Komentáre k turistickým akciám

Meteorológovia sľubovali nízku oblačnosť a dážď. Ale iba taký malý! „Takže nás veľa na tejto akcii nebude“ vraveli sme si s Romanom. Aj tak pôjdeme. Máme voľno a chuť. Čo viac treba? Obávali sme sa, že bude veľa blata. Preto si dopravu na štart zobral na starosť Roman. Je ohľaduplný. Vraj aby som si nezašpinil moje takmer nové auto od blata. Danka nás upozornila, že tu ešte vládne sneh a prilepila aj fotky (môžete ich vidieť nižšie).

Sme na štarte a zisťujeme že všetci mali pravdu. My s Romanom, že budeme len dvaja. Danka, že tu je ešte sneh a meteorológom vyšla predpoveď o počasí. Obavy ohľadom blata sa nenaplnili. Začíname vedecky pracovať a bádať. Hľadáme odpoveď na otázku „Čo urobí niekoľkohodinové mrholenie s našimi vetrovkami a topánkami? Bude teplo vytvorené pohybom v teréne dostatočné na to, aby sme to prešli v zdraví?“

Trochu ma mrzí, že nie sú žiadne výhľady. Takto Roman uvidí Hlohovec až keď cezeň pôjde autom domov. Keby bolo lepšie počasie, uvidel by ho už odtiaľto. Aj Kresaná skala by o kúštik viac potešila. Zato teší pohľad na biely sneh a čerstvý vzduch. A určite ho poteší aj Katarínka. Aby nedošlo k omylu, nie dvojnohá… Roman chodieval autom okolo, ale ešte tam nikdy nebol.

Pes z Planinky nie je prívetivý. Začal na nás štekať keď sme boli ešte kilometer pred Planinkou. Nezdržujeme sa tu a plynulo pokračujeme do kopca. Na Katarínke si ideme oči vyočiť. Nie že by sme mali problém v tom opare vidieť ruiny bývalého kláštora Katarínka. Vidíme ľudí! V tomto počasí? My sa čudujeme, že sem šli. Oni sa čudujú, že nás tu vidia. Čudovanie ustupuje. Nakoniec sme radi, že sme sem šli…

Už nás čaká iba jedna čerešnička. Skalné okno. Nachádza sa v borovicovom lesíku. Kedysi tu vraj bol pieskovo – dolomitový lom. Viac informácií sa mi o ňom nepodarilo zistiť. Teda, ešte jedna. Vraj vzniknúť skalnému oknu pomohla ľudská ruka. Či je to pravda neviem.

Už sme pri aute. Je čas zhrnúť výsledky nášho bádania. Čo urobí niekoľkohodinové mrholenie? Vetrovka je prekvapivo mokrá. Dosť mokrá. A čo urobí pohyb vzniknutý hýbaním sa? Časť vecí sa na nás usuší. Takže dá sa. Topánky sú však mokré. Takže doma budem pokračovať vo vedeckom bádaní a pokúsim sa získať odpoveď na otázku „Vysušia sa mi topánky položené pri kachliach do zajtra rána“? Zajtra je totiž silvestrovská ak­cia.

Nie je veľa blata, dnes sme boli Dechtice – Planinka – Katarinka – Dechtice a bolo to fajn.

Zmizli sme v Tribeči! Ale iba na zopár hodín. Bolo nám to treba. To už je taká tradícia, že s Romanom niekam medzi sviatkami vypadneme. Oklamať trochu svedomie. Cez sviatky totiž naše žalúdky dostanú zabrať. A veru ten gombík na nohaviciach sa ráno pred túrou dosť priečil, veru ťažko sa zapínal. Musel som ho poistiť opaskom. Náhodou by odletel… aby potom malo čo držať nohavice.

Na akcii sme skoro boli traja. Ale iba skoro. Tej srnke sa za jazdy nepodarilo nastúpiť. Zboku buchla do auta a zmizla v poraste. „Len nech to nie je svetlo, len nech to nie je svetlo“ opakovane sa modlí Roman. Na najbližšom možnom mieste zastavíme a zisťujeme škody. Nie je to len zvedavosť. Niečo počas jazdy stále buchotalo.

Romanove modlitby boli vypočuté. Svetlo sa teší dobrému zdraviu. Vlastne celé auto. Schytal to iba plast nad kolesom. Asi hlavný náraz odnieslo koleso. Plast vydulo a počas jazdy búchal do kolesa. No nič, priviažeme ho o blatník a ide sa ďalej. Že sa niečo prihodilo prezrádza iba červená stužka, ktorú Roman našiel v kufri auta a ráčil na uchytenie plastu použiť. Roman počas uväzovania ani brvou nepohol. Prijateľné škody. Len utrúsil „ešte že si nešiel autom ty. Škoda by bola keby sa to stalo tvojmu novému autu“.

O dve dediny ďalej znovu niečo buchoce. Znovu musíme zastaviť. Ukazuje sa, že Roman má zlaté ruky. Na zistenie problému a jeho odstránenie potreboval necelé dve minúty. By sa mohol živiť ako automechanik! Rýchlo a lacno by bolo jeho heslo. Len kam by dával tie odtrhnuté plasty?

Akcia to je nenáročná. Kilometrov i prevýšenia tak akurát. Žiadne veľké a dlhé stupáky. Lenže sviatky sa na našich telách podpísali. Fučíme tam, kde by sme uprostred turistickej sezóny ani nepostrehli, že je to do kopca. Veru, dobrú to máme tradíciu. Pôjdeme niekam medzi sviatkami aj na budúci rok.

Nečakal som tu veľa turistov. Mýlil som sa. Najmä na Michalovom vrchu ich bolo veľa… Počuť ich bolo doďaleka – doširoka. Opekali a mali zjavne veľmi dobrú náladu. Na Vrchhore tiež skupinky ľudí a jedno ohnisko. Veď ono sa to zmení. Na Malú Ostrú nevedie chodník, tam nikoho nestretneme. Tam budeme mať nebeský pokoj.

Aj tak bolo. Cestu na vrchol nám spríjemňovali starobylé duby. Krása. Občas ako bonus aj nejaký obmedzený výhľad. Neľutujeme, že sme sem šli. Naozajstná nefalšovaná čerešnička dnešnej akcie. Na vrchole je aj vrcholová kniha. Takže sem človek občas zablúdi. Ľudia sem však chodia z druhej strany. Po ich stopách sme zostupovali a pokračovali ďalej do dediny. Tam sme ešte stihli navštíviť románsky kostolík…

Úvod

Je streda 15.12. a v mojej hlave sa zrodil plán. Pri nostalgickom spomínaní na časy minulé, som si spomenul na návštevu vrchov Holíš a Klapy v pohorí Javorníky. A tak si sadám k mape a kreslím trasu. Štart je jasný (obec Udiča) a aj vrchy (Holíš a Klapy), rozdiel je len v ročnom období. Pomyslel som si „zasnežené budú tiež pekné“. Volám Jožovi a postavím ho pred hotovú vec. Popravde, nebol z plánu moc nadšený.
Poobede niekto zvoní. Aha, je to Jožo. Neoblomne mi prikazuje otvoriť si mapy.cz a ja ihneď tuším, že sa niečo deje. Jožo predstavil svoj plán. S uznaním musím povedať, že je lepší ako ten môj V sobotu ideme. Možno len dvaja, ale ideme. Nie však do Javorníkov, ale do Strážovských vrchov. A dnes už vieme, že sme neboli dvaja. Našli sa ďalší dobrodruhovia, ktorí ani netušili, do čoho „lezú“ 

