nádherná atmosféra v kruhu vynikajúcich ľudí – ľudí nášho úžasného spolku. A ja vám chcem poďakovať všetkým za to, že ste svojou jedinečnosťou a svojou prítomnosťou prispeli k vytvoreniu tejto úžasnej atmosféry.

Zaujímavý bod 4

Tento zaujímavý bod obstarala Zrúcanina renesančného kostola na Vrchore a prispela k tomu aj Kaplnka sv. Jána Nepomuckého, ktorá je v blízkosti kostola. Toto príjemné miesto sme si v kľude poobzerali. Na tomto mieste je možnosť aj oddychu a opekania avšak tieto služby sme nevyužili. Vyrazili sme k poslednému zaujímavému miestu.

Zaujímavý bod 5

Vrch Malá Ostrá je tým bodom. Je to naozaj vrch s príznačným názvom. Malá Ostrá nám dala skoro na konci putovania do tela. Nie je to brutálne stúpanie, ale ani rovinou sa nedá nazvať No výstup na Malú ostrú sme zvládli všetci. Odmenou sú pekné, obmedzené výhľady. Však bonusom tohto vrchu sú impozantné veľmi staré duby a borovice. Nádhera. Tie stromy už niečo z histórie zažili a bolo to z nich cítiť. Toto magické miesto nás chvíľu zdržalo, až sa nám z neho nechcelo odchádzať. No museli sme.

Koniec

Cesta dole k autám bola zážitková. Najprv sa pohrala s nami strmina z Malej Ostrej a potom naše zmysli opantal krásny starý Románsky kostolík (Kostol svätého Michala archanjela) v Klížskom Hradišti situovaný na miestnom cintoríne. Aj ten sme si s údivom poobzerali a navštívili aj jeho skromné útroby. A keď skončila prehliadka, pobrali sme sa k autám do cieľa.

Bonus

Bonusom bola návšteva rôznych reštauračných zariadení. A prečo viacerých? Lebo sme sa rozdelili na dve skupiny. Jedna skupina navštívila pizzeriu v Klátovej Novej Vsi a my druhá skupina, sme počastovali svojou návštevou Pstruhový raj Topolčianky. A tak si prišli na svoje aj naše hladné brušká.

Záver

Bola to vynikajúca turistická akcia s bohatou účasťou, čo mňa osobne teší. Opäť sme sa raz niektorí stretli, čo je tiež pozitívom.

Ďakujem všetkým za účasť a za obohatenie výbornej atmosféry a nálady. Už teraz sa teším na ďalšie stretnutie a pevne dúfam, že to bude už minimálne tento Silvester, ktorý býva tradične veľmi obľúbený a početný.

Majte sa krásne a Dovidenia pri ďalšej našej turistickej akcii spolku PAT a MAT.

Účasť trochu prekvapila. Takáto bohatá býva jedine na Silvestra, keď dávame niečo kratšieho, ľahšieho. Je nás trinásť. Šťastné to číslo. A k tomu ideme na jeseň do Tribeča. Nádhera. Čo k tomu ešte chýba? Dobrá nálada určite nie… Je vidieť, že dávno nebola nejaká pohodová akcia. Nie Vincent, tvoje stovky, päťdesiatky a iné bonusové akcie nespadajú medzi pohodové akcie.

Má byť hmla. A nie iba ráno. Vraj celé doobedie. Tajne dúfame, že tak nebude. Ranná hmla nás preto neprekvapuje. Stále totiž môžeme dúfať, že v priebehu dňa sa jednoducho zdvihne a odíde. Prichádzame k rozhľadni Chotenovec. Toto na výhľady nevyzerá. Tá trocha výškových metrov, čo nás delí od najvyššieho poschodia rozhľadne na tom asi sotva niečo zmení. Ani nezmenilo.

Zvyčajne dávajú turisti prednosť iným pohoriam, ako zrovna Tribeču. A keď už, tak skôr by sme ich čakali na Vrchhore. Ale to dnes neplatí, a to je hmla! Stretávame oproti idúce skupinky dôchodcov. Vždy sa niekto zo skupinky nezabudne opýtať, či ide dobre na rozhľadňu Chotenovec. A niektorí z nich sú zvedaví aj na to, kadiaľ majú ísť ďalej. Zaujímavé, ani jeden z nich nemal smutnú tvár. Boli natešení ako deti.

Blíži sa čas obeda a zároveň sa blížime k Michalovmu hradu. Niečo sa deje. Vidieť dym. Horí nejaká časť hradu, alebo to znamená, že hradná kuchyňa funguje? Opatrne sa približujeme, aby sme zistili ako je to naozaj. Na mieste zisťujeme, že na hrade nemá čo horieť. Hradu niet. Teda, ak nepočítame zemné valy. Aj z hradnej kuchyne veľa nezostalo. Iba oheň. A pri ňom nejakí turisti. Odskočíme si tuto kúsok k vyhliadke a kým sa vrátime, bude voľné.

Tentoraz sme na rade my, aby sme strážili oheň. Len väčšina z nás nemá čo opekať. To si aspoň sprvoti myslíme. Z nášho omylu nás vyvedie Roman. Vyťahuje z ruksaku bochník chleba a opekacie páročky. Miesta pri ohni a pri stole sa pomaly zapĺňajú… Roman si spokojne odhrýza zo svojej páročky. Že by tak dobre chutila? Alebo sa za tajomným úsmevom ukrýva to, že bochník chleba i páročky majú svoju váhu, ktorej sa takýmto elegantným spôsobom zbavil?

Dávame dokopy vodu. Nie každý jej má dostatok a preto prispievajú iba niektorí z nás. Veľmi ju potrebujeme. Na zahasenie ohňa. Po nás sem nik neprišiel. Nech sa niečo nestane. Už len deka chýba a mohli by sme vysielať dymové signály na susedný hrad…

Do cesty sa nám postavila Malá Ostrá. No, nie celkom. Museli sme sa trochu snažiť, aby sa nám postavila do cesty. Dokonca na chvíľku aj zísť z chodníčka. Kto z nás má bohatú fantáziu, je vo výhode. Vidí chodníček aj tam, kde nie je a preto postupuje na vrchol vo väčšej psychickej pohode. Veď je to len malá Ostrá a dnes na veľkú nejdeme!

A máme to za sebou. Lenže niektorí z nás sú ešte stále vo vývoji a vďaka pohybu na čerstvom vzduchu im dostatočne vytrovilo. Aj hradné páročky sú tie tam. Kam teraz? Pôvodne sme mali ísť na salaš Kostrín. Aj by sme tam šli, ale naše dohadovanie začula okolo idúca pani. A tá nám zobrala vietor z plachiet. Vraj je zatvorený. Preto sa delíme na dve skupiny podľa smeru, odkiaľ sme sem prišli.

Naša skupinka sa zastavila v pizzerii v Klátovej Novej Vsi. Robia tri veľkosti pizze. Zvyšujem svoju opatrnosť. Tri veľkosti! Čo teraz? Budem mamonár, alebo sa ovládnem? Niečo mi našepkáva, že tu niečo nesedí. Pre istotu si objednávam najmenšiu veľkosť. Veď prinajhoršom sa dojem doma. Roman s Amálkou idú napoly. Takže najmenšia pizza neprichádza do úvahy. Stredná veľkosť im nič nehovorila a tá najväčšia veľkosť im o chvíľu vyrazila dych. Teda Romanovi nie. Ten si udržal s pokojom Angličana nemenný výraz hráča pokru… Dokonca nejaké stopy noblesy som videl aj v jeho geste, keď si dával polovicu pizze zabaliť.

JOZEF, ZOBERIEš MA Z LEOPOLDOVA? TEšííM..

AK OSTANE čas, dáme termaly Bielice?

Nik nemešká. Všetko ide ako dobre namazaný stroj. Máme vynikajúci medzičas. Ivan si je toho veľmi dobre vedomý. Preto sa rozhodol túto priaznivú situáciu zneužiť. Vlastne musel. Či s nami pôjde, sa rozhodol až večer. A to znamená, že si nestihol nič kúpiť na jedenie a pitie. A sakra. Aj ja som zabudol. Síce na turistiku mám všetko, ale pôjdeme okolo Nimnice. A ja nemám prázdne plastové fľaše, do ktorých by som nabral vodu z prameňa! To, že na prameň v Nimnici zabudol aj Ivan, mi vôbec nepomáha.

Je rozhodnuté. Stojíme v Považskej Bystrici, ktorú nepoznám. Ivan však pozná a z bohatej ponuky si vyberá Lidl. Našli sme ho. Parkujeme, a po chvíľke odchádzame. Otvárajú až o ôsmej ráno. Toľko my tu veru čakať nebudeme. Cestou ku Kauflandu volajú baby. Reku kde sme? Zisťujeme, že tam, kde oni. Aspoň čo sa mesta týka. A miesto? Bude to Kaufland.

Kauflandom sme si vôbec nepomohli. Otvárajú tiež o ôsmej. Zlou správou je tá dlhá rada, čakajúca na otvorenie. A zároveň je to dobrá správa. Množstvo ľudí znamená, že čochvíľa otvoria! Baby nás medzitým našli. Pýtajú sa na Vinca. „Kde je?“ Reku doma. Je chorý. „A čo mu je?“ A ja viem? Nie som doktor. Dostatočne kašľal do telefónu, aby som mu uveril, že niečo na neho lezie. A čo to je, nevie snáď ani on sám.

Vincentova neprítomnosť spôsobila veľký smútok vo výprave. A čo teraz? Ale rýchlo! Vincent tu nie je, takže môžeme trasu skrátiť! Smútok vystriedala veľká radosť. A pokiaľ pôjdeme? Pokiaľ sa nám bude chcieť. Ale teraz už poďme dnu, lebo už otvárajú.

Ivan vyzerá veľmi šťastne. Už dosiahol vrchol. Tesne za pokladňou Kauflandu. Zahryzol si totiž do časti vlastného nákupu. Aj ostatní sú spokojní. Dnes to vyzerá na samý vrchol. Jeden za druhým. Len aby nás tie výškové metre nedali dolu.

Nasadzujeme vražedné tempo. Pol deviatej a my sme ešte stále pri Kauflande. Baby by rád kávu. Len im to nejako trvá. Nie a nie prísť. Á, konečne. Čo ste nemohli nájsť ten správny výherný automat? Našli, hneď na prvý krát. Ale kúpili až na ktohovie koľký pokus. Jeden nebral mince. Druhý pohŕdal bankomatovou kartou. No, aspoň sa to striedalo a nebolo to o tom istom…

Blúdime. Vďaka mne. Som im vravel, že nepoznám Považskú Bystricu. Ostatní poznajú, ale ma neustrážili. Oni sa mali snažiť viac a ja menej. No, nevydalo. Aj som sa divil, čo robí v smere na Žilinu smerovník s nápisom Rajec. Reku, kde súdruhovia z NDR urobili chybu? Tentoraz boli v tom nevinne, ale len preto, že tam neboli! Pst! Vincentovi to nehovorte! Teda aspoň túto druhú časť! Správny smer mi totiž ukázala žena. Alenka.