Dopravu do miesta štartu zabezpečil Dúšo, za čo mu veľmi pekne ďakujeme. Úprimne bol som rád že Dúšo ide, lebo som ho nevidel od októbra minulého roka, keď sme spolu navštívili Poludnicu. A pridal sa aj Dušan, ten tiež nevedel do čoho lezie 

Prvá zastávka

Bola neplánovaná. Vlastne bola, ale na začiatku v stredu nie. Jozef sa mi na túre priznal, že nechcel prísť hneď s „kožuchom na trh“, aby nevyplašil ostatných potencionálnych účastníkov. Ja som o tom nevedel a trasu som iniciatívne prekreslil aj o vrch Stupičie. Áno, to je tá neplánovaná zastávka.
Keška je keška a tak sme všetci poslušne hltali výškové metre na ceste k tomuto vrcholu. Pred vrcholom sme zažili hotovú džungľu. Predierali sme sa nízkym porastom. Ak by som bol o kúsok tlstejší, ani tade neprejdem Ako bonus pred vrcholom nás čakal prudký úsek šmykľavým kamením. Potom už bola pohoda. Na Stupičí je aj vrcholová kniha, no zápis sme nerobili, ale nálepka spolku sa už vyníma na vrcholovej trubke. Kúsok opodiaľ od vrcholu je pekná vyhliadka. Na nej sme chvíľu pobudli, posilnili sa a zdokumentovali jej krásy Jožovým dronom. Po návšteve nasledoval návrat do bodu, kde sme opustili zelenú značku na ceste k čerešničke programu.

Druhá zastávka

Pýtate sa neplánovaná? Nie. Nie, lebo keška. Tesne pred nástupom do stúpania k čerešničke programu nás Jožo odklonil na príjemnú rovinku a k oddychovému miestu s výhľadmi na Stupičie. Bolo to priam romantické miesto pre zamilovaných. Drevená lavička s vyznaním lásky a húpačka na konári stromu. My sme vyznali lásku Dušanovmu červenému vínku a Jožovmu domácemu pálenému Tie nás tiež adekvátne zahriali , tak ako mladých ľudí vzájomná láska.

Tretia zastávka

To je tá spomínaná čerešnička na torte. Fúúúúúúúú. Dôjsť k tej čerešničke dá námahu. Najprv to začalo pozvoľna, také jemné stúpanie. Ale keď príde stúpanie, po ktorom vám horia lýtka nie je vám všetko jedno. Má to zmysel takto sa trýzniť? Každopádne má. Už vrchol stúpania za to stojí. Volá sa Pod Rohatou a ponúka nádherný výhľad. Ale poďme bližšie k tej vysnívanej čerešničke. Lýtka drzo kričali „to bolo všetko?“. Nie, nebolo. Prudký výšľap na čerešničku, rozumej Rohatú skalu znova rozpálil lýtka a v úplnom závere aj ruky dostali zabrať pri finálnom výstupe po reťaziach k nerezovému krížu na jej vrchole. Zažil som ďalšiu nádheru v mojom živote v priamom prenose. Výhľad z Rohatej skaly je úchvatný. Ďakujem Jožovi, že „prekryl“ môj pôvodný plán týmto. Kríž a domček vrcholovej knihy bol dosť prázdny a tak nálepka nášho spolku sa na ňom nádherne vynímala. Malý počet nálepiek svedčí o tom, že na Rohatú veľa turistov nechodí. Myslím si, že neprávom.

Na Rohatej sa uskutočnila aj milá udalosť spolku PAT a MAT. Slávnostne sme Dúšovi po vyše roku konečne odovzdali certifikát. Dúšo dosiahol na métu 541 km, k čomu mu úprimne gratulujem a želám mu do ďalších kilometrov veľa síl a šťastia.

Na tejto zaujímavej skale sme chvíľu pobudli, posilnili sa a čo to popili Pre vás všetkých ostatných, ktorí ste tu nemohli z rôznych príčin byť vám Jožo priniesol pár droních pohľadov či už na fotografiách, alebo vo videu.

Štvrtá zastávka

Tiež bola neplánovaná. Jožo ju vymyslel za pochodu. Keška na Suchom vrchu ho nenechala chladným. A my ostatní? Čo už. Poslušne sme cupitali za ním. Sľuboval nám vyhliadku na vrchole. Tá bola, ale taká obmedzená. No nikomu okrem mňa sa neráčilo ju využiť ku kochaniu sa. Záujem bol iba o odlovenie kešky.
Až po odchode zo Suchého vrchu a neskôr pri pohľade do mapy sme zistili, že to bol prakticky najvyšší bod našej trasy.

Záver

Poslednú časť trasy sme absolvovali po cyklistickom chodníku zvanom Singletrail Kanada. Ako spomínal Jožo, mali sme šťastie, že sme tu boli samy. Táto časť trasy je úplne pohodová. A priam balzamom na oči i myseľ je záverečné klesanie po lúke do Košeckého Podhradia u nás umocneným zapadajúcim slniečkom. K autu sme dorazili už za tmy, príjemne unavení a plní ďalších nezabudnuteľných zážitkov.

Ďakujem všetkým zúčastneným a ďakujem aj Jožovi, že mi svojim prispením umožnil navštíviť Rohatú skalu.

Trasa vyzerá výborne, stále samé výhľady, super fotky.

Je večer. Na akciu vyrážame až zajtra. Takže to mal byť pokojný večer. Ale nie je. Pohrávam sa s myšlienkou, že by sme neplánovane vystúpili aj na vrch Stupičie. Môžem sa pohrávať, lebo je nás na akciu prihlásených málo. Samý chlap, dušou dobrodruh. Alebo presnejšie, nevieme, do čoho ideme…

Ideme. Nálada zo začiatku dobrá, odhodlanie takmer nezlomné. To preto, že ideme zatiaľ iba autom, presnejšie, vezieme sa. Ono sa to však prudko zmení. A je to tu. Už nejdeme autom. Zmena je to citeľná. Čakal som prvú pauzu niekde uprostred stúpania. Nestalo sa. Musíme si dávať pozor… aby sme si neopálili hubu horúcou kávou. Stojíme totiž na pumpe.

Prvý problém. Kde zaparkujeme? Naozaj tu toho miesta nie je veľa. Nielen že ho nie je veľa, ale ho aj treba hľadať. Podarilo sa. Ani sme poriadne nevystúpili a už Vincent môže prekresľovať mapu. Zaparkovať na zamýšľanom mieste sa nedalo. Teda dalo, ale s teréňákom.

Kde je sneh? Nevieme, snáď ho dnes uvidíme. Zatiaľ je tu namiesto neho blato. Dosť blata. No nič, neotočíme to kvôli „troche“ blata. Veď sa to zmení. Naozaj sa to zmenilo. Rovinka zmizla. Zato blato zostalo. Asi aby tých zmien naraz nebolo priveľa. Konečne sneh. Dnes začína približne od 700 metrov výškových.