Už stúpame na Malý Manín. Máme vražedné tempo. Bežný turista by nám nestíhal. By sme ho zničili! Posúďte sami. Po pár metroch sú z nás hubári. O chvíľu sa z niektorých stanú keškári. Ale len preto, aby sa z nich vykľuli fotografi nádhernej jesene. A pri zachycovaní detailov jesene sú z nich znovu hubári. A toto všetko za prvú hodinku! A možno sme popri tom nechtiac prešli aj zopár stovák metrov správnym smerom.

Ivan je dolu bez. Manželka by z toho nemala radosť. Veď sa aj rozhodoval na poslednú chvíľu, či pôjde. Hapruje mu koleno. Občas trochu dosť. Ešte, že to doktor nevie. Však nemusí všetko vedieť. Keď toho priveľa vie, priveľa zakazuje. A on si ide dole bez ortézy. Tá sa pohodlne nesie v ruksaku. Však mu tam niečo rupne! Ivan však uvažuje pozitívne a s touto alternatívou nepočíta.

Hore kopcom nám to celkom ide. Výhľad zo skaly pred vrcholom je pekný. Vrchol je síce zarastený, ale na druhej strane je tiež skala. A tu prišla chvíľa pre ortézu. Ivan ju nasadil v pravý čas. Čaká nás totiž klesák. A občas riadny. Paniku však nerobíme. Na mape v mobile sa na nás utešene usmieva cestička. Takže smer je jasný.

Je tu pekne. Len niečo tomu chýba. Že by cestička? Z mobilu sa na nás drzo škerí, ale v teréne nám potvora zmizla. Je ju viac tušiť, ako vidieť. Niekedy ani to. A nebolo to našou nepozornosťou. Strmák je to veru riadny.

A je to tu. Ivan rupol. Celý. Aj s kolenom. Žiadne výkriky bolesti, iba začudovaný výraz v tvári, ktorý po chvíli vystriedala spokojnosť. A tuším som tam na chvíľku zazrel aj tajomný úsmev na štýl Mony Lisy. Čo sa za ním skrýva, vzápätí prezradí Ivan sám. „Doteraz som nemohol ohnúť koleno.“ Matka príroda je hotová liečiteľka. Stačí len umne padnúť a je to. Raz darmo, majster je majster.

A sme rozhodnutí. Nabudúce, ak pôjdeme na Malý Manín, pôjdeme opačne. A nielen opačne. Niekto pri zostupe totiž spomenul, že tu bola rodinka s deťmi. Presnejšie na Veľkom i Malom Maníne. A mám nový malý sen. Raz, keď budem veľký, pôjdem na Veľký i Malý Manín v jeden deň. Len asi budem potrebovať všetku silu a kondičku, ktorú mal otec tejto rodinky a všetku trpezlivosť, ktorú mala matka. A radosti ako dieťa mávam občas dostatok. Už len tá kondička…

PS: Prameň v Nimnici sme neobišli. Kvôli tomu som kúpil najlacnejšie minerálky, aké som v Kauflande objavil. Vysolil som za dvojlitrovú fľašu 30 centov. A keďže jedna fľaša je málo, zobral som rovno štyri.. Pri prameni som zistil, že fungujú iba tri. Z jednej striekalo. Takto nepekne sa prejavila až keď som ju vytiahol z igelitu. Naozaj boli najlacnejšie…

Krásna jeseň v Chočských vrchoch.

Ojojóóóóóó. Ba veru pjekná túrka na pjekné miestéčko Danka a Peter. Aj Vám trochu závidím, že ste niekde boli. Ja som nemohol, venoval som sa s manželkou Renátkou vnúčatám.

Už aj ja pociťujem turistický absťák. Budúci výkend budem už konečne musieť niekam vyraziť.

Úvod

Dnes budem výnimočne stručný Na začiatku len spomeniem, že som sa na tejto stovke ocitol kvôli splneniu podmienky pre udelenie odznaku Malokarpatský superdiaľkoplaz 2022, a to prejsť tri stovky v jednom roku. Bol som odhodlaný to dokázať, lebo minulý rok mi odznak ušiel o jednu stovku.

Pri minulej edícii Tesláckej stovky som len tak-tak stihol v Piešťanoch nastúpiť na rýchlik do Bratislavy. Dnes som si dal na čas príchodu do Piešťan veľký pozor a k vlaku som dorazil s desať minútovou rezervou. Priznám sa však, že som pred tým spal iba dve a pól hodiny. Takže som bol zvedavý, čo to na trase so mnou spraví. Vo vlaku sa dospať nedalo, lebo bolo v ňom veľmi živo a hlučno. Všetci, ktorí cestovali až z východu sa práve zobúdzali. Ale poďme k turistike.

Putovanie Tesláckou stovkou

Keď som v Bratislave na hlavnej stanici vystúpil, okamžite som nakopol motory a vydal sa na trasu k registrácii na Kamzík. Za podjazdom som schytil do rúk GoPročku a začal natáčať prvé zábery. Veď to poznáte, kto pozerá moje videá, tradičné: „Dobré ráno priatelia turistiky. Po roku Vás vítam na Tesláckej stovke…“. A pri tomto natáčaní sa obzriem za seba a koho vidím? Romana. Hovorím si „Nie je možné“ a zároveň som sa aj potešil, že nepôjdem sám. Je dobré, že sme boli dvaja. Vzájomná podpora prišla v náročných podmienkach, ktoré sme zažili nanajvýš vhod. Okrem toho s nami išiel po kontrolný bod K5 Jozef, ktorý sa na stanici pripojil k Romanovi.

K2 – Kačín, Country bufet Lesanka (10 km)

V Kačíne v country bufete Lesanka bol kontrolný bod K2. Tu rozdávala pečiatku milá Petra, ktorú som mimochodom stretol aj na Špačinskej stovke. Mrzí ma, že som príchod a odchod z tohto bodu zabudol natočiť. Predtým sme sa pomýlili a išli po nesprávnej trase a potom sme sa museli vrátiť. A to ma zrejme rozhodilo. Na natáčanie som si ani nespomenul.