Aj by som tomu, kto vymyslel výstup na Stupičie, vynadal. Nemôžem. Nadával by som sám sebe. Kvôli jednej nepodarenej keške! Už som to medzitým dva krát oľutoval a vrchol nikde. Asi to ešte stihnem zopár krát oľutovať… Konečne žiadne stúpanie. Zato sa nám do cesty postavila húština. Ešte že mi každý prejdený meter buchne konár do termosky. Aspoň viem, že ju ešte mám na boku ruksaku…

Konečne vrchol. Aj kešku som našiel pomerne rýchlo. Prísľub tekutej vrcholovej odmeny a výhľady robia svoje. Námaha je zabudnutá a sily? Tie sa po zopár minútach odpočinku samé obnovia. Dúfam.

Zostupujeme. Malo by ma to tešiť, ale neteší. Uvedomujem si, že to čo sklesáme na lúku, si naspäť vyšľapeme na Rohatú skalu. Mýlil som sa. Dalo by sa to nazvať šťastím, ale nie je to tak. Ukázalo sa, že Rohatá skala je vyššia ako vrch Stupičie. A sakra. Našťastie iba o zopár desiatok metrov.

Znovu vrchol. Už bolo aj načase. Stupák miestami snáď horší, ako na Stupičie. Ale konečne sme tu a už nás čaká iba klesanie. Až tak veľmi som sa nemýlil. Aspoň nie zo začiatku. Naozaj prišlo klesanie. Ktoré nasledovalo stúpanie. Totiž najvyšší bod trasy sme dosiahli až na treťom a na dnes našťastie poslednom vrchole. Možností by bolo, ale síl akosi pomenej. Preto mierne stúpanie na iba o tri metre vyšší Suchý vrch padlo vhod.

Už nám zostáva prejsť iba cez Kanadu a sme pri aute. Tak sa totiž nazýva tento kúsok cyklochodníka. Bežne nie je príliš bezpečné ísť cyklochodníkom. Cyklista je podstatnej rýchlejší ako peší turista. Keď sa obaja stretnú na kľukatom lesnom cyklochodníku, zvyčajne je to rýchle a nečakané pre oboch… Dnes sa však nemusíme takejto situácie báť. Hore je sneh. Dosť snehu na to, aby to cyklisti vzdali. Aj tak bolo. Na chodníku sme boli sami.

Stmieva sa. Máme šťastie. Práve prichádzame na okraj lúky. A na jej druhom okraji je dedina, kde parkujeme. Ako sa to mohlo stať? To sme sa tak flákali? Nie. Zopár kešiek bolo. Zopár fotiek i videí popritom… Lenže my sme trasu predĺžili o Stupičie i ten tretí vrchol. Ale čas štartu sme neposunuli. A tak k autu prichádzame s poslednými zvyškami svetla…

Na dnešný deň som mala úplne iné plány, ale poobedné slniečko nás vytiahlo von. A stálo to zato, pretože ktovie, dokedy sa ešte udrží sneh.

Ako pozerám, s Radom sme sa trochu krížili časom a trasou. Ale Katarínka má svoje čaro nielen v každom ročnom období, ale aj v každej hodine. Mám rada ten čas, keď slnko zapadá a je to trochu ináč nasvietené.

Konečne som opravil mapu. Až teraz som si spomenul na reklamácie dvoch členov ohľadom mapy… asi starnem. Čo to táram! Zbieram skúsenosti! Snáď to funguje. Mne to išlo, ale to išlo aj predtým…

Keď idem niekam s Ivanom sám, nie je možné dopredu nakresliť mapu. Naozaj netušíme, kde skončíme. Rozhoduje množstvo nestálych faktorov ako momentálna nálada, omyly v navigovaní a neraz aj niečo, okolo čoho sme mali len autom prejsť okolo, ale tak zaujalo… Nám to nevadí. Ale čo Vincovi? Možno viac, ako kešky. A preto ešte nie je zrelý, aby s nami na nejaké keškobranie mohol ísť.

Mala to byť ďalšia akcia z cyklu „keškobranie“. Mala, ale nebola. Na výber sme mali tri možnosti. Ktorá vyhrala? Ani jedna. Zatiaľ. Najprv sme totiž išli pozrieť, či je pri Starej Turej urobená strojová stopa pre bežkárov. Prieskum dopadol dobre. To znamená, že sme sa dostali autom až hore bez reťazí. Parkovisko plné. Bežkári nadšení. Stopa na mieste. Toto všetko spôsobilo, že som zlyhal. V slabšej chvíľke som sľúbil Ivanovi, že s ním niekedy pôjdem na bežky. Dúfam, že má pamäť podobnú Vincovej…

Čas nás tlačí a my sme ešte nedorazili ani na štart. Po úspešnom prieskume preto vyberáme tú najbližšiu z troch možností… A keškobranie sa môže začať. Pri prvej keške zisťujeme, že sa hneď aj môže skončiť. Hľadaj niečo pod snehom. Zbytočná strata času. Nevadí. Tak to nebude keškobranie, ale niečo iné. Necháme tomu voľný priebeh a niečo sa z toho vykľuje. A tak sa aj stalo. Nebudem vás napínať, bola to osviežujúca prechádzka zimnou Myjavskou pahorkatinou. Naozaj! Keď mi zo stromu padol sneh za krk, taký som sa cítil osviežený! Kam dorazíme, tam budeme. Hlavne v kľude, nie sme na pretekoch. Veď je tu všade krásne…

Sneh je ťažký až tak, že ohýba menšie stromčeky. Po niektorých stačí zopár krát buchnúť, aby sneh opadal. Samé sa potom narovnávajú. Vďaka tomuto fígľu úspešne pokračujeme až na miesto, kde boli poohýbané až tak nahusto, že sme mali pocit, že nie sme na turistickom chodníku, ale niekde v hustom poraste. A tu nás náš fígeľ zradil. Ivan oklepal sneh z prvého stromčeka a nič. Skúsil ho obísť. Ako tak sa mu to podarilo. Ale pri druhom stromčeku dopadol rovnako, ako pri prvom. Ďalej nemalo zmysel ísť. Tak sme jednoducho trochu upravili trasu.

Nestíhame. Na hrad dnes nedorazíme. Nevadí. Niekedy nabudúce. Otáčame sa a ideme späť k autu. Stretáme človeka so psom. Ide iba tuto kúsok za dedinu. Chlapík je rád, že konečne môže niekam ísť. Doteraz bol totiž takmer stále v robote a domov sa chodil iba vyspať. Ťažký sneh. Až tak, že stromy padali. A on mal na starosti ich odstraňovanie zo železničnej trate. Trochu na neho nechápavo pozeráme. Veď ten vlak prechádzal po trati celkom v pohode. Vraví „Teraz už hej, keď sme tie stromy popílili a odstránili.“ Až taký ťažký sneh bol, iba túto, kúsok od nás… Kto by to bol povedal na Myjavskú pahorkatinu?

Zase ďalšie pekne spravené video aj s komentárom. Akurát škoda, že tam nebola zachytená aj naša dobrá nálada , ktorá dáva tejto turistike iný rozmer. A hlavne by som sa chcela poďakovať za certifikát, ktorý ma prekvapil, pretože v apríli si mi už jeden odovzdal. 