K3 – Marianka, hostinec u Zeleného stromu (14 km)

V Marianke bol kontrolný bod K3. Tu však živá kontrola nebola a tak aspoň na jednej fotografii je zvečnený spomínaný Jozef, pretože tu bolo treba spraviť „svojku“. Než sme s Romanom opustili Marianku, skúsili sme si dať vo Ville Ivica polievku. Ponuka „riedkych“ polievok nás neoslovila a tak sme pokračovali ďalej.

K4 – Borinka, prístrešok v centre obce (17 km)

Na tomto kontrolnom bode nás opäť privítala živá kontrola. Pán a dve dámy nám ochotne opečiatkovali kontrolné listy. Potom sme už vbehli do potravín nakúpiť nejakú poživeň. Roman sa tu chcel aj najesť, ale nakoniec to pred výstupom na hrad Pajštún vzdal.

K5 – Košarisko, Country reštaurácia Zapadnutý kút (25 km)

Netrvalo to dlho po výstupe na hrad Pajštún, čo sme dorazili na tento kontrolný bod. Oproti minulému roku bolo dnes chladnejšie a tak prišiel vhod úkryt v tejto reštaurácii. Vo vnútri bolo teplučko a podávala sa fazuľová polievka a kofola. Obidvaja sme s radosťou prijali toto občerstvenie. Pri jedle sme si aj dobre oddýchli až hrozilo, že sa ďalej nepohneme Ale pohli sme sa.

K6 – Pezinská Baba, Chata Korenný vrch (35 km)

Doteraz sme išli dá sa povedať iba po rovinke No cesta na Pezinskú Babu z Košariska konečne ponúkla kopčeky. Hoci som mal celú dobu oblečené krátke tričko tieto kopčeky sa postarali, aby mi v chladom počasí zima nebola Kopce Kozí chrbát, Somár a Konské hlavy boli zárukou teplého pocitu a zimu zahnali dokonale. Len nebolo možné robiť príliš dlhé zastávky. V tomto duchu sme absolvovali iba jednu na Somárovi, kde som prinútil Romana sa na chvíľu zastaviť kvôli pitnému režimu. Malé obavy sme mali pri zostupe z Konských hláv, či nebude prudký zostup príliš šmykľavý. Naše obavy sa však nepotvrdili a v zdraví a bez úrazu sme doputovali na Pezinskú Babu.

Opäť prišla vhod polievka a kofola. Tentoraz nás posilnila šošovicová. A…
…zabudol som spomenúť, že vitamíny do žíl nám dodal aj fernet, ktorý sme si dopriali prvý krát už v Zapadnutom kúte a teraz prišlo na rad kolo druhé 

Po občerstvení sme zažili šok. Trochu demotivujúci šok. Na kontrolný bod prišiel chlap – turista, ktorý medzitým stihol už obehnúť trasu a znova prísť na Pezinskú Babu K11. Mal za sebou K7, K8, K9, K10 a my sme sa flákali ešte len na K6 Že je to demotivujúce?

K7 – Zumberg, nad Cajlou (45 km)

Bol to príjemný a nenáročný zostup do Pezinka. Kontrola tohto roku ale bola zmenená. Bolo treba navštíviť nemocnicu Philippa Pinela čo je psychiatrická nemocnica. Pred príchodom na tento kontrolný bod Roman zavtipkoval, aby sme sa neusmievali a nehovorili, že je to ľahké, inak si nás tam nechajú Našťastie nám pán na vrátnici vysvetlil, že to nie je také ľahké dostať sa do psychiatrickej nemocnice. To nás ukľudnilo a po tom, čo sme dostali od „vrátnika“ pečiatky, pokračovali sme ďalej.

K8 – Veľká homoľa (50 km)

Rozhľadňu na tomto vyše sedemsto metrovom vrchu sme videli už pri opúšťaní Pezinka. Čakal nás výživný výstup. Najviac nám dal zabrať strmý kamenistý úsek pri stúpaní k Trom jazdcom. Našim nohám vôbec nechutil a bolo treba vykonať pár prestávok. Ale dobojovali sme to.

Na K8-čke nás privítala Petra, ktorá bola predtým na kontrolnom bode K2. Tu už som nezaváhal a Petru som natočil. Na vrchole tradične fúkal silný a studený vietor. Ja som sem dorazil stále v tom krátkom tričku a tak rozum velil „prezleč sa do niečoho teplého“. A ja som poslúchol. Na K8 sme sa dlho nezdržali a išli ďalej.

K9 – Zochova chata, Piesok, Chata pod lesom (55 km)

Na tento kontrolný bod sme s Roman dorazili už za šera. Po pečiatke nás potešilo, že sa môžeme schovať a občerstviť v menovanej chate. Milá pani nám uvarila párky, načapovala kofolu a celé sme to zaklincovali blahodarným fernetom Chvíľu sme s pani pokecali a pobrali sa ďalej.

K10 – Hubalová (58 km)

Na Hubalovej nás čakal mladý chlap v aute. Bola už tma. Po pečiatke sme absolvovali prísun cukrov do našich žíl. Ponúknutou Coca-Colou sme nepohrdli. Každá energia sa hodí. Aj na tomto kontrolnom bode som zlyhal. Príchod a ani odchod som nenatočil, čo ma veľmi mrzí.

K11 – Pezinská Baba, súkromná chata (65 km)

Trasa po Čermák bola pohodová, ale potom to už prišlo. S Romanom sme mali obavy, či sa pri výstupe na Skalnatú nebude šmýkať. Chvála Bohu naše obavy sa nepotvrdili. No ísť v tme a ešte aj v hmle a nevedieť kde si, nie je moc povzbudzujúce. O to väčšia bola radosť, keď sa z hmly vynorila tabuľka s nápisom Skalnatá. Hurááááá. Sme tu.

Nasledovala zvlnená trasa a potom Čmeľok a to už sme vedeli, že na Pezinskú Babu to nie je ďaleko. Na pripravovanom videu uvidíte, za akej hmly sme s Romanom išli. Keď sme dorazili na Pezinskú Babu, automaticky sme smerovali ku Chate Korenný vrch. Aj keď nás navádzali červené blikačky aj tak sme sa pomýlili. Nevšimli sme si, že pri príchode po 22.00 hod. treba ísť do súkromnej chaty, kde je kontrolný bod. Nakoniec sme správne dorazili a vošli do vykúrenej a útulnej chatky. Privítal nás tu Slavo Glesk a Petra Šedivá. Príjemne sme si tu oddýchli a Slavo nás ponúkol teplým čajom, ktorý nám padol na úžitok. Nadopovali sme sa orieškami, hroznovým cukrom a magnéziom. Prestávka trvala tak tridsať minút. Po prestávke sme sa vydali na poslednú trasu Tesláckej stovky. Slavo nám predikoval šesť a pól hodiny do cieľa.

K12 – Biely kríž (80 km)

Po odchode z Pezinskej Baby sa začalo zhoršovať počasie a začalo pršať. Všade bola hmla. Žiadne známe pred tým prejdené miesto som nevedel identifikovať. Nič príjemné. A do toho výstup na Konské hlavy. Potom pozvoľne na Tri kamenné kopce. Keď nás po stúpaní privítal Somár duša i nálada pookriala. A neviete si ani predstaviť, ako nás potešil turistický rázcestník Biely kríž.

K13 – Kamzík (93 km)

Od Bieleho kríža sme zažili intenzívny a nepríjemný dážď a k tomu hustú hmlu. Tu bolo len treba stále prekladať pravú nohu cez ľavú a samozrejme aj opačne. V našej skupinke panovalo ticho Len sem tam sme s Romanom prehovorili, keď sme sa dohovárali o správnosti cesty. Našťastie po príchode na Kamzík aj dážď ustal. Pred nami bol posledný úsek.

Cieľ – Ústredie KST (100 km)

Do cieľa sme sa vydali po modrej. V úvode modrej je nepríjemný zostup. Toho sa obával Roman a tak zvolil pomalší a rozvážnejší postup. Ja som išiel pred ním svojim tempom. Dohoda znela „Roman, dole Ťa počkám a na vlak pôjdeme spolu“. A tak aj bolo. Len čo som dorazil do cieľa o pár chvíľ už otváral dvere ústredia i Roman.

Záver

S Romanom sme to úspešne zvládli Nebolo to ľahké a aj počasie nebolo úplne ideálne. No hlava a odhodlanie bolo pevne nastavené. Priznám sa, že išlo sa mi ľahšie za Romanom i keď občas som bol aj vpredu. No dá sa povedať, že ma prakticky ťahal. Jeho päty, na ktoré som upieral zrak, keď som išiel za ním, mali magickú až magnetickú silu. Hlavne v noci a v hmle, ktoré jediné boli vidieť 

Na koniec sa chcem Romanovi veľmi pekne poďakovať za prekvapenie, za to, že sa objavil v Bratislave za mnou, že prišiel a nenechal ma v tom samého. S Romanom sa nedá žiadna túra vzdať a zvlášť, keď ide o nejakú stovku. A to si na ňom veľmi cením, že sa nikdy nevzdáva.

Ešte raz Roman, ďakujem že si prišiel a ďakujem, že prinášaš vždy skvelú atmosféru, ktorá Ťa obklopuje a zasahuje celé okolie okolo Teba. Som rád, že som na tejto akcii mohol byť v Tvojom okolí.

Úvod

Na Špačinskú stovku som sa veľmi tešil. Za prvé som ju nemal ísť sám, lebo účasť prisľúbil aj Rado a za druhé, chcel som si zaspomínať na trasu medzi Višňovým a Myjavou, ktorú som prednedávnom išiel, v rámci môjho „výletu“ z domu na Veľkú Javorinu. To prvé sa nesplnilo. Rado dal prednosť pobytu pri mori v Chorvátsku, a tak nemohol otestovať svoju odolnosť na trase tejto stovky, čo veľmi chcel. A to druhé sa mi splnilo. Trasu medzi Višňovým a Myjavou som si opäť naplno vychutnal.

Dopravu som riešil podľa možností. Začiatok štartu stovky bol naplánovaný na 6.00 až 9.30 hod. No mne žiadny spoj do Nového Mesta nad Váhom nešiel skôr, ako s príchodom o 7.17 hod. Tá hodina navyše by prišla vhod, ale čo už. Kec-še-neda, ta-še-neda. Do Piešťan som sa doviezol autom a do Nového Mesta rýchlikom. Registrácia bola trochu zdĺhavá, ale dojem z čakania vykompenzovala štartovacia borovička ponúkaná organizátorom. Samozrejme, že som nepohrdol Po tejto procedúre som vyštartoval – sám.

1. kontrolný bod – Čachtický hrad (10 km)

Po úvodnej časti mestským asfaltom ma žltá turistická značka voviedla do Malých Karpát. Už na začiatku som „zablúdil“. Zmiatla ma akási divná žltá značka. Chvalabohu som si to skoro všimol a vrátil na dobrú cestičku. Potom to už išlo ako po masle.