P.S. Ria sa už pýtala kedy zase pôjdeme. Len neviem ako jej budeš merať kilometre, lebo ona tú trasu dá minimálne trojnásobne.

Úvod

„Nikdy nehovor nikdy“ sa stalo skutočnosťou Opäť som navštívil moje domáce, hop aj Ivanove, lebo aj on si môže zakričať „My sme tu doma! My sme tu doma!“, pohorie.

Keď som na stránku vložil akciu ani som netušil, že sa niekto tak rýchlo prihlási. Prihlásenie Danky a Petra bolo priam raketové. A práve už od tejto chvíle som vedel, že to bude zas parádna akcia s bohatou účasťou. Áno. Účasť šesť členov spolku môžeme považovať za bohatú. Škoda len, že naše kvetinkové, nežné pohlavie nebolo početnejšie. Čo už.

Dopravu sme riešili priam na poslednú chvíľu až ráno, pred začiatkom akcie. Ale dohodli sme sa a úspešne všetci dorazili na štart, k pamätníku SNP na Pustej Vsi. Dá sa povedať, že od tejto chvíle už Ves nebola „Pustá“. Boli sme tu my 

Po štartovných ceremóniách, zvítania, pozdravenia, chľastania – hop, zas som sa pomýlil, myslel som gustiózne ochutnávanie medovinky v duchu slušného štartovania akcie, sme vyrazili na zaujímavú cestu.

Prvé zastavenie

Keďže sme štartovali pod pamätníkom SNP, nemohli sme ho obísť. Cesta smerovala po niekoľkých desiatkach schodov hore, tak nás „schodíky“ trochu zahriali. Hlavným bodom záujmu bol partizánsky bunker, ktorý je situovaný vľavo od pamätníka. Preskúmať ho bolo nutné, lebo Jozef tu mal prvú kešku. Inak nespomenul som vám, že na tejto akcii sa lovili kešky. Avšak akcia nespĺňala parametre „keškobrania“, lebo podmienkou bolo, že počet kešiek bude jednociferný. Na tom sme sa s Jožom dohodli 

Druhé zastavenie

Dostať sa k druhému bodu je tak zahrievajúce. Prečo? Lebo po tom, čo sa prejde po hrádzi vodnej nádrže na Pustej Vsi, okamžite sa vám postaví do cesty „výživný“ stúpačik. Keď sme dorazili na jeho vrchol, nikto nespomínal, že by mu bola zima. Preto zahrievajúce. Od tejto chvíle sme nastúpili na cestu náučného chodníka, ktorý vedie na zaujímavé miesta. No a tým prvým zaujímavým miestom je hrob baróna Alberta Von Wattenwyla. Už toľko krát som tadeto išiel a vždy je iný, inak zaujímavý. Žeby boli na vine ročné obdobia? Pri hrobe sme neodolali spoločnej fotografii a išli ďalej.

Tretie zastavenie

Je to najvyšší bod našej trasy a aj zaujímavý. Veľká Pec je často navštevovaná aj vďaka tomu, že pod vrcholom je veľká jaskyňa doložená osídlením a fosílnymi archeologickými nálezmi z obdobia paleolitu. Súčasťou je aj ohnisko, a tak si hladní návštevníci môžu opiecť špekáčiky či slaninku. My sme služby ohniska nevyužili. Neboli sme ešte hladní. Teda hovorím za seba, lebo neviem, čo cítil v tom čase Ivan a ostatní členovia spolku. Čas na preskúmanie Jozef využil na „lovenie“ a aj vypustenie svojho lietajúceho vtáka. Jeho vták si na tejto akcii prišiel na svoje viac-krát.

Jaskyňa obsahuje aj kresby z dôb dávno minulých a tak náš Dušan tiež nechal odkaz pre budúce pokolenia, keď na stenu jaskyne obkreslil svoju ruku. Ktovie kto za desať tisíc rokov si bude obzerať steny jaskyne a nájde tu aj odkaz od nášho Dušana 

Štvrté zastavenie

Náučný chodník odtiaľto smeruje na Malú Pec. Cesta sa láme pri tabuli náučného chodníka aj kvôli oploteniu obory Baranieho dvora. Tento bod bol v našom itinerári až tri krát. Bol prakticky najviac navštevovaný 

Na Malú Pec vedie mierny kopček, ale čo je lepšie oproti väčšej sestre je to, že pred vrcholom Malej Pece je výhľadové miesto, ktoré poskytuje celkom slušný výhľad. My sme ho využili aj cestou na a z Pece.

Inak Malá Pec je tiež veľmi zaujímavá. Nachádza sa tu malá jaskyňa, ktorá navyše obsahuje malé „strešné“ okienko. Pre dobrodruhov je tu postavené kryté obydlie aj s ohniskom. Takže aj tu sa dá opekať. A to považujem za menší mínus tejto akcie, že sme na opekanie neboli pripravení. Akcia by bola tým zaujímavejšie a romantickejšia.

Nabudúce, nezabudnúť špekáčiky a slaninku!!!

Piate zastavenie

Naše ďalšie kroky viedli na Tlstú horu. Aj na tomto mieste som už bol niekoľkokrát. Iní tu boli po prvýkrát, ako sa priznali. Vrch nie je výhľadový, ale obýva ho vysielač. Pri predchádzajúcej návšteve niektorí naši členovia využili jeho služby, pre poskytnutie nádherných výhľadov. Dnes sa nikomu nechcelo liezť hore. No Jožov lietajúci vták s tým nemal žiadny problém. A tak nám dokonalo zmapoval výhľady tohto kopca a ja som vám ich priniesol vo videu z tejto akcie. Na „Tlstej“ sa konala gastronomická prestávka. Tu už asi každí pociťoval hlad, teda ja určite áno , lebo tiež vytiahli akúsi poživeň. Keď sme všetko zrobili čo sme chceli, pohli sme sa ďalej.

Šieste zastavenie

Toto zastavenie bolo našou „čerešničkou“ na torte. Akonáhle sme prišli do miesta, ktoré som vám spomínal, že sme ho tri krát navštívili, odohralo sa menšie dobrodružstvo. Vybral som „veľmi atraktívnu cestu“ mimo turistického chodníka, vedúcu popri oplotenia obory. Nebolo to až také zlé. Po tejto ceste občas niekto prejde a je to na nej vidno. Treba však vydržať a nebáť sa toho. Odmenou je potom ostatná časť trasy na Orlie skaly. No a už som prezradil bod šiesteho zastavenia. Na Orlie skaly vedie nezávisle aj náučný chodník zo Šterús a práve naň sme sa pri našej ceste napojili. Je to príjemná a pohodová časť trasy s krásnym vyvrcholením. Áno. Orlie skaly sa právom dajú považovať za vyvrcholenie – taký malý turistický orgazmus. Pri dobrej viditeľnosti určite. Ale zažil som tu aj „mlieko“.

Keď sme sem prišli, výhľady boli. A bol aj vietor. Ten mimochodom zosilnel a práve na Orlích skalách bol citeľný. Práve vietor nám bránil tomu, aby sme tu pobudli dlhšie. No aj tak sa nám pobyt výnimočne vryje do pamäte, minimálne DANKE. Orlie skaly sme využili na slávnostné odovzdávanie už druhého certifikátu Danke. Danka, ešte raz Ti gratulujem. Jozef sa pri tejto príležitosti zhostil aj odovzdávania vrcholových medailí. Jozef ďakujeme.