Prvých turistov som stretol až tesne pred klesaním do Višňového, za rázcestníkom „Pod Drapliakom“. Dvaja chlapi sa ma držali „za oči“. No ja som pri šmykľavom klesaní k potoku Jablonka „stratil pud sebazáchovy“ a klesanie som absolvoval rýchlejšie, ako spomínaní chlapi boli schopní akceptovať. Opäť som išiel sám.

K prvému kontrolnému bodu ma vyviedlo výživné stúpanie. Úsek som si pamätal z minulosti, kedy sme ho s viacerými členmi spolku absolvovali opačne. Na Čachtický hrad po pečiatke a zápise dorazili ďalší traja chlapi. Ja som sa dlho nezdržiaval, šup ďalšia borovička do bruška a poď ho ďalej.

2. kontrolný bod – Veľká Javorina (31 km)

Po známom zídení po zelenej značke do Višňového, prišla na rad veľmi príjemná časť trasy až do obce Cetuna. Síce veľká časť vedie po asfalte, ale nie je to také strašné. Naopak veľmi zaujímavé a hlavne nenáročné čo do prevýšenia. V časti medzi Višňovým a Lubinou som sa spojil s dočasným spolu-turistom Nikolasom. Išiel hodnú chvíľu predo mnou, a keď som ho konečne dobehol a prihovoril sa mu nenamietal, aby sme ďalšiu cestu išli spolu. Vo dvojici sa ide lepšie, ako samému – konštatovali sme obidvaja.

V Lubine sme si spoločne doplnili v miestnom obchode pitné zásoby. Do ruksakov sa pakovali aj energetické nápoje. Skúsenosti z minula, mi to jednoznačne potvrdili, že prídu v kríze vhod.

Než sme začali stúpať na Veľkú Javorinu, absolvovali sme občerstvenie v Country Saloone na námestí Cetuny. Posilnenie sme veľmi potrebovali. Pivko a kofola prišla nanajvýš vhod. Jedlo sme odmietli. Z minula som vedel, že stúpanie na Veľkú Javorinu by s plným bruchom narobilo obrovské škody. I s prázdnym bruchom, ale za „výdatnej podpory“ slniečka sa nám ťažko, preťažko stúpalo hore. Trasa hore po asfaltke je nekonečnááááá­ááááááááááá. Utrpenie nám aspoň na chvíľu uľahčila krátka zastávka na odpočívadle pri Lesníckej chate pod Javorinou. Po 1.5 kilometri sme úspešne dorazili na Holubyho chatu.

Opäť – zápis, pečiatka, borovička A potom už hor sa k občerstveniu. Objednali sme si polievku a jelení guláš. Pivko a kofola nemohla chýbať. Nohy sa nám za oddych tiež poďakovali. Asi tak na tridsať minút sme zabudli na „stovku“ a len tak oddychovali. No potom bolo treba vyraziť. Čakal nás príjemný zostup na Myjavu.

3. kontrolný bod – Myjava (47 km)

Úvodná časť je veľmi príjemná – po hrebeni Veľkej Javoriny. A aj ďalej nás netrápili príliš veľké „kopčeky“. Pred Dibrovovým pomníkom Nikolasovi začali „haprovať“ nohy. Predbežne sme sa teda rozlúčili, ak by sa mu to nechcelo lepšiť. No pred Vrchom Slobodných ma opäť dobehol a od tejto chvíle sme zostali spoločníkmi až na Dobrú Vodu – po odbočku na Dobrovodský hrad, kde Nikolas definitívne ukončil svoju púť Špačinskou stovkou.

Na Myjavu sme opäť museli doputovať po nepríjemnom asfalte. Aj tu sme dopĺňali pitné zásoby, návštevou Billy. No najprv sme absolvovali na autobusovej stanici zápis, pečiatku a borovička tentoraz nebola

4. kontrolný bod – Chata Bradlo (58 km)

Po nákupe zásob v Bille bola našou spoločníčkou cez celú Myjavu opäť asfaltka. No hrôza. Asfaltové vykúpenie zabezpečila až odbočka na Polianku pri cintoríne. V tejto časti sa už aj slniečko začalo ukladať k spánku. Chvíľu nám ešte svietilo na cestičku. No keď sme dorazili na Holubací vrch, jas našich čeloviek už osvetľoval našu cestu na Bradlo.

Po výživnom a náročnom stúpaní po zjazdovke sme dorazili ku Chate Bradlo. Na chate to riadne žilo. Občerstvenie fungovalo na jednotku. Najprv bol povinný zápis, pečiatka. A áno. Aj borovička tentoraz bola Snáď ste si nemysleli, že bez nej odídem A s Nikolasom sme ani pivom a kofolou nepohrdli. Desať či pätnásť minút sme sedeli a oddychovali. A potom nohy zavelili – ideme!

5. kontrolný bod – Prekážka (84 km)

Po tom čo sme odišli od chaty Bradlo, nás opäť vytrápila asfaltka. Tentoraz nám asfalt hodila pod nohy Brezová pod Bradlom. A ani keď sme vyšli z Brezovej to nebolo iné Dlhé Rovne sú naozaj dlhé a rovné a hore – po asfalte. Hrôza. Na psychiku pôsobiace monotónne asfaltové stúpanie to je. Vytúžené uvoľnenie prišlo až s odrazom čelovky od rázcestníka s nápisom – Dlhé Rovne Hurá! Sme tu! Vykríkli sme.

Odtiaľto až po Dobrú Vodu je to rovina. Akurát v tej tme som nevedel nič identifikovať, hoci som po tejto trase už išiel niekoľkokrát. Pri odbočke k Dobrovodskému hradu sme sa s Nikolasom rozlúčili. Jeho nohy už takýto fyzický nápor nezvládali a tak skončil a zostúpil dole k rázcestníku Mariáš, kde má jeho rodina chatu.