Jožov vypustený „vták“ si z výšky obzrel skaly a zvečnil aj odovzdávanie certifikátu. „Orlie“ nie sú príliš vysoké, no aj tak poskytujú pekné výhľady do širokého okolia. Odtiaľto je vidno Atómová elektráreň Bohunice, ale najmä najvyšší vrch Malých Karpát – Záruby. Proste krása a my sme sa práve pre silnejúci vietor a chlad museli s touto krásou rozlúčiť.

Záver

Do cieľa som viedol všetkých ešte väčšou džungľou, ako bola tá predchádzajúca vedľa obory. Avšak nikto si nedovolil frflať, pretože v poslednej časti pred príchodom na Pustú Ves sa nám otvorili výhľady na Dolnú a Hornú Pustú Ves a na samotnú vodnú nádrž a pamätník SNP. Ďalšia krása v priamom prenose.

Do cieľa sme prišli spokojní a plní zážitkov. Ja osobne som bol vrcholne šťastný, že som mohol opäť zavítať do týchto „mojich“ končín. To ma iba utvrdilo v tom, že „Nikdy nehovor nikdy“.

Ďakujem Pánu Bohu i všetkým, že si našli čas zúčastniť sa tejto skvelej akcie a že som mohol byť súčasťou parádnej partie, s ktorou sa zažívajú nádherné chvíle v prekrásnej Slovenskej prírode.

Ďakujem a nabudúce dovidenia!

P.S.: to červené vínko, ktoré priniesol pojazdný bar – Dušan bolo vynikajúce. Dušan ďakujem. Škoda, že nebolo varené, zahrialo by nás. Ale, darovanému koňovi na zuby nepozeraj.

P.S.2: bolo by to nespravodlivé, aby som nespomenul, že akcie sa zúčastnila aj psia dáma Ria od Danky a Petra. Ešte pár spoločných turistických akcií a stane sa Ria členom nášho spolku, tak ako Lenkin Poppy 

A možno príde i kúzelník Dušan. Aspoň teraz večer je plný odhodlania…

Úvod

Je piatok 19.11. V práci s Jožom hádžeme po sebe očkom a hovoríme si „cez weekend by to šlo“. A naozaj to šlo. Dohodli sme spolu destináciu a ja som mal dohodnutú akciu vložiť na stránku. Po práci prichádzam domov a usadám za počítač. Kreslím na mapy.cz trasu a volám Jožovi, lebo som potreboval niečo upresniť. Nedokreslil som. Jožo mi povedal, že akcia je na stránke už vložená. Tak som sa aspoň prihlásil. Čo však s účasťou? Pôjdeme len dvaja? Pýtam sa sám seba. A tak roztáčam telefonický boj o ďalších účastníkov.

Volám Danke. Prečo? Lebo tento rok sa akosi rozbehli a sú aj s Petrom hladní po akciách Dostávam odpoveď, že aj ony mali na pláne tento weekend niekam ísť. Tak prihlásenie na akciu nechávam na ňu. Dnes už vieme ako to dopadlo.

Volám Ivanovi. Dostávam odpoveď, že on je na Štrbe a akciu nestíha, ale osloví „severanky“, či nechcú ísť. Dostávam od Ľudky SMS-ku, že kedy sa zajtra štartuje, že majú s Majkou záujem. No večer sa z ďalšej SMS-ky dozvedám, že nejdú. Škodááááááááá. A tak som sa snažil a nič. Ešte som do sobotného rána tajne dúfal, že sa niekto pridá ale márne. Ideme len dvaja. Ja a môj verný priateľ Jozef. Po dlhej dobe samy na akcii. Už som zabudol aké to je, keď v minulosti sme spolu absolvovali väčšinu akcii iba my dvaja.

Tradícia

Áno je to tradícia. Vždy, keď ideme na Žilinský smer, zastavujeme v Zadarmovciach na káve. Aj dnes tomu tak bolo. Malo to len malú chybu. Keď sme obdržali kávu pri platení, akosi sme zabudli, že cukor a smotana sa do tejto kávy pridávajú na mieste k tomu určenému. A tak sme pili neosladenú kávu bez smotánky. Ale zato sme si spravili jednu fotografiu vonku a to s Trenčianskym hradom a tečúcim Váhom v pozadí. Vo vnútri si smeli sadnúť iba OTP a k tým my dvaja nepatríme. Čo už. Aj bez sedenia sa zaobídeme.

Putovanie

V Hornej Porube za tú dobu čo sme tu naposledy boli, vybudovali parádne parkovisko pre návštevníkov. Je presne oproti Hasičskej zbrojnici. Je tu aj detské ihrisko a tak, kto sem príde s deťmi, ony sa zatiaľ môžu pred odchodom na turistiku krátko na ňom pohrať. Hraví sme boli aj my dvaja. Jozef vyskúšal hojdačku a ja zas preliezačku. Proste sme stále deti 

Prvý cieľ

Už od dediny je vidieť majestátny Vápeč. No dnes bola hmla a preto sme išli do „neznáma“. Tajne sme dúfali, že časom sa vrch odkryje a my budeme mať výhľady. Jedno je niečo chcieť a druhé je niečo dostať. Dnes nebol ten čas niečo dostať. Príroda je mocná a treba ju rešpektovať. A preto ja často hovorím, že každé počasie má svoje čaro a všetko je pekné a treba využiť každú chvíľu, keď môžeme byť „vonku“ a užívať si.

Cesta na Vápeč nie je príliš namáhavá a strmá. My sme si cestou naň spravili dve zastávky. Prvú pri studničke a druhú v sedle Palúch. Tu sme aj odbočili a po Ceste hrdinov SNP sme navštívili blízku vyhliadku, kde na Jozefa v malinkej jaskynke čakala keška. Po odlovení sme neodolali volaniu Vápča.

Na vrch sme dorazili spolu. No než som sa stihol rozložiť na gastronomickú prestávku Jozef niekam zmizol. Keškár. Čo už. A tak som na vrchole sedel sám a občerstvoval sa. Po chvíli na vrchol dorazil starší pán. Hodili sme pár slov a aj on za chvíľu „zmizol“. Ďalším bol mladý pár. Ten sa na vrchole zdržal dlhšie. Podebatovali sme o turistike, vzájomne poukazovali pár fotografií z minulých akcií. Ony boli na Vápči pred týždňom na západ slnka. Aké romantické. Škoda, že nie som aj ja mladý. Aj ja by som rád bol s mojou milovanou na západe slnka 

Ako si tak papám a pijem, čas sa míňa a Joža nikde. Začínam po ňom pátrať. Na každú svetovú stranu volám Jožoooooooooo. Žiadna odpoveď. Už som si myslel, že sa mu niečo stalo, keď sa tu zrazu z hmly vynorí chlapík. Lepšie sa prizriem a to Jožo. Huráááááá. Žije. Ešte sme chvíľu pobudli na vrchole kvôli fotkám, ale potom bolo treba pokračovať.

Krátka zastávka

Na krátko sme sa zastavili pri jazierku, ktoré je pod Vápčom. Je to pekné miesto, kde sa dá posedieť a aj opekať, lebo súčasťou miesta je aj ohnisko a prístrešok. Cestou sem sme išli prudko dole a cesta sa dosť šmýkala. A keď sa šmýka, čo sa vyskytne? No predsa pád. Nie, Jožo nepadol, ale zato ja áno. Bol to moment. Ľavou nohou som stúpil na šmykľavý koreň a bolo dokonané. Nohy mi vyleteli do luftu a ja som padol rovno na chrbát. Ešte že turisti nosia na chrbte ruksak. Ruksak aj mňa zachránil pred pohromou. Stlmil celý náraz na zem a odnieslo si to iba špinavé oblečenie a ľavá ruka. Chvalabohu. Pokračovali sme bez ujmy ďalej vo dvojici.

Druhý cieľ

Už pri klesaní do časti Štyri lipy sme mali celú cestu pred očami kopec oproti. Jožo spomínal, keď naň liezol s Marošom, že to bolo dosť „výživné“. Mali sme sa na čo teda tešiť A naozaj. Síce stúpanie nie je extrémne dlhé, ale zato výživné áno. Je to naozaj prudký kopec. Našiel by som zopár paralel, spomínajúc na iné tiež výživné kopce, ale načo. Keď si tu a chceš navštíviť Vlčinec musíš si proste máknuť. Preto chodíme na turistiku, aby sme si mákli. Po rovinke chodiť, to nie je turistika. A tak ani neviem ako, zrazu sme sa ocitli na tomto tiež peknom a výhľadovom kopci. Naša námaha bola odmenená výhľadmi, hoc pár hodín pred tým, bol aj Vlčinec čiastočne v hmle. Ja to beriem ako odmenu za vykonanú námahu, preto sa oplatí si máknuť.

Prestávku sme využili dosýta. Doslova dosýta som sa cítil ja, po skonzumovaní druhého obloženého rožka. Často sa mi nestáva, že zjem na turistike všetko, čo si z domu prinesiem Dnes to bolo ale iné. Kultúrnu vložku pri prestávke zabezpečil Jozef, so svojim „lietajúcim vtákom“. Škoda by bola nevyužiť kopec s výhľadmi a ešte aj bez hmly.

Záver

Po tom, čo sme odišli z Vlčinca, už iba raz sme zastavili svoje kroky. Prameň pri kaplnke Panny Márie v časti U Smrčkov si to určite zaslúžil. Spolu s Jožom sme ochutnali jeho chuť a výdatnosť. Nie je nad vodu z prameňa. Pre turistu je to priam nutnosť využívať prírodne vodné zdroje pri putovaní. Udržujú nás pri živote A my sme využili tento dar a aj pekne v duchu poďakovali.

Posledná trasa už viedla iba do Hornej Poruby. Ani teraz, keď sme hodili sem-tam očkom na Vápeč nebol „vyzlečený“ z hmly. Preto sme sa s Jožom zhodli, že Vápeč musíme znovu navštíviť, keď bude počasie prijateľnejšie a Vápeč sa nám ukáže celý vo svojej nahote.

Pán Vápeč – niekedy nabudúce dovidenia.

Dodatok

Na Vápči som bol tri krát. Dnes a pred tým v roku 2016 a 2019. No musím povedať, že vždy to bolo „silné“. Aj ja, ktorý si niektoré fragmenty z turistík nepamätám si na tieto dve predchádzajúce návštevy pamätám dopodrobna. Je neskutočné, ako sa mi niektoré zážitky z minulých Vápčov zapísali do pamäte. Počas celej tejto cesty sa mi vynárali z pamäte, ako by to bolo včera. A to je dobré. Lebo musím povedať, že každá návšteva Vápča je pre mňa „silná“.

Ďakujem Jožovi, že vymyslel túto veľmi zaujímavú trasu a že sme mohli opäť spolu, iba my dvaja, zažiť pre mňa „silný“ Vápeč.

Cez víkend niekam pôjdeme. Kam? A kto? To je zatiaľ nejasné. Žiadne strachy, to sa vyjasní. Naozaj sa vyjasnílo. Aspoň čo sa týka miesta a účasti. Počasie sa však na vlne jasnosti nezviezlo. Tušili sme to, ale dúfali sme. Tentoraz zbytočne. Nevadí. Aspoň budeme mať trochu pohybu a čerstvý vzduch. A výhľady? Nebudú. Tak nebudú, aspoň máme o dôvod navyše, aby sme sa sem niekedy vrátili.

Po dlhej dobe sme na akcii zase iba my dvaja s Vincom. Nevadí. Mne Vincent nevadí. Ani hory. Kdekoľvek. Len som bol trochu nedôsledný. Vincenta som „zabudol“ upozorniť, že bude prítomných zopár kešiek. No, zopár… Párne číslo to však bude! Vincentovi to radšej nepoviem, ale bude to tesné. Takmer dvojciferné číslo. To už naozaj zaváňalo keškobraním. Možno sa inšpiruje a uvidíme sa na nejakom inom naozajstnom keškobraní… Možno, ale na keškobranie budem musieť doniesť množstvo štartovného, vrcholového a keďže sme na keškobraní aj „nálezného“, aby toľko netrpel, alebo aby si ani nevšimol, kde sa to vlastne ocitol.

Ide to. Nie je to až také strašné. Občas sa človek šmykne, ale ide to. A sme na vrchole. Občas niekoho stretneme. Nie je to veľa ľudí. Možno kvôli počasiu. Preto stretáme iba miestnych dobrodruhov a SNP-čkarov. Spočítať ich dokážeme na prstoch jednej ruky. Trochu sa to zmení na zostupe. Nie, počty turistov prudko nestúpli. Iba traja ľudia. Ale akí!

Krásu nehodnotíme. Boli to chlapi. Len trochu odvážnejší. Pokročilý november. Čo si na seba dať? Vyhodnotili to na kraťasy. No, do kopca by to v košeli šlo. Aj my sme šli. Vetrovku bolo treba až na vrchole. Trochu fúkalo. Ale kraťasy? A to jeden z nich bol hore bez. Ani tričko nemal. Vraj len skúša. A to nemali dolu v dedine ani štartovné…

Dolu to ide. Samé. Aj Vincent to zistil, že samé. Ani nepomyslel, ani nič nestihol urobiť a už bol dole. Síce nie úplne dole pri aute… Potom vstal. Ani nebol moc špinavý od blata. Takže ho vpustím do auta. Po trochu šmykľavom klesaní z Vápča je to už pohoda. Pohoda až po stúpanie na Vlčinec. Tam pohoda končí… a s ňou občas aj dych. Nie, nie sme pozitívni. Len je to trochu do kopca a kondička sa neprihlásila na akciu… Stáva sa.

Vincent je nadšený! Objavil v ruksaku druhý obložený rožok. Nielen preto. Nevšimol si, koľkú kešku v poradí som už našiel. Zase nie len preto. Vypustil som drona. Aj teplý čaj bol. Len tie výhľady. Nemôžem ich nazvať neopakovateľnými. Už som ich zažil minule, keď som tu bol s Marošom. Vápeč? Kde je? No tam! Kde tam! Tam si ho so svojou bohatou fantáziou predstav a tam bude!