Po rozlúčke a od Dobrej Vody začali moje nohy hltať výstup na Mihalinovú. Po legendárnom výstupe, no tentoraz prvý krát z opačnej strany, ma onedlho privítala Cerová – horáreň. Ešte stále boli moje nohy v poriadku a ochotne kráčali ďalej. Od Cerovej až po Prekážku ich opäť „hladil“ asfalt – nekonečný asfalt. Dokonca sa vypýtali, že ony chcú bežať. Tak som ich nechal. Aspoň cesta ubiehala rýchlejšie. A tu zrazu Prekážka. V tom čase, keď som prichádzal na Prekážku bolo na mne všetko mokré. Postaral sa o to intenzívny dážď. Kontrolný bod, rozumej auto s dvomi chlapmi v ňom. Oni schovaní a ja moknúci na daždi.

Po zápise a pečiatke som pridlho nelenil a vyrazil ďalej. Lež opäť prišlo k chybe z mojej strany. Namiesto doprava som odbočil doľava. Po asfalte do Naháča. No to by som si dal. Ale chlapi boli féroví a jeden z nich vybehol z auta a správne ma nasmeroval.

Cieľ – Špačince (100 km)

Ešte spomeniem, že po mojej otázke koľko kilometrov ma čaká z Prekážky do cieľa, som dostal od chlapov odpoveď – šestnásť kilometrov. No zbohom. Vedel som, že bude väčšina opäť po asfalte a v intenzívnom daždi. No ešte skôr pri stúpaní na Mihalinovú som si povedal, že keď dorazím na Prekážku, tak do cieľa už dôjdem aj s bodákom v zadku. A tak aj bolo. Hoci cesta po Hornej a Dolnej Krupej bola nekonečná, hlavne na psychiku a po odbočke za Dolnou Krupou bola poľná cesta rovná a nekončiaca sa ako letisko, ani to ma nezlomilo a úspešne som dorazil do cieľa.

Záver

Do cieľa som dorazil posledný ale šťastný, že som to dokázal. Bolo pár turistov i cyklistov, ktorí to vzdali. No môj prípad to nebol. Hlavu a odhodlanie som mal pozitívne naladené. Som rád, že som Špačinskú stovku absolvoval a už teraz sa môžem tešiť na stovku – Teslácku.

Na koniec chcem poďakovať môjmu stovkarskému parťákovi Nikolasovi za spríjemnené kilometre pri putovaní – Špačinskou stovkou.

Nabudúce dovidenia!

Nie Kriváň, ale SVIŇA KOPEC sa mal tento vrch volať. Šak nás skoro zabil!!! Kosodrevina mala čo naprávať, aby sme nemali zlé spomienky.

Úvod

Na túto trasu som sa tešil. Síce som ju už išiel v apríli 2020, ale v noci a opačným smerom. A nakoľko som ešte nešiel ani tradičný jarný a jesenný pochod HPP, bola to pre mňa premiéra cez deň a ešte k tomu aj opačným smerom.

Dopravu som riešil autom a autobusom. Z Vrbového som sa doviezol autom do Piešťan na stanicu, kde som ho nechal a následne som sa nechal autobusom doviesť do Hlohovca na autobusovú stanicu. Priamo pri výstupnej zastávke aj začína červená turistická značka putujúca po hrebeni Považského Inovca. Bez otáľania som sa vydal „vstříc krajším zajtrajškom“.

Putovanie

Cestička na hrebeň bola príjemná a ani nie príliš stúpavá. Slnko, po tom čo vyšlo, pomaly stúpalo hore a nebolo v úvode vôbec rozpálené. Dobré na tejto trase je, že cca 70% trasy vedie pod stromami. Silu rozpáleného slnka som prvý krát pocítil, keď som išiel lúkami nad Svrbicami. To už riadne dalo o svojej sile vedieť. Do batoha som si pred túrou nabalil dva a pól litra vody. Dnes viem, že to bolo málo. Ale o tom neskôr.

Na celej ceste som absolvoval iba dve zastávky

Prvú zastávku

som si spravil na Ovčej skale. Už tradične, keď prichádzam k nejakému rázcestníku, tak vyberám GoPročku a natáčam. Keď som dotočil, zrazu som zbadal, že som hladný a tak bolo rozhodnuté, že na tomto mieste obetujem nejaký ten čas. Vytiahol som tradičný orechovník a zapíjal ho kofolou. Mne to vždy dodá neskutočnú energiu. Už žiadne paštéty či salámy. Jedine orechovník, kakaovník či makovník, je to pravé pre turistu. A pri tejto príležitosti vám prezradím od koho mám tento typ na skvelú turistickú poživeň. Chvíľa napätia…
…no predsa od nášho Mira. Keď som ho videl na spoločnej túre prvý krát ládovať do seba túto vynikajúcu pochúťku ihneď som jej podľahol.
Keď som po prestávke odchádzal z Ovčej skaly, práve prichádzal k odpočívadlu nejaký turista. Stihol som sa s ním iba pozdraviť a trielil som ďalej.

Druhá zastávka – mala byť a nebola

Za Humništiami po absolvovaní kúska asfaltky, začal som sa tešiť na sedlo Havran. Nádej v polievku a pivko ma poháňala intenzívne dopredu. Až som sa čudoval, čo dokážu moje nohy. Z pamäti mi „vyplávala“ spoločná trasa s Jozefom v máji 2017, keď sme pred zostupom do Piešťan konzumovali kapustovú polievočku a kofolku. No dnes to bolo iné. Reštauráciu v sedle Havran som našiel zatvorenú. Pri nej motorkár a dvaja cyklisti mi svorne nahlásili, že reštaurácia je už druhým rokom zatvorená. Mali ste ma vidieť. Ja som o tejto skutočnosti vôbec nevedel a ani ma nenapadlo si to pred akciou zisťovať na internete. Asi som mal. Ušetril by som sa veľkého sklamania. Toto zistenie malo pre mňa v tomto čase veľký význam. Pretože moje vodné zdroje v závislosti od stúpajúcej teploty riadne poklesli. Občerstvenie v sedle by mi veľmi, veľmi pomohlo. Opak bol ale pravdou.