Vincent vraví, že sa sem ešte niekedy vrátime. No, vrátime. Som tu druhý raz, a ešte som odtiaľto výhľady nezažil. Aj to sa stáva. Nevadí, nabudúce sem pôjdeme v priaznivejšom počasí. A možno nie a pôjdeme niekam úplne inam…

Štátny sviatok – 17.november sme sa rozhodli stráviť v prírode a po dlhšom čase sme znovu navštívili nám naše najbližšie pohorie – Malé Karpaty. Vybrali si trasu, ktorá na mape vyzerá ako Afrika. Počasie bolo také jesenno-zimné a preto aj výhľady boli trochu zahmlenné. Ale aj napriek tomu má toto obdobie svoje čaro a bola to pekná, nenáročná turistika.  

A máme tu ďalšie keškobranie. Už tretie v poradí. Účasť všetkých keškárov spolku na akcii je už pomaly rutinou. Mali by sme sem vložiť akciu popredu, no nedá sa. Predstavte si rovnicu o priveľa premenlivých neznámych. Problém je si tú rovnicu predstaviť, nie to ešte ju aj vypočítať! Takto nejako vyzerá náš plán pred akciou. A nielen pred ňou, ale aj počas nej. Situácia sa doslova mení každým okamihom. Nám to však nevadí. Prišli sme sem vypnúť, vyvetrať si hlavu, načerpať pozitívnu energiu – to všetko naraz. Proste sa rozhodujeme na mieste, kam budú viesť naše najbližšie kroky… Zjednodušene povedané „Akcia sa rodí na akcii“.

Deň predtým sme sa dohodli, že niekam ideme. Miesto je jasné – Okolie Mníchovej Lehoty. Cieľom sú kešky, ktoré sme minule obišli pre nedostatok času a pokračovanie po trase bývalej lesnej železnice. Plán vydržal do rána najbližšieho dňa. Cestou autom po diaľnici však neodolal náporu mnohých alternatív. Ivan tvoril. Upodozrievam ho, že celú noc nespal a tvoril alternatívy. Nemenia sa iba štarty, ale aj spôsob dopravy. V ponuke je aj autobus či vlak. Stačí si len vybrať.

Nakoniec sme sa do Mníchovej Lehoty ani nedostali. No, ale chvíľku sme kúsok z nej videli. Ale pohorie sme trafili! Začalo to nevinne. Naozaj sme do tej Mníchovej Lehoty chceli ísť. Len sme na diaľnici čakali odbočku na Bánovce nad Bebravou a nie na Zvolen. Tušili sme, že je to ono, ale neodbočili sme. Kým sme váhali či odbočiť, odbočka zmizla. A cúvať na diaľnici sa nám zrovna moc nechcelo. Na najbližšej odbočke z diaľnice schádzame dolu. Už je nám jasné, že predtým sme mali odbočiť na Zvolen. Je nám to jasné a zároveň je nám to už teraz k ničomu. Možno nabudúce.

Čo teraz? Ivan má v repertoári dostatok alternatív. Lenže ktorú z nich si vybrať v idúcom aute? A vlastne kam ideme? Najbližšia ceduľa nám ponúka Trenčín, Soblahov a kto vie čo ešte. Nestihol som to všetko prečítať. Tentoraz chybu neopakujem a keď je možnosť odbočiť, jednoducho odbočím. A takto nejako zvíťazil Soblahov vo veľkej konkurencii miest ašpirujúcich na štart našej dnešnej akcie…

Parkujeme bez problémov, postupujeme takmer po rovinke, nachádzame kešku za keškou… Ide to takmer samé. Konečne si aj trochu odpočiniem a nepôjdeme úplne do kopcov. Po niekoľkých dňoch rýľovania by sa akcia v štýle „lážo – plážo“ aj hodila. Vraj je hore chata, a otvorená. Len to slovo „hore“ mi trochu vŕta v hlave. Tuším, čo to znamená. Vraj ale chata nie je na vrchole, ale pod ním. To neznie až tak zle, len ten názov je trochu podozrivý „Chata pod Ostrým vrchom“. Snáď to nebude také zlé. Veď sme na juhozápadnom okraji Strážovských vrchov.

Nebolo to také dramatické. Síce občas trochu do kopca, ale pohodičkovým tempom. Nechceme sa totiž spotiť. Nie sme na pretekoch. Máme čas. Kam dorazíme a čo stihneme… uvidíme. A veru stihli sme toho veľa. Mohli sme si vonku pri chate sadnúť a objednať si. Ivana som neustrážil a vzápätí som i ja sám zlyhal, takže nás čaká niečo sladké. Vychutnávame si dezert a pozeráme, ako sa dôchodcom darí postupovať hore svahom. Našťastie tadiaľ nejdeme. Veru, treba sa posilniť. Ivan veľmi dobre vie prečo. Tentoraz totiž on rozhodol. Pôjdeme hore lyžiarskym svahom. Hmm, toto na somársku lúčku nevyzerá. Tým dôchodcom to tak pekne išlo hore… Čo sme my horší?

Sme horší. Oni to dali na šupu. My s pauzičkami. Už sa mi ich ani nechce rátať. Musím nejako prinútiť dych, aby sa vrátil. Tam hore to vyzerá na polhodinovú pauzičku. Ak tam hore vôbec dorazíme…

Je to tu! Takmer vrchol. Sme hore! Lúka zmizla. Súdim aspoň podľa toho, že sa nám konáre tlačia do očí. Škoda, že ešte nevnímam, ako to tu vyzerá. Veď o pár minút to už možno budem schopný vnímať.

Zase ideme dolu. Prečo? Aby sme potom mohli ísť hore. Zase. Ale vrchol bude tentokrát iný! Čiernachov. Na vrchole mi Ivan hovorí, že budem mať šťastie. No, neviem, či by som to takto nazval. Stupil som do hovna. Číhalo na mňa ukryté v listoch. Veru, všeličo sa pod listami môže ukrývať. A Ivan to nazýva šťastie. No neviem. Stupil som do neho ľavou nohou…

A je tu ďalšie zase. Zase upravujeme trasu. Skracujeme. Lebo slniečko zapadá. Úplne sa s nami rozlúči asi za necelé dve hodiny. Nemáme to síce až tak ďaleko, ale hľadanie kešiek predsa len niečo trvá. Kúsok od Soblahova zisťujeme, že sme sa rozhodli správne. S poslednými zvyškami svetla prichádzame k autu…

Konečný stav kešiek:

15 kešiek sme sa pokúsili nájsť

14 sme úspešne našli

1 nenájdená nám náladu nepokazila

Na úvod

Túžba sa zhmotnila na túto akciu. Pôvodne mala názov: „Tréning na Trnavskú stovku“ avšak, Trnavská stovka sa minula a minula sa aj Teslácka stovka, a tak nebolo už na čo trénovať Preto som sa spontánne rozhodol, že spravím z nej nočnú akciu z nedele na sviatočný pondelok. Aj keď som tajne dúfal, že sa nájde v našom spolku jeden „šialený“ turista , ktorý by aj mohol a chcel ísť, no nestalo sa tak. Nakoniec som išiel celkom sám.
Chcem sa na tomto mieste veľmi pekne poďakovať mojej milovanej manželke Renátke, že ma vozidlom dopravila na Bukovú, aby som si nemusel pre vozidlo na druhý deň ísť do Bukovej, pretože autobusové spoje v nedeľu absolútne neexistujú.

Putovanie

Po tom, čo som vystúpil z auta, zamieril som do Hostinca u Štvrťáka. Na počudovanie bolo tu dosť štamgastov, ktorí sedeli vonku na krytej terase. Ja som však zamieril do hostinca a nechal si načapovať štartovného Radegasta. Prikúpil som si aj plechovkového Pilsnera, pre oslavný prípitok na Mohyle generála M.R. Štefánika. Myslím si, že je to dôstojný akt pre vzdanie pocty tomuto Veľkému Slovákovi.

V priebehu putovania som mal iba dve zastávky. Jednu pri chatke na Ostrej Úboči a druhú na spomínanej Mohyle. Z Bukovej som prakticky absolvoval časť z Trnavskej stovky, ktorú som si o pár kilometrov predĺžil. Keď som prechádzal okolo Hornej Rakovej nostalgicky som si spomenul na prestávku, ktorú sme tu na začiatku júna mali s Romanom. Vtedy obišla moju pozornosť pekná drevená tabuľa s nápisom Horná Raková a červeným vymaľovaným rakom. Dnes sa ukryla v mojej „čarovnej krabičke“ a stala sa súčasťou foto galérie tejto akcie.

Keď som dorazil na Mihalinovú, došlo k zmene trasy. Prečo? Keď som tak postupoval nocou a videl veľa zvery hlavou sa mi honili rôzne myšlienky o poľovníkoch a o nočných „pytliačkách“, alebo strielačkách. Jednu takú mám stále na pamäti. Zažil som ju spolu s Jožom pri dvojdennom putovaní Malými Karpatami na Amonovej lúke. Vtedy po tom, čo sme zaľahli do spacákov, sa zrazu rozžiarila celá lúka od svetlice a ozvali sa výstrely. Vtedy nám nebolo všetko jedno. Ráno sme zistili, že naša útulňa bola postavená presne oproti posedu, z ktorého poľovníci strieľali na diviačiu zver. A práve to sa mi honilo hlavou. Nechcel som zažiť, aby ma v noci samého niekto zostrelil, keď idem mimo turistický chodník a preto som sa rozhodol, že moju trasu odkloním na Hradište pod Vrátnom po žltej turistickej značke. Povedal som si, že dnes v noci pôjdem iba značenými turistickými chodníkmi, že nebudem pokúšať šťastie/nešťastie. Znamenalo to, že si predĺžim trasu a nastúpam aj viac metrov. Mne to však nevadilo. V Hradišti pod Vrátnom som aj tak nikdy nebol a preto mi to prišlo ako dobrý nápad.

Pred príchodom do Hradišťa som na vhodnej otvorenej lúke vyskúšal nasnímať kamerou nočnú oblohu. Bol som sklamaný, že fotka nevyšla podľa mojich predstáv. Škoda. Musím sa zmieriť s tým, že kamera nie je vhodná na kvalitnejšie fotenie. Pri prechádzaní Hradišťom neušiel mojej pozornosti fialovo nasvietený domček. Je tiež obsahom galérie. Neskôr ma zelená a potom modrá značka doviedla na Skálie, kde má znova privítala červená Cesta hrdinov SNP. Putovanie po nej mi išlo od nohy. Úspešne ma doviedla k mojej prvej zastávke. Chatka na Ostrej Úboči sa stala mojim útočiskom. Medzitým začal značne fúkať vietor a tak som bol rád, keď som sa mohol na chvíľu skryť do závetria a posilniť sa.

Po prestávke to išlo akosi ľahšie a ani som nezbadal, ako cupitám rozsvietenou Brezovou pod Bradlom. Počas celej trasy mestom ani živáčika. Darmo, kto by sa v noci prechádzal po Brezovej okrem mňa Na malú chvíľku som spomalil pri kostole Najsvätejšej Trojice. Iba jeden cvak kamerou a už stúpam k Mohyle. Bola to zaberačka a ani sa nečudujem, lebo moje nohy hlásili 32. kilometer. Po dvoch kilometroch konečne Mohyla. Tu som opäť vyskúšal nočné fotenie. Konečne mi to vyšlo aj vďaka nasvieteniu Mohyly. Priamo na Mohyle som založil základný tábor. Vďaka silnejúcemu vetru vyhovovala iba jedna záveterná strana. A práve tú som využil na chvíľu oddychu, posilnenie a slávnostný prípitok na počesť „Milana“. Prestávka trvala max desať minút a keďže som aj tak trochu premrzol musel som sa pred odchodom doobliekať. Hneď sa mi išlo lepšie.

Po rázcestníku Chrbát Bradla ma preveril prudký zostup do Dolných Košarísk. Keď som prechádzal okolo Slukéch chalupy zaujal ma zaujímavý kovový veterník. Moja čarovná skrinka sa tiež stala jeho úkrytom, aby som vám ho mohol ukázať vo foto galérii.

Pri zostupe do Hornej Pustej Vsi začalo svitať. Bol to nádherný pohľad na červenejúce zore. Čakám, že vykukne aj slniečko, no nedočkal som sa. Bol som v doline a keď sa mi ukázalo už putovalo po oblohe.

Posledná časť trasy je mi už notoricky známa. Túto časť už poznám naspamäť Dnes som však nepohrdol Pustou Vsou a jej Pamätníkom SNP. Aj stupáčik pri hrádzi vodnej nádrže ma skoro na konci túry preveril. Posledné kilometre okolo tabúľ náučného chodníka – Barónov hrob, Veľká Pec, Malá Pec a Tlstá hora dnes môžem ísť aj poslepiačky. Myslím, že by som sa ani raz nepotkol, lebo poznám každý kameň či koreň. Keď som „vyšiel z lesa“ čakal ma záverečný asfalt okolo záhradkárskej oblasti a Rochovej kaplnky.

Ešte príhoda

Počas celého putovania som videl kopec zvery. Tri krát križovalo moju cestu stádo. V dvoch prípadoch to bola neškodná srnčia zver. Jedno stádo ale bolo zaujímavejšie. Boli to diviaci a pri nich som z bezpečnostných dôvodov musel aj vydávať výstražné zvuky. Kričal som „ujujúúúúúúúj, ujujúúúúúúúj“ a dočkal som sa odpovede od posledného člena diviačej kolony. Odpovedal mi na diviaky tak typicky „kroch, kroch“. Poviem vám, nebolo mi všetko jedno. Vzápätí zmizli v húštine a ja som mohol pokojne bez strachu pokračovať ďalej.

Záver

Úspešne a bez ujmy som absolvoval nočné dobrodružstvo pri prechode Malými Karpatami. Nestretol ma žiadny medveď a to bolo dobré Odniesla to iba pravá noha, kde sa mi na starom pľuzgieri spravil nový, mladý a pekne opuchnutý. Nebojte sa! Veď ja sa z toho dostanem a znova vyrazím do nádherných Slovenských hôr. Buď sám, alebo s vami priatelia turistického spolku PAT a MAT.

Dovidenia nabudúce

Vinco, si . Keď pôjdeš takýmto tempom, tak si nebudeš stíhať odovzdávať diplomy.