Druhú zastávku

som absolvoval na Marháte. Časť trasy medzi sedlom Havran a Marhátom som si riadne vytrpel. Striebornicu, Krahulčie vrchy a sedlo Gajda si ani nepamätám Týmito miestami moje nohy preleteli ako víchor. V sedle Gajda moja hlava navrhla odbočku na Visiace skaly, no nohy rezolútne povedali „NIE!“. Vôbec sa mi tam nechcelo ísť. Žiadny kilometer navyše mi „nevoňal“. Ešte pred príchodom na Marhát som precitol iba na Trhovičnej lúke, kde sa o to postarali dosť veľké kamene povysýpané na turistickom chodníku / ceste. Pomyslel som si „ktorý truľo sem tie kamene vysypal?“ Poviem vám, nič príjemné pre nohy turistu.

Za spomínanou Trhovičnou lúkou beriem fľašu s vodou do ruky a pijem. Slnko už riadne pražilo a ja som tento úkon robil čoraz častejšie. Zrazu zisťujem, že mi vo fľaši zostáva tri deci vody. Prúser. Ihneď prepočítavam. Marhát – Piešťany: 21.5 km. Tri deci vody, to bude asi málo? Pýtam sa sám seba. A viete čo ma v tej zlej chvíli napadlo? Modlitba a prosba k Pánu Bohu, aby dal, aby boli na Marháte nejakí ľudia, ktorí by mi mohli poskytnúť či pivko, či vodu.

Prichádzam, ťažko prichádzam, veľmi ťažko a s krízou prichádzam na Marhát. Nachádzam miesto, prístrešky pod rozhľadňou, prázdne. Privítala ma iba dymiaca pahreba po nedávnej návšteve nejakých turistov, ktorí si tu zrejme aj opekali. Ale…
…moja prosba a modlitba zabrala. Nad stolom na hrade sa na mňa utešene usmievali dve pivká – Smíchovské Staropramene Dobrí ľudia ich tu zanechali pre tých, čo budú v núdzi. A práve v tejto chvíli, ten v núdzi, som bol ja. A to nebolo všetko.

Prvé pivko sa okamžite pakovalo do môjho bruška. Zažil som neskutočné uvoľnenie. Je to, ako keby ste dostali vitamíny priamo do žíl. Než som pivko dopil prišli dvaja turisti so psom. Bol to pár okolo päťdesiatky a prišli sem piknikovať. Z ruksaku rozbalili poživeň, vodu a chystali sa opekať. Oživili umierajúci oheň a pustili sa do opekania. Ja človek zhovorčivý som sa im prihovoril. Boli to ľudia „mojej krvnej skupiny“. Veľmi dobre sme si rozumeli. Pohostili ma koláčikmi, popili sme pálenku a pri rozhovore prišlo na rad aj moje množstvo vody do poslednej časti túry. Ani chvíľu títo dobrí ľudia neváhali a načapovali mi fľašu doplna vodou. Moje ďakovanie nemalo konca kraja. Až sa čudovali, že prečo im toľko ďakujem. Ja som to v tej chvíli tak cítil a musel som im vyjadriť obrovskú vďaku. Ale obrovskú vďaku som vyjadril aj Pánu Bohu. Lebo jeho pôsobením sa toto, čo vám opisujem, stalo. Môže si hovoriť kto chce čo chce, ja tomu verím a tak to je.

Záver

Záverečných 21.5 kilometra prebehlo už pokojne. Predsa len bolo to príjemne z kopca, iba s jedným kopčekom na trase, ktorým bola Skalka. Po tom čo som prešiel okolo fotovoltaických kolektorov na Jeleních jamách privítal ma rozhodujúci rázcestník – sedlo Kostolný vrch. Červená turistická značka pokračuje na Bezovec, ale ten nebol dnes mojim cieľom. Zapáčila sa mi modrá turistická značka vedúca do obce Hubina. Modrá je zároveň aj Chodníkom sv. Cyrila a Metoda, ktorý ma doviedol až ku kostolu Svätých Cyrila a Metoda v Hubine. Od tejto chvíle až do cieľa je to nezáživné putovanie. Najprv po asfalte a potom po hrádzi Váhu až ku Kolonádovému mostu v Piešťanoch. Moja psychika v tejto časti klesala, ako padajúce lietadlo z oblohy. Pookriala až v Piešťanoch za Kolonádovým mostom, kde som zapadol hneď do prvej reštaurácie „Vila Trajan“. Pól litrová kofola zmizla vo mne ako nič. Na Rázusovej ulici mi Monalisa ponúkla veľkú zmrzlinu. Samozrejme, že som nepohrdol Takto znovuzrodený som úspešne doputoval na stanicu k môjmu zaparkovanému autu.

Bola to vynikajúca akcia. Ja som si ju nesmierne užil. Odniesol som si pár ponaučení. Vôbec nebanujem, že som išiel, že som si zažil „svoje“ a už teraz sa teším na ďalšiu akciu, ktorá ma už netrpezlivo očakáva 

Mala to byť romantická prechádzka na chatu Plesnivec. Od polky cesty nám síce jemne ale zato intenzívne pršalo. Biele pleso bolo ozaj biele a sedlá boli miestami v hmle, miestami sa ukázalo aj svetlo. Ale zostup cez Monkovú dolinu bol priam dramatický. Blato a šmykľavé kamene… Ale užili sme si vôňu dažďa v lese.